Foto: Robert Hüttner, Pravda
Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou verziou relácie Ide o nás, ktorú scenárista Miro Šifra navštívil minulý týždeň. Pozrieť si rozhovor v pôvodnej video podobe môžete nižšie.
Pred pár dňami sa v slovenských kinách začal premietať film Černák, pokračovanie snímky MIKI, ktorá mala premiéru v lete minulého roka. Je to pre vás ako scenáristu istým spôsobom uzavretie jednej kapitoly v profesionálnom živote?
Prvé uzavretie prišlo už v momente, keď som scenár odovzdal a nemohol do neho ďalej zasahovať. Nakrúcanie sa rozbehlo a v tej fáze sa už veľa nedá zmeniť. Teraz prichádza akoby druhý záver – keď človek vidí, ako na filmy reagujú ľudia – či sa im páčia, nepáčia, čo konkrétne ich zaujalo alebo naopak. Ešte chvíľu budem vnímať divácke reakcie, potom to už bude definitívne uzavretá kapitola.
Pri vzniku filmu zohráva rolu kľúčová trojica – režisér, scenárista a producent. Keď hovoríte, že po odovzdaní scenára sa už nedá veľa zmeniť, znamená to, že počas natáčania už neprebiehajú žiadne ďalšie konzultácie s režisérom alebo produkčnou stranou?
Prebiehajú. Dokonca aj v strižni, keď už vidím prvý zostrih, môžem k nemu dať pripomienky. Niekedy sa ešte riešia aj technické veci, napríklad postsynchronizácia alebo drobné doplnenia. Takéto úpravy sú však už skôr detaily oproti tomu, čo bola hlavná scenáristická práca. Väčšia zodpovednosť bola na mne pri písaní scenára. Následne sa z filmu stáva kolektívna práca a moje zásahy sú skôr drobné.
Čítajte viac Černák prekonal historický rekord: Toto sa za prvý víkend nepodarilo žiadnemu filmu, za pár dní sú tržby vyše milióna
Ako dlho sa môže scenárista zaoberať jedným príbehom, aby to bolo pre neho ešte zdravé? Kedy ho treba takpovediac pustiť z rúk?
Nedokážem to presne pomenovať. Myslím si, že v istej chvíli môže človek už príbehu skôr uškodiť, ak sa v ňom zbytočne dlho vŕta. Zažil som aj iné projekty, kde sa scenár prepisoval tri, štyri, päť rokov, nakoniec to bolo skôr na škodu. Nemyslím si, že existuje pevná hranica, kedy treba prestať, každý projekt to má trochu inak.
Nemáte teda žiaden vnútorný hlas, ktorý vám hovorí: „Teraz už daj tomu pokoj!"
Asi v momente, keď sa začne nakrúcať. V takej fáze by som už iba vyhrabával ďalšie problémy, keby som chcel niečo meniť. Keď sa projekt odfinancuje a režisér povie ‚ideme točiť‘, je hotovo. Samozrejme, počas nakrúcania môže nastať situácia, keď napríklad nevyjde počasie a musí sa prepísať scéna z nočnej na dennú. Ide o technické úpravy. Pre mňa je scenár uzavretý vo chvíli, keď sa spustí natáčanie.
Foto: Pavol Gašpar/PubRes
Verejnosť aj médiá veľmi dlho vnímali, že sa točí len jeden film – MIKI. Po jeho premiére prišlo prekvapenie, na konci sa objavila informácia, že príde aj druhý. Bol zámer nakrútiť Černáka od začiatku alebo sa idea vyvinula až počas procesu?
Keď ma oslovili, určite sme nerátali s dvoma filmami. K rozhodnutiu sme dospeli až neskôr, keď som urobil dôkladnú rešerš a uvedomil si rozsah materiálu. Pozrel som sa naň trocha zdesene – mali sme pred sebou približne tridsať skutkov, vrážd, rôznych podvodov a všetkého možného. Mám prerozprávať celé deväťdesiate roky v jednom filme, pýtal som sa samého seba. Navyše som nedokázal sám pre seba určiť, čo je tá najdôležitejšia téma, pretože ich bolo zrazu viacero. Začali sme teda debatovať o tom, či by nemali byť dva filmy. Bol to risk, pretože na Slovensku predtým nikto nič podobné neskúsil. Samozrejme, máme zahraničné vzory – napríklad Marvel filmy alebo veľké projekty ako Duna, ktoré sa bežne rozdeľujú. Ale prísť s týmto konceptom pri slovenskom filme? Dôverovať tomu, že diváci prídu nielen na prvý film, ale budú mať záujem aj o pokračovanie? To bol veľký risk aj pre produkciu. Napokon si však myslím, že to bolo nevyhnutné. Keby sme udalosti natlačili do jedného filmu, vznikol by mišmaš a mnoho dôležitých vecí by na plátno jednoducho nezmestilo.
Čítajte viac Stretneme sa v pekle. Film Černák je mrazivá gangsterka
Možno vás poteší, že som sa nedávno zhováral s mojimi blízkymi v Žiari nad Hronom a skoro celá rodina sa chystá na film do kina. Sú tam štyri premietania a údajne boli všetky vypredané niekoľko dní pred premiérou.
Áno, všimol som si, že premietania sa vypredávali po celom Slovensku. Som rád, že film takto rezonuje. Už počas práce na scenári som cítil, že ľudí zaujíma – kdekoľvek som prišiel, keď sa ma pýtali, na čom pracujem, a ja som spomenul Černáka, vždy sa z toho strhla dvadsaťminútová debata.
S Mikulášom Černákom ste sa počas písania scenára niekoľkokrát stretli, volali ste si, konzultovali ste s ním niektoré veci. Ako dnes hodnotíte vaše stretnutia? Vnímate ich inak, možno triezvejšie?
Už vtedy som sa snažil mať triezvy pohľad. Nebolo to tak, že by som za ním išiel ako nejaký fanúšik s obdivom v očiach. Pre mňa bolo dôležité dostať z Mikuláša Černáka čo najzaujímavejšie informácie pre divákov, a to aj tie, ktoré si možno sám pred sebou nechcel pripustiť. Cítil som, že sú témy, o ktorých sa mu nechcelo hovoriť, a bolo potrebné postupne budovať dôveru, aby sa k nim vyjadril. S odstupom času to hodnotím ako skúsenosť, ktorá mi dala veľmi veľa do ďalšej práce. Keď teraz robím rešerše pre iné projekty, otvorili sa mi oči, ako hlboko sa dá ísť do tém. Predtým som nebol zvyknutý viesť desiatky hodín rozhovorov, aby som z niekoho „vytiahol“ potrebné informácie. Bolo to oveľa viac podobné novinárskej práci. Som za túto skúsenosť vďačný.
Čítajte viac Rebeka Poláková: Filmy ako MIKI sa musia točiť, aby sme nezabudli. Na to, čo sa dialo a stále deje
Podarilo sa vám Mikuláša Černáka otvoriť v témach, o ktorých nechcel hovoriť?
Dúfam, že áno. Som o tom presvedčený. Ľudia majú prirodzenú tendenciu rozprávať svoj príbeh tak, aby si ho sami pred sebou obhájili. Začnú hovoriť niektoré veci ako svoju obhajobu, no postupne si uvedomíte – a možno aj oni sami – že v tom môže byť sebaklam. Pamäť je „milostivá“ – mnohé veci si nepamätáme tak, ako sa naozaj stali, pretože si ich tak pamätať nechceme. Keď som potom porovnal jeho výpovede so spisom, zistil som, že nie všetko sedí. Vytvorenie dôvery však bolo dôležité – musel pochopiť, o čo mi ide. Napríklad som mu často hovoril, že nepotrebujem počuť obhajobu skoro 60-ročného muža, ako sa na to pozerá s odstupom. Chcel som pochopiť, čo si myslel ako 30-ročný Mikuláš Černák v danej dobe. Postupne sa mi ho podarilo „odkryť“ a pochopiť, čo to bolo za človeka.
Boli veci, ktoré vás možno šokovali? Zasiahlo vás niečo natoľko, že ste si večer ľahli a bežali vám pred očami desivé obrazy alebo vstúpili do snov?
Ak ma niečo ťažilo, bola to viac pracovná stránka – ako to teraz, preboha, dostanem do scenára tak, aby to bolo zrozumiteľné a aby to ľudia pochopili? Robím správne rozhodnutia? Keď už som nejaké spravil, sú naozaj správne? Nočné mory z fotografií, ktoré som musel vidieť, ma netraumatizovali. Aj pri iných projektoch som sa stretával s policajnými spismi a kriminálnymi prípadmi, asi som si na to už zvykol. Spánok som mal pokojný.
Mikuláš Černák vo väzení absolvoval program Šanca na návrat. O pár mesiacov sa možno bude prejednávať možnosť jeho prepustenia na slobodu. Myslíte si, že v jeho prípade existuje šanca na návrat a najmä nápravu?
Nemám na to jasnú odpoveď. Poznám ho do určitej miery, ale nemám od neho odstup, lebo som potreboval pochopiť jeho zmýšľanie. A to zo mňa robí asi najhoršieho možného respondenta na vašu otázku. Vôbec neviem odpovedať na to, čo je „dostatočný trest“. Chápem argument, že za to, že niekomu zoberiete život, vlastne žiadny trest nie je dostatočný. Na druhej strane máme nápravnovýchovné zariadenia – sú určené na to, aby sa človek mohol napraviť. A ak sa niekto napraví, mal by mať šancu vrátiť sa do života. Otázkou je, či sa naozaj napravil. Ja netuším, či by bol schopný návratu do spoločnosti, neviem posúdiť riziko. Viem len, že už do konca života bude musieť žiť s tým, čo urobil. Sedí vo väzení spravodlivo, to je bez debaty. Nie je to tak, že by to na neho niekto narafičil. Trest si naozaj zaslúžil. Kedy sa mu má skončiť? Dúfam, že súd rozhodne správne a že odborníci – psychológovia, vychovávatelia, ktorí sú s Černákom v pravidelnom kontakte – to posúdia odborne a kompetentne.
Čítajte viac Mikuláš Černák nie je psychopat, vraví scenárista Miro Šifra. Je to chlap, akých som stretával celé detstvo. O to hrozivejšie je, aké veci robil
V súvislosti s celým projektom – filmom MIKI aj jeho pokračovaním sa objavili aj kritické názory. Tvrdia, že ide o glorifikáciu hlavného hrdinu. Myslíte si, že ste spolu s Jakubom Kronerom a producentkou Zuzanou Mistríkovou urobili všetko pre to, aby to tak nepôsobilo?
Vedel som, že to hrozí. Vždy, keď niekomu dávate priestor, vytvárate o ňom určitý obraz. Urobil som všetko pre to, aby môj scenár nebol glorifikáciou. Preto bolo pre mňa dôležité, aby sa tam dostali aj veci, ktoré Mikuláš Černák nechcel hovoriť – aby to nebol len jeho sebaobraz. Nešlo o to, ako vníma samého seba, ale o to, ako ho máme vnímať my. Bola to väčšia zodpovednosť. Pre mňa osobne nie je glorifikácia to, že sme z neho spravili človeka. Práve naopak. Mne prišlo oveľa strašidelnejšie, keď som pochopil, že Černák nie je žiadny psychopat bez emócií. Je to človek. A napriek tomu bol schopný vykonať všetky veci. Keď som sa s ním stretol, uvedomil som si, že je to chlap, akých som stretával celé detstvo – som z tej istej oblasti (pozn. redakcie: Miro Šifra pochádza z dediny Vernár). Prišlo mi vlastne oveľa hroznejšie, že my ako ľudia sme podobných činov schopní. O tom som chcel rozprávať. Nemôžeme sa tváriť, že Mikuláš Černák je nejaké zvieratko. Mal reálnu rodinu, niekto ho ľúbil, on asi niekoho ľúbil a napriek tomu toľko životov zničil. Bolo pre mňa dôležitejšie hovoriť o tomto, než robiť z neho nejakú monštruóznu figúrku.
Ste zároveň scenáristom seriálu Studňa. Ten sa venuje jednému z najvýraznejších kriminálnych prípadov socialistického Československa. Fascinuje vás zlo v obyčajnom človeku?
Asi áno, je to možno moja osobná téma. Aj pri iných kriminálkach, ktoré som písal, ma vždy zaujímal zrod zla. Ako a prečo sa z obyčajného človeka stane vrah? MIKI aj Studňa sú o monštrách v nás. Aj v prípade Studne ide o „obyčajnú“ rodinu, kde sa príbeh začína šťastne – svadbou, narodením dieťaťa. Všetci si predstavujú, že odteraz bude už len dobre. Končí sa to dvoma mŕtvymi a zničeným životom ďalšieho človeka. Fascinuje ma takýto oblúk. Proces, ako sa veci môžu vyvinúť fatálne zle.
S kolegyňou Kristínou Májovou ste určite aj pri seriáli pre platformu VOYO absolvovali rešerše, čítali dostupné materiály. Je pre scenáristu veľký rozdiel, keď má k dispozícii len záznamy, alebo sa môže stretnúť so skutočným protagonistom svojho príbehu, ako to bolo v prípade Mikuláša Černáka?
Samozrejme, že je lepšie, keď sa môžem stretnúť s reálnou osobou. Pri Studni veľa vecí nevieme a nikdy vedieť nebudeme. Nevieme, ako presne sa doma hádali tí ľudia, pretože všetci sú po smrti.
Foto: Voyo
Keby aj neboli, stále by to bola len ich interpretácia toho, ako sa to stalo. Ako ste povedali, naša pamäť je k nám samým milosrdná.
Áno, ale aj interpretácia je cenná. Pri Černákovi nikdy nebudeme vedieť všetko, ale máme aspoň jeho verziu alebo interpretácie jeho kolegov, ktoré sú zachytené v policajných spisoch. Máme materiál – tzv. mäso – s ktorým môžeme pracovať. Pri Studni vieme len základné biografické údaje o našich hrdinoch, máme niekoľko poznatkov zo spisov, psychologický profil syna rodiny, no sú to čriepky a okolo nich prázdne miesta, ktoré musíme doplniť. Pri Černákovi to bolo naopak – príliš veľa informácií, pri ktorých sme museli vyberať, čo zachovať.
Keď sa ako profesionál pozriete na kultovú časť Studňa seriálu 30 prípadov Majora Zemana, aký dojem vo vás zanechala?
(úsmev) Úplne rozumiem, že v tej dobe – na konci 70. a začiatku 80. rokov – to musel byť v televízii absolútny zjav. Bol to totiž čistý horor oproti ostatnej tvorbe. Dnes to však už podľa mňa tak nefunguje. Mnoho hororov z tohto obdobia pôsobí skôr smiešne. Ale dokážem sa vcítiť do situácie, že keď som dieťa a pozerám sa cez pootvorené dvere na takéhoto strašidelného otca, začnem sa báť aj toho vlastného. V tej dobe to muselo byť šokujúce. Chápem, prečo to vtedy tak rezonovalo.
Čítajte viac Jana Kolesárová: Asi som nikdy nechcela dobyť Hollywood
Ja sa priznám, že som videl epizódu možno ako 10-, 11-ročný a ešte som sa neodvážil pozrieť si ju znovu.
(smiech) Myslím, že už by to na vás nepôsobilo tak desivo. Keď si človek zvykne na súčasné horory, už ho podobné staršie diela neohromia tak ako v čase ich vzniku.
Za scenár k filmu Úsvit máte Slnko v sieti, zoznam projektov nasvedčuje, že ste úspešný. Čo musí mať podľa vás scenárista, aby bol naozaj dobrý?
Asi schopnosť sedieť na stoličke a sústrediť sa – to je podľa mňa ten najväčší boj. Okrem toho aj otvorenosť voči iným príbehom, schopnosť vypočuť si ich a zároveň ich sprostredkovať divákovi tak, aby boli zrozumiteľné. Neustále bojujem s tým, aby moje texty boli zrozumiteľné a zároveň zaujímavé. To je podľa mňa veľký konflikt, ktorý musí scenárista riešiť – ako to rozprávať tak, aby to ľudí bavilo, ale zároveň, aby to bolo zrozumiteľné.
Foto: SFTA
A musí mať aj dobrého režiséra, predpokladám…
To už je niečo, čo nie je úplne v mojich rukách. Človek dúfa, že si látka s režisérom sadnú. Pri každom projekte som vďačný, keď režisér prinesie do môjho scenára nejaké svoje videnie a obohatí ho, zlepší. Som presvedčený, že filmy MIKI a Černák nemal točiť nikto iný ako Jakub Kroner, Studňu zas Terézia Kopáčová a Úsvit nikto iný ako Matěj Chlupáček. Pri každom projekte som rád, že dopadol tak, ako dopadol.
Studňa je projekt streamovacej platformy VOYO. MIKI, Černák a Úsvit získali aj financie z Audiovizuálneho fondu. Myslíte si, že by ste na ne dostali peniaze dnes? A ovplyvnil niektorý z vašich súčasných projektov aktuálny vývoj v kultúre?
Asi by sme dnes nedostali podporu na MIKIHO. To neznamená, že by nevznikol – možno by vznikol s nižším rozpočtom alebo za horších podmienok, alebo by trvalo pár rokov viac, kým by sa financie nazbierali. Pokiaľ ide o moju prácu, zatiaľ ju súčasné dianie výrazne neovplyvnilo, ale filmy sa pripravujú roky. To, čo píšem dnes, bude možno vonku o dva-tri roky. Procesy budú dobiehať a možno ma čakajú nejaké bariéry. Snažím sa robiť veci tak, aby neboli viazané len na Audiovizuálny fond. Píšem pre súkromné televízie, robím veci v Česku, snažím sa spolupracovať aj na projektoch pre zahraničné televízie. Uvidíme… Ale situácia ma neteší.
Čítajte viac Keď som prestala piť alkohol, hneď som bola tehotná alebo chorá, hovorí Kristína Svarinská. Akoby ľudia nechápali, že normálne je nepiť
Keby za vami prišiel Netflix, Max alebo Disney+ s neobmedzeným rozpočtom a ponukou napísať scenár – akú tému by ste si vybrali?
(smiech) Najprv by som dostal nejakú alergickú reakciu a vyhodili sa mi po celej tvári vyrážky zo stresu. Fúha… asi by som až vtedy začal premýšľať, čo môžem robiť. Ale snažil sa spraviť niečo, čo bude diváka konkrétnej platformy baviť. Moju prácu sa snažím robiť divácky – je dôležité rozprávať príbehy tak, aby ich chcelo vidieť čo najviac ľudí. Vybral by som si tému zo súčasnosti viac než návrat do minulosti.
Miro Šifra sa narodil v roku 1988 a detstvo prežil v dedinke Vernár. Vyštudoval pražskú FAMU a ako scenárista pracuje v Česku aj na Slovensku. V zozname má scenáre k filmom Červený kapitán, Superžena alebo Úsvit a k seriálom Rédl, Zrádci, To se vysvětlí, soudruzi! či najnovšie Studňa. V roku 2024 prišiel do kín film MIKI o mafiánskom bosovi Mikulášovi Černákovi, ktorý nasleduje snímka Černák. Šifra napísal scenáre k obom.