Jedným z nich je aj postava mamy v novom seriáli Studňa – príbehu, ktorý sa vracia k tragickej vražde v roku 1968 – v socialistickom Československu preslávenej aj vďaka seriálu 30 prípadov majora Zemana. Tvorcovia pod taktovkou VOYO Originál však ponúkajú nový a hlbší pohľad na udalosť, ktorej televízne stvárnenie sa stalo traumou niekoľkých generácií.
Rozhovor neprebiehal naživo, odpovede Jany Nagyovej na zoznam otázok boli vypracované písomne
Prijali ste menšiu rolu v seriáli Studňa. Tých projektov nemáte tak veľa. Aký je teda kľuč k ich výberu?
Myslím si, že nejde len o množstvo projektov, ale o množstvo kvalitných projektov, ktoré si vyberám. Práve preto ma séria Studňa zaujala, pretože som chcela spolupracovať s režisérkou Terezou Kopáčovou. Za rolu v Studni som vďačná, pretože táto postava – mama hlavnej predstaviteľky – má v príbehu veľmi dôležité miesto a veľmi priamočiaro ukazuje, aké matky v 30., 40., či 50. rokoch na dedinách boli. Vedela som, že tento skutočný príbeh bol námetom pre jeden z najfascinujúcejších dielov seriálu 30 prípadov majora Zemana. Scenár sa mi páčil a verím, že sa bude páčiť divákom na Slovensku a v Česku. Možno budú z nášho seriálu ľudia „paralyzovaní“ rovnako, ako boli kedysi.
Vaša postava nie je veľká, ale je dôležitá a istým spôsobom určujúca pre konanie postáv dcér. Ako ste k jej budovaniu pristúpili?
Sama mám dve dospelé dcéry a nie vždy to bolo medzi nami „na ružiach ustlané“. Problémy sú v každej rodine, takisto sme aj my nejaké mali. Väčšinou to tak býva, že mamy s dcérami majú väčšie problémy ako mamy so synmi. Takže som hrala viac-menej samu seba s tým, že som pri mojej postave ešte pritvrdila. Životnú skúsenosť – aby sa moja dcéra vydala za niekoho, s kým by som nesúhlasila – nemám. Bola to aj pre mňa obrovská a nová skúsenosť.

Keď sa obzriete späť, dokážete povedať, čo vás najviac sformovalo z dospievania a zo života v rodine?
Formovala ma rodina, ktorá bola veľmi veľká. Veľmi často sme sa stretávali, rozumeli sme si, mala som strýkov, tety, sesternice, bratrancov… a to je pre mňa to najkrajšie, čo som v detstve mohla prežiť. Jedna dobrá, zdravá, kompaktná rodina je základ k tomu, aby to človek mohol v dospelosti využiť a rozdávať cit, súdržnosť rodiny a lásku. Myslím si, že som bola formovaná aj dosť tvrdým režimom doma, pretože otec bol vojakom z povolania. Stačilo len keď zvýšil hlas, a hneď sme vedeli aj so sestrou, ktorá bije.

Studňa vychádza z kultovej epizódy, ktorá bola takpovediac „traumou“ jednej generácie. Vnímali ste to podobne ako umelkyňa a herečka?
Pre mňa Studňa vlastne nebola žiadnou traumou, naopak, ja som sa na túto postavu veľmi tešila, hoci som konkrétny diel a príbeh pred rokmi vôbec nesledovala. Ani ich dodnes nevidela. Keď som si neskôr udalosti rešeršovala, dočítala som sa, že to bola najznámejšia epizóda v seriáli 30 prípadov majora Zemana a bola taká silná, že otriasla viac-menej celým Československom. Myslím si, že mnou otriasla skôr postava matky Máni, ktorá vlastne zomrie, leží na posteli a okolo nej behajú vnúčatá a potom sa s ňou prichádzajú rozlúčiť jej vlastné dcéry. To mnou dosť otriaslo – či už ako ženou Janou Nagyovou, ale aj ako umelkyňou a herečkou.

S pôvodným seriálom 30 prípadov majora Zemana sa spájala aj silná propagandistická linka nadviazaná na jednotlivé prípady. Akú rolu pre vás zohráva sloboda v tvorbe a v tom, čo si od vás žiada režisér/producent vyjadriť cez postavu?
Sloboda v tvorbe je pre herečku v každom prípade jedna veľká vymoženosť. Vnímam, keď režisér nechá hercovi priestor aj tvoriť a ten herec prinesie na pľac aj niečo, s čím možno režisér ani nepočítal. Pri nakrúcaní Studne som bola pod rukou fantastickej režisérky Terezy Kopáčovej, veľmi dobre sme si rozumeli. Necháva svojim hercom dosť veľký priestor na to, aby sa mohli realizovať a za to som jej vďačná.
Príbeh sa pozerá „za oponu“, odhaľuje a naznačuje veci, ktoré si diváci pôvodnej kultovej epizódy Studňa zo seriál 30 prípadov majora Zemana ani neuvedomovali. Sú pre vás ľudská psychika a medziľudské vzťahy fascinujúce?
Nie, neuvedomovali. Náš seriál Studňa zachytáva obdobie päťdesiatych rokov. Ukazuje, ako to s rodinou Jelínkovcov bolo. Na začiatku, počas vraždy a potom. Odhaľuje, či sa všetko muselo stať alebo či sa tomu dalo zabrániť. Jelínkovci žili na dedine neďaleko Prahy už v 30. rokoch. Rozoberáme medziľudské vzťahy. Zaoberáme sa tým, aké to bolo v rodine, medzi susedmi, kamarátmi, na pracovisku. Rozoberáme vzťahy do hĺbky. Vzťah ako taký, či už manželský, medziľudský, pracovný je veľmi dôležitý. Ľudské vzťahy sú veľmi fascinujúca záležitosť. Keď to sledujeme aj dnes, v 21. storočí, zhoršili sa. Ak si niekto myslí, že všetko sa dialo len za obdobia totality, že ľudia sa nemali radi, nenávideli sa, trpeli psychickými problémami, nie je to pravda. Pokojne to môžeme aplikovať aj na dnešnú dobu. Pozrime sa, čo všetko sa deje okolo nás. Myslíte si, že je to správne? Ako sa ľudia k sebe správajú, ako sa deti správajú k rodičom, k učiteľom, zamestnanci k nadriadeným či kolegom? Myslím si, že mnohokrát nie. Mali by sme sa nad tým zamyslieť. Ak chceme spolu nažívať, žiť, mať sa radi, tak sa predovšetkým musíme k sebe aj slušne správať.

Ste ženou, ktorá vyrástla na Slovensku, bola doslova národným pokladom v Česku a teraz žije v Nemecku – máte pocit, že sa kultúrne líšime? Narážam najmä na prežívanie emócií, na ich potláčanie alebo, naopak, komunikáciu.
Všade na svete prežívame ako ľudia emócie úplne rovnako. Je jedno akej sme farby pleti, akú máme národnosť či vierovyznanie. Či som ateista, islamista, budhista alebo žid, každý z nás máme len jednu matku, ktorá nás plodí a v matkách prúdi jedna krv. Či je to v Česku, na Slovensku alebo v Nemecku, vôbec sa nelíšime. Ničím. Možno je to dané kultúrou, možno rečou, pretože hovoríme rôznymi jazykmi, ale čo sa týka komunikácie a prežívania emócií, tak si myslím, že človek je len jeden a mali by sme byť vďační, že na tejto planéte môžeme žiť. Mali by sme medzi sebou stále viac a viac pozitívne komunikovať.

Pri pohľade na politický vývoj, či už v Česku, na Slovensku, alebo v Nemecku – nemáte niekedy strach, že kráčame späť?
Síce politiku sledujem, ale tak z úzadia a nerada s k nej vyjadrujem. Myslím si, že žijeme v dobe, v ktorej sa nielen tu na Slovensku a v Česku, ale v celej Európe ľudia pasujú s politikou. Snažím sa skôr žiť tak, aby som bola šťastná a záleží mi na tom, aby som mohla slobodne žiť. Čiže som apolitická, no vnímam politickú situáciu okolo seba a rešpektujem ju. Skôr mi robí problém rastúci antisemitizmus a rasizmus a to, že sa ľudia začínajú stále viac nenávidieť. Môže to viesť k vyprovokovaniu ľudí natoľko, že sa vojna rozšíri. A to by bola strašná tragédia.