Nasledujúci rozhovor je prepísanou a upravenou verziou relácie Ide o nás, ktorú Adriana Novakov navštívila pred pár týždňami. Pôvodný rozhovor si môžete pozrieť nižšie.
Stretli sme sa skoro ráno. Viem o vás, že ste ranný typ a takmer každý deň začínate jogou. Stihli to aj dnes?
Bohužiaľ, nie. Vstávala som veľmi skoro kvôli práci. Ale včera som mala presne takéto ráno – zobudila som skoro, zameditovala som si, zacvičila jogu. To je pre mňa naozaj ideálne naštartovanie dňa.
Zostaňme ešte chvíľu pri joge. Kedy ste sa k nej dostali? Mnohí ľudia ju objavia až v dospelom veku.
Inklinovala som k nej už oveľa skôr, ani sama neviem prečo. Mala som vnútorný pocit, že chcem robiť niečo iné – niečo, čo ma napĺňa a vyživuje zvnútra. Ako dieťa som túžila chodiť na balet, atletiku, akrobaciu – bolo mi to v podstate jedno. Mama mi vtedy – mal som asi dvanásť rokov – dala do rúk knihu, ktorú ona sama kedysi dostala na narodeniny. Bola to kniha o hatha joge. V tom čase ešte nebola u nás na Slovensku veľmi populárna. Začala som si ju čítať a pochopila som, že presne tomuto sa chcem venovať. Začala som jogu praktizovať a zhruba o nejakých dvanásť rokov neskôr som ju mohla aj vyučovať. Urobila som si viacero kurzov, získala certifikáty a normálne som viedla hodiny.
Takže do úvodnej vizitky modelka a herečka by sa patrilo pridať aj učiteľka jogy?
(úsmev) Áno, presne tak.
Hovorí sa, že joga mení telo, ale rovnako silno ovplyvňuje a tvaruje aj myseľ. Mentálne vás posunula?
Myslím si, že vďaka nej som dnes takým človekom, akým som. Pracovala som v médiách, biznise, modelingu, cestovala som po celom svete – toto prostredie dokáže človeka veľmi zmeniť. Ľudia v ňom často inklinujú k drogám a rôznym skupinám. Mnohokrát je to o životnom štýle, ktorý mi nebol blízky. Vždy som sa chcela po práci vrátiť domov, pretože som vedela, že ráno vstávam na moju prax, musím si svoje odcvičiť. Dodnes ma to napĺňa. Joga je najmä o práci s mysľou – o tom, že si vieme usporiadať myšlienky, upokojiť sa, uzemniť sa. Úprimne – už si život bez nej nie som schopná predstaviť.
Čítajte viac Nie jedna, ale rovno dve podoby predviedla na Slnku v sieti krásna Šoltésová zo Sľubu. Keď vyzliekla róbu, o pozornosť mala postarané...
Necítili ste sa trochu v takomto prostredí ako čierna ovca?
Áno, vždy som to tak vnímala. Napríklad v Amerike som sa nedokázala začleniť. Je to krajina, kde ľudia rozmýšľajú úplne inak. Veľmi rýchlo sa tam človek predá, oceňuje sa tam skôr akési predvádzanie sa navonok, popularita a zarábanie peňazí. Viac som si cenila hlboké priateľstvá, dobré vzťahy a úctu k druhému človeku – a to za veľkou mlákou veľmi nefungovalo. Aj z maličkostí sa robili veľké drámy, všetko sa komplikovalo. Bola som z toho vyčerpaná. Nedokázala som zapadnúť ani vo svete high fashion, teda v tom najvyššom modelingu, tiež som tam prežívala problémy. Samozrejme, pracovala som aj s ľuďmi, ktorí si vážia druhých. Chvalabohu, našlo sa ich dosť a s mnohými som mohla spolupracovať dlhodobo – vzťahy sa rozvíjali a udržiavali. Myslím si, že aj vďaka tomu som v modelingovom biznise vydržala tak dlho. Už tri desaťročia cestujem po svete a pracujem s klientmi.
Tri dekády sú nepochybne aj portrétom vývoja na všetkých úrovniach. Máte dnes pocit, že modelingová brandža, v ktorej ste takmer pred tridsiatimi rokmi začínali a v ktorej stále aktívne pôsobíte, sa zmenila?
Veľmi. V minulosti bol modeling veľmi tvrdý. Modelky museli mať doslova na centimeter presné miery, aké sa od nich vyžadovali, vyhovovať konkrétnemu vzhľadu. V čase, keď som začínala, ešte neboli žiadané ženské postavy. Vtedy sme doslova vyzerali ako vešiaky. Keď sa kedysi spomenulo meno Claudia Schiffer, mnohí ľudia zhíkli obdivom. Dnes, keď sa povie modelka, často to znamená aj influencerka, herečka a podobne. Celé sa to premiešalo a zdá sa mi – bohužiaľ – že sa modeling trochu znehodnocuje. Aj ma to niekedy mrzí. Ľudia si neuvedomujú, že pôsobenie v modelingu je náročná profesia a vyžaduje si obchodného ducha. Musíte sa vedieť prezentovať a predať. Poznám kolegyne, ktoré sú vysokoškolsky vzdelané, hovoria viacerými jazykmi a majú úžasné kontakty. Veľkú zmenu, pozitívnejšiu, však priniesli zase technológie. Moja generácia v začiatkoch cestovala s mapou v ruke, dnes si môžeme zavolať cez videohovor. Už nie je také náročné byť ďaleko od domova. Pamätám si, že som prvé roky veľa plakávala, cítila som sa veľmi osamelo. Dnes je udržiavanie kontaktov s domovom jednoduchšie.
Čítajte viac Tanečnica Glosíková v poriadne sexy čipke, hviezda Sľubu pod priehľadnou blúzkou odhalila zvodnú bielizeň: Známe Slovenky si užili ružový večer
O modelingu hovoríte veľmi otvorene – uvedomil som si to aj pri iných rozhovoroch, ktoré ste v minulosti poskytli. Zažili ste teda niečo konkrétne, na čo nespomínate v dobrom? Čo považujete za najnebezpečnejšie v období vášho dospievania a formovania?
Veľakrát vás ľudia nútia robiť veci, ktoré nechcete. Predstavte si, že stojíte pred objektívom, kamerou, máte veľkú zákazku, tešíte sa z nej. A zrazu príde niekto a povie: Ak neurobíte toto a toto, je problém. V raných fázach mojej kariéry som zažívala podobné situácie. Diali sa často. Nebolo to príjemné – mnohokrát som odchádzala z práce s plačom, niektoré práce som odmietla. Užila som si pre to aj problémy. Nebudem menovať konkrétnych ľudí, ale viackrát to bolo veľmi nepríjemné. Pamätám si, ako som zo Spojených štátov volávala mame o štvrtej ráno cez Skype – to už som mala niečo vyše dvadsať rokov. Potrebovala som sa vyrozprávať, potom som sa musela ísť prejsť, nadýchať sa, upokojiť, aby som to tam zvládla. Veľa sme to doma rozoberali a nie vždy to bolo jednoduché. Keď sa objavila iniciatíva ako #MeToo a jej podobné, vniesli do modelingu väčšiu transparentnosť. Ľudia si už nedovolia to, čo kedysi. Myslím si, že dnes je módna brandža oveľa bezpečnejší spôsob, ako si zarobiť alebo budovať kariéru.
Čo vás v modelingu udržalo toľko rokov?
Joga zohrala veľkú rolu, pretože mi vytvorila určitú formu disciplíny. Mala som to asi dané už od detstva – nechcela som sa pustiť do niečoho, nad čím nemám kontrolu, napríklad drog. Preto som sa im vyhýbala. Moja mama mi dala veľmi dobrú výchovu – určila mi hodnoty a naučila ma, ako byť dobrým človekom, ako pomáhať druhým. Veľmi si ju za to cením. Aj medzi mojimi priateľmi počas života som vždy inklinovala k ľuďom, ktorí stáli nohami pevne na zemi. Nestalo sa mi, že by som si príliš blízko pripustila niekoho, kto by mi môj vnútorný svet narúšal.
Foto: archív Adriany Novakov
Váš zoznam klientov obsahuje mená rôznych značiek, mnohé z nich sú zamerané na plavky či spodnú bielizeň. To je špecifický typ modelingu. Ako ste zvládli počiatočný ostych pri prvých foteniach?
Boli zvláštne, potom som si zvykla. Ale sprvu som nevedela, ako sa mám hýbať. Pri tomto type fotografovania je telo vystavené úplne inak ako pri klasickom módnom pózovaní. V plavkách vidieť každý sval, každý detail. Telo musí byť stále napnuté, aby pôsobilo fit a všetko vyzeralo, ako má. Pózovanie môže byť veľmi nekomfortné, najmä keď majú dievčatá svoje dni alebo ich telo zadržiava vodu. Takže ruka v ruke s touto prácou išli diéty, odriekavanie si a veľa športu. Navyše sa často fotí v zime – kolekcie na letnú sezónu sa fotia väčšinou počas zimných mesiacov. Cestovalo sa do krajín, kde nebolo úplne teplo. Niekedy sme mali síce krásne svetlo a vyzeralo to idylicky, no vonku bolo pätnásť stupňov, prípadne len päť a vy ste sa museli vyzliecť do plaviek.
Zažili ste aj chvíle, keď niekto poukázal na vašu fyzickú stránku a žiadal od vás zmenu? Nútili vás napríklad chudnúť alebo nemiestne komentovali telo?
To bolo, žiaľ, veľmi časté. Počas prvých desiatich rokov mojej kariéry som zažívala podobné situácie ako na bežiacom páse. Priznávam, že vtedy som to vôbec nezvládala. Dokonca som sa občas dostala do štádia, že som začala jesť naschvál – ako keby som ich chcela potrestať za to, ako sa ku mne správajú. Ale vo výsledku to nebolo dobré ani pre mňa, ani pre kariéru. Dnes si hovorím, keby… Keby som si to dokázala v hlave lepšie upratať, keby ma niekto správne motivoval, keby ma niekto rozumne viedol. Možno by som dnes bola úplne inde. Ale vtedy, v tom konkrétnom momente, som si naozaj nevedela rady. Nebolo toľko možností, kde sa informovať. Jednoducho som nevedela.
Čítajte viac Za menej ako 10-tisíc nevstať z postele? Aj dnes sú také modelky, vraví slovenská kráska. Súťaž nevyhrala, svet módy ju miluje už 14 rokov
Ste mamou dcéry Leonie. Premietajú sa vlastné skúsenosti do spôsobu jej výchovy? Učíte ju, ako má stáť pevne na zemi a udržať si pozíciu vo svete, ktorý je často ovládaný mužmi?
Snažím sa ju viesť najmä k tomu, aby si vedela určiť hranice. Ona je veľmi drzý, dravý typ. Potrebuje pri sebe silnú autoritu, takže sa snažím udržiavať balans. Často sa zhovárame: „Tu sú hranice. Ak ich prekročíš, toto sa stane.“ Zároveň jej však dávam priestor na to, aby sa mohla realizovať. Chodievame spolu jazdiť na koňoch, skúšali sme aj jogu. Keď bola menšia, veľmi jej pomáhali rôzne jogové techniky na koncentráciu. Napríklad sme sledovali plamienok sviečky, potom si zatvorila oči a mala si jej obraz predstaviť pod viečkami – vizualizovať si plameň, ako stále horí. Boli to veľmi pekné momenty. Technika sa volá „trataka“ a vždy po nej krásne zaspala. Teraz sa joga z jej života trochu vytratila. Ale verím, že sa k nej časom vráti – vidí, ako pomáha mne, že ju každý deň praktizujem. Zároveň ju vediem aj ku kreativite – veľa ľudí v našej rodine sa venuje umeleckej činnosti. Dcérka navštevuje základnú umeleckú školu, maľuje, kreslí, najviac ju baví strihanie a šitie oblečenia pre bábiky. Snažím sa, aby sa mohla realizovať aj v iných oblastiach.
Foto: archív Adriany Novakov
Poďme teda k vašej „druhej“ kariére. Ste členkou hereckého obsadenia pravdepodobne najsledovanejšieho seriálu na slovenských obrazovkách – rodinného seriálu Sľub. Dokázali ste sa presadiť vo výraznej úlohe aj bez hereckého vzdelania. Ako?
Herectvo som chcela robiť už od detstva a v tínedžerskom veku som sa mu aj venovala. Amatérsky. Keď som neskôr začala cestovať, modeling moje aktivity prerušil, no túžbu po herectve som nosila v sebe. Roku 2021 som dostala epizódnu rolu v seriáli Pán profesor a uvedomila som si, aká som pred kamerou vystresovaná. Bola som sama zo seba sklamaná. Vtedy som si povedala, že je čas nájsť si hereckého kouča, trochu sa posunúť a naučiť sa aj niečo z divadelného sveta. Navštevovala som hereckú školu, robila som si rôzne kurzy. Keď som školu dokončila – to bolo minulý rok v januári – cítila som, že som už mojim snahám venovala dosť energie. Hovorila som si, musím to skrátka pustiť, nechať to na osud. Pretože ak má niečo prísť, stane sa tak. A v máji som šla na kasting, po ktorom som dostala rolu v Druhej šanci. Dali mi na výber dve epizódy, mohla som si z nich jednu zvoliť. Rozhodla som sa pre silnú rolu Danice Ludvíkovej – ženy, ktorá prežila veľkú traumu a niesla na svojich pleciach ťažké bremeno. Jej vinou zomrelo dieťa, potomok jej brata. Do postavy som sa vcítila a s výsledkom som bola sama veľmi spokojná. Prinieslo mi to zároveň ďalšiu šancu – kamerové skúšky s primárom Bartošom, teda Vladkom Kobielskym do seriálu Sľubu. Pôvodne som mala hrať jeho manželku – úlohu, ktorú stvárňuje Soňa Norisová. A ja som dostala postavu jeho milenky.
Čítajte viac Ráchel Šoltésová zo Sľubu: Svadba, dieťa, byt, do 25-ky som si všetko splnila
Sľub je doteraz váš najväčší projekt. Prežívali ste počas prvého dňa nakrúcania trému?
Áno, ale trvala asi desať minút. Pri natáčaní Druhej šance som trému vôbec necítila – nemusela som tam veľa chodiť ani výrazne gestikulovať, väčšinu času som ležala na posteli, takže som sa mohla plne sústrediť na samotné herectvo. Pri Sľube som sa odrazu musela hýbať aj fyzicky znázorňovať emócie, nielen ich o nic hovoriť. Prinieslo to väčší stres, ale našťastie rýchlo zmizol. Tvorivý tím je úžasný, mnohých ľudí som poznala už z predchádzajúcich projektov, celé prostredie pôsobilo domácky a bezpečne. Dnes už nakrúcanie vnímam celkom prirodzene.
Neštudovaní herci môžu čeliť určitej miere nedôvery zo strany profesionálov. Stretli ste sa s niečím podobným?
Úprimne povedané, nie. Nikdy som necítila, že by sa ku mne niekto správal s neúctou. Práve naopak, všetci boli veľmi milí a féroví. Snažím sa byť maximálne profesionálna – keď už mi dali príležitosť ako niekomu bez hereckého diplomu, vnímam veľkú zodpovednosť. Vždy som pripravená, text ovládam, prichádzam načas, meškanie neprichádza do úvahy. Myslím, že podobný prístup si kolegovia veľmi cenia – a ja si zas vážim, keď sa správajú rovnako.
Foto: TV Markíza
Gabika Marcinková mi v relácii Ide o nás spomínala, že mnohí herci – dokonca aj známi a úspešní – bojujú s nízkym sebavedomím, často sa spochybňujú, musia vnútorne obhajovať sami seba. Ako to prežívate vy – človek, ktorý vstúpil do hereckého sveta takpovediac "z iného brehu“?
(úsmev) Asi úplne opačne. Herectvo si naozaj užívam. O tejto téme sme sa viackrát rozprávali aj s kolegami a viem, že mnohí sa tak cítia – najmä v našom slovenskom prostredí. Často sa stretávame s nepriaznivou atmosférou, kde sa skôr poukazuje na chyby, než by sa človeku dodávala odvaha. Platí to aj na školách. Je to trochu taká slovenská nátura. V zahraničí to funguje úplne inak – keď prídete na pľac, tím ťahá za jeden povraz, ľudia vám fandia, podporujú vás v tom, aby ste zažiarili. Chcú, aby sa darilo všetkým. U nás sa niekedy deje presný naopak – ľudia si často neveria, spochybňujú sa. A je to škoda, pretože máme skutočne talentovaných hercov, ktorí by mohli vo svete preraziť vo veľkom štýle.
Stoja za vaším sebavedomím bohaté skúsenosti zo sveta modelingu? Život v zahraničí?
Modeling k nemu výrazne prispel, ale sebavedomiu pred kamerou ma naučil aj môj herecký kouč. Keď som prišla na jeho hodiny, rozprávala som veľmi veľa a rýchlo, nebolo možné ma zastaviť. A keď som mala povedať text pomaly, bol problém. Učil ma techniky, ako sa upratať a užiť si daný moment. Vravieval: „Zastavte sa, užite si tú chvíľu, je to krásne. Verte si.“ Robili sme rôzne cvičenia – napríklad sme sa posúvali po zemi po zadku s vystretými nohami a vyzerali sme ako deti. On mi prinavrátil moju detskosť, ktorú som počas modelingu trochu potlačila. V modelingu často panuje strnulosť, rovnaké pózy. Naopak, v herectve sa vyžaduje prirodzenosť, schopnosť úplne sa uvoľniť pred kamerou. Takže vnímam mix dvoch faktorov. Život v zahraničí mi zase ukázal, že človek musí mať sebavedomie a veriť si, ak chce niečo dosiahnuť. Ale tiež na sebe pracovať. Svet je naozaj veľký, konkurencia obrovská, a aby človek mohol niečo dosiahnuť, musí byť výnimočný.
Čítajte viac Michaela Kocianová: Štyri roky som chodila do Paríža a nebola na Eiffelovke. Život modelky má veľa pozitív, ale nežijeme vo vatičke
Páči sa vám osobnostný oblúk, ktorý pre vašu postavu v Sľube pripravili scenáristi? Nie ste jednoznačná postava a za pár týždňov vysielania ašpirujete na titul jednej z najnegatívnejších.
Ja sa na tom zabávam, ale ľudia často nevedia, ako majú reagovať. Niekedy si počas natáčacieho dňa odskočím vybaviť veci – napríklad, keď máme jednu scénu ráno a potom točím až poobede. Prídem do nákupného centra so seriálovým účesom, líčením. Ľudia sa na mňa pozerajú a neraz sa mi stalo, že prišli za mnou a povedali mi: „Ja vás tak nemám rada, ste mi veľmi nesympatická, ako to v Sľube hráte.“ Už som si zvykla, je to daň hrania negatívnej – respektíve nie úplne pozitívnej postavy. Vlastne je to istým spôsobom ocenenie mojej hereckej práce. Postava Dany Hanzelovej je dynamická, mení sa, a ja si z hereckého hľadiska môžem prejsť rôznymi polohami. Ale jednu vec som si zakázala. Čítať komentáre na sociálnych sieťach – to ma doslova zabíjalo. (smiech)
Sľubom sa herecká kariéra asi neskončí, máte už nejaké plány, možno ponuky do budúcnosti?
Som veľmi zvedavá na to, kam sa moja postava vyvinie. Písanie scenárov je stále v procese, sami nevieme, kam nás dej zavedie. Scenáre sa stále píšu. Ponuky prichádzajú a ja sa chcem herectvu určite venovať. A nielen na Slovensku. Tým, že som veľa hovorila po anglicky, jazykovo sa cítim vybavená a určite by som chcela pokračovať aj v zahraničí.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Našli ste si už agenta, ktorý by vás zastupoval mimo Slovenska?
V podstate ho mám už roky. Tým, že moja modelingová a kastingová agentúra spolupracuje so zahraničnými agentúrami, poznáme veľa ďalších v zahraničí – či už v Londýne, Berlíne, alebo iných európskych mestách, kde je filmový priemysel koncentrovaný. Samozrejme, ešte potrebujem nazbierať herecké skúsenosti, aby som si mohla vytvoriť vlastný showreel a posunúť sa ďalej. Je to otázka budúcnosti, je to cesta. Ale teším sa na ňu.
Podobne ako svet modelingu aj svet filmu, prostredie šoubiznisu si žiadajú obete a ústupky. V mnohých situáciách je nutné zaťať zuby – je jedno, či je rok 2005, alebo 2025. Zvládnete to?
Myslím si, že áno. Keď sa vrátim v čase pätnásť rokov naspäť, vtedy som nebola pripravená. Bola som stále veľmi detská, nevedela som sa presadiť, nedokázala sa predať. Stavala som sa často do pozície obete. Dnes však chcem byť hrdinkou môjho príbehu. Viem, čo chcem, určila som si priority a idem tým smerom.
Adriana Novakov (38)
Narodila sa v Bratislave ako Adriana Pekaríková a ešte ako tínedžerka sa začala venovať modelingu. Pracovala pre značky ako Lejaby, Palmers, Triumph či Agent Provocateur alebo Césare Paciotti. Nafotila módne editoriály pre magazíny Harper's Bazaar alebo Marie Claire a predvádzala na mólach v New Yorku alebo v Miláne. Jej sen hrať sa splnil prvýkrát v projekte Pán profesor, aktuálne stvárňuje postavu Dany Hanzelovej v dennom seriáli Sľub. Po dlhoročnom manželstve, z ktorého má dcérku Leonie, sa s manželom rozišli, Adriana si však ponechala jeho priezvisko – keďže v modelingovej aj hereckej brandži je už pod ním známa.