Nasledujúci rozhovor je prepisom relácie Ide o nás, ktorú Gabriela Marcinková navštívila pred pár týždňami. Upravenú verziu rozhovoru herečka autorizovala. Pozrieť si pôvodnú, video podobu, môžete nižšie.
Mám trochu pocit déjà vu, pretože približne pred rokom k nám do redakcie priamo z rannej relácie televízie Markíza prišla česká herečka Klára Issová rozprávať o seriáli Zrada. Teraz sa stretávame my dvaja, tiež idete rovno z Telerána. Znamená to, že herečky sú také ranné vtáčatá?
(úsmev) Asi záleží na tom, ako ktoré. Mne ranné vstávanie vyhovuje viac. Radšej vstanem o šiestej alebo o siedmej a začnem deň, akoby som mala byť hore do jedenástej, dvanástej večer po predstavení. Uvedomujem si, že som skôr tento typ. Navyše, už viac ako šesť rokov som matkou, takže som si na vstávanie zvykla. Nebolo výnimočné zobúdzať sa k deťom o štvrtej či piatej a aj keď sú už staršie, stále nemôžem povedať, že by som niekedy prespala noc úplne. To sa mi dlho nestalo.
Máte teda občas bezsenné noci práve kvôli deťom?
Práveže bezsenný spánok mám vlastne vždy, nesnívam. Ale pripisujem to tomu, že mám dobrý, kvalitný a tvrdý spánok. Moje telo si asi zbiera každú minútu, pretože niekde v podvedomí tuší, že každú chvíľu sa môže nejaké dieťa prebudiť. Keď sa tak stane, vybavíme, čo treba, a potom viem pomerne rýchlo a tvrdo zaspať znova.
Stáva sa vám, že počas noci premýšľate o práci?
Už sa mi to dlho nestalo.
Čítajte viac Svadba, dieťa, byt, do 25-ky som si všetko splnila, hovorí Ráchel Šoltésová zo Sľubu. Ale hlavou jej vírila aj veľmi ťažká otázka
Ani počas práce na seriáli Vina? Jeho téma je pomerne ťažká.
Nie. Veľa textov som sa však učila počas toho ako moje deti zaspávali. V čase nakrúcania Viny sme mali doma akurát obdobie prechodu – od toho, že zaspávajú s nami, do fázy, že budú zaspávať samy. Medzikrokom bolo, že som pri nich v detskej izbe a trvalo asi hodinu, kým sa upokojili a zaspali. Za ten čas som sa naučila toľko textov, že som sa cítila pripravená v rámci natáčania nielen na nasledujúci deň, ale aj na niekoľko ďalších. Vlastne som si s pokojným svedomím ľahla a išla spať. Možno mi občas niečo preblesklo hlavou, ale materstvo mi paradoxne skvalitnilo spánok. Viem, že mám málo času, a tak si jednoducho ľahnem, prečítam si pár strán knihy a tie myšlienky už potom nedostanú priestor.
To je zaujímavé, pretože podľa mňa veľa ľudí má skúsenosti, že im práca zasahuje do súkromia. Nemusí to byť práve v noci, ale akoby neustále vstupuje do rôznych momentov v živote. Znamená to, že vy dokážete súkromie a profesiu úplne oddeliť?
Asi by som to nedokázala, keby som mala pocit, že niečo v práci nejde podľa predstáv. Pamätám si, že keď som natáčala jeden seriál, večer som zaspávala s myšlienkami na to, čo ma čaká ďalší deň, a necítila som sa v tej postave úplne dobre. To sa niekedy stáva. V prípade seriálu Vina som však mala veľkú motiváciu. Tešila som sa na natáčanie a mala som pocit, že robím všetko preto, aby to dopadlo čo najlepšie. Pocity neistoty neprichádzali, pretože som sa medzi ľuďmi na pľaci cítila dobre. V rámci našej malej slovenskej scény sa väčšinou stretnem s priateľmi – maskérkami, kostymérkami, kameramanmi či rekvizitármi. Vždy sa nájde niekto, kto vám dodá pocit, že ste trochu doma.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Aká bola vaša reakcia, keď vám pristála na stole ponuka na seriál Vina, ktorý vychádza z veľmi populárneho britského seriálu Broadchurch – podľa mnohých jedného z najlepších projektov poslednej dekády?
Vedela som, že sa chystá ďalší seriál z akejsi série adaptovaných seriálov. Predtým vzniklo Klamstvo a veľmi sa mi páčilo. Potom prišla Zrada a vedela som, že príde aj niečo ďalšie. Niekoľko mesiacov som nič nerobila, pretože po intenzívnejšom období si vždy doprajem pauzu. Cítila som, že mám v sebe akumulovanú obrovskú energiu a chuť pracovať. Najskôr som bola pozvaná na kasting na postavu matky zavraždeného chlapca, ktorú nakoniec hrá Nela Pocisková. Niekoľko týždňov sa nikto neozýval, čo mi prinieslo trochu neistoty. O to väčšia bola moja radosť, keď mi nakoniec zavolali s ponukou na postavu vyšetrovateľky. Tam som už po druhom kastingu dostala odpoveď pomerne rýchlo a bola som šťastná, že môžem byť súčasťou niečoho takého výnimočného. Keď mi poslali celý scenár, preštudovala som si ho, pozrela som si aj originálny seriál a bola som nadšená.
Čítajte viac Jablonský jej 'vyčaroval' bábätko, Moravca mlátila husľami, ale na premiére mala krásna Sandeva oči len pre jedného muža. Kedysi ho vraj nazvala ultrablbec
Znova sa stretávate pred kamerami s Tomášom Maštalírom. Už ste spolu tvorili zohratú dvojicu v seriáli Pán profesor. Existuje nejaká zmena v dynamike medzi hercami, keď sa zmení žáner? Pán profesor bol zo študentského prostredia a mal jemne dramatický charakter, zatiaľ čo nový projekt je ťažká dráma s kriminálnymi prvkami.
Priznám sa, že som sa toho trochu obávala. Raz sa mi stala situácia, keď sme po dokončení Profesora začali točiť film Šťastný nový rok 2. Mala som v jednej scéne vítať kolegov a keď prišiel Tomáš, uvedomila som si, že neviem, ako sa mám tváriť. Stále som bola nastavená na tú dynamiku z Profesora, kde bol môj pohľad na neho poznačený postavou, ktorú som hrala – rešpektovala som ho, obdivovala, dokonca v rámci príbehu milovala. Zrazu však išlo o úplne inú situáciu, kde bol Tomáš len kamarát mojej kamarátky, a bolo to trochu trápne. Uvedomila som si, že keď s niekým hráte dlhodobo určitý vzťah, prirodzene sa na neho pozeráte očami tej postavy. Našťastie som zistila, že tieto obavy boli zbytočné. V novom projekte sú naše postavy úplne iné, obaja sa na ne precízne pripravujeme a dynamika medzi nami sa prirodzene prispôsobila novej situácii. Nemala som pocit, že by tam stále bol Pán profesor a Klaudia so Samom – boli sme to my v nových rolách, pripravení priniesť divákom niečo nové a autentické.
Nevnímali ste tlak, keď ste si uvedomili, že predobrazom vašej postavy v slovenskej verzii je Olivia Colman, držiteľka Oscara a excelentná charakterová herečka?
Prekvapivo som necítila žiaden tlak. Bola som rada, že mám príležitosť skúsiť si tú úlohu. Som v životnom období, keď ma už nedusí potreba iným ľuďom dokazovať, že niečo viem. Skôr si chcem sama overiť, do akej miery to dokážem. Oliviu Colman absolútne uznávam a obdivujem. Je geniálna. Divákom určite odporúčam pozrieť si aj originál, pretože je naozaj nádherný. Ja som k úlohe vyšetrovateľky Eleny pristupovala so zvedavosťou – chcela som zistiť, ako veľmi sa dokážem priblížiť postave, nie herečke. Našťastie som ten tlak necítila, no viem si predstaviť, že pre niekoho by to mohlo byť náročné. Alebo aj pre mňa v nejakom inom období.
My sme robili spolu náš prvý rozhovor v roku 2011 a vtedy ste spomenuli, že máte vlastnosť, ktorá nie je úplne typická pre herečky – viete sa veľmi rýchlo podceniť. Povedali ste mi vtedy, že s tým trošku bojujete, ale zároveň nachádzate aj výhody, pretože vás motivuje dostať sa na správnu cestu. Znamená to, že u vás nastala nejaká osobnostná zmena?
Jednoznačne áno.
S čím prišla?
S narodením mojich detí. Snažila som sa im vytvoriť čo najlepšie podmienky pre vstup do života, čo pre mňa znamenalo, že musím pracovať na sebe. Chcela som, aby mali vzor, ktorý nie je zaťažený vlastnými traumami. Nechcela som, aby moja dcéra videla matku, ktorá sa stále kritizuje alebo sa trápi, keď sa jej niečo nepodarí. Chcem, aby vedela, že chyby sa stávajú a je dôležité ísť ďalej. To je podľa mňa oveľa pokojnejšie a zdravšie nastavenie pre život. Snažím sa v tomto smere neustále vzdelávať, čítať knihy a jednoducho žiť čo najkvalitnejšie. Ale na margo toho, čo ste povedali – že podceňovať sa nie je pre nás hercov typické. Oponovala by som. Myslím si, že je to celkom bežné medzi umelcami mužmi aj umelkyňami ženami. Niekedy to súvisí aj s našou národnou tradíciou – akýmsi sebabičovaním sa. Môže to byť spôsob, ako si získať sympatie ľudí – keď samých seba „dáte dolu“, ale veľa z nás to zažíva aj ako veľmi autentický pocit. Postupom času som sa však naučila, že je v poriadku stáť si za tým, kým som. Dostať sa do bodu, keď si poviem: „Som tu, môžem sa vám páčiť, alebo nie, ale toto je moje miesto na svete.“ Snažím sa priniesť to najlepšie, čo dokážem, a verím, že sa postupne stále viac približujem k tomu, kde chcem byť.
Čítajte viac Nechápala som, prečo ľuďom prekáža, že som otehotnela v 19-tich, priznala Mária Čírová. Obetovať som niečo musela, ale nič neľutujem
Dá sa to podľa vás dosiahnuť vedome? Mne sa zdá, že niektoré veci, ktoré si nesieme z detstva, v nás skrátka zostávajú a sú často nemenné. Aj napriek osobným či profesionálnym zmenám.
Verím, že sa to dá. Kedysi som si myslela, že sebavedomie je vlastnosť, s ktorou sa človek narodí – niekto ho má prirodzene viac, iný menej. Seba som radila do tej druhej skupiny. Ale postupne som zistila, že na všetkom sa dá pracovať. Ak by som sa dnes rozhodla naučiť hrať na husliach a venovala by som tomu čas, naučila by som sa to. Keď som sa pred časom dostala do tanečnej súťaže Let's Dance a začalo ma to baviť, povedala som si: budem sa zlepšovať mojím tempom. Postupne, podľa nadšenia, času, ale budem sa zlepšovať. Platí to aj pre prácu na vlastnom sebavedomí. A keď sa rozhodnem pristupovať k mojim deťom vždy s láskou a trpezlivosťou, robím kroky na to, aby som sa v tom zlepšovala. Aj keď občas zvýšim hlas, viem, že nabudúce to zvládnem lepšie. Je to vedomý proces a verím, že ak na niečom pracujeme s odhodlaním, môžeme dosiahnuť veľké veci.
To znie veľmi vyrovnane. Stáva sa vám ešte niekedy, že vás prepadnú pochybnosti?
Samozrejme. Napríklad keď niekto spochybní moju dôstojnosť, vtedy sa vo mne ozve to malé dievčatko, ktoré si povie: „Aha, zasa sa mi niečo nepodarilo.“ V takých momentoch mám chvíľku potrebu poľutovať sa, poplačkať si. No potom sa na sebe dokážem zasmiať. Už len to, že viem, ako reagujem, mi pomáha rýchlejšie sa z toho dostať a ísť ďalej.
Foto: TV Markíza
Vráťme sa ešte k téme seriálu Vina. Zaoberá sa stratou dieťaťa, ide o jeho násilnú smrť. Rozumiem, že vy herci máte mechanizmy na to, ako sa od úloh odstrihnúť, ale ako sa s takou témou pracuje, ak ste sama mamou?
Často som sa v minulosti vyjadrovala, že sa viem – keď odohrám danú situáciu – prepnúť hneď tak nejako späť do môjho života, že si nenosím prácu domov. Nie je to úplne pravda, lebo už len to, že človek nad obsahom premýšľa, ovplyvňuje vlastne jeho život a to, aký život vedie. On sám zase ovplyvňuje postavu, ktorú stvárňuje. Stretáva sa to spolu, navzájom ovplyvňuje. Ale aj preto mám rada moju prácu, lebo mám pocit, že žijem prostredníctvom nej viac životov. A tým, že sa musím zaoberať nielen mojimi problémami, ale aj problémami postáv a rozmýšľam nad tým, ako by som reagovala v danej situácii, mám pocit, že mám bohatší život. Keď sme nakrúcali Vinu, samozrejme, že som premýšľala, ako by som reagovala. Čo by som robila, keby sa niečo také stalo. Vnímam to pozitívnu vec, vlastne sa môžem pred kamerou – pre dobro projektu – vyplakať, vykričať, zmieriť sa s rôznymi emóciami. Je to doslova terapeutický proces.
Čítajte viac Robil záhrady pre miliardárov, no zvládne aj výzvu za pár tisíc eur. V záhrade odo mňa musí byť ľuďom dobre, vraví architekt Leffler
Asi je lepšie prežívať tie emócie tak trošku „fejkovo“ – naoko.
(úsmev) Milujem to! Pred kamerou je vlastne všetko také, ako má byť, lebo je to napísané. Keď sa máte cítiť trápne, cítite sa trápne a čím trápnejšie sa cítite, tým lepšie. Ak máte plakať, čím horšie vám v danej situácii je, kým sa točí obraz, tým lepšie. To isté s kričaním. Vlastne si vyskúšate všetky extrémne emócie, za ktoré sa niekedy v bežnom živote máme tendenciu hanbiť. Pred kamerou sú žiadané. V podstate ma to na herectve upokojuje – tam je všetko tak, ako má byť. Život nás prekvapuje, ale scenár máte daný a len ho musíte prežiť. Upokojujúce je, že viete, ako sa to celé skončí – lebo ste si to prečítali. Vo vlastnom živote je náročnejšie nachádzať pokoj, keď neviete, čo sa stane.
Nedávno som videl krátky rozhovor s vašou hereckou kolegyňou Judit Bárdos, a zaujalo ma, keď povedala, že sa rozhodla byť herečkou, aby sa mohla skrývať za svoje postavy a užívať si prežívanie ich príbehov. Potom ju veľmi zaskočilo, že súčasťou toho celého je aj medializácia, pretože k vašej práci patrí stretávať sa s nami novinármi, odpovedať na otázky a, bohužiaľ, objavovať sa na stránkach bulvárnych či iných magazínov. Ako vnímate túto súčasť profesie?
Mám to asi podobne ako Judit. Pamätám si, že na vysokú školu som išla s tým, že bytostne potrebujem hrať, byť inými postavami, a bolo mi úplne jedno, či skončím v nejakom lokálnom divadle. Možno by to nakoniec bolo ochotnícke divadlo, ale potrebovala som tam byť. Človek sa prirodzene zamýšľa nad tým, či bude úspešný, no aj tak do toho ide, pretože si to jeho vnútro pýta. Počas prvého ročníka som už točila film a neskôr aj zahraničný projekt, takže ma to celé tak trochu zavalilo. V súčasnosti si uvedomujem, že aj keď je medializácia menej príjemná časť práce, je to dôležitá súčasť toho, čo robíme. Keď už účinkujem v nejakom projekte, chcem, aby bol úspešný. Chcem sa poskytnúť médiám, ktoré niekedy aj prostredníctvom bulváru môžu urobiť promo, ktoré zaujme diváka. V takejto spoločnosti žijeme a ľudí bulvár jednoducho zaujíma. Prijímam podmienky tejto hry a som vďačná, že moja rodina to prijíma tiež. Je pravda, že niekedy mi príde ľúto, keď je vytrhnuté z kontextu niečo, čo poviem. Zasadené do súvislostí, ktoré nie sú lichotivé ani pre mňa, ani pre členov mojej rodiny. Našťastie žijem v bubline ľudí, ktorí to neberú vážne, a vieme sa na tom zasmiať. Ostatným by som odkázala – neverte všetkému, čo si prečítate. Predstavte si, že ste v situácii, keď sa vás pýtajú na osobné veci a vy sa čo najpresnejšie snažíte povedať, ako to cítite, a zároveň ochrániť ľudí okolo seba. Ale čokoľvek poviete, keď sa vyberie jedna vetička, tak to môže vlastne vyznieť úplne inak. Aj zle.
Foto: Markíza
Ako ste predtým poznamenali, dozreli ste do stavu, keď sa snažíte robiť veci čo najlepšie a dokážete prijať aj neúspech, keď sa niečo nepodarí. Ako to vnímate ako profesionálka, keď výsledok projektu, na ktorom pracujete, nie je vydarený? Máte za sebou úspešné seriály ako Studňa či Pán profesor, ale potom sú tu aj projekty ako Vedma, ktorý podľa môjho názoru nedopadol dobre. Musíte si niekedy sama pred sebou tieto práce ospravedlňovať?
Áno. Asi je prirodzené, že vás to v prvom momente trochu zamrzí. Nasleduje obdobie sebareflexie, keď si kladiete otázky, kde sa stali chyby a čo bolo vo vašich rukách. My herci však máme v rukách len malú časť celého procesu…
Môže za to režisér?
(smiech) Áno, nedávno som trochu s humorom reagovala na slová režisérky nášho predstavenia Outkast, ktoré sme uviedli minulý rok. Hráme v ňom s Aničkou Jakab Rakovskou a režisérka Júlia Rázusová sa nás pred premiérou pýtala, či sme nervózne. Tak som jej povedala, že nie, však my to len zahráme, my len interpretujeme tvoju víziu. Herec môže byť niekedy ospravedlnený tým, kam ho režisér zaviedol. Alebo, že scenár nie je dobrý, prípadne celý projekt nie je úplne podarený. My máme v rukách, či robotu zoberieme, alebo nezoberieme a potom máme v rukách, aby sme charakter stvárnili čo najlepšie, ako vieme. Ale vždy sa snažím dávať si spätnú väzbu – čo som ja mala urobiť inak, ako som mohla niečo zahrať inak. V niektorých momentoch si viem ospravedlniť moje vlastné výstupy a pri iných si dokážem povedať – toto som pokazila. Snažím sa nabudúce to nezopakovať. Ak sa chyba stane raz, dvakrát a dokážeme ju nejako spracovať, sme na tom dobre. Ak by som ju opakovala donekonečna, už by to bol asi problém.
Čítajte viac Petra Tóthová z Pečie celé Slovensko: Najlepšou školou života, hoci drahou, bolo vlastniť kaviareň. A potom ju musieť zavrieť
Keď ste už spomenuli predstavenie Outkast – bol to váš návrat na divadelné dosky. Vo všeobecnosti to však nie je priestor, ktorý by sa dal nazvať vašou komfortnou zónou, však?
Nie je, ale trošku som si ju vyprosila. Asi pred rokom a pol som bola u Júlie, ktorá zhodou okolností býva na rovnakej ulici v Prešove. Prechádzali sme sa s jej bábätkom, ktoré spalo v kočíku, a rozprávala som jej, že sa cítim pripravená na divadlo. Júlia kladie na herca najvyššie nároky v rámci divadla. Snaží sa totiž kombinovať náročný text s pohybom a interpretáciou, ktorá nie je prvoplánová. Často ide o druhý, tretí alebo štvrtý plán. Práve preto mám rada jej inscenácie – sú ako mozaika, z ktorej si každý divák vyberie to, čo s ním rezonuje. Nikdy ich nepochopíte úplne do detailu, a to je na tom krásne. Môžete o tom diskutovať, pozrieť si to viackrát a zakaždým nájsť niečo nové. Zhodou okolností sa k tomu pridala aj Anička Rakovská, ktorá povedala, že má chuť na poriadne divadlo. Potrebujeme od detí trochu oddych, vyhlásili sme vtedy spoločne. Všetko to vyšlo na minulé leto, keď sme v rámci dvojtýždňového skúšobného procesu pripravovali inscenáciu. Stretli sme sa v Bratislave, kde sme si všetci prečítali knihu Svet včerajška od Stefana Zweiga, z ktorého predstavenie Outkast vychádza. Hľadali sme témy, ktoré v nás rezonujú. Našli sme ich – emigrácia, politická situácia, manipulácia politikmi a spôsob, akým sú ľudia ovplyvňovaní rôznymi technikami médií. Objavili sme tam aj tému materstva – s Aničkou sme si ju obidve veľmi želali. Každá z nás prichádza s osobnými skúsenosťami, ktoré sa premietajú do našich hereckých výkonov. To všetko je zasadené do kontextu vojny za dverami a politickej manipulácie, ktorá je rovnaká dnes, ako bola pred dvetisíc rokmi či pred osemdesiatimi. Inscenácia nemá jednu jednotnú tému – otvorili sme v nej mnoho otázok a problémov. Každý si v nej môže nájsť niečo, čo s ním bude rezonovať. A to je na divadle to najkrajšie.
Bola túžba zahrať si poriadne divadlo zároveň reakcia na súčasný vývoj?
Určite. V dnešnej dobe človek prirodzene hľadá spôsob, ako pomôcť alebo ako sa k situáciám okolo nás postaviť. My sme si povedali, že jednou z ciest je vytvoriť inscenáciu, ktorá upozorní na nebezpečenstvá, ktoré nás obklopujú. Možno si ju pozrie len pár ľudí, ale ak sa vďaka tomu niekomu v hlave niečo nastaví inak, náš cieľ bude splnený.
Foto: MARKÍZA
Ak sa ešte vrátime k vašim deťom – máte nejaké spôsoby, ako ich správne navigovať v dnešnom svete? Aby vedeli vnímať aj negatívne stránky reality a dokázali rozlíšiť, čo je správne a čo nesprávne?
Čítala som niekde, že do šiestich rokov učíme deti, že svet je čierno-biely – že sú dobrí a zlí ľudia, čo je správne a čo nesprávne. Ja som sa však snažila otvárať s nimi zložitejšie témy už odmalička. Nie všetko je len čierne alebo biele. Väčšina ľudí sa snaží robiť správne veci, ale zároveň robíme aj chyby. Napríklad pri prezidentských voľbách sme sa rozprávali o tom, že nie vždy sú na najvyšších miestach tí s najvyššími morálnymi hodnotami. Často sú tam ľudia, ktorým ide o moc či o peniaze. Vysvetlili sme si, kto by bol pre nás ako ich rodičov ideálnym prezidentom a prečo niektorí kandidáti podľa nás nerobili správne rozhodnutia. Pamätám si tiež, ako som po parlamentných voľbách sedela na detskom ihrisku a prišlo mi to celé ľúto. Vidím tam matky a otcov, ktorí sa snažia viesť deti k rešpektu, učia ich, že svet je pestrý a že si majú vážiť seba aj ostatných. A potom si uvedomím, že rovnaké princípy často nefungujú ani na najvyšších úrovniach spoločnosti. Tam sa niekedy vedú len hádky a ide o výhru, nie o dohodu. Smutné je, že si týchto ľudí aj sami volíme.
Často sa hovorí o generačnej výmene. Myslíte si, že generácia, ktorú dnes vychovávate, to naozaj zmení?
Úprimne, nemyslím si to. História sa stále opakuje. V každej generácii sa nájde niekoľko jednotlivcov, ktorí sa snažia niečo posunúť, ale väčšina ostane v tej šedej zóne, ktorá je ľahko manipulovateľná. Napriek tomu som optimista. Verím, že môžeme urobiť maximum pre to, aby sme pozitívne ovplyvnili aspoň svoj mikrosvet – rodinu, priateľov a ľudí okolo nás. Sama sa cítim najlepšie práve tam, kde môžem pôsobiť priamo a autenticky. Myslím si, že aj to je dôležité miesto.
VIZITKA:
Gabriela Marcinková sa narodila 2. apríla 1988 a pochádza z Prešova. Je jednou z najobsadzovanejších herečiek. Už v úvode kariéry sa objavila v snímke 360 brazílskeho režiséra Fernanda Meirellesa. Nasledovali filmy ako Byzantium, Dôverný nepriateľ, Šťastný nový rok či Sviňa. Darí sa jej najmä v seriálových projektoch – diváci si veľmi obľúbili jej postavu v seriáloch Doktor Martin či Pán profesor, ale v zozname má aj tituly Vedma, Delukse či najnovšie Studňa.