Jakub Jablonský: Ak hráme iba pre ľudí, ktorí s nami súhlasia, tak niekde robíme chybu

Ak nejakému hercovi patril rok 2024, potom je to pravdepodobne Jakub Jablonský. Sprvu relatívne nenápadný seriálový hrdina sa stal miláčikom televíznych más.

19.01.2025 00:00
Herec Jakub Jablonský Foto:
Herec Jakub Jablonský.
debata (10)

Po víťazstve v tanečnej šou Let's Dance jeho popularitu ešte posilnilo tanečné turné po Slovensku. V jednej veci sa však Jablonský nezmenil, stále mu záleží na tom, aby jeho tvorba a práca menili svet k lepšiemu.

Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou verziou rozhovoru s Jakubom Jablonským v relácii Ide o nás, ktorú navštívil v decembri minulého roka. Pozrieť si ju môžete nižšie.

Genéza hľadania termínu na náš rozhovor je pomerne dlhá, začali sme vlastne už v máji minulý rok. Ste človek, ktorý je taký pracovne vyťažený, že je ťažké nájsť chvíľu na rozhovor alebo stretnutie s novinármi?

Je to tak. Zvlášť minulý rok bolo toho naozaj veľa, ale teší ma to a napĺňa. Aby som sa trošku obhájil – aj keď je to smutné – s mojimi vlastnými rodičmi som sa od minuloročného finále Let’s Dance videl asi dvakrát približne za pol roka.

Nechcem sa za seba hanbiť, keď budem mať 60, hovorí Jakub Jablonský. Snažím sa bojovať za správne veci, teraz je to sloboda
Video
Zdroj: TV Pravda

Súťaž Let's Dance ste vyhrali a bolo to spojené s mesiacmi tréningov a priamych prenosov. Okrem toho stále nakrúcate seriál Dunaj, k vašim službám a účinkujete v štyroch divadlách. Vždy ste boli človek, ktorý potrebuje mať pracovný kalendár takto naplnený?

Asi áno, baví ma to. Ešte som sa nedostal do fázy, že by som zvládol úplný oddych. Poznám ľudí, ktorí idú na dovolenku a dokážu vypnúť, nekomunikujú s realitou ani so svetom, kde pracujú, ja to nedokážem. Vždy som rád, keď som v kontakte, riešim veci aj počas voľna a nemám pocit, že by mi uberali energiu alebo oddych. Skôr naopak. Čiže mám rád, keď sa toho deje veľa. (úsmev)

Speváčka Mária Čírová. Čítajte viac Mária Čírová: Robím, čo milujem. Ale občas je ťažké to neprepísknuť

Ste ambiciózny? Môže to byť dôvod, prečo neviete oddychovať a cítite potrebu byť neustále do niečoho zapojený?

Tak som sa nad tým nezamyslel, ale… asi tam nejaká ambicióznosť bude, musí byť v každom povolaní. K niečomu smerujeme, inak by to nemalo zmysel.

Vyskúšali ste si rôzne povolania – či už počas štúdia na škole, alebo neskôr počas pandémie, keď to s hraním v divadlách nebolo jednoduché. Herectvo je profesia číslo jeden?

(úsmev) Áno, konečne robím, čo som vždy chcel a k čomu som smeroval. Tých prác bolo veľa. Vždy, keď som sa aspoň trošku niečo naučil a zároveň sa objavil pocit nudy alebo nenaplnenia – pretože nešlo o moje primárne zameranie – hľadal som niečo ďalšie. Čo som nikdy nerobil. Vytváral som si tak nové herecké „šuplíky“.

Herec Jakub Jablonský bol hosťom relácie Ide o...
Herec Jakub Jablonský sa objavil medzi hosťami...
+13Jakub Jablonský sa stal ambasádorom projektu...

Pár z profesií, ktoré ste skúsili, vymenujem: je tam florista, esbéeskár alebo kuriér. Máte pocit, že vás každé z povolaní naučilo niečo, čo dnes dokážete využiť? Niečo veľmi špecifické a konkrétne?

Možno si to neuvedomujem vedome, ale všetky ma niečo naučili. Každé je iné, špecifické, vyžaduje si inú pozornosť a prispôsobenie sa tímu, ktorý ho vykonáva. Verím, že mi každé z nich niečo dalo.

Ako herci vstupujete pravidelne do rôznych polôh a emocionálne či fyzicky prežívate aj veci, ktoré by ste v bežnom živote nemohli zažiť. Je to pre vás najzaujímavejšia vec v rámci hereckého umenia?

Presne ako ste povedali, skúšame vždy niečo, čo by sme nikdy neskúsili alebo by sme ani nemali príležitosť zažiť. Môžeme sa každú chvíľu prevteliť do niečoho iného a premýšľať, ako by človek rozmýšľal s tým charakterom, ktorý mu napísal scenárista. To nás často privádza aj k štúdiu témy, hľadaniu všemožných detailov a drobností, ktoré pomáhajú budovať postavu aj prostredie.

Jana Kolesárová Čítajte viac Jana Kolesárová: Asi som nikdy nechcela dobyť Hollywood

Pred Vianocami ste si zahrali aj otca. V krátkom televíznom spote.

Áno, je to tak. Vtipné je, že som zverejnil na internete krátke video so slovami: Tak už môžem hrať aj otcov. A potom som si uvedomil, že ním už vlastne dávno som. V Dunaji, k vašim službám. Tam máme malého Janka. Možno to zohralo úlohu, že mi schválili byť otcom aj v edukatívnej kampani.

Hovoríme o kampani Odpíšem ti, ktorá cieli na zlepšenie komunikácie medzi deťmi a rodičmi. Viedla vás k účinkovaniu aj nejaká osobná motivácia?

Keď mi vysvetlili zámer nadácie a tiež, že spolupracuje s Ligou za duševné zdravie, najprv ma prekvapilo, že som o tom ani nevedel. Prišlo mi ako veľmi dôležitá a krásna vec, ktorú je dobré verejne komunikovať. Duševné zdravie je téma, ktorú často prehliadame. Aj ja som ju obchádzal. Keď mi ukázali scenár, videl som v ňom paralely so sebou, s mojím detstvom a komunikáciou medzi mnou a mojimi rodičmi. Hovoril som si, že je skvelé, ak niekto pomáha rodičom lepšie komunikovať s deťmi a zároveň deťom dáva možnosť bezpečnej linky, na ktorú môžu zavolať, ak sa komunikácia doma nedarí.

Herec Jakub Jablonský bol hosťom relácie Ide o... Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Herec Jakub Jablonský bol hosťom relácie Ide o nás. Herec Jakub Jablonský bol hosťom relácie Ide o nás.

Skúsme si trošku priblížiť, ako vnímate svoje detstvo. Ak sa obzriete späť, zvládali vaši rodičia komunikáciu s vami? Želali by ste si, aby niečo urobili inak?

Netrúfol by som si povedať, že by som chcel, aby niečo urobili inak. Ešte nie som rodič a neviem, aký budem, ak ním vôbec budem. Je tam veľa premenných, a preto im som v prvom rade vďačný, že ma vychovali a dali mi zázemie. Rodičia mi poskytli pevnú pôdu pod nohami a krásne detstvo. Dopriali mi všetko, čo som potreboval, a nikdy ma neobmedzovali v žiadnom sne, aj keď ich bolo veľmi veľa. Vyskúšal som naozaj mnoho vecí, kým som zistil, čo chcem robiť. Ani som sa najlepšie neučil, no mali so mnou trpezlivosť. Mám úžasných rodičov a mal som skvelé detstvo, vlastne mi nikdy nič nechýbalo. Pochádzal som zo strednej vrstvy, neboli sme milionári a nemohli si dovoliť luxusné dovolenky, ale práve naopak – chodili sme po stanoch a kempoch. To mi zostalo až dodnes, a preto som vďačný za všetko, čo som dostal.

Studna Filip Cervenka ako Slavek Čítajte viac Toxický človek dokáže so sebou stiahnuť celú rodinu. Studňa môže naučiť veľa o vzťahoch, hovorí Filip Červenka

Vyrastali ste v Banskej Bystrici, pochádzame z rovnakého regiónu, ja som zo Žiaru nad Hronom. Stredoslovenské územie je veľmi špecifické, aspoň počas môjho detstva to tak bolo, v okolí som vnímal tvrdý mečiarizmus a medzi mladými aj silné radikálne orientácie. Vy ste dospievali už v novom miléniu, no viackrát ste v rozhovoroch priznali, že ste tiež zažili fázu radikalizácie. Mohlo za to prostredie, v ktorom ste vyrástli – región, alebo to skôr vychádzalo z niečoho, čo ste mali v sebe nespracované ako dieťa?

Je to kombinácia. Určite prostredie, v ktorom vyrastáme, človeka formuje. A mňa formovalo veľmi, pretože moji rodičia, pracovali – a mamina stále ešte pracuje – v Zbore väzenskej a justičnej stráže, kde sa stretávajú s delikventmi, s najhoršími z najhorších. Ich práca si vyžaduje obrovskú psychickú odolnosť a určite sa odráža na názore na svet. Niekedy názory z ich pracovného prostredia boli veľmi radikálne, či už išlo o prístup k rôznym komunitám, napríklad rómskej alebo LGBTI+. U nás sa doma čítali tituly ako Zem & Vek a ako rodina sme nevedeli, ako s podobnými informáciami narábať. Často sme sa uchyľovali k jednoduchým vysvetleniam. Keď ste v dospievajúcom veku, chcete zapadnúť. Hľadáte spôsob, ako sa integrovať do okolia, a ak je prostredie prevažne radikálne, prirodzene sa tomu prispôsobíte. Nebol som presvedčený, že je pravda, čo hovorím. Skôr som sa snažil zapadnúť do partie, mať kamarátov a nebyť vnímaný ako autsajder. Keď som potom prišiel do Bratislavy, začal som vnímať, že nie je správne, čomu som veril. No nejaký čas som sa zase egoisticky bránil priznaniu si chyby. Toho, že som sa mohol mýliť…

zväčšiť Herec Jakub Jablonský v seriáli Dunaj, k vašim... Foto: TV Markíza
882A5261 Herec Jakub Jablonský v seriáli Dunaj, k vašim službám.

Ak môžete byť konkrétnejší, aký bol charakter vašej radikalizácie? Bola to najmä nenávistná rétorika voči rómskej menšine, LGBTI+ ľuďom, alebo sa prejavovala aj inak?

Prejavovalo sa to tak celkovo voči menšinovým komunitám. Boli tam názory o vojne: že by mala byť, pretože nás je na planéte veľa. Objavili sa aj pokrivené názory na LGBTI komunitu – čo bolo vlastne zvláštne, pretože náš veľmi blízky rodinný priateľ je jej súčasťou. Ale doma sme to vždy vyriešili tradičnou vetou: „Veď on je iný…“ U nás doma sa volili kotlebovci a jeden čas som bol pripravený voliť túto stranu aj ja. Keď som neskôr nadobudol volebné právo, už som Mariana Kotlebu nevolil, niekde medzitým nastala zmena. Moji rodičia ho volili, no dnes už to nerobia, už ani s jeho stranou nesympatizujú, prestali sme odoberať Zem & Vek. Prešli sme istou transformáciou, ktorú som možno odštartoval práve ja. S rodičmi a celou rodinou sme viedli dlhé debaty, zhovárali sa o tom, kam sme sa názorovo dostali.

Herečka Dagmar Edwards. Čítajte viac Ako mladej ryšavke mi dávali úlohy prostitútok, dnes je zo mňa riaditeľka. Ale nechcem zostať v jednej škatuľke, prezradila pre Pravdu Dagmar Edwards

Povedali ste, že počas dospievania ste chceli zapadnúť. Zároveň ste začali študovať umeleckú školu, čo je veľmi odlišný svet od sveta mladých radikálov, dezinformácií a jednoduchých riešení. Ako ste sa vyrovnávali s vnútorným konfliktom, keď ste boli obklopený ľuďmi s otvorenejším a liberálnejším pohľadom na svet?

Áno, bol to konflikt medzi dvoma svetmi, a pre mladú hlavu bolo veľmi ťažké všetko analyzovať. Bolo to obdobie, keď som žil „dva svety“, a to nebolo jednoduché. Proces trval niekoľko rokov, pretože sa mi ťažko analyzovalo, čo je správne. Nikdy som nebol radikálny v pravom zmysle slova. Nezúčastňoval som sa na protestoch proti menšinám, nešiel som „s fakľami“ do ulíc, to mi nikdy nepripadalo správne. Na umeleckej škole som sa stretol s otvorenejšími ľuďmi, ale bolo to pre mňa aj zmätené obdobie. Navyše som nikdy nebol „super žiak“. Mám konzervatórium ako strednú školu, a to vďaka učiteľovi Krnáčovi, ktorý ma podporoval. Bol jeden z najlepších učiteľov, akých som kedy mal. On ma nasmeroval na umeleckú dráhu. A práve to, že som sa dostal do umeleckého prostredia, mi pomohlo začať sa viac otvárať iným názorom a urobiť dôležitý krok k nájdeniu seba samého.

zväčšiť Trojica priateľov z umeleckého sveta (Sára... Foto: Bára Podola
bazen bez vody 3 divadlo bez masky Trojica priateľov z umeleckého sveta (Sára Polyáková, Kristína Spáčová a Jakub Jablonský) v hre Divadla bez masky nazvanej bazén (bez vody) zastupuje prostredie umeleckej rivality, nenaplnených ambícií a ľudských zlyhaní.

Vy ste študovali aj spev a muzikálové herectvo. Spievate niekde v divadle?

Muzikálové herectvo je trochu silné označenie. V skutočnosti sa to volá hudobno-dramatický odbor, kde sa kombinuje herectvo, spev, tanec a klavír. Nie som klavirista, aj keď som hru na klavíri študoval štyri roky. Skôr by som sa považoval za samouka – ak mi niekto dá noty, za mesiac sa ich naučím. Keď som bol mladší, hovorili o mne, že krásne spievam, no na konzervatóriu som nadobudol blok, čo je trochu paradoxné: práve tam som sa mal uvoľniť. Na vysokej škole sa to nakoniec znormalizovalo. Spev nie je niečo, čo by som vyhľadával. Možno by som potreboval silnejšiu empirickú skúsenosť, aby som vedel, že sa mi skutočne podarí niečo výborne odspievať. Spieval som pár vecí, ktoré sa odvysielali, ale musím povedať, že ma to poriadne stresovalo. Potrebujem istotu, že to mám nacvičené, a niekoho, kto mi povie, že to znie dobre a bude lepšie, ak sa to bude trénovať. Mal som byť – len nedávno – súčasťou jedného projektu, kde som mal spievať veľa, prešiel som aj skúšobným procesom, aby som zistil, či na to mám, a dostal som „potvrdenie“, že áno: chceli ma angažovať. Nakoniec som z projektu odišiel kvôli iným pracovným povinnostiam, takže sa zatiaľ nedozvieme, či naozaj viem spievať (úsmev).

Slovenský divák vás vníma ako novú televíznu hviezdu. Súčasťou hereckej zostavy v seriáli Dunaj, k vašim službám ste dlhší čas, s projektom Let‘s Dance a víťazstvom v ňom sa kolesá komerčného úspechu roztočili na plné obrátky. Stále veľkú časť vašej pracovnej náplne tvoria predstavenia v nezávislých divadlách. Mnohé z nich reflektujú spoločenské problémy a niektoré hry sú až angažované.

Áno.

Jana Majeská Čítajte viac Ako herečka nemám strach z ničoho, ako občianka sa o našu spoločnosť bojím, hovorí hviezda z Dunaja Jana Majeská

Myslíte si, že umenie by malo byť angažované?

Áno, snažím sa vyberať projekty, ktoré sa zameriavajú na spoločenské témy a sú angažované. To mi dáva intenzívnejší pocit, že moje úsilie malo zmysel. Zatiaľ nie som vo fáze, keď by som vyhľadával kasaštuky, komerčné projekty ako sú dverové komédie a podobné veci. Nezavrhujem ich, tiež majú miesto v umení, majú svojho diváka a pomáhajú nám uvoľniť sa. Mne však viac vyhovuje, keď môžem komunikovať s verejnosťou a otvárať témy, ktoré možno prehliadame. Preto sa zaujímam o projekty, ktoré kriticky reagujú na spoločnosť, a to sa deje v nezávislej scéne a divadlách, s ktorými pracujem.

Pred časom som spovedal vašu kolegyňu Kristínu Svarinskú, ktorá hrá v predstavení Eden Divadla Petra Mankoveckého, a spomenula, že je pre ňu dôležité byť obklopená ľuďmi, ktorí majú podobné názory. Potom sa pýtam: ak chce byť umenie angažované a nejakým spôsobom oslovovať aj ľudí s iným názorom, nestaviame si múry tým, ak sa obklopujeme len ľuďmi s rovnakým názorom? Lebo povedzme, že aj angažované divadlo má svoje publikum, ktoré prichádza s určitým pohľadom na svet…

To je veľmi dobrá otázka. Často sa tým zaoberáme, najmä po premiérach, keď vidíme známe tváre v hľadisku. Každý inscenačný tím, vrátane principála Šimona Ferstla, sa pýta, ako dostať našu prácu medzi širšie publikum. Divákov pozývame na otvorenú diskusiu po každom predstavení. Snažíme sa o formát, aký je bežný v Česku, kde diváci po predstavení neodídu, ale zostanú a diskutujú s tvorcami. Verím, že je dôležité viesť dialóg v dnešnej spoločnosti. Aktuálne skúšame novú inscenáciu, ktorá bude kočovná a pôjdeme s ňou po Slovensku. Spojili sme sa aj s komikmi zo Silných rečí, ktorí oslovujú zase trošku iný typ diváka. Hru napísala naša dramaturgička Lenka Garajová ako komédiu, ale zároveň obsahuje angažované témy s ľahko čitateľným humorom, takže diváci sa budú zabávať, ale zároveň sa môžu zamýšľať nad tým, ako sa správa spoločnosť a čo je na nej kritizované. Máme z toho veľkú radosť a teším sa, ako bude hra rezonovať s divákmi v regiónoch po Novom roku. Myslím si, že nik z nás vedome nestavia múr, ale stále hľadáme spôsob, ako osloviť aj divákov z „druhej strany barikády“.

zväčšiť Jakub Jablonský a Eliška Lenčešová sa stali... Foto: TV Markíza
lets dance, jablonský, Jakub Jablonský a Eliška Lenčešová sa stali víťazmi 9. série Let's Dance.

Pomáha popularita známych osobností, ako ste vy, Kristína Svarinská či Lenka Libjaková, propagácii nezávislého divadla?

Myslím, že áno, a dúfam, že áno. Snažím sa naše divadlo aj iné nezávislé scény spomínať vo verejnom priestore, aby som prilákal nových divákov. Vidím, že sa to darí. V hľadisku sa objavujú nové tváre, vrátane staršej generácie, čo je veľmi príjemné. Stále však riešim otázku, či hráme len pre „našich“ ľudí, ktorí s nami už súhlasia, alebo dokážeme osloviť širšiu verejnosť. Je to ťažké a je to otázka, ktorú mám pravidelne v hlave, pri ktoromkoľvek inscenačnom procese: Kto bude divák, pre koho to robíme? Lebo ak iba pre ľudí, ktorí s nami súhlasia, tak niekde asi robíme chybu. Problémom je, že mnohí vnímajú divadlo ako drahý luxus, no zároveň nemajú problém utratiť za cigarety či alkohol. V našej spoločnosti chýba podpora základných pilierov zdravého štátu – kultúry, školstva a zdravotníctva. Kultúra nie je len divadlo, ale aj spôsob, ako komunikujeme. Už od škôl by sme mali viesť deti k návšteve divadla, galérií či knižníc. Bohužiaľ, školské divadelné návštevy často zlyhávajú na tom, že predstavenia nie sú prispôsobené mladým divákom. Chýba nám divadlo pre tínedžerov, ktoré by im bolo blízke. Dokázalo zaujať ich rečou a komunikovať s nimi témy tak, aby im neboli smiešne, aby im rozumeli. Už mladých ľudí treba vychovávať tak, aby mali záujem ísť do divadla alebo do knižnice, vidieť umenie, navštíviť galériu a tak ďalej.

Kristína Svarinská Čítajte viac Keď som prestala piť alkohol, hneď som bola tehotná alebo chorá, hovorí Kristína Svarinská. Akoby ľudia nechápali, že normálne je nepiť

Možno sú divadelníci niekde v Martine alebo v Košiciach, ktorí by to chceli, ale niekedy ich zastaví zákaz zo samotnej školy, kde vedenie nechce, aby deti videli súčasné divadlo, ktoré reaguje na problémy spoločnosti.

Áno, to je veľká bariéra. Nájsť školy a riaditeľov, ktorí sú otvorení a ochotní priviesť takýto obsah k deťom, je čoraz náročnejšie. Školstvo je plné pravidiel, obmedzení a legislatívy, ktorú musia dodržiavať. Okrem toho, ďalší problém predstavujú rodičia. Mnohí, podľa mojej skúsenosti, uzatvárajú deti do bublín podľa svojich predstáv. Často útočia na učiteľov, ak ich dieťa niečo nepochopí alebo má problém. Keď som bol školák ja, situácia bola iná. Pamätám si, že keď som dostal od učiteľa Krnáča trstenicou po prstoch, vnímal som to ako spravodlivý trest. Dnes by sa podobné situácie skončili ako veľký škandál. Rodičia dnes viac chránia svoje deti, niekedy až extrémne, a v očiach mnohých je učiteľ automaticky ten zlý. To komplikuje situáciu, pretože kým škola povolí takéto predstavenie, musíme presvedčiť nielen vedenie, ale aj rodičov. A potom je tu ešte väčší problém – financie. Udržať divadlo je finančne náročné. Robíme to doslova „za šušne“. Či už ide o regionálne, alebo krajské divadlá, všetky sú finančne poddimenzované. A nezávislé divadlá? Tie sú na tom ešte horšie. Sme vyplácaní od odohratej inscenácie, ale peniaze za odohratý večer sú smiešne. Ak hráte štyri-, päťkrát za mesiac, z toho sa nedá vyžiť, treba mať strašne veľa inej práce okolo. A ak chce nezávislé divadlo vycestovať, stojí to peniaze, ktoré divadlo nemá, čiže musí podávať žiadosť o granty. V dnešnej dobe je grantový systém mŕtvy.

Ferdinand Leffler Atelier Flera 01 Čítajte viac Robil záhrady pre miliardárov, no zvládne aj výzvu za pár tisíc eur. V záhrade odo mňa musí byť ľuďom dobre, vraví architekt Leffler

Ako vidíte svoju budúcnosť v roku 2025 ako člen niekoľkých nezávislých produkcií, ak nezávislé divadlá Fond na podporu umenia nebude dotovať?

Je to veľmi neisté. Divadlá, v ktorých hrám, sú spoločensky angažované. Tváre týchto divadiel často vystupujú na protestoch, organizujú zhromaždenia alebo sa zapájajú do štrajkovej pohotovosti. Po predstaveniach čítame vyhlásenia Otvorenej kultúry. Stále podávame žiadosť o granty na ďalšie sezóny a predstavenia – ako sme to robili doteraz. Nechceme rezignovať a ani taký pocit navodiť na druhej strane. Budúcnosť je však neistá. Ak nebudeme úspešní, bude to ťažký boj. Už teraz hľadáme alternatívne zdroje financovania, aby sme sa stali sebestačnejšími. Odštartovali sme nejaké aktivity, ktoré by nás mohli podržať. Ale nezávislá kultúra je ťažko udržateľná sama osebe. Predstavte si, že predávame lístky za 10–12 eur. Pri 70 divákoch je to sotva dosť na pokrytie nákladov. Máme síce lístky v „skutočnej hodnote“, okolo 26–30 eur, ale tie si kúpi málokto, pretože nie sme Národné divadlo.

Medzi tými spomenutými aktivitami je exkluzívne členstvo pre minidonorov, ktoré spustilo Divadlo Petra Mankoveckého. Ale tiež napríklad tvorba podcastov. Nevnímate to ako rozptyľovanie pre tvorivý tím?

Nie, skôr ako inú formu umenia. Našou prioritou je stále divadlo, ale vzhľadom na to, že naskúšame len 2–3 inscenácie ročne, máme priestor aj na takéto projekty. Podcast či iné aktivity nám umožňujú priblížiť divákov k nám a zároveň získavať finančnú podporu.

Jakub Jablonský sa stal ambasádorom projektu... Foto: Markíza
Jakub Jablonsky ambasador Odpiseme Ti Jakub Jablonský sa stal ambasádorom projektu Odpíšeme Ti.

V jednom z nich ste spomenuli aj vlastnú terapiu a z vašich úst odznela veľmi zaujímavá vec: rozhodli ste sa ísť na terapiu v čase, keď vám bolo dobre. Otvorila sa vo vás nejaká trinásta komnata?

Začal som chodiť na terapiu preventívne. Zatiaľ som neabsolvoval veľa stretnutí, takže nemôžem robiť veľké závery. Ale beriem ich ako prevenciu, čo ma znovu vracia k téme duševného zdravia. Je to podobné, ako keď chodíme preventívne k zubárovi, k lekárom alebo trebárs na masáž, aby nás nič nebolelo. A pri duševnom zdraví často čakáme až na moment, keď to v nás zoskratuje, vyhoríme, alebo niečo podobné. Snažíme sa hasiť už horiaci les alebo vypálený dom. Najlepší moment začať je asi práve vtedy, keď nič nebolí a nič vážne sa nedeje. A pri pokojných rozhovoroch sa možno dostanete k niečomu, čo by neskôr mohlo vyeskalovať do niečoho oveľa horšieho. Myslím si, že keby generácia mojich rodičov chodila na terapie, aj my by sme boli inak vychovaní a možno by aj celá spoločnosť inak vyzerala. Aj dnes ešte mnohí reagujú slovami: veď ja nie som psychopat, nie som chorý a nemám problémy. Ale ak nám je ťažko, je v poriadku sa vyrozprávať zo svojich bôľov tretej strane a nezaťažovať blízkych alebo okolie. Nie preto, že sa s nimi nevieme rozprávať, ale preto, že ten blízky človek je vždy ovplyvnený a je v konflikte záujmov pri akejkoľvek rade, ktorú vám dáva. Psychológ alebo terapeut vám dá komplexnejšiu radu a dokáže vás nasmerovať k tomu, aby ste sám objavili správne odpovede.

V podcaste „space by Nikita“ ste hovorili o vašej úlohe v spoločnosti, nad ktorou sa vraj často zamýšľate. Už viete, akú rolu by ste chceli zohrať?

Mojím cieľom je, aby som sa za seba nemusel hanbiť, keď budem mať trebárs šesťdesiat a obzriem sa späť. Mať pocit, že moje rozhodnutia boli správne alebo najlepšie možné v tom danom období. Vždy sa snažím nájsť spôsob, ako si stáť za vlastným názorom a bojovať za správne veci v živote – teda aspoň za tie, ktoré ja považujem za správne, a to je aktuálne tá sloboda pre nás všetkých a rovnocennosť spoločnosti.

VIZITKA:

Jakub Jablonský sa narodil 4. decembra 1995 v Banskej Bystrici. Od útleho veku sa venoval folklórnemu tancu, zakotvil vo folklórnom súbore Urpín. Tancoval aj v štátnej opere v Banskej Bystrici a následne nastúpil na Konzervatórium Jána Levoslava Bellu. Už počas školy ho herečka Jana Oľhová brávala na divadelné predstavenia do Bratislavy. Preto sa rozhodol pokračovať štúdiom herectva na VŠMU, kde sa jeho profesorkami stali Oľhová a Emília Vášáryová. Účinkuje v niekoľkých nezávislých divadlách: DPM, U92, divadlo Nude. Je známy vďaka seriálu Dunaj, k vašim službám, kde stvárňuje postavu Davida Gutmanna. Okrem toho si zahral aj v dvoch celovečerných rozprávkach Čarovný kamienok a Keď draka bolí hlava či v seriáloch Nový život, Delukse a Kriminálka Kraj. V roku 2024 sa stal víťazom 9. série tanečnej šou Let’s Dance.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 10 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #rodina #Politika #kultúra #spoločnosť #Let's Dance #Jakub Jablonský #seriál Dunaj k vašim službám