Nasledujúci rozhovor je prepísanou a upravenou verziou relácie Ide o nás, ktorú Adriana Kneissl pred časom navštívila. V pôvodnej podobe si ho môžete pozrieť nižšie.
Akú ste mali cestu z Rakúska na Slovensko? Cestujete domov do rodnej krajiny pravidelne?
Cesta bola veľmi príjemná, pretože nás spája diaľnica. Vedie z Bratislavy až takmer do Grazu, potom kúsok pred Bad Waltersdorf schádzam dolu, takže jazda je takmer vždy rýchla a pohodlná. Aj preto sa vraciam často. Keď mám možnosť, niekedy si dokonca spravím iba krátky výlet – sadnem do auta, prídem do Bratislavy, pozriem deti, skontrolujem veci, idem za otcom na kávu a vraciam sa naspäť.
Rok, možno už aj dva sa v médiách s vami spája prívlastok zámocká pani. Keď sa povie, mnohí si predstavia honosný a luxusný život. Naozaj to platí?
Znie to honosne a aj samotný zámok tak vyzerá. Priznávam, že mne sa pomenovanie páči, vždy mi vyčarí úsmev na tvári. Viem však, čo všetko je za tým – nechodím po zámku v elegantnom kostýmčeku a bielych rukavičkách a nekontrolujem služobníctvo. Práve naopak – to služobníctvo som vo väčšine vecí sama. Nemáme zamestnancov, iba záhradníka a údržbára, keďže sa musíme postarať o dvojhektárovú záhradu. Kvetinové záhony mám pod palcom ja. Začínať podnikať nie je jednoduché – najskôr musí podnik generovať príjem, až potom si môžeme dovoliť viacej zamestnancov. My sme ešte stále v štádiu, keď sa rozbiehame.
Čítajte viac V Amerike som sa nedokázala začleniť, spomína hrdinka zo Sľubu Adriana Novakov. Vážila som si ľudí a všade okolo bola len dráma
Kto prišiel s myšlienkou investovať do zámku? Je to predsa obrovská nehnuteľnosť a aj z hľadiska biznisplánu to muselo byť vážne rozhodnutie.
S nápadom som prišla ja, manžel súhlasil. Za rozhodnutie urobiť tak sme zodpovední obaja rovnako, päťdesiat na päťdesiat. Pred niekoľkými rokmi som bola na tomto mieste na dovolenke – už vtedy fungovalo miesto ako penzión. Môj muž z regiónu pochádza, ale žije v Zürichu, zatiaľ čo ja som bývala v Bratislave. Keď sme navštevovali jeho rodičov, ubytovávali sme sa v rôznych butikových hoteloch v okolí, až raz Christian objavil tento kaštieľ. Strávili sme tam tri dni a mne sa miesto tak zapáčilo, že som si v duchu povedala: raz by som také niečo chcela vlastniť. Predstavovala som si, že by som mala penzión, vysadila by som si kvety… No a teraz, keď tam skutočne sadím kvety, tak si hovorím – nemohla som si želať niečo iné? Práce máme naozaj veľa! Samozrejme, nebolo to tak, že by sme si zámok vybrali a hneď ho kúpili. Prešli sme dlhým procesom rozhodovania. Keď prišla pandémia, všetko sa zmenilo – osem mesiacov sme neboli spolu, len sme sa rozprávali cez telefón. Vtedy sme si povedali, že potrebujeme nájsť miesto, kde budeme môcť spoločne žiť. Nechcela som ísť niekam, kam by sme museli lietať. V tom ma poučila práve pandémia – čokoľvek sa môže stať a odrazu neviete cestovať domov, ísť za najbližšími. Manžel chcel byť bližšie k rodičom. Hľadali sme niečo v okolí a zrazu sa objavila ponuka na náš kaštieľ. Keď som ju videla, povedala som: To je osud, miláčik, musíme ho kúpiť. On, ako správny džentlmen, len povedal: Dobre, drahá, ako chceš.
Foto: archív Adriany Kneissl
Manžel Christian stále pracuje vo Švajčiarsku, čo znamená, že váš vzťah je do istej miery na diaľku.
Áno, ale sme teraz častejšie spolu, pretože chodí na víkendy domov. Pre dlhodobý vzťah to vnímam ako veľmi prospešné. Počas týždňa som ponorená do práce, cez víkend máme čas jeden pre druhého, takže to funguje veľmi dobre.
Vzali ste si Rakúšana. Slovensko a Rakúsko sú si síce blízke, ale zároveň ide o sú dve rôzne kultúry, pravdepodobne aj čiastočne odlišné mentality. Na aké rozdiely ste narazili? Boli veci, ktoré vás potešili alebo, naopak, nemilo prekvapili?
Môj manžel žil šesť rokov v Bratislave, rok pracoval v Moskve, tri roky fungoval tak, že striedavo trávil mesiac v Budapešti a mesiac v Prahe. Teraz už desať rokov žije v Zürichu. Neosvojil si typicky rakúsku mentalitu, pretože väčšinu života strávil v rôznych kútoch Európy. Ak sa pýtate na národné stereotypy, ťažko sa mi odpovedá, keďže on je netypický Rakúšan. Je veľmi kozmopolitný.
Tak skúsme porovnať Slovákov s Rakúšanmi vo všeobecnosti – vy žijete už nejaký čas v spolkovej krajine Štajersko. Čo by ste povedali, že je pre tamojších obyvateľov typické v porovnaní so Slovákmi?
Možno aj v tomto prípade som natrafila na výnimku. Žijem na dedine a ľudia tam sú veľmi príjemní, pohostinní a priateľskí – podobne ako na Slovensku. Vedia sa porozprávať, pomôcť, pozývajú sa navzájom na obedy a večere. Ak by som mala spomenúť nejaký rozdiel, asi by som povedala, že v Rakúsku sa ľudia viac hýbu a menej riešia ostatných. Na Slovensku sa často zaoberáme tým, čo robia susedia, čo majú na dvore, aké auto si kto kúpil a podobne. Tam, kde žijem ja, sa ľudia viac sústreďujú na seba a vlastnú prácu – väčšina z nich sú poľnohospodári, farmári, majú svoje starosti a jednoducho nemajú čas riešiť druhých.
Čítajte viac Svadba, dieťa, byt, do 25-ky som si všetko splnila, hovorí Ráchel Šoltésová zo Sľubu. Ale hlavou jej vírila aj veľmi ťažká otázka
Čo by sme sa od nich mohli naučiť?
Určite práve toto – neriešiť toľko druhých a viac sa venovať pohybu. V Rakúsku vidím obrovské množstvo dôchodcov na bicykloch, a hoci majú elektrické bicykle, stále sa hýbu. Ďalšia vec, ktorá ma veľmi oslovila, je ich súdržnosť. Rodinné obedy sú tam veľkou tradíciou a zaujímavé je, že málokto počas nich používa mobil. V reštauráciách, na rodinných stretnutiach – deti aj dospelí sa rozprávajú a telefóny vyberú až po jedle. To je niečo, čo by sme sa na Slovensku mohli naučiť.
Ako prebiehalo vaše zoznámenie s manželovou rodinou? Stretnutie s rodičmi, blízkymi partnera nemusí byť vždy jednoduché.
Šokujúce bolo pre mňa najmä z jazykového hľadiska. Predsa len, Rakúsko znamená nemčinu, a ja som si myslela, že nejaké základy už ovládam. No keď sme prišli k manželovým rodičom na obed, nerozumela som jediné slovo. Akoby sme prekročili hranice do úplne iného sveta. Doma sa totiž rozprávajú v štajerskom dialekte, čo je podobné, ako keby ste prišli na východ Slovenska a zrazu na vás niekto hovoril východniarskym nárečím – ak ho nepoznáte, nerozumiete ani ň. Zo začiatku som bola dosť stratená. Manželova mama vedela trochu po anglicky, tak sme komunikovali aspoň trošku a postupne som sa do štajerskej nemčiny dostala. Dnes sa už rozprávame dialektom.
Foto: Ján Zemiar pre SOWA
Takže ste sa naučili nárečovú nemčinu?
Áno, musela som. Nemčinu som sa učila aj formálne – chodila som na on-line kurzy. Ale štajerský dialekt som si osvojila prirodzene, jednoducho tým, že som ho počúvala a žijem v tom prostredí. Je to dosť špecifický jazyk, ale už sa tam cítim doma.
To ma privádza k otázke – v akom jazyku sa doma rozprávate s manželom? Nemčina, angličtina?
(smiech) Angličtina. Z jedného dôvodu – nemčina je veľmi komplexný jazyk a jednu vetu môžete povedať niekoľkými rôznymi spôsobmi. Keď som sa rozhodla, že sa budeme rozprávať po nemecky, aby som sa rýchlejšie naučila, manžel bol veľmi ochotný pomáhať mi. Lenže každú vetu vysvetľoval zo všetkých možných uhlov, analyzoval, ako sa dá povedať inak, a ja som z toho bola frustrovaná. Nakoniec som mu povedala, že zostaneme pri angličtine a jeho rodnú reč sa budem učiť z počutia. Keby som si nemecké médiá púšťala viac – rádio, televíziu, správy – asi by som sa ju naučila oveľa rýchlejšie. Zatiaľ je to však stále taká „kuchynská nemčina“.
Čítajte viac Robil záhrady pre miliardárov, no zvládne aj výzvu za pár tisíc eur. V záhrade odo mňa musí byť ľuďom dobre, vraví architekt Leffler
Hovorí sa, že ak sú si dvaja ľudia súdení, súznejú spolu, navzájom sa ťahajú k lepšiemu a vyťahujú zo seba to dobré. Platí to vo vašom vzťahu?
Jednoznačne. Myslím si, že dobrý vzťah má človeka posúvať a rozvíjať. A tak to vnímam aj ja – inšpirujeme sa navzájom, podporujeme sa a učíme sa jeden od druhého. Ale niekedy sa mi zdá, že u neho už ani niet čo vyťahovať, taký je…
Dokonalý? Máte doma dokonalého chlapa?
Nechcem to zakríknuť, ale môj partner je džentlmen, ktorý vie, ako fungovať v spokojnom vzťahu. Neviem, kde sa to naučil, ale mohol by dávať lekcie ostatným. Rada ho chválim – je typ, ktorý vždy urobí všetko, čo chcem, a vždy so mnou súhlasí. Možno sa to zdá trochu prehnané a niekto si povie, že je „pod papučou“, ale také tvrdenia zvyčajne prichádzajú od mužov, ktorí niečo podobné nedokážu a maskujú to ukazovaním na iných chlapov. V konečnom dôsledku však Christianova ústretovosť a ochota znamená, že sa nehádame, pretože nemáme dôvod na hádky – jednoducho mám vždy pravdu a vždy je po mojom (úsmev). Samozrejme, že nevymýšľam hlúposti len preto, že môžem, – mňa jeho prístup naučil rešpektovať ho a snažím sa podobne pristupovať k nemu. Keď niečo povie, tiež hneď reagujem a snažím sa mu vyhovieť, pretože viem, že on niečo podobné robí pre mňa. Náš vzťah je harmonický. Nemáme potrebu sa hádať. Chvíľu mi trvalo naučiť sa nebojovať, pretože v predchádzajúcich vzťahoch som zakaždým musela o svoje miesto bojovať. Tentoraz ma partner vyzdvihol a necháva ma tam, kde sa cítim dobre. Preto sa aj ja snažím vyjsť v ústrety jeho požiadavkám, názorom a nápadom.
Foto: TV Markíza
Nechýba vám z času na čas aj konflikt? Hádka alebo výmena názorov môžu byť tiež katalyzátorom niečoho pozitívneho vo vzťahu.
Vyrastala som v prostredí, kde bol konflikt bežný. Priznávam, aj mne občas vo vzťahu chýba, ale s Christianom sa hádať jednoducho nedá. Keď sa rozčúlim, počká, kým si to sama v sebe vyriešim a potom sa opýta: Už je dobre, miláčik? Hovorí mi, máš pravdu, ale povedz mi svoj názor, chcem ho počuť. A keď tak urobím, len odvetí: Súhlasím s tebou… Hádky u nás skrátka nefungujú.
Ste vydatá druhýkrát. Myslíte si, že dnes je podstata Adriany Kneissl – to jadro, ktoré sa s vami spája – rovnaká ako pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi?
Nie, ale nie je to záležitosť vydaja, ale veku a skúseností. Už som viackrát spomínala – ako dvadsaťročná som bola riešiteľka. Všetko som musela riešiť a vedieť. Ako tridsaťročná som bola riaditeľka zemegule – nič sa nemohlo stať bezo mňa, musela som byť všade a všetko organizovať. Ako štyridsiatnička som si začala uvedomovať: Načo to vlastne robím? Pýtala som sa samej seba, prečo veci riešim, veď zemeguľa sa krúti aj bezo mňa. Teraz, krátko pred päťdesiatkou, si užívam skúsenosti, ktoré som nazbierala – či už chybami, zlými rozhodnutiami, kariérnym rastom. A dnes rozdávam rady jedna radosť (smiech).
Čítajte viac Veronika Žilková: Za to, čo sme si mohli dovoliť v Tele Tele, by nás dnes asi zavreli
Odrazilo sa vaše mentálne nastavenie aj v rozhodnutí po šestnástich rokoch odísť z televízie?
Áno, povedala som si: Stačí. Chcem niečo iné. Robiť, čo ma skutočne baví. Stále počúvame, že máme robiť, čo nás napĺňa, ale pritom v pozadí nám v hlave beží myšlienka: Čo povie suseda? Ako budú reagovať v práci? Prestala som to riešiť. Keď som sa rozhodla odísť z Telerána, už mi nevírili hlavou myšlienky, čo budú robiť bezo mňa. Vedela som, že relácia bude pokračovať. Uvedomila som si to, keď som ležala v nemocnici po operácii. Pozerala som z okna, ešte som ani poriadne nemohla vstať z postele, a videla som, ako ľudia chodia po ulici, parkujú autá, idú do práce…Mala som chuť zakričať z okna: Haló, ľudia, ja som tu! Veď sa zbláznite, niečo nefunguje! Nikto si to nevšímal. Vtedy mi došlo, že pre svet sme ako jednotlivci nepodstatní, ale pre náš mikrosvet, našu rodinu a blízkych, sme nenahraditeľní. A keď sa sústredíme na svoj mikrosvet a budeme robiť, čo nás baví, všetkým nám bude lepšie.
Ako reagovali vaši najbližší? Aj medzi nimi môže byť osoba, na ktorej názore vám záleží a nebude rozumieť rozhodnutiu, ktoré plánujete urobiť. Odrádzal vás niekto od odchodu z Markízy?
Poznajú ma, takže keď som sa rozhodla, už to brali ako hotovú vec. Ani sa nesnažili mi rozhodnutie vyhovoriť. Niektorí možno nechápali, pretože som bola na vrchole kariéry – úspešná moderátorka, šestnásť rokov v Teleráne, a zrazu som si povedala, stačí. Odísť ako známa televízna tvár do malej rakúskej dediny, kde vlastne „nič nie je“? Mnohí nerozumeli, ale ja som už mala v hlave jasno a išla som si za svojím. Ak by som vtedy nemala takýto prístup, možno by ma pochybnosti odradili a dnes by som bola niekde úplne inde. Namiesto toho som si však povedala: „Ak to bude zlé rozhodnutie, poučím sa a pôjdem ďalej." Ale keby som ho neurobila, ľutovala by som celý život. Staré známe príslovie naozaj platí – nebudete ľutovať to, čo ste urobili, ale čo ste neurobili.
Foto: TV Markíza
Prežívate občas nostalgické pocity, keď si zaspomínate na moderátorskú kariéru?
V podstate stále trochu moderujem. Raz do týždňa mám na sociálnych sieťach živé pečenie. Je to vlastne forma moderovania – mám pred sebou mobil, čo je moja kamera. Pečiem, vysvetľujem postup, ľudia mi píšu komentáre, na ktoré reagujem.
Keď spomínate pečenie – je veľkou súčasťou vašej kariéry. Na konte máte osem kníh, tá posledná sa vypredala za tri týždne. Prečo si myslíte, že Slováci sú takí nadšení knihami a programami o pečení?
Vždy sme boli národ, ktorý sa rád zdržiava v kuchyni. Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok. Keď príde návšteva, málokedy sedí v obývačke – pokiaľ to nie je veľká rodinná oslava, väčšinou sa usadíme v kuchyni. Prídem k otcovi na kávu – kde si sadneme? Do kuchyne. Je srdcom domova. Ten pre nás znamená bezpečný prístav. Niekedy si pocit bezpečia radi aspoň pripomenieme – sledujeme relácie o varení, záhradkárčení, o prerábkach. Súvisia s domovom. A pečenie je navyše milé a láskavé – poznáte niekoho, kto má rád koláče, rád ich pečie, a je pritom zlý človek?
Čítajte viac Judit Pecháček: My s manželom bulvár nezaujímame. Vďačím za to aj kolegom, ktorí zo súkromia zdieľajú veľa
Priznám sa, že nie. Ale keď som sa zhováral s porotkyňami z Pečie celé Slovensko Petrou Tóthovou a Jožkou Zaukolcovou, obe si veľmi pochvaľovali práve pozitívny rozmer pečenia a prebúdzania dobrých emócií.
(smiech) Takže cukor je láska, nie jed!
S tým by asi všetci odborníci na zdravie nesúhlasili, ale máme dobrý titulok na článok…
Ja stále tvrdím, že skutočný jed je lenivosť, nie cukor.
Foto: archív Adriany Kneissl
Skúsme sa ešte trochu venovať podnikaniu. Už ste naznačili, že vaša súčasná životná situácia sa aktuálne spája s množstvom práce a starostlivosti. Keď sa pozrieme na sektor služieb, gastrosektor, vidíte paralely medzi tým, ako fungujú na Slovensku a ako v Rakúsku?
Myslím si, že oba štáty, a nielen tieto dva, majú problém nájsť spoľahlivých ľudí do gastrosektora. Hoci sú v Rakúsku možno vyššie platy, sú tam aj vyššie životné náklady. Nájsť spoľahlivého človeka je skutočne veľký problém, pretože, povedzme si to otvorene – ľudom sa často nechce pracovať. Vidím to aj v Bratislave, kde je stále viac a viac zahraničných pracovníkov v gastre. U nás prevažne Ukrajinci. V Rakúsku – kde žijem blízko maďarských hraníc – zas pracuje v službách veľa Maďarov. Zdá sa, že domáci, či už Slováci na Slovensku, alebo Rakúšania v Rakúsku, sa do služieb nehrnú. Neviem presne prečo, možno je to platovými podmienkami, možno niečím iným. Ale je to veľmi náročná práca a málo ocenená. Ja osobne si robím raňajky sama – chodím na nákupy, pripravujem ich pre hostí, servírujem, obsluhujem… a potom mi niekto napíše recenziu, že raňajky boli fajn, ale vankúš bol príliš mäkký, a rating hotela ide dole. Človeka také čosi trochu zabolí. Neodradí… ale je to frustrujúce, keď sa snažíte na sto percent, no hodnotenie ovplyvní detail, ktorý niekedy ani nesúvisí priamo s vašou prácou. V gastre sa len málokedy človek dočká pochvaly.
Čiže je to nevďačná práca?
Áno. Keď je všetko v poriadku, nikto nič nepovie, no ak je hocičo zle – akákoľvek drobnosť – hneď prichádzajú negatívne recenzie. A pritom ľudia, ktorí v tomto sektore pracujú, do toho dávajú celú svoju dušu a lásku. Ak sa však neustále stretávajú len s kritikou, strácajú motiváciu, vyhoria, nechce sa im. My ako klienti a konzumenti očakávame často dokonalú obsluhu, špičkovú kvalitu. Chceme, aby čašník podal svoj výkon na stodesať percent, aby tak navaril kuchár, ale sami takí nie sme. Aj ľudia v službách sú len ľudia. Jasné, že služby alebo jedlo na tanieri majú byť super, ale budú také len vtedy, keď my budeme stopercentní zákazníci. Ak by sme viac chválili a motivovali ľudí v gastre, možno by bol sektor šťastnejší a kvalitnejší. Pochvaly je v odvetví naozaj málo.
Ste sama dnes lepšia zákazníčka ako pred dvadsiatimi rokmi? Keď ste boli tou riaditeľkou zemegule.
Určite. Teraz viem, čo všetko práca obnáša. Z hotela odchádzam tak, že je v izbe hádam čistejšie, ako keď som prišla. Pretože viem, čo chyžná – keďže aj ja pracujem u nás v kaštieli ako chyžná – musí v každej izbe upratať. Kedysi som si to neuvedomovala, dnes si nosím aj vlastné papierové obrúsky, aby som nemusela špiniť látkové v reštauráciách. Viem, koľko stojí ich pranie, čo všetko žiarivá biela servítka zahŕňa. Ľudia si nevážia prácu, ktorá je „neviditeľná“ – chyžných, smetiarov, kuchárov. Vidíme len výsledok, nie úsilie, ktoré za ním stojí. Ale ja si myslím, že práve tieto profesie by sme mali viac oceniť.
Foto: STVR
Je práca vo vlastnom hoteli profesijne pre vás konečná stanica? Bude toto vaša budúcnosť?
Málokedy ostávam dlhšie na jednom mieste, chcem ísť ďalej. Ešte neviem, kam, ale len čo budem mať cieľ, cesta je už len o nasmerovaní. Tým, že ide o náročnú a často nevďačnú prácu, som rada, že som si ju vyskúšala. Zistila som však, že to nie je to, čo chcem robiť do konca môjho života. Uvedomila som si veľa vecí. Vždy som chcela skúsiť podnikanie v službách. Dnes viem, že nie je pre mňa. Ale keby som to nezistila teraz, možno by som si kúpila kaštieľ v šesťdesiatke. Pustila by som sa do toho na staré kolená, a to si naozaj neviem predstaviť. Aj v tomto prípade platí – všetko zlé je na niečo dobré. Veľkým pozitívom mojej práce je, keď sa k vám vracajú hostia. Mne sa zo Slovenska vracajú pravidelne hostia, cítim obrovskú vďaku. Zatiaľ sa venujem práci v kaštieli, pretože ma ešte baví. Stále sa teším na hostí, ešte prežívam príjemné vzrušenie. Ale zároveň je to už aj náročné – sú veci, v ktorých musím bojovať. Práve kvôli hosťom sa ešte stále kaštieľu venujem. Ale neplánujem pri hotelierstve skončiť.
Čo bude ďalší cieľ? Aký je váš najväčší nesplnený sen?
(smiech) Dôchodok. To bude možno ďalšia zastávka. Ale som veľmi kreatívny a aktívny človek. Keď dlhodobo sedím niekde, kde sa nič nedeje, nudím sa a musím sa vybrať novou cestou. Uvidíme, aká to bude…
Ďalšia kniha o pečení?
Zatiaľ ju nebudem sľubovať. Určite bude kalendár na rok 2026 a z knihy možno predsa len urobím dotlač. Nechcem, aby ľudia boli pre pečenie smutní… veď cukor je naozaj aj láska (úsmev).
Adriana Poláková
Narodila sa 12. júla 1976 v Bratislave. Na Univerzite Komenského v Bratislave vyštudovala francúzsky jazyk a literatúru. Po materskej dovolenke nastúpila do televízie Markíza, kde pracovala ako moderátorka Telerána. Po šestnástich rokoch sa rozhodla odísť a po svadbe s rakúskym partnerom Christianom Kneisslom sa presťahovala do Rakúska. Medzi jej záľuby patrí hlavne pečenie, je autorkou ôsmich kuchárskych kníh. Je mamou dcéry Lucie a syna Juraja, ktorých má z prvého manželstva.