Nasledujúci rozhovor je prepísanou a upravenou verziou rozhovoru, ktorý vznikol počas návštevy Ráchel Šoltésovej v relácii Ide o nás. V jeho pôvodnej podobe si ho môžete pozrieť nižšie.
Váš rozvrh je aktuálne asi dosť plný, rok 2025 sa začal v intenzívnom pracovnom tempe. Ako to zvládate?
To je otázka, či a ako sa to dá zvládať (úsmev). Ale mám veľkú podporu okolia, mojich blízkych, takže dá. Uvedomila som si, že je potrebný veľmi prepracovaný časový manažment. Dokonca už mám na chladničke tabuľku – týždenný kalendár – kam si všetko s manželom zapisujeme. Aktivity sú rozdelené, rozvrhnuté a nejako nám to ide.
Objavili ste sa vo všetkých najsledovanejších seriáloch ostatných rokov – Pán profesor, Druhá šanca, Dunaj, k vašim službám. Úplne aktuálne je to denný seriál Sľub. Odjakživa ste túžili byť herečkou?
Celé sa to začalo, keď som bola ešte malá a s mamou sme pozerávali zábavnú reláciu SOS. Na jej konci boli vždy nepodarené zábery a všetci sa smiali. Herci nevedeli natočiť scény, lebo sa nedokázali ovládať. Vtedy som mojej mame povedala: ‚Takto by mala vyzerať moja robota, chcem sa v práci smiať.‘ Chodila som do Základnej umeleckej školy, ale mala som aj obdobie váhania. Prihlášku na VŠMU som si podala najmä preto, aby som neskôr neľutovala, že som to neskúsila. Išla som na prijímačky a dnes tu sedím s vami ako vyštudovaná herečka.
Už počas štúdia na škole ste dostali rolu na doskách prvej slovenskej scény – v Slovenskom národnom divadle. Aký bol pocit, keď sa začínajúca herečka odrazu objaví medzi ostrieľanými veteránmi slovenského herectva?
Pre každého herca na Slovensku je to určitý sen – ocitnúť sa na pódiu v SND. My sme ponuku dostali ako študenti tretieho ročníka – skoro celý náš ročník v predstavení Ruské denníky účinkoval. Prežívali sme to tak skupinovo, tešili sme sa, pre väčšinu z nás to bol naozaj sen. A zároveň bolo veľmi príjemné, že sme tam mohli byť všetci spolu. Beriem ako úžasnú príležitosť môcť sa učiť od najlepších, od našich vzorov. Najznámejších slovenských hercov.
Ste súčasťou mladej hereckej generácie. Myslím si, že dnešní diváci – či už televízni, filmoví, alebo divadelní – sú vystavení novým tváram a možno aj trošku inému herectvu. Máte pocit, že sa napríklad váš ročník v niečom odlišuje od starších bardov slovenského hereckého umenia?
Určite. Napríklad aj preto, lebo medzi vyštudovaných hercov sa zaradili rôzne iné osobnosti – influenceri, modelky, modeli. Scéna je obohatená o nový element. Neviem úplne posúdiť, do akej miery prítomnosť a táto fúzia ovplyvňuje kvalitu, ale ukázalo sa, že aj ľudia bez hereckého vzdelania môžu byť veľmi dobrými a prirodzenými hercami. Na Vysokej škole múzických umení sa študuje činoherné herectvo – primárne cielené na divadlo. Ako hrať pred kamerou sa teda musíme učiť priamo v praxi. Pre mňa aj mojich rovesníkov to bolo sprvu náročné – museli sme sa prispôsobiť, učiť sa za pochodu. Herci bez vzdelania sú často prirodzenejší pred kamerou a myslím si, že sa môžeme navzájom učiť. Naša generácia má možnosť spájať tradičnú divadelnú prípravu s filmovým a televíznym herectvom, čo kedysi nebolo bežné.
Foto: Markíza
Nevytvára prílev amatérskych hercov vo vašej brandži napätú dynamiku?
Niekto študuje herectvo päť rokov a potom dostane rolu človek, ktorý sa o herectvo nikdy nezaujímal – napríklad iba preto, lebo dobre vyzerá. Áno, prináša to aj napäté situácie. Niekedy je mi ľúto mojich rovesníkov, ktorí nedostanú šancu, lebo častejšie sú obsadzovaní ľudia bez vzdelania. Nie je to úplne fér, ale deje sa to – súkromné televízie si môžu obsadiť, koho chcú. Je na nás nejako sa s tým popasovať a vyrovnať.
Vaša herecká generácia čelí teda aj inej výzve – schopnosti vedieť sa predať. Dnes sú tu showreely, ktoré sa posielajú do televízií, do reklamných agentúr. Sledujú sa aktivity na sociálnych sieťach, pod palcom vás majú agentúry. Je to nevyhnutná súčasť profesie?
Myslím si, že áno. Počet hercov, ktorí vychádzajú zo škôl, je obrovský. Konkurencia je neúnosná, musíme robiť maximum, aby sme sa presadili – či už cez sociálne siete, alebo showreely. Kto to odmieta, má to dnes ťažšie. Samozrejme, výnimky potvrdia pravidlo, ale už považujem za neoddeliteľnú súčasť práce mať napríklad agenta alebo nahratý showreel.
Čítajte viac Judit Pecháček: Postavu si niekedy treba obhájiť. Trebárs aj preto, aby vás nevystrihli
Ako človek, ktorý dostane rolu v seriáli komerčnej televízie, máte v náplni práce aj pridávať príspevky na sociálnych sieťach?
Povinní to robiť nie sme, ale ak spolupracujete s televíziou, propagácia vašej práce alebo projektu na sociálnych sieťach je želaná. Nejde len o reklamu pre televíziu, robíte ju aj sami sebe – je to spôsob, ako dostať ďalšiu prácu. Čím viac sa dostaneme do povedomia, tým viac ponúk v budúcnosti môže prísť.
Na Instagrame máte viac ako 40 000 sledovateľov. Bolo to vedomé budovanie fanúšikovskej základne, alebo to prišlo takpovediac samo?
Keď sa herec objaví v televízii, sledovatelia prídu prirodzene. Nikdy som nebola influencerka a nezdieľam veľa zo svojho súkromia. Ľudí – divákov – zaujíma život hercov, tak si ma našli, ale nie som typ, ktorý by vedome tvoril nejaký obsah s cieľom budovať si značku a zvyšovať počet fanúšikov. To nie je môj prípad.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Poďme k seriálu Sľub, ktorý od januárovej premiéry láme rekordy. V čom sa odlišuje práca na Sľube od predchádzajúcich projektov?
Je to prvýkrát, čo robím denný seriál. Tempo natáčania je úplne iné. Kým v Pánovi profesorovi sme niekedy točili jednu scénu sedem hodín, tu máme na jeden obraz tridsať minút. Väčšinou ide o dialógy, dá sa to stihnúť, ale je to rýchlovka. Ale na to, aké krátke časové limity máme, je to veľmi dobrý seriál s dôležitými témami. Dostala som aj zaujímavú postavu, neviem, či som už niekedy hrala taký zaujímavý charakter – ženu, ktorá rieši závažné a zároveň veľmi nadčasové problémy.
Nezaznie potom niekedy vo vás vnútorný hlas vyštudovanej herečky z VŠMU, ktorá si povie: Mám dobrú postavu, mám čo hrať, ale celé to musím zvládnuť za tridsať minút.
Sú momenty, keď sa nad tým zamyslím, ale človek si nejako zvykne. Jednoducho sa snažíme vtesnať do času, ktorý máme k dispozícii, čo najviac. Aby tam bolo všetko, čo chceme povedať, a aby to bolo zahraté čo najlepšie.
Čítajte viac My herci sa často podceňujeme, priznáva Gabika Marcinková. So sebavedomím mi pomohli vlastné deti, chcem byť pre ne príkladom
Je dôležité pripomínať historické momenty, približovať aj mladšiemu divákovi pojmy ako ŠtB, socializmus, emigrácia?
História sa opakuje a stále sa stretávam s názormi, že „vtedy bolo dobre, každý mal prácu.“ Tento optimizmus nie je úplne v poriadku. Je dôležité pripomínať si aj menej príjemné veci z minulosti. Upozorňovať na to, že sloboda nebola až taká samozrejmá alebo na to, kam nás vedú v živote jednotlivé rozhodnutia. Aby sme neopakovali rovnaké chyby.
Nie ste prvá herečka, ktorá hovorí, že treba upozorniť aj na negatívnejšie javy a prežívanie našej minulosti. Na internete či v diskusiách pod článkami zaznieva často "A čo ona môže vedieť, veď si tú dobu nepamätá“. Čo by ste takému človeku povedali?
Točia sa filmy aj o veciach, ktoré sa stali pred sto, pred tisíc rokmi. Ak by o historických obdobiach mali hovoriť len ľudia, ktorí ich zažili, asi by sme o veľa veciach nehovorili. Samozrejme, nezažila som obdobie osemdesiatych rokov, ale vieme, čo sa vtedy dialo. Nemôžeme pred tým zatvárať oči. Navyše sú medzi nami stále ľudia, ktorí socializmus zažili, ktorí nám informácie odovzdajú. Veľa sme sa učili v škole, vzdelávame sa, čítame. Neznamená, že ak som niečo osobne nezažila, nemôžem ukázať divákovi, čo sa dialo. A keby sme mali natáčať iba to, čo sme zažili, asi by nebolo na čo chodiť ani do kín alebo kvôli čomu zapínať televíziu.
Foto: Markíza
Keď ste prijali rolu v Sľube, konzultovali ste doma s rodičmi alebo so starými rodičmi obdobie, ktorého sa týka?
Priznám sa, my sme sa doma veľa o tomto období nezhovárali. Možno o tom, že sa stálo v rade na mandarínky, na pomaranče a takéto detaily. Keď som začala natáčať, prišli hlasy aj z rodiny, okolia a otvorila sa debata o minulosti. Moja mamina prežívala v osemdesiatych rokoch obdobie mladosti – bolo to pre ňu krásne. Nemyslím si, že vnímala aj negatívne súčasti života. To si uvedomovali skôr starí rodičia, ale celkovo projekt Sľub otvoril prirodzenú debatu.
Čítajte viac Nielen nostalgia za peknými časmi. Sľub napísali dobre, ukazuje aj tienisté stránky socializmu, hovorí herečka Kristína Sisková
Pred kamerou ste si skúsili rôzne polohy. V Pánovi profesorovi to bola súčasná postava študentky, teraz je to učiteľka v 80. rokoch. Zároveň máte na konte postavu z medzivojnového a vojnového obdobia zo seriálu Dunaj, k vašim službám. Pomáha vám kostým, aby ste sa odstrihli od Ráchel Šoltésovej a stali sa autentickejšou postavou, ktorú stvárňujete?
Maska a kostým hercovi veľmi pomáhajú, pretože sa inak vidí. Keď sa pozriem do zrkadla na pľaci – už oblečená v kostýme – pomôže mi to preniesť sa do inej doby. Síce som ju nezažila, ale tak nejako ma to naladí na iné prostredie, obdobie. Môj seriálový manžel Marek (pozn. herec Marek Rozkoš) má tiež výbornú masku. Taký príčesok. Pamätám si fotografie z minulosti – presne takto sa strihali kamionisti a vlastne išlo o dosť bežnú úpravu mužov z toho obdobia. Je to veľké pripomenutie doby. Pohľad na Marka, jeho úpravu a kostým mi pomáha ešte viac ako pozerať sa na seba samu – logicky, jeho vnímam väčšinu času.
Foto: Peter Zakovic
Keď už spomínate Marka Rozkoša, vášho seriálového manžela, stretli ste sa už v seriáli Dunaj, k vašim službám, teraz výraznejšie v Sľube. Zároveň ste sa ocitli v pomyselnom súboji na tanečnom parkete v populárnej šou Let's Dance. Už sa to prejavilo na dynamike medzi vami pri nakrúcaní?
Keď sa stretneme na natáčaní, okamžite prebehne v našich očiach dialóg: „Ako si na tom? Aký máš tanec? Akú máš hudbu? Zvládaš to?“ Súťaživosť zatiaľ medzi nami nie je žiadna. Skôr si pomáhame a podporujeme sa. Ja mám malé dieťa, Marek dve. Chápeme, aká je situácia. Je veľmi príjemné prísť na pľac a vidieť si navzájom v očiach ten mix stresu aj nadšenia.
Bola ponuka do tanečnej šou vaším splneným snom? Niektorí herci v minulosti tvrdili, že v ňu dúfali niekoľko rokov.
Bol jeden z mojich cieľov dostať sa do projektu, ktorý bude veľká výzva. Fyzická aj mentálna. Samozrejme, Let's Dance je nádherný program. Vždy som sa naň rada pozerala, páči sa mi, keď ľudia tancujú. Napríklad keď sa idem pozrieť na balet, mám z toho úžasný zážitok. Je to nádherný spôsob umeleckého vyjadrenia. Nepovažujem sa za špeciálny pohybový talent, takže účasť v tejto relácii vnímam ako veľkú výzvu. Veľmi sa mi páči pozorovať, ako sa ľudia z kola na kolo zlepšujú a ako sa im tanec dostáva pod kožu. Uvidíme, kam to zavedie mňa samotnú.
Čítajte viac Môj manžel môže učiť všetkých mužov láske, hovorí Adriana Kneissl. Doma mám vždy pravdu, učí ma tak nebojovať
Tvorcovia vám pridelili tanečného partnera z Česka, z Brna, ktorý je zároveň ultra trail runner, teda beháva extra dlhé trate na rozličných povrchoch. Asi bude mať celkom dobrú kondíciu, však?
Paradoxne, Titus síce beháva ultramaratóny, ale pri tanci sa viac zadýcha ako ja (smiech). Tak neviem, možno niečo robím zle ja. Alebo ešte nie celkom na plný plyn. Ale keďže je športovec, spolieham sa aj na to, že ma roztancuje a rozbehá. A keď bude treba, tak to tam "ubehá“.
Vrátim sa ešte k jednej veci, ktorú ste povedali. Zhruba pred rokom ste sa stali mamičkou, máte syna Jakuba. Ste relatívne mladá mama – teda mladá z hľadiska toho, ako dnes spoločnosť vníma prvé tehotenstvo, mnoho žien materstvo odkladá na čas po tridsiatke. Bolo u vás vedomé rozhodnutie stať sa mamou?
Vždy som to mala zadefinované v sebe, že keď má človek 25 rokov, už má vyriešený život – má dom, dieťa, manžela, auto. Pre mňa bola dvadsaťpäťka akýsi pomyselný míľnik a vlastne som si do jej dovŕšenia všetko splnila – vydala som sa, porodila dieťa. A áno, bolo to plánované. Chcela som byť mladá mama. Mám pocit, že to je skvelé rozhodnutie a vnímam sa tiež ako uvoľnená mama. Nie som taká úzkostlivá, ako vidím u starších mamičiek, ktoré riešia aj veci, nad akými sa ja toľko nezamýšľam. Byť rodičmi je pre nás s manželom zábava, naozaj veľa sa doma smejeme a myslím si, že je všetko tak, ako malo byť. Môj manžel mi hneď, keď sme sa dali dokopy, povedal, že chce rodinu. Prekvapil ma, ale pozitívne. Bolo to úplne iné, lebo dnes sú mnohé vzťahy nastavené do podoby nejakých "situationships“ – keď vlastne ani jeden nevie, či je to vzťah, ako to funguje, čo to je. Strašne sa mi páčilo, že mi rovno povedal, ako vidí budúcnosť, čo chce, a ak hľadám niečo iné, tak to nebude fungovať. Presne do roka som otehotnela.
Je veľmi dôležité, keď si dvaja ľudia dokážu úprimne a jasne vykomunikovať veci na začiatku, ale aj počas celého vzťahu. Dnes sa rodiny a páry čoraz častejšie zaoberajú aj otázkou, či mať deti a priviesť ich do dnešného sveta. Riešili ste doma aj túto tému?
S manželom nie, ale v sebe som to riešila veľmi. Premýšľala som, do akého sveta dieťa porodím. Som však nastavená tak, že urobím všetko, aby bol náš syn na svet pripravený. Aby mal v sebe dostatočnú silu a sebavedomie zvládnuť všetko, čo ho čaká. My obaja – a nielen my, ale aj moja rodina, manželova rodina – budeme dbať na to vychovať ho, aby dokázal byť sám sebe oporou.
Keď ste na začiatku rozhovoru spomenuli, že už máte na chladničke týždenný rozvrh, sú úlohy v domácnosti rovnocenne podelené?
Áno. Môj muž je veľmi starostlivý, poriadkumilovný a zodpovedný. Môžem odísť z domu a nechať ho s malým, a on sa oňho postará na stodvadsať percent. Nemusím mu volať ani písať. Nedostávam správy typu „čo mám robiť a čo teraz“. Páči sa mi, že všetko nie je len na žene. Úlohy v domácnosti nemáme rozdelené – ak niečo treba urobiť, urobí to ten, kto je doma a môže. Nečakáme, či to urobí ten druhý a nenastavili sme to tak, že len žena upratuje a varí. Robíme všetko rovnocenne.
Čítajte viac Keď prišla ponuka na Dunaj, zasvietila mi kontrolka, priznáva Svarinská. Ako by diváci zvládli smrť Kláry...?
Vnímate to ako zásadný rozdiel medzi generáciami vašich rodičov a starých rodičov?
Áno. Otcovia dnes sú úplne iní ako kedysi. Ja som s mojím otcom nevyrastala – to je už samo osebe znak, že kedysi otcovia neboli až tak zapojení do výchovy detí. Na príklade môjho dieťaťa a muža vidím, že dnes je to inak – majú spolu krásny vzťah a v tom sa aj doba posúva k lepšiemu. Nie všetko je len negatívne, zlé. Keď vidím vzťah môjho syna s mojím mužom, verím, že to je aj dobrý základ pre budúcnosť. Že sa mu možno v budúcnosti, ktorá je pred nami, bude žiť lepšie práve preto, lebo má s otcom takýto vzťah.
VIZITKA
Ráchel Šoltésová sa narodila 25. decembra 1997. Vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave a ešte počas štúdia sa objavila v predstavení Ruské denníky na doskách SND. Hrala v televíznych seriáloch ako Pán profesor, Druhá šanca, Dunaj, k vašim službám či aktuálne ako učiteľka v dennom seriáli Sľub. V desiatej sérii Let’s Dance sa stala jednou zo súťažiacich.