Nasledujúci rozhovor je prepísanou a upravenou podobou relácie Ide o nás, ktorú dirigent Martin Majkút navštívil pred pár týždňami. Pôvodnú živú verziu nájdete vo videu nižšie.
Priznám sa vám hneď na úvod – ste mojou dirigentskou premiérou. Ešte som so žiadnym rozhovor nerobil.
Ja sa vám zase zdôverím: až tak veľa nás nie je. Skoro všetci sa medzi sebou poznáme. (úsmev)
Tak ja už teraz osobne poznám vás. Ale začnime možno nie úplne hudobne. Viete, ako sa hovorievalo, že niektoré slávne modelky si poisťovali nohy. Ako je to u vás – poistili ste si ruky?
Nedostávam túto otázku prvýkrát, ale odpoveď znie: nie, nemám ich poistené. Najdôležitejšie pri dirigentovi – ako pri akomkoľvek inom muzikantovi – je ucho. Čo počujem… Keď počujem a mám vo vnútri jasnú predstavu, ako má hudba znieť, tak sa informácia akoby magicky prenesie na orchester. Ruky len nasledujú, čo sa už deje vnútri, v hlave.
Chránite si sluch? Staráte sa o tento dôležitý zmysel nejako špeciálne?
Keď som napríklad v hlučnom meste a príde metro alebo autobus, najčastejšie stojím na zastávke so slúchadlami. A ak ich nemám, zakrývam si uši. Naozaj veľa muzikantov má v staršom veku problémy so stratou sluchu, nie je to žiadna sranda. Ušami si zarábam na živobytie, takže si ich musím chrániť.
Bežne vás teda možno stretnúť v meste so štupľami v ušiach?
Nenosím ich často. Radšej mám práve slúchadlá. Zdá sa mi, že to aj lepšie vyzerá. Ale zvyčajne v nich nič neznie. Iba božské ticho.
Absolvovali ste štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, potom ste pokračovali aj na univerzite v Arizone. Túžili ste odmalička byť dirigentom?
Nie, práve naopak. Mali sme doma klavír a ja som na ňom hrával. Nie som z hudobníckej rodiny, ale veľmi ma to bavilo. Nikto ma nenútil, nikto mi nepovedal: musíš cvičiť dve-tri hodiny denne. Mal som úplne normálne detstvo. Ale potom sa za mojím chrbtom trochu sprisahali – moja pani učiteľka klavíra a jej manžel, ktorý bol skladateľ. Oni mi takpovediac otestovali uši a spýtali sa mojich rodičov, či by som nechcel ísť na konzervatórium. A ja – ako dobré dieťa – som povedal: „Samozrejme, pôjdem na konzervatórium.“ Hudba ma naozaj veľmi bavila, ale radosť mi robili aj iné veci – napríklad futbal. Úprimne, nemal som naň žiaden talent. Všetci ma chceli mať v tíme len preto, že som ich okopával. V hudbe som s týmto problém nemal a takto nejako sa začala moja hudobná cesta. Spočiatku to bolo aj trochu náročné: keď som prišiel na konzervatórium, takmer všetci moji spolužiaci pochádzali z hudobných rodín a boli ďaleko vpredu. Roky som ich náskok dobiehal. Ale nevadí – aspoň mám pocit, že som sa nenarodil ako nejaký „stroj na výrobu hudby“.
Čítajte viac V Amerike som sa nedokázala začleniť, spomína hrdinka zo Sľubu Adriana Novakov. Vážila som si ľudí a všade okolo bola len dráma
Ak by sme to mali opísať laikovi – ako vlastne vyzerá štúdium budúceho dirigenta? Máte aj hodiny, kde sa učíte mávať paličkou?
Áno, v škole je gestikulácia, takzvaná gestorálna stránka, veľmi dôležitá. Aby sme nemýlili orchester. Muzikanti vedia, že jedno gesto znamená prvá doba, iné druhá a tak ďalej. Možno sa to na prvý pohľad nezdá ako niečo vážne, ale je to skutočne dôležité. Cvičíme celé roky. Niekedy sa stane, že výborní muzikanti – napríklad sólisti – si povedia na staré kolená, že chcú byť dirigentmi. Ale skoro vždy to vidieť. Vyzerajú nekoordinovane, lebo si myslia, že gestá nie sú dôležité. Sú. Čo sa týka môjho súčasného štúdia, gestorálnej stránke sa už toľko nevenujem. Je to taký zaujímavý život – akoby dve úplne rozdielne kapitoly. Hovorím tomu „mních a superstar“. Doma sedím ako mních a čítam partitúry – potichu, celé hodiny každý deň. Niekedy si pomáham klavírom. To je väčšina môjho času. Keď prídem k orchestru, na nacvičenie máme zhruba týždeň. Zvyčajne máme štyri skúšky. A potom príde koncert – to je veľmi extrovertná záležitosť. Rozdávate sa publiku, divákom – aj hudobne, aj spoločensky. Keď sa skončí, opäť sa stiahnete do ústrania a samoty – naozaj ako mních – a znova študujete ďalšiu partitúru, ďalší koncert.
Učíte sa naspamäť celé partitúry?
Nie vždy všetko, ale veľa áno.
Spomenuli ste extrovertnú časť dirigentskej osobnosti, ktorá sa prejavuje najmä na pódiu. Vytvorili ste si aj vy akési „javiskové alter ego“? Je Martin Majkút na pódiu iný ako Martin doma?
Nemyslím si. Som z koncertov a dirigovania úprimne nadšený. Keď idem na pódium, teším sa. Niekto má trému – ja sa neviem dočkať. Som ako kôň na dostihoch, hrabem nohami, len čakám, kedy začneme hrať. Veď to je dlhý proces – týždne niečo budujeme, tehličku po tehličke, a potom to konečne zaznie. Publikum bude počuť, na čom sme týždne pracovali. Pre mňa je koncert odmenou.
Foto: Christopher Briscoe
V zozname desiatich najlepších dirigentov sveta väčšiu časť tvoria umelci vo veku medzi šesťdesiat až sedemdesiat, prípadne dokonca osemdesiat rokov. Jedným z TOP 10 je potom dokonca 96-ročný Herbert Blomstedt. Znamená to, že dirigentská zrelosť prichádza až s vekom?
Určite. Dirigovanie je nesmierne komplexná práca – učíme sa celý život. Pracujete s osemdesiatimi, možno so sto ľuďmi a je to aj o psychológii, o komunikácii. Mnohí z muzikantov sú nesmierne talentovaní umelci, majú svoje ego, vlastne videnie hudobného podania. Musíte presvedčiť celý orchester, že vaša vízia je tá správna – a to je naozaj umenie. Sólisti potrebujú fyzickú kondíciu – ako športovci. Ich výkonnosť je najlepšia, keď sú mladí. Ale my máme výhodu – nepotrebujeme „atletiku“, ale uši a myseľ. Preto aj 100-ročný dirigent dokáže viesť orchester. Mnohí dirigenti skutočnú a renomovanú kariéru začínajú v zrelom veku a ich úspech potom aj dlho trvá.
V spomenutom zozname – zverejnil ho, mimochodom, portál Bachtrack.com v roku 2024 a vyjadrovali sa v ňom najznámejší hudobní kritici titulov ako New York Times či Le Figaro – boli iba muži. Sú ženy horšími dirigentkami?
To je jeden z tých hlboko zakorenených predsudkov. Ešte keď som študoval v Bratislave, hovorilo sa ako samozrejmá vec – ženy nemôžu byť dirigentky. Nezamýšľali sme sa nad tým. Ale to je nezmysel. Dnes je čoraz viac výnimočných dirigentiek – je to len otázka času, kedy ich uvidíme aj na vrchole. Už teraz sú medzi nimi veľmi talentované osobnosti. Dirigovanie nie je o pohlaví. Buď máte charizmu a hudobný talent, alebo nie.
Čítajte viac Žijem na konci sveta už desať rokov, hovorí s humorom. Slovenská maliarka odišla do Texasu za manželom: Dalo mi to veľmi veľa...
O dirigentoch má verejnosť občas utkvelú predstavu ako o neuveriteľných cholerikoch. Mimochodom, jeden pán zo spomenutého zoznamu – taliansky dirigent Riccardo Muti, ktorý diriguje napríklad novoročný koncert Viedenskej filharmónie, mával údajne záchvaty hnevu a pre svoje správanie skončil v slávnej La Scale. Sú teda dirigenti tak trochu hysterici a diktátori nad orchestrom?
Keby som bol, priznal by som to? (smiech). Každému otvorene hovorím – dirigenti často sú egocentrickí a veľmi zameraní na seba. A mne sa to nikdy nepáčilo. Mám štýl práce, keď sa snažím pozvať hudobníkov, aby sme spolu vytvorili dielo. Samozrejme, niekto musí mať posledné slovo – ale koncert vnímam ako kolaboratívny proces. Veľmi zriedkavo vybuchnem. Veci sa riešia inak. Ak chcete, aby niekto vytvoril peknú hudbu, tak naňho nemôžete kričať. V hudbe musí byť prítomné srdce, a pokiaľ niekoho urazíte zbytočným alebo nemiestnym komentárom, zatvorí sa pred vami a už nikdy nevydá zo seba to najlepšie. Snažím sa muzikantov pozitívne motivovať. Keď sa objavia problémy – lebo tie sa objavia všade – tak sa riešia v zákulisí. Po koncerte. Po hlave si skákať nedám, dokážem byť aj tvrdý, no riešiť nejaký prešľap alebo demotiváciu či spôsob hrania pred súborom s osemdesiatimi kolegami je dehonestujúce. Nemyslím si, že tak je to správne.
Boli už muzikanti prekvapení z vášho prístupu?
(úsmev) Áno. Keď som prvý raz prišiel na konkurz do New Yorku, tak som si uvedomil, že na podobné správanie neboli zvyknutí. Stále tak úchytkom na mňa pozerali, čakali, kedy už dirigent vybuchne. Nestalo sa a mali sme výborný koncert, po ktorom sa konečne uvoľnili.
Foto: Christopher Briscoe
Dodnes dirigujete spomenutý orchester v New Yorku a zároveň ste už viac ako štrnásť rokov aj šéfdirigentom orchestra v Oregone – to je, mimochodom, cesta do práce na vzdialenosť 3000 míľ (zhruba 4800 kilometrov) Aký je rozdiel medzi americkými hudobníkmi a tými slovenskými?
Americkí sú flexibilní a otvorení. U nás je to viac o tradícii. Máme tradície, často máme skvelých muzikantov, ale problém je, že oni už vedia „takto sa to hrá“. Zahrať skladbu môžete tisíc možnými spôsobmi. Ak ste toho schopní, ako muzikant rastiete. V Amerike funguje otvorenejšia spolupráca. Keď im poviem niečo netradičné na skúške, prvá reakcia nie je: Toto je hlúposť. Namiesto toho sa dočkám nadšeného: Skúsme to. V prístupe tak vidím najväčší rozdiel. A potom sú aj rôzne praktické odlišnosti. My v strednej Európe máme veľmi silný sláčikový background. Máme značkovú školu. V tunajších končinách, ak je dieťa talentované a hrá vážnu hudbu, tak veľmi často ho dajú na klavír alebo sláčikový nástroj. V Amerike, naopak, majú dychové orchestre – sú medzi nimi úžasne silní dychári. Talentované deti idú na flautu, na trúbku, nie na husle alebo klavír.
Máte za sebou rôzne koncerty. Jeden z tých najväčších bol pred 16-tisíc divákmi, pri príležitosti osláv 4. júla, teda Dňa nezávislosti. Je jednoduchšie hrať pred takým veľkým publikom? Predpokladám, že zvuk nedoľahne ku každému, rátate s tým, že sa nedostane do všetkých kútov tak, ako by mal.
Išlo o vystúpenie, ktoré bolo súčasťou väčších osláv – a povedzme si úprimne, ľudia tam väčšinou prídu kvôli ohňostroju, nie nevyhnutne počúvať každý detail hudby. Ani som si neuvedomil, koľko ich tam bolo. Až keď som si po koncerte chcel objednať taxík a nemal som signál – pochopil som, že sa prišlo pozrieť toľko ľudí a siete jednoducho nefungovali. Pripravil som si na ten koncert jedno veľmi jemné, virtuózne miesto a všimol som si, že muzikanti, ktorí už predtým hrali na podobných akciách, sa na mňa pozerali trochu skepticky. Hovorím im – mám umeleckú integritu, takto to má byť! A presne v momente, keď sme prišli k danému miestu, prešiel mostom ponad rieku vlak a nebolo vôbec nič počuť. Takže to bola taká lekcia. V takomto prostredí ste súčasťou spoločenskej oslavy, nie ste hlavnou atrakciou. Tá prichádza na konci poslednej skladby, keď sa rozžiaria ohňostroje nad riekou – a vtedy zasa nepočuť nič, len dunenie. Ale keď hráme v koncertnej sále, tam sú podmienky kontrolované, ľudia prídu s iným očakávaním. Chcú počuť každú finesu, notu, farbu zvuku. To je opačný koniec toho spektra.
Čítajte viac Niekto ide na dva dni do Prahy a už nevie po slovensky, rypol si Marcin do slovenských celebrít. Ale tento hosť v štúdiu ho slovenčinou odrovnal
A aké je vlastne publikum? Porovnali sme hudobníkov, vnímate aj rozdiely medzi európskym – alebo konkrétne slovenským – a americkým publikom?
Platí, že buď ich chytíte hudbou, alebo nie. V tom nevnímam veľký rozdiel. Ani kultúrne. V konečnom dôsledku ide o európsku hudobnú formu – Američania si adoptovali naše zvyky. Aj to, ako sa správať v koncertnej sieni. Sú tam možno nejaké kultúrne drobnosti – napríklad na Slovensku sa niekedy robí skandovaný potlesk, v Amerike som ho nikdy nezažil. Američania zasa hneď vyskočia, keď dohrá posledná nota – okamžite vám dávajú „standing ovation“. Hovorím im – nemusíte hneď vstávať, iba, keď sa vám naozaj páčilo. Na Slovensku musí byť koncert výnimočný, aby ľudia vstali. Prípadne, keď sa dirigent vracia na pódium druhý-tretí raz. V USA ma sprvu prekvapilo tlieskanie medzi časťami symfónie, no teraz som postrehol podobné správanie divákov už aj na Slovensku. Celé sa to trochu globalizovalo.
Hovoríte, že americkí hudobníci sú otvorenejší, nejdú len po tých tradičných vychodených cestičkách. Aká je reakcia, ak príde požiadavka od programového riaditeľa napríklad hrať filmovú hudbu počas letných festivalov. Nájde sa niekto, kto povie: „Toto nie, neštudoval som vážnu hudbu preto, aby som hral Johna Williamsa“?
Možno kedysi boli aj také situácie, ale dnes už filmovú hudbu každý berie ako súčasť reality. Muzikanti vedia, že peniaze z neba nepadajú. A navyše – existuje veľa krásnej filmovej hudby. Akurát je často atmosférická, nie až taká technicky náročná. Keby ste hrali len filmovú hudbu a nikdy nie napríklad Brahmsa alebo Beethovena, tak vám schopnosti – tie virtuózne zručnosti – jednoducho odumrú. A preto je dôležité robiť oboje. Sám sa filmovej klasike vôbec nebránim – naopak, dokonca postupne objavujem, koľko úžasnej hudby a skladateľov svet kinematografie ponúka.
Máte nejaký rituál pred každým koncertom, bez ktorého jednoducho nemôžete ísť na pódium?
(úsmev) Keby ma ľudia videli v zákulisí… tancujem tam. Ako som už povedal, neviem sa dočkať, kedy vyjdem na pódium.
Na vašej osobnej stránke máte zaujímavé štylizované fotografie – bosý na skalách s dirigentskou paličkou, s notovými papiermi v tvári. Je to trochu aj súčasť marketingovej snahy zaujať? Musí sa dnes vedieť dirigent predať?
Vôbec za tým nie je vykalkulovaný zámer. Mal som šťastie, že som stretol fantastického fotografa Christophera Briscoea, ktorý fotografoval aj hollywoodske hviezdy. Sadli sme si tiež ľudsky a dodatočne som zistil, že je takýto experimentátor. Mám fotky, ktoré možno žiaden dirigent na svete nemá. Fotil ma, ako dirigujem bez rúk na bicykli. Urobili sme niekoľko záberov pod vodou, pri ktorých som si zničil frak. V New Yorku, keď som tam býval, ma zase zvečnil na priechode v meste, kde je milión ľudí a milión áut. Stojím tam v mojom umeleckom mundúre, držím paličku a pozerá na mňa tísicpäťsto ľudí. Vznikli perfektné fotky, ktoré sa dostali na webovú stránku a používam ich aj v komunikácii. A zároveň mám vďaka nim veľa krásnych spomienok.
Čítajte viac V Markíze ju vyhodili, tak odišla do Ameriky. Dagmar Edwards je novou hviezdou Druhej šance, prezradila, čo ju naučil George Clooney
Čím sú pre vás americký život, kultúra a spoločnosť v USA iné?
Som optimista a mám pocit, že v Amerike – aspoň keď som tam prišiel – boli ľudia veľmi otvorení. Podporujú talenty. Nemal som pocit, že by som musel zvádzať nejaké boje. Toto mi na krajine imponovalo. Okrem toho pre Američanov žiaden problém nie je koniec sveta. Prvá reakcia, ak niečo riešite, znie: Ako môžeme tento problém opraviť alebo zmeniť na výhodu? U nás v Európe sa často prekážky dramatizujú.
Žijete v Oregone, tento štát je výrazne demokratický a aj vo voľbách sa tam viac volia demokrati než republikáni. Ako vnímate, najmä po zvolení nového prezidenta, dosah politických zmien?
Máme veľkú výhodu, že náš orchester je financovaný prevažne zo súkromných peňazí a z grantov. Nie sme závislí od politiky. Keď nemáte peniaze od politikov, nie ste od nich závislí, takže nás neovplyvňuje, či je prezident Biden, alebo Trump. Samozrejme, aké budú dane, to môže ovplyvniť všetkých, ale máme slobodu a nikto nám nediktuje, čo máme robiť. Naopak, newyorský orchester má financovanie z mestských a politických peňazí, a to je veľmi krehké. Závisia od politiky, a preto nikdy neviete, či budú mať podporu aj v nasledujúcich rokoch. Mám trochu problém so súkromným financovaním umenia, ale v Amerike je to podporené daňovým systémom. To je oveľa stabilnejší model než u nás doma na Slovensku, kde sa takmer všetko financuje prostredníctvom politiky a rozhodnutí politických subjektov.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Myslíte si, že takýto model by mohol byť realizovateľný v tunajších končinách? Žijú na Slovensku ľudia, ktorí by chceli podporiť kultúrne inštitúcie alebo napríklad orchester?
Som presvedčený, že takí mecenáši by sa našli, len by sa musel nastaviť iný daňový systém. V Amerike môžete peniaze buď poslať štátu, alebo ich venovať na charitatívne účely. A v rámci toho môžete vybrať, či ich dáte na výskum rakoviny, na opatrovanie psov, na galérie, alebo na symfónie. Každý človek si vyberá, kam chce, aby jeho peniaze šli, a vidí výsledok svojho daru. Vďaka tomuto systému je podporovaná komunitná a kultúrna spolupráca. Ak by u nás zmenili systém, štát by musel mať menšiu kontrolu nad tokmi peňazí, ale ľudia by si viac vyberali, kam ich peniaze pôjdu.
Nie tak dávno ste sa prvýkrát stali otcom. Máte 1,5-ročného syna. Zmenil váš život a priority?
Samozrejme. On je dnes tá najväčšia priorita. Som relatívne starší otec, ale nikdy som to nesilil. Čakal som, až sa dostanem do životného štádia, kde budem pripravený mať rodinu. A dnes, keď som v tomto období života, môžem povedať – je to nádhera. Úplne nový život a krásna hodnota.
Čítajte viac Vyrastať v ženskej rodine má svoje výhody aj nevýhody, hovorí Emma Drobná. Sme bojovníčky a túžime po nezávislosti, nie každý muž to zvládne
Vás rodičia do hudby netlačili. Aké máte plány so synom – budete ho viesť ku klasickej hudbe?
Už teraz mi sedáva na kolenách a hrá na klavíri. Ale nebudem ho do ničoho tlačiť, pokiaľ to nebude jeho vlastný záujem. Hudba je krásny život, ale nie je to jednoduchý život. Je o obetiach a odopieraní si. My v podstate nepoznáme víkendy – vtedy sa deje najviac koncertov. A keď nie sú koncerty, mám čas na štúdium, ktoré sa nikdy nekončí. V hudbe nikdy nemôžete povedať: „Už viem všetko. Zahrám toho Beethovena absolútne dokonale.“ Vždy sa dá nájsť niečo nové a ľahko sa môže stať, že sa človek – hudobník stane aj vorkoholikom. Sú aj iné spôsoby, ako stráviť život. Hudba je fantastická, ale rozhodnúť pre ňu by ste sa mali vtedy, ak si v živote nedokážete predstaviť robiť nič iné. Je vaša vyvolená.
VIZITKA
Martin Majkút sa narodil 6. augusta 1975 v Bratislave. Po konzervatóriu absolvoval štúdium orchestrálneho dirigovania a zborové dirigovanie na VŠMU. Ako dirigent vystúpil so Slovenskou filharmóniou, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu či Štátnou filharmóniou Košice. Študoval aj u Gianluigiho Gelmettiho na Accademia Musicale Chigiana v talianskej Siene a u Salvadora Mas Condeho na Wiener Meisterkurse vo Viedni. V roku 2007 ukončil doktorandské štúdium na VŠMU a zároveň absolvoval štúdium na University of Arizona School of Music. Od roku 2010 pôsobí ako hudobný riaditeľ a šéfdirigent Rogue Valley Symphony Orchestra v americkom Oregone. Neskôr získal túto pozíciu aj v Queens Symphony Orchestra v New Yorku. V januári 2016 bol Ligou amerických orchestrov ocenený ako 2016 Emerging Artist.