Nasledujúci rozhovor je prepísanou a upravenou verziou videorozhovoru v relácii Ide o nás, v ktorej sa Dagmar Edwards ako hosť objavila pred pár týždňami. Pozrieť si ju môžete nižšie.
Náš rozhovor sme začali dohadovať pár hodín po tom, čo ste prileteli z Los Angeles na Slovensko. Za posledné roky ste sa objavili v niekoľkých slovenských televíznych projektoch, ale kde je vlastne dnes vaša základňa? V Los Angeles alebo v Bratislave?
Už je to na Slovensku, ale nie priamo v hlavnom meste, blízko neho. Kaliforniu som zhruba na sedemdesiat percent uzavrela, aj keď tam stále zostal môj syn a mám tam firmu.
Syna ste si trúfli nechať v Kalifornii?
To bolo jeho rozhodnutie. Narodil sa tam a je tam doma. Dohodli sme sa, že sa, samozrejme, budeme vídať. Má aj slovenské občianstvo, takže kedykoľvek môže pricestovať. Hovorí po slovensky, síce trošku srandovne, ale hovorí. Keď som bola v auguste v Los Angeles a oslávili sme jeho 20. narodeniny, veľmi som sa z toho tešila.
Neveril by som, že máte už dvadsaťročného syna…
Narodil sa, keď som mala 37 rokov, tak si to spočítajte (úsmev).
Matematiku nechajme tak, ale pri jednom čísle predsa len zostanem. 1999. To bol rok, v ktorom sa vo vašom živote veľa vecí zmenilo, pretože ste sa presťahovali do Ameriky.
Hej, tak nejako sa to stalo. Nikdy som nič podobné neplánovala, ani som si nepredstavovala, že niekam emigrujem. Už vôbec nie do Ameriky. Ešte počas komunizmu som navštívila Švajčiarsko, ale ani vtedy som neuvažovala o emigrácii. Môj otec bol vojak a komunista, a v rodine sme často vášnivo diskutovali o tom, že by som chcela ísť do zahraničia – cestovať alebo študovať. Nebol z toho nadšený. Keď sa otvorili hranice, vydýchla som si, že nemusím emigrovať, ale naozaj môžem cestovať. A tak sa aj stalo.
Vychádzal impulz vycestovať do USA z pracovnej príležitosti, alebo vás tam – ako sa často stáva – zaviedlo tak trošku aj srdce?
Moje karty boli zamiešané. Mala som 32 rokov a v televízii Markíza, kde som pracovala, sa zrušilo niekoľko projektov. Pán Rusko (pozn. vtedajší riaditeľ televízie Pavol Rusko) vyriešil vtedy situáciu tak, že sme všetci na hodinu skončili. Bola som bez práce, bez frajera, a do toho mi zavolala Amy, asistentka Georgea Clooneyho. Povedala mi, nech prídem na návštevu do Ameriky a niečo vymyslíme. Požičala som si na letenku a šla som.
Čítajte viac Bola som posledný človek v mojom okolí, ktorý pochopil, že niečo so mnou nie je v poriadku, hovorí Celeste Buckingham. Nechcela som prijať zlyhanie
Dnes už si mnohí nepamätajú, že George Clooney v druhej polovici 90. rokov nakrúcal v Bratislave film Mierotvorca. Pracovali ste tam?
Áno, produkcia Branka Lustiga ma poverila byť Georgeovou osobnou asistentkou za slovenskú stranu. Netušila som, čo to znamená, ale veľmi rýchlo mi všetko vysvetlili. Mala som mu piecť mafiny, starať sa o poriadok v jeho karavane a zabezpečovať veci na pľaci (smiech) Bola to najlepšia práca, akú som mala, a tiež najlepšie platená. Organizovala som mu večere, sledovala, aby mal všetko pripravené. Ale mal aj iných asistentov, takže som bola len takým „piatym kolesom na voze“. Keďže však americká produkcia mala povinnosť zabezpečiť aj slovenského asistenta, bola som tam prítomná. A fakt som si moju robotu užívala.
Naučil vás George Clooney niečo v rámci hereckej práce a profesionálneho prístupu?
Nemala som veľmi šancu byť na pľaci, keď bol pred kamerou. Väčšinou som bola v pozadí, vybavovala veci. Jedno som sa však od neho naučila – keď hovoril o svete, ľuďoch alebo o scenári, vždy sa snažil nájsť cestu, ako veci posunúť dopredu, namiesto toho, aby kritizoval alebo sa sťažoval. Tento prístup som si neskôr ešte viac osvojila v Kalifornii, či už v priateľstvách, alebo aj partnerských vzťahoch. Aj dnes sa snažím aplikovať podobné nastavenie mysle na Slovensku, kde veľa ľudí takto nepremýšľa. Je to vedomý proces, ktorý vyžaduje zmenu myslenia – namiesto zamerania na problémy sa sústrediť na riešenia.
Už trochu odpovedáte na otázku, ktorú som chcel položiť. Máte pocit, že Slováci majú tendenciu používať slovíčko „ale“ a vidieť veci viac negatívne?
Ale sa predsa dá použiť aj pozitívne. Napríklad môžete povedať: „Ale mohli by sme to urobiť ešte takto.“ U nás je často používané “To sa nedá, my to tu takto nerobíme…” Záleží len na uhle pohľadu. Je to ako s pohárom – môže byť do polovice plný, prázdny, škaredý, pekný… alebo si uvedomíte, že vďaka sklu z neho voda nevytečie a môžete sa ľahko napiť. Zmena pohľadu je dôležitá.
Čítajte viac Asi som nikdy nechcela dobyť Hollywood, vraví Jana Kolesárová. Obrovské sny nemám ani teraz. Len vítam každú dobrú prácu
Po príchode do Ameriky ste sa veľa učili. Aký kultúrny kontrast vás najviac prekvapil?
Pamätám si, keď za mnou raz prišla slečna a povedala, aká som štíhla, a opýtala sa, ako to robím. Namiesto „ďakujem“ som však reagovala typicky slovenským spôsobom – spomenula som jej, ako som tým ako dieťa trpela a aké ťažké bolo pribrať čo i len jedno kilo. Až neskôr som si uvedomila, že Američania sú naučení chváliť a vyjadrovať pozitívne veci. Je to oveľa príjemnejšie, keď vás niekto osloví s komplimentom, namiesto toho, aby upozornil na niečo negatívne. Slovenská kultúra je v tomto iná – napríklad teta mi nedávno povedala: Ježiši, ty si chudá… Ja som so sebou spokojná a vnímam, že podobné slová vychádzajú z ľudí najmä ak oni sami nie sú. Toto si na Slovensku stále uvedomujem.
Foto: TV Markíza
A keď hodnotíte Slovensko po štvrťstoročí – od momentu vášho odchodu do USA – čím sme vás prekvapili? Zmenilo sa tu niečo?
Určite áno. Staré generačné vzorce síce stále fungujú, ale v nových televíznych produkciách, na ktorých pracujem, vidím veľkú zmenu. Panuje tam nadšená, príjemná a veľmi profesionálna komunikácia medzi hercami, kreatívnymi tímami, kameramanmi, dokonca aj komparzistami. Je to úplne iný prístup, než na aký sme boli na Slovensku zvyknutí. Na druhej strane, keď idem do obchodu, občas sa stretnem s tým starým systémom – napríklad pani predavačka vám vynadá za to, že nemáte košík. V Kalifornii by vám s úsmevom doniesli košík až k vám. V istých momentoch kontrast kultúr jednoducho pocítite.
V Amerike máte stále firmu, zameriava sa na účtovníctvo. Bola to nutnosť popri herectve?
Bol to spôsob, ako si zabezpečiť živobytie. Keď som sa presťahovala do LA, moja angličtina bola veľmi základná, takže možnosti na herectvo boli obmedzené. Po narodení syna a zlepšení jazyka som síce začala pracovať v reklamách, ale potrebovala som stabilný príjem. Môj bývalý manžel mal firmu, kde som sa začala venovať účtovníctvu a urobila si certifikát. Po rozvode som si musela nájsť vlastnú cestu a začala som pracovať pre viacero klientov. Počas covidu sa kancelárie zatvorili, všetko sa presunulo na on-line platformy. Pre mňa to bol zároveň test a pochopenie, že veci sa dajú robiť aj takto a následne aj na diaľku. Dohodla som sa s klientmi, že budeme v podobnom nastavení fungovať aj naďalej a tento model beží dodnes.
Čítajte viac Keď som prestala piť alkohol, hneď som bola tehotná alebo chorá, hovorí Kristína Svarinská. Akoby ľudia nechápali, že normálne je nepiť
Vidíte rozdiel vo finančnej zodpovednosti medzi Američanmi a Slovákmi?
Ak ide o vyplácanie platu alebo odmeny za vykonanú prácu, nemala som zlé skúsenosti ani tam, ani tu doma. Rozdiel vnímam v tom, že v Amerike si ľudia viac cenia vašu prácu. Dôležité je dokázať ohodnotiť samého seba a vedieť si povedať cenu. Je to o sebaistote – musíte vedieť, čo vaša práca stojí, a komunikovať to klientom. Ak ľudia chápu, že ich financie musia byť v poriadku, aby ich podnik fungoval, rešpektujú to. Tento prístup som si osvojila a veľmi mi pomohol.
Pomohli vám tieto skúsenosti aj pri návrate na Slovensko?
Na Slovensku mám agentúru, ktorá sa o všetko stará. Je to jednoduchšie a profesionálne.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Ako nová postava ste nastúpili do seriálu Druhá šanca a vaša postava má blízko k financiám. Tušil to niekto v tvorivom tíme, keď vás oslovovali? Chceli autentickú riaditeľku, ktorá „drží kasu“?
(smiech) Nemyslím si, že o tom scenáristi vedeli. Skôr to bola náhoda. Sama som oslovila produkciu Petra Kelíška, pretože jeho projekty ako Dunaj alebo Druhá šanca sú veľmi kvalitné a páčia sa mi. Poviem vám, Dunaj som zhltla asi za jeden týždeň, všetky epizódy. Druhú šancu podobne. Peter ma prijal a ponúkol mi postavu, ktorá mi sadla. Trochu som však v počiatkoch bojovala so slovenčinou, pretože po dvadsiatich rokoch bez denného používania robím chyby v skloňovaní, čo je pred kamerou náročné. Niekedy skript vyžaduje presnú formuláciu a ja poviem niečo nesprávne, čo sa, našťastie, dá opraviť. Ten návrat bol výzvou, najmä kvôli jazyku. Mozog si odvykol od precíznej slovenčiny, takže musím byť veľmi sústredená. Je to však krásna skúsenosť a som vďačná za túto príležitosť.
Ale verím, že kolegovia vám odpustia, keď sa občas niečo také prihodí.
Samozrejme. Janko Koleník je veľmi pozorný, už mi viackrát pri textoch pomohol. Aj Sarah Arató. Pracuje sa s nimi naozaj vynikajúco.
Čítajte viac Tragédia prišla dve hodiny pred odletom! Česká modelka Němcová spomínala na desivé cunami, pred 20 rokmi prišla o priateľa a sama sotva prežila
Prečo myslíte, že sú pre divákov také atraktívne seriály z nemocničného prostredia? Druhá šanca patrí medzi najpopulárnejšie projekty Markízy, má na konte niekoľko rekordov.
Aj ja som si kládla túto otázku, ale nemám na ňu jednoznačnú odpoveď. Mne osobne sa však veľmi páči príbeh primára Andreja Fabiána. Je iný. Seriál ukazuje, že človek môže mať schopnosti presahujúce vzdelanie a prax – napríklad intuíciu alebo senzitívne vnímanie. Práve takýto prístup môže odhaliť, čo je s človekom v neporiadku, keď jeho telo nefunguje. Tento aspekt ma fascinuje, lebo naznačuje aj alternatívne možnosti či dokonca sebaliečenie. Ľudia majú schopnosť liečiť sa sami, len sme na to zabudli. Sme naučení dôverovať len lekárom alebo farmaceutikám, čo je podľa mňa veľký omyl. Seriál je výnimočný tým, že upozorňuje na holistický prístup k človeku – fyzicko, duchovno, dokonca aj jeho minulosť, traumy či rodinné vplyvy. Všetko spolu súvisí. Ako sa hovorí: My sme súčasťou univerza a univerzum je súčasťou nás. To je na tomto seriáli geniálne.
Veríte v silu pozitívnej myšlienky? Dokáže podľa vás vyliečiť?
Jednoznačne verím. Poviem vám konkrétny príklad. Pred časom som o tom hovorila s mojou agentkou Petrou Svarinskou. Bola som vďačná za to, že som tento a minulý rok dostala viacero rolí, že sme dokončili niekoľko seriálov a mám z toho aj príjem, ktorý mi pomáha postarať sa o mamu a brata. No zároveň som si priala získať úlohu, v ktorej by som mohla herecky vyniknúť. Petra sa ma opýtala: Poslala si už svoju prosbu do univerza? Vtedy som si uvedomila, že som to ešte neurobila. Tak som si sadla a počas meditácie vyslala vďaku za všetko, čo mám, ale zároveň som univerzu poslala prosbu zahrať si náročnú, zaujímavú postavu. Na druhý deň ma Petra poslala na kasting na vedľajšiu rolu v dánsko-americkom filme, ktorý sa točil na Slovensku. Ide o dramatickú úlohu ženy so smrteľnou chorobou, ktorej príbeh vedie k tragédii celej dediny. Úlohu som získala, o pár dní som točila a stretla som sa aj s režisérkou. Fungovalo to!
Na festivale v Benátkach nedávno získala cenu pre najlepšiu herečku 57-ročná Nicole Kidmanová. Mnohé hollywoodske herečky sa v minulosti sťažovali, že s pribúdajúcim vekom dostávajú menej príležitostí. Cítite, že sa situácia mení?
Aby som to spresnila, moja konkrétna rola bola len vedľajšia, trvala tri dni, ale aj pri vedľajšej postave si viete zahrať niečo šťavnaté. No hollywoodske herečky majú v niečom pravdu. Keď sa pozriete na televízne programy, väčšinu z nich tvoria kriminálky či vojnové filmy, kde dominujú muži. Ženské ansámble sú stále skôr výnimkou. Často za nimi stoja samotné ženy – píšu scenáre, produkujú, hľadajú financie. Vidím to ako spoluprácu, kde ženy medzi sebou vytvárajú príležitosti, a je to skvelé. Veď tém je nespočetne veľa.
Čítajte viac Tichšie, hovorila mi mama, keď som rozprávala po maďarsky, spomína herečka Alexandra Borbély. Keď prišla do Budapešti, prišlo ďalšie sklamanie
Myslíte si, že by bolo prospešné, keby ženy v tomto biznise viac spolupracovali, podobne ako Reese Witherspoonová, ktorá založila produkčnú spoločnosť a vyrába projekt so zameraním na viac príležitostí pre ženy?
Máme veľa tém, ktoré stoja za spracovanie. Stále platí, že ženy nie sú tak často vo vedúcich funkciách. Dokonca aj v minulosti, keď niektoré ženy významne prispeli k pokroku, často zostávali v úzadí. Pritom skoro za každým úspešným mužom stojí sebavedomá a talentovaná žena.
Predpokladám, že v prípade vášho syna ste zatiaľ tou ženou vy – matka, ktorá ho formovala. Viedli ste ho k inému postoju k ženám, v zmysle celospoločenského vnímania?
Určite sa o to snažím a verím, že ako matke sa mi to jedného dňa vráti. Syn má už 20 rokov a vidím na ňom spätnú väzbu – rešpekt voči ženám je tam prítomný. Samozrejme, zažili sme aj búrlivé roky. Keď mal 16 alebo 17 rokov, nevyhli sme sa konfliktom. Boli chvíle, keď ma vedel aj poriadne nahnevať alebo poslať niekam. Musela som sa naučiť potlačiť svoje ego a zostať v pokoji. Verila som, že táto fáza sa zmení. Je to však prirodzená súčasť dospievania. Je nevyhnutné a prirodzené „prestrihnúť pupočnú šnúru“, aj keď to môže byť bolestivé.
Čítajte viac Slušní muži sú ako červené auto, hovorí Evelyn Kramerová. Keď veríte, že sa objaví, príde. Mám šťastie na džentlmenov
Na záver tu mám ešte jedno číslo, aj keď som sľuboval, že matematiku do toho miešať nebudeme. V roku 1991 ste si zahrali v dnes už kultovej inscenácii Ženské oddelenie, ktorá vznikla podľa predstavenia Radošinského naivného divadla. Keď sa obzriete späť, aká bola herečka Dagmar v porovnaní s vami dnes?
Keď som bola mladšia, často som hrala v televíznych inscenáciách a zvyčajne dostávala úlohy mileniek alebo prostitútok. Bola som ryšavá, štíhla, s výraznými črtami, a do takých rol ma obsadzovali ako na bežiacom páse. Dnes hrávam ženy v mojom veku – riaditeľky, šéfky. Ale priznám sa, občas sa obávam, že ma uzavrú do „boxu riaditeliek“. Hrávala som riaditeľku väznice v Odsúdených, teraz som riaditeľka nemocnice v Druhej šanci. Aj na nedávnom kastingu to bola postava prokurátorky – stále seriózna rola. Samozrejme, som za také príležitosti vďačná, ale dúfam, že sa mi podarí ukázať aj iné stránky môjho herectva.
Máte recept, ako dať najavo, že patríte aj do iných „krabíc“?
Možno to bude znieť zvláštne, ale myslím si, že herec by mal byť schopný ukázať aj svoje škaredé stránky. Na mojom Instagrame zverejňujem fotky, kde som upravená aj neupravená, pekná aj menej pekná. Herec nemá byť vždy len „zo škatuľky“. Napríklad v dánsko-americkom filme, kde som nedávno hrala, som vyzerala ako vyčerpaná, špinavá a unavená, takmer bezzubá žena. Dokonca ma chalani z produkcie, ktorých poznám, nespoznali. Pozdravila som ich na pľaci a oni len: Dobrý deň. Keď som im povedala, že sme celé leto spolu točili, zostali úplne v šoku. Myslím si, že je dobré, keď herec dokáže prekvapiť a ukázať rôzne podoby, nielen tú uhladenú. Nesnažím sa byť neustále perfektná. Skôr si cením, keď môžem byť autentická a stvárniť rôzne roviny, ktoré ľudí prekvapia. Tento balans je kľúčový.
Dagmar Edwards
Narodila sa 16. novembra 1966 v českom Bruntáli, ale odmalička vyrastala na Slovensku. Po štúdiu na VŠVU hosťovala v Divadle Astorka či SND. Objavila sa v televíznych filmoch ako Jahňa chudobného či inscenácii Ženské oddelenie. V roku 1994 si zahrala vo filme Díky za každé nové ráno. Bola tiež tvárou relácie Sexeso. Pri práci na americkom filme Mierotvorca získala kontakty, vďaka ktorým sa neskôr presťahovala do USA. Tam si zahrala v niekoľkých menších produkciách či reklamách. Na Slovensko sa vrátila kvôli úlohe v seriáli Odsúdené. Po definitívnom návrate stihla účinkovať už v projektoch ako Vytoč môjho agenta, Polícia Hvar, Nemocnica či Lovec. Aktuálne ju diváci môžu vidieť v populárnej Druhej šanci na Markíze a objaví sa aj v projekte Pôrodnica na STVR.