Nasledujúci rozhovor je prepisom relácie Ide o nás, ktorú Judit Pecháček navštívila pred pár týždňami. V pôvodnej podobe bez úprav si môžete reláciu pozrieť nižšie.
Začnime najprv pri vašom priezvisku. Používate ho už nejaký čas, ale mnohí diváci vás stále vnímajú ako Judit Bárdos. Reagujete ešte na toto meno alebo je to už len Pecháček?
(úsmev) Reagujem na všetko.
Vďaka manželstvu ste sa presťahovali do Prahy, no v Bratislave ste relatívne často – aj teraz sa vlastne stretávame v rámci premiéry filmu Tichá pošta. Ako zvládate vzdialenosť takmer 350 km medzi Prahou a Bratislavou? Cestujete autom sama?
Áno, väčšinou áno. S manželom máme jedno spoločné a vždy ho používa ten, kto ho viac potrebuje. Ak je nevyhnutné, aby ho mal on, cestujem vlakom. Keďže však väčšinou zostávam u rodičov v Senci, z Prahy sa tam bez prestupu nedostanem. Dokonca je to aj ďalej od stanice. Preto najčastejšie prídem na Slovensko autom.
Pamätám si, že ste mi v jednom z našich predošlých rozhovorov povedali, že šoférovanie milujete, pretože je istou formou relaxu. Platí to aj pri takých dlhých trasách?
Áno, stále to tak mám. Samozrejme, ak mám za sebou náročný deň alebo som sa zle vyspala, nie je to také príjemné. Inak si rada pustím podcasty, rádio, hudbu, alebo jednoducho len vypnem a počúvam ticho a zvuk motora. Je to pre mňa relax. Dokonca som niekde čítala, že šoférovanie môže byť istou formou meditácie. Človek sa sústredí na niečo konkrétne, na pravidlá cestnej premávky, na ostatných vodičov. Keď riešim nejakú situáciu na ceste, nevnímam až tak seba, ale skôr okolie. Inak sa mi to v bežnom živote nestáva. Takže áno, môže to byť určitá forma meditácie. Hoci pre mňa osobne je ešte lepšia meditácia varenie alebo pečenie. Tam niečo konkrétne vytvorím – vidím to, cítim to, výsledok vonia aj chutí, prípadne ma niekto zaň ešte aj pochváli. Môžem tak niekomu urobiť radosť, čo je pre mňa veľmi dôležité. Pri šoférovaní viem, že sa dostanem z bodu A do bodu B.
Bývali ste v Bratislave, v Senci počas dospievania, nejaký čas ste počas pandémie strávili v Komárne. Teraz je to Praha. V čom je mesto a život v ňom iný v porovnaní s predchádzajúcimi miestami, kde ste žili?
Cítim sa tam slobodnejšie, v Prahe žije množstvo rôznych národností. Turistov je niekedy až priveľa – to môže pôsobiť aj negatívne – ale cítim rôzne energie, farby. A tým, že je tam veľa „iných“ ľudí, pôsobí to na vás uvoľnenejšie. Aspoň v mojej bubline nikto nerieši, kto odkiaľ pochádza, akú má orientáciu či aký má pôvod. Ak sa niekto zaujíma, tak s úprimným záujmom a bez negatívneho podtónu.
Nič hodnotiace alebo odsudzujúce…
Presne, nedokážem to opísať konkrétnejšie. Praha je taká bublina. Je to síce Česko, ale zároveň to nie je celé Česko. Moja umelecká bublina je tiež veľmi špecifická, takže hovorím len na základe subjektívnych pocitov.
Čítajte viac V Amerike som sa nedokázala začleniť, spomína hrdinka zo Sľubu Adriana Novakov. Vážila som si ľudí a všade okolo bola len dráma
Keď už spomínate umeleckú bublinu, váš manžel je kameraman a herec. Znamená to, že sa väčšinu času pohybujete medzi ľuďmi, ktorí sú vám profesionálne blízki?
Väčšinou áno. Ale máme aj kamarátov mimo umeleckej brandže.
Moja veľmi dobrá kamarátka sa nedávno rozhodla odsťahovať sa do hlavného mesta Česka, pretože je vo vzťahu s partnerom, ktorý je tiež súčasťou umeleckej sféry. Viedli ich k tomu aj pragmatické dôvody, umenie a kultúra na Slovensku v poslednom období nie sú dostatočne podporované, ba čo viac – mnohí umelci hovoria, že sa systém podpory rúca. Zaznamenali ste ako človek, ktorý už v Prahe žije nejaký čas, príliv umeleckých talentov zo Slovenska?
Stretávam tam Slovákov veľmi často. Aj si z toho niekedy robíme žarty, že je tam slovenská „väčšina“. Ale tak som to vnímala už od chvíle, keď som začala v Česku pracovať – práce je tam viac. Vždy to tak bolo. Čo sa týka filmovej tvorby, točia sa rôzne žánre, rozmanité projekty. Samozrejme, o úlohy súperí aj viac umelcov, no dostanú viac príležitostí. Ľudia často odchádzajú, aby získali skúsenosti. Ja som si dvere nezatvorila. Odkedy žijem v Prahe, pracujem aj na Slovensku a v Maďarsku. Nechcela som sa orientovať iba na český trh, pretože si cením moju jazykovú výbavu a rada ju využívam. Ak ma niečo zaujme, cestujem za tým, aj keď je Budapešť z Prahy ďalej, než keď som bývala v Bratislave.
Foto: Cinemart sk
Ak to viete nejako spriemerovať, kde natáčate najviac?
Minulý rok to bolo Česko a Slovensko. V Maďarsku som naposledy natáčala v roku 2022, seriál má mimoriadne dlhú postprodukciu a vyjde až teraz. Je to veľmi zaujímavý maďarsko-rakúsky projekt, desaťdielny seriál Hyunadi. Nedávno som sa dozvedela, že bude vysielaný aj v Českej televízii a plánujú ho predať aj na streamovacie platformy. Bola to pre mňa výnimočná skúsenosť, aj keď sa natáčalo už pred tromi rokmi.
Poďme k aktuálnym projektom. Do Bratislavy ste pricestovali predstaviť film Tichá pošta. Režíroval ho Slovák žijúci v Česku – Ján Sebechlebský. Film sa odohráva počas druhej svetovej vojny a vznikol na základe knižnej predlohy Jiřího Stránskeho. Nemáte pocit, že sa v našom regióne natáča príliš veľa historických filmov?
Mám pocit, že Česi sa k týmto témam veľmi radi vracajú. Akoby stále cítili potrebu ich spracovávať – a vedia to veľmi dobre. Cez minulosť reflektujú súčasnosť. Myslím si, že pre diváka je vždy atraktívne sledovať inú dobu. Kulisy, kostýmy, celková atmosféra – je to cestovanie v čase. Stačí sa na taký film pozrieť len na chvíľu a vtiahne vás do iného sveta.
Čítajte viac My herci sa často podceňujeme, priznáva Gabika Marcinková. So sebavedomím mi pomohli vlastné deti, chcem byť pre ne príkladom
Aká bola pre vás Tichá pošta v porovnaní s projektmi, ktoré ste nakrútili predtým? Máte za sebou niekoľko historických snímok, ale predpokladám, že tento film bol žánrovo úplne iný než všetky predchádzajúce.
Tichá pošta je rodinný film, kde hlavné postavy majú deti. Takmer celý príbeh je zobrazený ich očami. Veľkou výzvou pre mňa bolo zahrať mamu troch detí. Bola to postava s menším priestorom, takže som nemala možnosť ukázať, odkiaľ prichádza, čo všetko zažila. Musela som veľmi jasne vyjadriť jej postoj. Mala som za úlohu, aby divák dokázal pochopiť jej strach a zároveň ju nehrať ako čisto negatívnu postavu. Bolo to veľmi zaujímavé. Vždy je veľká výzva, keď prídete do projektu, ktorý už má zaužívané rytmy. Konkrétne ja som natáčala až v posledných dňoch nakrúcania. Zvyšok tímu tam bol na pľaci už asi mesiac a keď som prišla, cítila som rodinnú atmosféru. Panoval medzi nimi interný humor. Mala som pocit, že keď prídem, musím sa prispôsobiť, aby som nezostala mimo. To je vždy náročné. Ako keď hráte epizódnu rolu v seriáli, kde už všetko funguje a vy sa tam musíte nejakým spôsobom začleniť a obhájiť si svoju postavu. Napríklad aj preto, aby vás nevystrihli.
Foto: BONTONFILM
Prijali vás hneď vaše filmové deti, aj keď ste prišli na záver?
Mám pocit, že áno. Aj keď moje scény s nimi boli skôr také, kde som musela byť prísnejšia.
Najmä v Česku existuje silná tradícia rodinných filmov s detskými hrdinami. Mnohí detskí herci boli naozaj vynikajúci, veľmi prirodzení a autentickí. Zdá sa vám, že dnes deti hrajú rovnako dobre alebo sa v niečom ich prejav zmenil?
Pri deťoch, s ktorými som mala možnosť nakrúcať, som si uvedomila, aké veľmi ambiciózne sú. Bolo to pre mňa zaujímavé, ale nemôžem porovnávať s nejakou osobnou skúsenosťou – ja som nehrala ako dieťa, nepoznám taký pocit. Mnohí z detských hercov už zažili úspech a zodpovednosť, že musia hrať kvalitne. Ako dospelí. Veľmi sa kontrolujú, pýtajú sa režiséra, či je to dobré, či sa môžu pozrieť na seba alebo nemajú nejakú scénu zahrať inak. Naozaj ma zaujalo, ako dospelo dokázali uvažovať. Musím však dodať, že som natáčala aj s dieťaťom, ktoré to vôbec neriešilo. Bolo veľmi talentované aj veľmi živé. Keď niečo zahralo, hneď sa chcelo ísť hrať sa, pýtalo sa, kedy bude obed. Na natáčaní sme museli vždy mať niekoho, kto ho zabavil. Sú rôzne typy hercov v detskom veku, tí v Tichej pošte boli profesionáli. Absolútne pripravení. Zvyčajne sa hovorí, že je náročné natáčať s deťmi a zažila som už aj také projekty. Ale nikdy sa mi nestalo, že by dieťa povedalo: Už nechcem točiť ďalej… Podľa skúseností iných kolegov viem, že sa občas stáva aj toto, produkcia musí potom riešiť poriadne veľký problém. Ale dieťa nie je herec. Aj keď má herecké skúsenosti, stále je to dieťa, ktoré nemá ešte dospelácke vnímanie sveta. Necíti, že by muselo napríklad na seba zarábať. A môže sa stať, že deti niekedy stratia záujem, pozornosť a povedia, že už nechcú. Nakrúcanie sa vtedy zastaví a čaká sa, kedy ich to prejde. Je to risk, pretože sa môže stať, že povie aj to, že už nechce vôbec hrať.
Čítajte viac Vyrastať v ženskej rodine má svoje výhody aj nevýhody, hovorí Emma Drobná. Sme bojovníčky a túžime po nezávislosti, nie každý muž to zvládne
Vy ste vlastne súčasne pracovali na dvoch projektoch, kde sa tvorcovia rozhodli ísť do toho risku. Okrem Tichej pošty ste nakrúcali pre Českú televíziu aj seriál Děcko. Stvárňujete v ňom matku, ktorá stojí pred obrovskou dilemou a rozhodne sa riešiť tému priamej adopcie. To je naozaj ťažká téma.
Veľmi.
Keď ste dostali scenár, aká bola vaša reakcia? Povedali ste si „toto musím hrať“, alebo ste mali aj nejaké pochybnosti?
Najskôr som dostala len informáciu, že mám prísť na kasting a priznám sa – váhala som. Bola to veľmi ťažká rola, kontroverzná rola. Postava mojej dcéry, 14-ročného dievčaťa, sa mi zdala najsympatickejšia zo všetkých a hovorila som si: veď hlavná postava by mala byť tá najsympatickejšia. Potom som si však uvedomila, že stojím pred veľkou výzvou. Často sa stáva, že ak zo začiatku nechápem, prečo ma oslovili na nejakú postavu – je to taký ťažší kúsok – zároveň si uvedomím, že sa niečo naučím, a preto tam musím ísť. Na kasting som sa pripravila a rolu aj dostala. Čítala som aj ďalšie časti scenára, diskutovala s tvorcami, mala som veľa otázok a dovolila som si urobiť niekoľko malých zmien. Chcela som si postavu trochu prispôsobiť. Bola možno napísaná drsnejšie, ako som ju chcela hrať. Snažila som sa ukázať jej silu, ale aj krehkosť tejto témy a jej vlastnú krehkosť. Nie je to pevné rozhodnutie, že tretie dieťa si nenechá, je to o niečom, nad čím váha. Bola to krásna skúsenosť, veľmi ťažká, nesmierne cenná. Dosť často si hovorím, že možno je naozaj dobré, keď ma osloví niekto na niečo, čomu zo začiatku nerozumiem. Takto to mám aj v divadle. Pýtam sa seba samej: Prečo mám toto hrať? Veď to nezahrám! Ale vždy sa človek k tomu nejako dopracuje.
Foto: Martin Hesko/BONTONFILM
Je to teda istým spôsobom proces terapie, ktorý vám pomôže pochopiť postavu a zároveň pochopiť niečo nové v sebe?
Určite áno. Niekedy sa mi stane, že hrám emóciu, situáciu, ktorú som už zažila, a inokedy zažijem niečo o pár mesiacov alebo rokov po tom, ako som to hrala. Nemusí to byť konkrétna chvíľa, skôr také mikroemócie. A prinášajú aj zvláštne myšlienkové pochody. Sú dni, keď hrám emočne náročnejšie scény a po poslednej klapke si poviem: Mám úplne dobrú náladu, už som to odohrala, nikdy v živote to už nemusím opakovať… Ale niekedy sa stane, že sa pozabudnem. Hrám a ešte potom celý deň, možno aj dva to v sebe nosím. Zasekne sa vo mne možno nejaký negatívny pocit, krehká emócia. Inokedy zase analyzujem, či som niečo zahrala dobre, či som nebola príliš alebo málo – myšlienky mi šrotujú v hlave a viem, že je dobré si ponechať trochu času, kým sa dokážem napojiť na moju vlastnú realitu. Herectvo dokáže byť pre mňa terapia, ale môže byť aj trochu kontraproduktívne – rola ma dokáže rozhodiť. Rozvibrovať vo mne energie, ktoré som vôbec nechcela. Sama si pomáham terapiou, pravidelne navštevujem psychoterapeutku. Snažím sa raz do mesiaca a chodím aj vtedy, keď mi je dobre. Raz som prestala a ozvala sa jej zhruba po roku a pol, no rýchlo som pochopila, že terapia má zmysel aj vtedy, keď vám je dobre. Aj v takých chvíľach sa s vami dejú veci a možno ich potrebujete analyzovať. Moja terapeutka mi na to dáva krásny návod. Vlastne sa málo rozprávame o hraní ako takom alebo o herectve. Väčšinou riešim môj vlastný život, moju realitu, pričom ona mi dáva návod, nad ktorými vecami je dobré zamyslieť sa a ktoré vôbec nie je potrebné riešiť, ale skôr ich odstrihnúť. Prestať si hovoriť, čo by bolo, keby…
Čítajte viac Andrej Dúbravský: Verím, že súčasná ministerka kultúry je len krátka epizóda v dejinách. Ale čaká nás veľa opráv toho, čo skúsila zničiť
Prvýkrát sme sa stretli v roku 2011. V tom čase ste hrali v dráme Dom a získali aj prvé Slnko v sieti. Máte pocit, že dnes, možno aj v dôsledku terapie a rokov, ktoré uplynuli, ste iný človek?
Verím, že som sa posunula ľudsky aj herecky. Aspoň sa o to snažím. Vtedy som ešte bola študentka herectva a veľa vecí mi nedochádzalo, veľa náročnejších vecí, ktoré sú súčasťou tohto povolania. Za ostatných štrnásť rokov som veľa vecí zažila, uvedomujem si ich a cítim sa silnejšia.
Narážate aj na to, čo ste spomenuli v rozhovore v susednom Česku? Že to bola medializácia, ktorá vás zaskočila? Vstupuje vám do života, hoci vy ste sa vlastne tak trochu chceli skrývať za postavy a potom vás prekvapilo, že musíte rozprávať aj o súkromí?
To je niečo, čo som nezažila, pretože nie som z hereckej rodiny. Nevedela som, čo to je herecký život. Netušila som, že nie je len o tom, že si oblečiem kostým, niečo zahrám a idem domov. Možno sa raz usmejem na nejakú fotku… My herci sme tváre projektov, cez nás ich prezentujú, čo je úplne v poriadku. Je to normálne, ale potrebovala som sama prísť k poznaniu, že je to súčasť hry. Už si uvedomujem, že bez reklamy, bez toho, aby sme my o našej práci aj rozprávali, nikto do kina nepríde alebo si televíziu nezapne. Je dôležité o projektoch hovoriť a mňa samu tiež zaujímajú herci a herečky. Vlastne tak trochu aj ich životy. Aj divák – ak vidí niekoho hrať – uvažuje, odkiaľ ten človek pochádza, kde žije, ako vyrástol. Túto súčasť umeleckého sveta som potrebovala nejakým spôsobom pochopiť.
Foto: Peter Frolo
Ako to vníma manžel? Odkomunikovali ste si doma, že ako súčasť mediálne sledovaného prostredia budete musieť rátať aj s nejakými vstupmi do súkromia, ktoré možno bežné páry alebo vaši kamaráti z iných profesií nezažívajú?
Už keď sme sa zoznámili, túto hru som prijala. Vedela som, na čom som a že sa budem musieť aj do istej miery medializovať. Doma sme postupne otvorili niektoré témy. Dostali sme viackrát ponuku na spoločné fotky, spoločný rozhovor, ale slušne sme poďakovali a odmietli. Môj muž (pozn. redakcie: kameraman a herec Miloslav Pecháček) to berie tak, že herectvo je akási zaujímavosť – hrá len vtedy, keď ho to nadchne, nechodí len tak na kastingy, aby hral. Chce byť viac za kamerou a snímať veci. Takže preňho nie je komfortné ísť so mnou a dávať rozhovory. Mne nebolo treba nič vysvetľovať, okamžite som to rešpektovala a myslím si, že to pochopili aj bulvárne tituly.
Je príjemnejší český mediálny priestor? Je český bulvár zhovievavejší ako slovenský?
Hovorí sa, že český bulvár je veľmi drsný. Ale mám pocit, že vysielam takú energiu, z ktorej pochopili, že nebudem súčasťou ich hry. Sociálne siete mi vlastne veľmi pomáhajú, pretože bulvár ich tiež sleduje. Keď vidí, že niektorí iní herci a herečky dávajú veľa príspevkov zo súkromia, z ktorých môže vzniknúť bulvárny článok, sústredia sa na nich. Pretože je veľmi jednoduché urobiť bulvárny článok z nejakého statusu alebo fotky. Ja sa o súkromné veci nedelím, tým pádom ich ani nezaujímam. Na Slovensku som vlastne obrovský mediálny záujem ani nezažila. Väčšinou som hrala vo filmoch, v komerčnej televízii som sa objavila možno dvakrát – pre to vás nebude niekto prenasledovať. Počula som však aj príbehy, že niektorých mojich kolegov fotili ich zo stromu, snažili sa dostať do záhrady. Taká predstava je hrozná, ale našťastie som nič podobné nezažila.
Uzavrime to teda vašou prácou. V kinách je Tichá pošta, na obrazovkách Českej televízie finišuje seriál a diváci sa môžu vrátiť aj k starším snímkam, ktoré ste natočili. Čo nové prinesie rok 2025?
Rada by som divákov pozvala na film, ktorý sa volá Pod parou. Je to česko-slovenská koprodukcia a je to prevzatý scenár dánskeho filmu Chľast, ktorý v roku 2020 vyhral Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Je tam malá, ale zásadná zmena: hlavné postavy, ktoré experimentujú s alkoholom, nie sú muži – učitelia, ale ženy – učiteľky. Som jedna z nich. Hrá tam so mnou Zuzana Bydžovská, Hanka Vagnerová a Alžbeta Zea Ferencová. Sme tam výborná partia a bola to krásna príležitosť, krásny zážitok so ženskými kolegyňami, aký som doteraz nezažila. Na prácu pri tomto projekte spomínam veľmi rada a hoci som film ešte nevidela, veľmi sa teším, že príde do kín. Nesnažili sme sa urobiť lepší film ako dánsky originál. Snažili sme sa ho prispôsobiť našim pomerom, cez naše filtre. Ale základný odkaz je jasne daný – podľa mňa výborný. Tak dúfam, že si ho užijú aj diváci.
Judit Pecháček
Narodila sa 12. mája 1988 v Bratislave. Jej otcom je bývalý politik Gyula Bárdos. Hoci najprv študovala hru na klavíri na konzervatóriu, napokon sa presunula k herectvu. Prvú úlohu získala v roku 2009 v seriáli V mene zákona, rok 2011 sa niesol v znamení jej filmového debutu – rodinnej drámy Dom, za ktorú získala viacero cien. Dobré prijatie mala aj snímka Fair Play či rozprávka Láska na vlásku. Očarila v atmosférickej lyrickej dráme Piargy. Zahrala si v komédii Chata na predaj aj horore Prišla v noci či dráma A máme, čo sme chceli. Je držiteľkou troch cien Slnko v sieti a diváci ju v roku 2025 uvidia aj v nových projektoch – filme Pod parou a maďarsko-rakúskom seriáli Hunyadi.