Rozhovor je prepísanou a editovanou verziou živého rozhovoru v štúdiu relácie Ide o nás, ktorú Veronika Žilková navštívila pred pár týždňami. Originálnu podobu si môžete pozrieť vo videu nižšie.
Vitajte na Slovensku. Asi ku nám nechodíte často, však?
Vy k nám cestujete celkom frekventovane a aj preto sa s mnohými Slovákmi a kolegami stretávam v Čechách. Ale pravdou je, že som na Slovensko zavítala prvýkrát už ako sedemnásťročná. Vtedy som prišla s rádom sestier uršulínok. Neskôr som sa sem vrátila, keď Jozef Adamovič nakrúcal svoj absolventský film na VŠMU. Vyrastala som na bratislavských pondelkoch a veľmi si vážim slovenských hercov aj slovenskú kultúru.
Takže prepojenie so Slovenskom je vlastne veľmi pevné.
Určite. Nakrúcala som na Slovensku napríklad snímku Skús ma objať s Miloslavom Lutherom. Bola to posledná vec, ktorá vznikla v štúdiách Koliba. Nasledoval film Mŕtvola musí zomrieť a naposledy som pracovala na česko-slovenskej koprodukcii Svetielka, ktorú v marci uviedli do vybraných klubových kín. Film mal premiéru na festivale v Karlových Varoch minulý rok. Mala som možnosť hrať s vašimi legendárnymi hercami – v jednom z mojich prvých filmov mi otca hral Milan Lasica. Tiež som účinkovala s Jurajom Kukurom v predstavení Martina Čičváka Ja, Kukura. Dokonca som dostala ocenenie Identifikačný kód Slovenska za prínos slovenskej kultúre, ktoré udeľuje Kultúrny európsky fond. Cítim silné prepojenie so Slovenskom.
Čítajte viac Mórová sa kvôli nahej scéne pustila do Čechov, prišla posmešná odpoveď od Veroniky Žilkovej: Ja som tiež točila holá pre Slovákov, ale nechali ma aj hrať!
Kolibu ste zatvárali, teda filmové štúdiá, ktoré sa tam nachádzali, ale na vašom Instagrame som si všimol, že ste sa tam pri aktuálnej návšteve vrátili. Tentoraz k televíznej veži a vychutnávajúc si západ slnka. Bolo to nostalgické?
Bola som nadšená! Na Slovensku som opakovane nakrúcala, ale na tomto mieste som nikdy predtým nebola. Keď sem prídem pracovať, väčšinou len rýchlo prebehnem z bodu A do bodu B. Začali ku vám chodiť aj české divadlá, počas zimného obdobia ma tiež čaká divadelné turné s viacerými zastávkami. Ale viete, ako to je – človek príde, vyložia ho z auta, rýchlo beží, odohrá predstavenie, znovu nasadne do auta a odíde. Prvýkrát som si naozaj užila krásu bratislavskej prírody.
V čom sa podľa vás zmenila úloha ženy herečky v televízii, vo filme za roky, čo sa tejto práci venujete? Ak to porovnáte napríklad s obdobím pred revolúciou a dneškom?
Vôbec sa nezmenila. Aj honoráre sú rovnaké – ja mám dnes takú istú gážu, ako keď som končila vysokú školu, takže je to zlé. Úloha herečky ostala rovnaká. Dva roky som sa venovala hereckej práci menej, žila som v Izraeli – to sa vlastne tak trošku oblúkom dostávame aj k seriálu Lásky v Istanbule. Tiež sa odohráva na ambasáde a venuje sa vzťahom, nielen diplomatickým, ale aj tým medziľudským. A práve počas môjho pobytu v Tel Avive som mala možnosť pozorovať, ako inak sú tam nastavené rodiny. V Izraeli je najvyšší podiel vysokoškolsky vzdelaných žien a zároveň sa o rodinu často starajú muži. Nie je to tým, že by boli pod nadvládou žien, ale podľa Starého zákona ženy dávajú život, no dieťa potom prechádza pod otcovu výchovu – on je zaň zodpovedný. V sobotu tam bežne vidíte mužov s deťmi – na ihrisku, na pláži, od maličkých batoliat až po väčšie deti. Sú úplne inak vychovávané ako v Európe. Nevnímala som tam odsúvanie otcov do úzadia, pretože mama „vie lepšie, ako zaviazať šnúrky a servírovať biomrkvičku". Práve naopak – otcovia ich nerozmaznávajú, ale učia samostatnosti a poslaniu v živote. Matky im dávajú základné životné zručnosti – ak si hladný, najedz sa, ak je ti zima, zober si čiapku. Ale otcovia formujú ich sebavedomie, učia ich, ako obstáť v spoločnosti. To mi prišlo veľmi zaujímavé a inšpiratívne – v Európe to takto nefunguje.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Myslíte si, že by sme to my Európania – povedzme konkrétne Slováci a Česi – vedeli prijať? Dokázali by českí muži prevziať väčšiu mieru zodpovednosti za výchovu detí?
Samozrejme. Veď napríklad dnes už vo viacerých krajinách môžu adoptovať deti homosexuálne páry, tak prečo by muži vo všeobecnosti nemohli zohrávať dôležitejšiu úlohu vo výchove? Vnímam to tak, že muž má v rodine nenahraditeľné postavenie – ako Abrahám. A práve otcovia by mali byť viac podporovaní, pretože do budúcnosti je dôležité nielen to, aby deti vedeli, že si majú vziať čiapku, ale aj aby boli statočné, odvážne a mali vlastný názor. Posilnenie úlohy otca mi príde ako niečo veľmi potrebné.
Boli ste trikrát vydatá. Bol každý nový manžel svojím spôsobom pokusom nájsť toho správneho partnera pre vaše deti?
(smiech) Na toto, čo vám hovorím, som prišla až po troch nevydarených manželstvách. Súčasne som totiž bola matkou, ktorá… no, viete, nakrúcali sme Tele Tele – satirická humoristická relácia, ktorá bežala aj na Slovensku. Pracovala som ako dramaturgička, spoluautorka, herečka, riešila som kostýmy, parochne. A popri tom som mala doma šesť malých detí. Domov som prišla, aby som urobila zásadné zásobovanie, aby deti neumreli od hladu. Ale úlohu ženy, muža, partnerstvo… to som obetovala kariére. Taká je pravda.
Čítajte viac Ráchel Šoltésová zo Sľubu: Svadba, dieťa, byt, do 25-ky som si všetko splnila
Napriek tomu ste deti zvládli vychovať…
Záleží na tom, ako…
Spokojná musíte byť vy. Mne sa zdá, že to nedopadlo zle.
Ale áno, tiež v to dúfam. Viete, nemám úplne štandardnú rodinu. Rodinu som podriadila práci. Vo filmografii mám viac ako päťsto filmových a televíznych rolí a odohrala som vyše stopäťdesiat divadelných predstavení. Ten čas musel niekde chýbať – a chýbal v partnerstve. Preto tie tri manželstvá… Keby som v osemnástich išla do Izraela, možno by som vedela, že niečo môžem „hodiť“ na muža, aby sa viac podieľal na výchove detí. Nemusela by som žiť s pocitom viny, že moje deti nemajú dosť čiapok na hlave.
Prečo si myslíte, že ste to nechceli preniesť na muža? Vyplývalo to z vašej vlastnej výchovy?
Ja som ani nevedela, že sa to tak má. Porodíte dieťa a nedostanete k nemu návod. Je to podobné ako s politickým názorom – ten si vytvoríte až časom. Najprv niečomu uveríte, potom sa sklamete, dozviete sa viac, prečítate si, prehodnotíte. Chvíľu počúvate, čo hovoria ostatní, myslíte si to isté, potom to konfrontujete so svojou skúsenosťou. Je to ako dospievanie dieťaťa – najprv si myslíte, že veci fungujú, ako vám doma povedali, ale potom príde realita. Konfrontácia medzi tým, čo vás naučili, a tým, čo sami zažijete, formuje váš názor na partnerstvo, lásku, prácu, politiku. Potom príde moment, keď máte vyše šesťdesiat, konečne máte jasno… Lenže už nemáte komu tie názory povedať, pretože život už prebehol. Celý ho vlastne strávime hľadaním správneho riešenia. Možno aj preto, že ako ľudstvo máme „hlúpe gény“. Čítala som o tom – termity, keď vedci vymyslia náter proti nim, si v ďalšej generácii odovzdajú genetickú informáciu, že toto drevo je jedovaté a nežerie sa. Ale ľudia sa tak nesprávajú…
Čítajte viac Ako mladej ryšavke mi dávali úlohy prostitútok, dnes je zo mňa riaditeľka. Ale nechcem zostať v jednej škatuľke, prezradila pre Pravdu Dagmar Edwards
Človek sa učí na vlastných chybách.
Znova a znova. Vlastne sme hlúpi. Chyby, ktoré urobili naši rodičia, rozhodnutia – či už dobré, alebo zlé – sa do našej genetickej informácie nezapísali. Takže ako ľudstvo na tom nie sme bohvieako. Existujú aj štúdie, ktoré dokazujú, že ľudstvo stále opakuje rovnaké kiksy. Čítala som citát, že „dnešná mladá generácia si vôbec neváži hodnoty predkov, je nezvládnuteľná a trávi čas nevhodným spôsobom“. A to napísal Sokrates. Niekoľko tisíc rokov pred Kristom. Veľmi sme sa neposunuli.
Vrátim sa ešte k vašej kariére. Hovoríte, že ste sa jej venovali možno až príliš. Pritom mne sa zdá – z vyjadrení alebo z rozhovorov s vami, ktoré vznikli v minulosti – že ste boli, naopak, sústredená v prvom rade na rodinu. Že ste zo seba odovzdávali maximum deťom a boli na prvom mieste.
Áno, ale práve tam niekde som vynechala partnera. Možno som sa venovala deťom na šesťdesiat percent, práci som dala zvyšných štyridsať a pre partnera neostalo nič. Nevedela som naňho delegovať povinnosti, pretože do Izraela som išla až po tom všetkom. Preto mám za sebou tri neúspešné manželstvá, čo nie je bohvieaká vizitka. Nemám z toho radosť.
Foto: Profimedia
Povedali ste, že človek sa zrazu ocitne v šesťdesiatke, nejako si to v hlave utrasie a už to nemá komu celé odovzdať. Neznie to príliš rezignovane? Akoby už neexistovala šanca na novú, lepšiu budúcnosť?
To určite nie! Preboha, milujem každý deň, čo som na svete. Každý deň znovu bežím proti múru. Teraz sa môžem vrátiť aj k mojej postave v seriáli Lásky v Istanbule. Hrám tam výtvarníčku, ktorá prichádza na ambasádu pripraviť vernisáž. Predstavuje svoje diela a počas príprav sa dozvie, že v meste je aj jej životná láska. Keď boli mladí, snívali o spoločnej budúcnosti, ale on emigroval. Zradil ju. Vydala sa, mala deti, pracovala, žila svoj život, ale bolesť zo straty lásky v nej zostala. Epizóda sa končí tým, že na vernisáži vystúpi na pódium a povie: „Teraz by som vám rada predstavila moje najväčšie celoživotné dielo. Portrét ženy, ktorá milovala, verila, plakala, odpúšťala, nenávidela, mala chyby, robila chyby, trápila sa, bola ambiciózna, bola šťastná, bola úspešná, bola sama.“ A potom vezme nožnice, prestrihne si ramienka a zostane tam stáť nahá – ako svoje posledné umelecké dielo. Myslím si, že po šesťdesiatke človek už na veľa vecí príde. Niečo ho oslobodí, lebo si uvedomí, že ako mladý sa trápil ambíciami, ktoré v skutočnosti neboli dôležité. V tomto mám rovnaký pocit ako moja postava – je dobré to všetko zažiť, vydržať a nakoniec si to v sebe utriediť.
Čítajte viac Môj manžel môže učiť všetkých mužov láske, hovorí Adriana Kneissl. Doma mám vždy pravdu, učí ma tak nebojovať
Ako človek dospeje do bodu, keď sa so všetkým zmieri? A nič neľutuje?
Musíte milovať život. Musí vám stáť za to, aby ste dokázali odpustiť krivdy. Všetci sme ich zažili. Musíte byť schopní povedať: „Nevenovala som sa niečomu, čomu som mohla.“ Je to objektívny pohľad na seba samého. Je to sloboda. Nakoniec to vysloví aj moja postava výtvarníčky: „Po všetkom, čo som prežila, som zistila, že najdôležitejšia je sloboda.“ Neupínať sa na nič z toho, čo človek má alebo nemá. Aby ste boli naozaj slobodní, musíte niečo najprv vlastniť a potom stratiť, Až tak si uvedomíte, že to nepotrebujete. Môžete povedať: „Nemám drahé auto.“ Ak ste si ho nikdy nekúpili, no túžite po ňom, slobodní nie ste. Sloboda je, keď naň máte, ale rozhodnete sa peniaze radšej precestovať alebo darovať na charitu. O tom je právo slobodnej voľby.
Myslíte si, že súčasťou slobodnej voľby je aj možnosť s niekým sa o ňu rozdeliť? Dokáže si človek svoju slobodu naplno vychutnať iba sám?
Sloboda je osobná vec. Môžete mať hocičo spoločné – ponožky, posteľ, domov – slobodu nie. Človek si ju musí vybojovať sám. Pre mňa je vnútorná sloboda veľmi dôležitá. Celý život som dbala na to, aby som nebola závislá, aby som sa vždy vedela kontrolovať a zostala slobodná. Je to trochu ako s postavou – keď mi niekto povie, akú mám peknú postavu. Odpovedám, že ju nemám zadarmo. Štyridsať rokov sa kontrolujem v jedle, premýšľam nad tým, čo zjem. Nedám si to, na čo mám chuť. Namiesto ležania na pláži si radšej idem zabehať. Slobodu nedosiahnete len tak. Je to proces – odriekania, sebakontroly a neustáleho uvedomovania si, čo je skutočne dôležité. Ale odbočím od týchto veľkých myšlienok, keď už sme spomínali Tele Tele… (úsmev)
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Tá relácia bola istým spôsobom fenoménom jednej televíznej éry…
Bolo veľmi úspešné a mali sme v ňom absolútnu slobodu – slobodu, ktorá by dnes už bola nemysliteľná. Mohli sme si robiť žarty zo všetkého – z chorôb, rasizmu, výzoru, politiky, zo všetkého. Dnes by nás za to asi zavreli. Boli sme totálne slobodní v tom, že všetci chápali, že ide o paródiu, satiru, humor. Že to nie je naschvál mierené proti niekomu, aby sme mu ublížili. Smiali sme sa samotnej absurdnosti situácií. Ako dramaturgička som vyberala rôzne scény z parlamentu a následne sme ich dotáčali do komických point. Napríklad, keď si minister siahol pod stôl, v našej verzii odtiaľ vytiahol psie hovienko. To je sloboda – vedieť sa na všetko pozrieť s nadhľadom. Pamätám si jednu zvláštnu situáciu. Môj exmanžel bol vtedy minister obrany a čakali sme na vojenskom letisku na prílet rakvy s pozostatkami vojakov, ktorí padli v Afganistane. Atmosféra bola ťaživá, medzi nami sedeli pozostalí. Čakali sme na príchod prezidenta, o ktorom som sa dozvedela až na poslednú chvíľu. V tej chvíli mi napadlo: Tu všetci čakajú na prezidenta a ja čakám na niekoho, kto mi vrazí poriadnu facku. Sedem rokov som robila Tele Tele, smiala som sa aj z jeho inštitútu. Myslela som si, že to naozaj bude konfrontačné stretnutie. Zrazu sa otvorili dvere a vchádza prezident Miloš Zeman. Prišiel ku mne, podal mi ruku a povedal: „Veronika, my máme rovnaký osud.“ Bolo to v čase, keď jeho dcéra mala škandál – nachytali ju na párty, kde prebiehali nejaké sexuálne hry. Síce sa na tom zúčastnila len ako divák, ale bulvár sa kauzy chytil. A Zeman mi vtedy povedal, narážajúc na moju najstaršiu dcéru Agátu: „Veronika, obaja máme rovnaký osud – obaja máme príšerné dcéry.“ Stretla som sa s ním ešte niekoľkokrát a vždy spomínal na Tele Tele. Ako sme narušovali vážnosť politiky, robili si z nej žarty a pochopila som, že aj vysokopostavený človek ocenil humor. Taký je návod na slobodu – vedieť sa nad situácie povzniesť, vnímať smiešnosť toho, ako sa všetci berú príliš vážne. Humor a sloboda sú podľa mňa najdôležitejšie veci.
Ak teda hovoríte, že čo bolo možné v rokoch 2000 alebo trebárs 2005, by dnes už asi neprešlo… nesťažujeme si sami cestu k slobode?
Až tak by som to neprežívala. Ja som kedysi jednému z mojich detí pripravovala referát o Rímskej ríši a pri tom som sa dočítala niečo zaujímavé…
Čítajte viac Jakub Jablonský: Ak hráme iba pre ľudí, ktorí s nami súhlasia, tak niekde robíme chybu
Prepáčte, do toho vám skočím. Vy ste písali referáty svojim deťom?
Áno, vždy som za ne písala domáce úlohy. Napodobňovala som ich písmo, aby učitelia nič nespoznali. Napríklad keď sme boli na výlete, povedala som: „Choď spať, ja to napíšem.“ No a vidíte, všetci vyštudovali. (smiech) Ale späť k Rímskej ríši. Keď som písala jednu z úloh v dejepise, zistila som, že Július Cézar rozdával pozemky senátorom za hlasy. A vtedy mi došlo – spoločnosť sa nemení. Je to ako so Sokratom. Ľudia sa nemenia. Vieme si zahýbať, vieme milovať, podvádzať, niekto sa dá ukrižovať, niekto ide do väzenia, a ten, kto by tam mal byť, tam nie je, zatiaľ čo niekto iný je tam neprávom. Ľudstvo nevymyslelo nič nové. Oblúkom sa vraciam k termitom. Nemám žiadnu depresiu zo súčasnej politickej scény ani z nových zákonov. Za dva roky v Izraeli som zažila štvoro predčasných volieb – a vždy si nakoniec zvolili toho istého. Myslíme si, že sme mocnejší, než v skutočnosti sme. Možno naša jediná funkcia je, že vdýchneme jeden plyn a vydýchneme iný. A všetko ostatné nám Boh dáva len ako zábavu, aby sme na tejto planéte vydržali.
Takže slobodou je tiež dospieť do stavu, keď už človek nemá strach, nezamýšľa sa nad zbytočnosťami a uvedomí si, že všetko sa točí v kruhu?
Nebrať všetko tak seriózne – to je sloboda. Ale asi tomu predchádza fáza, keď sa beriete vážne, chcete zmeniť svet. Dvakrát v živote som bola zastupiteľkou – s odstupom dvadsiatich rokov – a vtedy ešte veríte, že môžete niečo ovplyvniť. Niekedy sa dáte „ukrižovať“, idete na demonštráciu… a potom zistíte, že tí, za ktorých ste bojovali, si zatiaľ kúpili vily z peňazí daňových poplatníkov. Ale potom zas objavíte niekoho výnimočného, kto žije skromne a je to naozaj dobrý človek. Zrazu začnete nachádzať čaro obyčajného života. Raz ste na luxusnom natáčaní, inokedy idete MHD alebo kráčate pešo. A to je fajn – neodstrihnúť sa od reality, nežiť v bubline, ale vnímať všetko, čo sa deje okolo vás. Život je vlastne také pekné žonglovanie.
Vráťme sa ešte na chvíľu k vašim deťom. Ste teda spokojná, ako sa „vydarili“?
Myslím si, že dôležitejšia otázka je, či sú moje deti spokojné so mnou ako s matkou. Napríklad raz som bola s vnučkou – dcérou mojej Agáty a Jakuba Prachařa, ktorý je tu pomerne populárny – vybrali sme sa na kolotoče. Ľudia ma tam spoznali, prišli sa so mnou fotiť. A ona sa na mňa pozrela a spýtala sa: „Babka, a môžeš mi povedať, čo je na tebe zaujímavé, že sa s tebou ľudia fotia?“ To je krásne. Pre ňu som proste babka. Nenapadlo jej, že by som mohla byť herečka alebo niekto známy z televízie. Myslím si, že je to tak správne. Pre moje deti a vnúčatá som stále len mama a babka – a nie „pani z televízie“.
Vraj ste veľmi dobrá babička, pretože vnúčatám dovolíte všetko. Na vlastné deti ste zase boli prísna. Nemajú vám to teraz za zlé?
Ono to tak skrátka je. Rodič je za svoje deti zodpovedný, za vnúčatá sú zodpovedné už vaše deti. Nedávno som strávila sobotu na rybách s mojím vnukom. Podávala som mu červíky, háčiky, no a nakoniec som mu zlomila podberák, pretože sa mu naň chytila strašne ťažká ryba. Takže mu budem musieť kúpiť nový. S mojimi deťmi som na ryby nechodila, ale teraz to môžem robiť s ich deťmi. A ony zatiaľ môžu… napríklad si môžu doma umyť okná. (úsmev)
Pochádzate z pomerne známej rodiny v Česku. Otec bol pedagóg, uznávaný flautista. V jednom z vašich starších rozhovorov ste priznali, že vaša mama sa bola na vás v divadle pozrieť dvakrát a otec len raz – aj to nevošiel do sály. Mali ste niekedy potrebu niečo im dokázať?
Asi to bude podobné ako s mojou vnučkou. Rodičov zaujímalo, aká som dcéra. Nezaujímalo ich, aká som herečka. Navyše, vyrastala som v umeleckej rodine – môj otec hral vo filharmónii. Bol bigotný katolík a pre svoju vieru bol z filharmónie aj z AMU vyhodený. Moje detstvo sa nieslo v znamení statočnosti – každú nedeľu sme v kostole vedeli, že medzi nami môžu byť udavači. Na Slovensku bola väčšia tolerancia k viere, ale v Čechách to bolo zložitejšie. Otec ma naučil byť pevnou v zásadách. Ale v našej rodine bolo herectvo vnímané skôr ako podradné povolanie. Síce som chodila na otcove koncerty, ale skôr preto, že nemal kto na mňa dohliadnuť – tak som zaspala na Pražskej jari v kresle v Rudolfíne. Nikdy sme sa navzájom profesne nesledovali. Ja som pre otca bola jeho dcéra a on pre mňa otec. Bolo mu jedno, ako hrám v divadle. Dôležité pre neho bolo, či som slušný človek, dochvíľna a profesionálna. A keď ma tak vychoval, profesiu už neriešil.
Čítajte viac Celeste Buckingham: Tínedžerskú dcéru by som do šoubiznisu nepustila
Takže ste nepotrebovali byť dobrá herečka, ale dobrá dcéra…
Presne tak. A navyše, pred DAMU som študovala na filozofickej fakulte. Moja mama pochádzala z južnej Moravy a hovorievala, že keď prišli komedianti, zatvárali sa sliepky. Moji súrodenci boli muzikanti, aj ja som chvíľu hrala na flaute. Herectvo naozaj nemalo v očiach mojich rodičov bohvieaké renomé – mysleli si, že nevyžadovalo šesť hodín tréningu denne ako husle. Netušili, že táto práca znamená aj veľa iných vecí. Napríklad to, že prídem k vám do relácie, aby diváci vedeli, že som niečo natočila.
Mali ste niekedy vo svojej kariére moment, keď ste si až príliš uverili?
Keď som dostala Českého leva za film Zabudnuté svetlo, Bolek Polívka – ktorý cenu tiež získal – ma o pol roka pozval do Manéže. Vtedy som skúšala dva divadelné projekty, mala som so sebou všetky deti, práve som mala novorodenca. Vymyslel si, že do jeho šou prídem „opitá“. Že budem mať igelitovú tašku, v nej pivo a Českého leva, krásne oblečená – taká Marilyn Monroe z Příkopov. A potom som mala padnúť medzi ľudí, on začne hrať na fagote, ja na flaute. Tri dni sme skúšali. Dojčila som, takže som nemohla piť alkohol. Bola som úplne triezva. Ale keď sme diel odvysielali, na druhý deň som sedela v taxíku, vodič ma nespoznal a len tak mimochodom vystrúhal parádny kompliment. „Videli ste tú Žilkovú v televízii? Tá skurvila Bolkovi celú Manéž! Ona tam prišla opitá,“ vyhlásil z predného sedadla. Vtedy som si povedala – to je ešte väčší úspech ako Český lev. Ak uverili, že som bola naozaj opitá, tak som urobila dobrú prácu. Bolek ma donútil vo chvíli, keď som mala 37 rokov, za sebou iks filmov a veľké ocenenia, úplne sa zhodiť. A práve vďaka tomu som o pol roka bola schopná robiť Tele Tele. Bol to pre mňa prvý ozajstný komediálny výstup. Bolo to povýšenie, poníženie, humor – a v tom je sloboda.
Dnes, tu a teraz, s pevnou pôdou pod nohami a so slobodou v duši: je ešte niečo, čo by ste odkázali svojmu mladšiemu JA – trebárs 30-ročnej Veronike?
Povedala by som jej: Vpusť do svojho života slobodu, humor a váž si mužov.
Veronika Žilková
Veronika Žilková sa narodila 16. októbra 1961 v Prahe, pochádza z umeleckej rodiny. Po krátkom štúdiu psychológie nastúpila na štúdium herectva na DAMU. Jej prvými projektmi boli filmy ako Samorast, Putovanie Jána Amosa či Keď rozvod, tak rozvod. V roku 1984 vstúpila do pozornosti širokej verejnosti ako vychovávateľka v seriáli My všetci školou povinní. Nasledovali mnohé príležitosti vo filmoch aj v televízii. Za spomenutie stojí seriál Priateľky z domu smútku či film Zabudnuté svetlo, za ktorý získala cenu Český lev. Objavila sa tiež v snímke Otesánek alebo seriáli Šípková Ruženka. Na prelome tisícročí začala spolupracovať s Richardom Genzerom a Michalom Suchánkom na relácii TV Nova TELE TELE. Žilková má na konte aj množstvo divadelných predstavení na rozličných pražských scénach. Bola trikrát vydatá. S prvým manželom, reklamným režisérom Jiřím Hanychom, má dcéru Agátu. S druhým manželom Markom Navrátilom žila sedemnásť rokov a narodili sa im synovia Cyril a Vincent. V roku 2008 sa tretíkrát vydala za herca a politika Martina Stropnického, s ktorým majú dcéru Kordulu. Ich manželstvo sa skončilo rozvodom v roku 2023. Dve deti vychovala Veronika Žilková v pestúnskej starostlivosti a o jedno dieťa – syna Melichara, ktorý sa narodil s ťažkou vrodenou chybou – prišla.