Nsledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou verziou relácie Ide o nás, ktorú Eva Burešová navštívila pred pár týždňami. Pozrieť si ju môžete nižšie.
Niekoľko týždňov ste tancovali v slovenskej súťažnej šou, dostali ste sa pomerne vysoko. Máte už teraz pevnejšie väzby s našou krajinou?
Mám. Ale ja som ich mala vždy, pretože na Slovensku mám rodinu a vždy ma to sem ťahalo. Keď som mohla u vás točiť nejaký projekt, mala som veľkú radosť a vďaka Let's Dance sa cítim teraz ešte o trošičku viac ako doma. Pred desiatimi týždňami, keď sme začali, ma skoro nikto nepoznal a mohla som sa pohybovať voľne – robiť si, čo som chcela. Dnes ma už ľudia spoznávajú, oslovujú ma na benzínkach, v obchodoch. Takže mi to navodzuje tiež familiárny pocit. Akurát v inom jazyku. (úsmev)
Rozdávate na benzínových pumpách aj autogramy?
Nie, ale mala som pekné interakcie s ľuďmi. Každé stretnutie bolo nejako obohacujúce. Samozrejme, stalo sa, že prišli požiadať aj o fotku alebo autogram, napríklad pre deti a podobne. V Česku zažívam podobné situácie omnoho častejšie.
Ste súčasťou generácie, ktorá už tak dobre po slovensky nerozumie. Mali ste niekedy problém s naším jazykom?
Ja našťastie po slovensky rozumiem, pretože mamka je Slovenka. U nás doma sa vždy hovorilo po slovensky, ale môj starší syn už mal s rečou trošku problém. Je pravda, že v Česku počuť slovenčinu výrazne menej, ako je to naopak. Nemáme v televízii toľko slovenských seriálov, vaši herci sú u nás nútení hovoriť pred kamerami po česky. Myslím si, že to je trošku škoda. Nejde predsa o také diametrálne odlišné jazyky, aby sme ich museli nútiť hrať v češtine. Ja mám slovenčinu veľmi rada, a keď sme prekročili hranice, vždy som sa tešila, že už môžem hovoriť po slovensky. Okamžite som prepla. Chcela som tak robiť aj pred kamerou, ale po konzultácii s režisérom Pepem Majeským som zostala v rodnom jazyku. „Hovor čo najviac po česky,“ povedal mi a teraz rozumiem, že to bolo dobré rozhodnutie.
Priznám sa, fakt nemám rád, keď sa českí umelci snažia hovoriť po slovensky alebo slovenskí po česky.
Áno, znie to… Stratí sa úplne charakter človeka a je to zrazu niekto úplne iný.
Desiaty ročník Let's Dance je za nami, ale vráťme sa k jeho začiatku. Ako vás prijali ľudia, a teda aj kolegovia súťažiaci?
Na prvom spoločnom stretnutí sme sa vlastne len zoznamovali. Nevedela som, kto tí ľudia sú – či sú herci, speváci, muzikanti, športovci – a, samozrejme, som si bola vedomá, že ani oni nepoznajú mňa. V rámci prvého stretnutia sa mal každý jeden z nás postaviť a povedať: „Ahoj, som ten a ten a robím to a to.“ Keď prišiel rad na mňa, bola som roztrasená, veľmi som sa hanbila. Bol to pocit, aký som dlho nezažila – akoby som mala znova trinásť rokov, nastúpila do divadla a mala sa prezentovať pred všetkými ostrieľanými kolegami. Pritom som spievala pred pätnásťtisíc ľuďmi, v miestnosti nás bolo asi tridsať a nebola som chvíľu schopná povedať moje meno. Ale prijali ma veľmi pekne. Bola som rada, keď za mnou potom prišiel napríklad Marek Rozkoš, vlastne ako jeden z prvých, aby sa zoznámil aj osobne. Tiež ma veľmi oslovilo, ako k tomu pristúpili ženy – kolegyne. U nás v Česku sme zvyknutí veľmi sa „nečančať“. Mne to nevyhovuje, mám rada extravaganciu a na prvom mítingu sa objavili všetky tie dievčatá – tanečnice, účinkujúce. Totálne kočky. Simonka (pozn. red. Leskovská) prišla dokonale učesaná, mala nalepené mihalnice a ja som si hovorila: „O. K., tak toto bude niečo úplne iné ako doma.“ Ale veľmi sa mi to páčilo.

Mali ste trému aj pri prvom vystúpení pred úplne iným publikom, na aké ste zvyknutá?
Nielen trému, zažila som niečo, čo dlhé roky nie – panický atak. Tesne predtým, než sme mali s Matyášom tancovať čaču, mi prišlo zle, nemohla som dýchať, triasli sa mi ruky. Bola som unavená, lebo deň predtým som mala koncert a prišla som domov o štvrtej ráno. Svoje zohrala aj únava z koncertu. Zároveň som cítila, že som na cudzom mieste, kde ma nikto nepozná, nemám svoju oporu. Áno, moja rodina tam bola, ale nemala som mojich fanúšikov, ktorí sú mi oporou pri takýchto verejných vystúpeniach. Cítila som sa ako stratená, bolo mi fyzicky zle. Rýchlo mi dávali kolu, nejaké tyčinky, aby som to vôbec odtancovala – naozaj ma to zastihlo pár minút predtým, ako sme mali ísť na parket. Keď som od poroty počula, že mám pokrčené kolená a že ako by som mala držať postavenie, hovorila som si v duchu: „Dievča, ja som rada, že som to vôbec prežila.“ Našťastie, postupne všetko opadávalo. Čím viac sme sa mohli ukazovať na obrazovke alebo na sociálnych sieťach, tým viac nás ľudia spoznávali a cítila som väčšiu oporu.

Zhodou okolností som nedávno pozeral epizódu môjho obľúbeného seriálu. Stand-up komička v ňom dostala po rokoch v brandži panický atak a iná kolegyňa jej radila sústrediť sa len na jedného človeka v publiku a vystupovať iba pre neho. Aké mechanizmy máte vy, aby ste panické stavy zvládli?
Žiadne špecifické nemám, naozaj dlho som ich nezažila. Naposledy približne pred deviatimi rokmi, a to bolo ťažké. Vtedy som sa úplne uzavrela do seba, istý čas som nevychádzala z bytu, lebo som sa obávala, že sa mi to prihodí znova a nebudem môcť nikam uniknúť. Keď som potom niekam išla, musela som presne vedieť, kde sú únikové cesty, kde sú toalety, skrátka takéto orientačné body. Zmenilo sa to až mojím tehotenstvom. Vtedy som si povedala, že keby som omdlela alebo sa mi čokoľvek stalo, nikto mi nepomôže – vnímala som to tak, že ak by som ležala niekde na ulici, ľudia vás obídu, mysliac si, že ste pod vplyvom alkoholu alebo niečo podobné. Akoby som sa naprogramovala nezrútiť sa na ulici. Na Let's Dance som paniku zažila prvýkrát po dlhom čase. Snažila som sa dýchať, upokojiť sa. Podobný stav som potom zaznamenala už po vyradení zo šou. Bola som sa pozrieť ako diváčka v publiku. Ale nemohla som uniknúť, sedela som v hľadisku s vedomím, že ide o priamy prenos a nemôžem jednoducho počas neho vstať a prejsť popred kamery, aby som niekam utiekla. Takže som mala takú chvíľku. Matyáš ju vycítil, hneď mi podával vodu. Nahromadilo sa v mojej hlave toľko pocitov – neustály silný potlesk, hudba a nemožnosť odísť – až som dostala migrénu, a tak som odišla ešte pred koncom prenosu. Ale dnes sa už snažím – či už ide o panické ataky, alebo akýkoľvek strach, nervozitu a trému – jednoducho zastaviť, pomaly dýchať a upokojiť sa s vedomím, že aj keby sa čokoľvek prihodilo, niekto mi predsa pomôže.

Z mojich novinárskych skúseností sa mi zdá, že o panických atakoch, úzkostiach alebo o depresiách hovoria v prvom rade hudobní umelci.
To je zaujímavé. Nepoznám mnoho spevákov v mojom okolí, ktorí by trpeli panickými atakmi. Skôr sa s tým stretávam práve u hercov a herečiek.
Možno o tom nechcú veľmi hovoriť.
Možno. Celkovo o problematike duševného zdravia ľudia nechcú veľmi diskutovať, stále je istým spôsobom tabu. O psychických ťažkostiach alebo akýchkoľvek obavách sa nehovorí. Keď máte zlomenú ruku, je jasné, že pôjdete k doktorovi. Keď máte úzkosti, často vám niekto povie: „Z toho sa vyspíš,“ alebo: „Predstav si, že to nemáš.“ Opakovane zaznieva názor, že ide o problém precitlivenej generácie, ktorá sa len sťažuje. A asi aj to vytvára tlak a dôvody, prečo o tom nekomunikujeme. Človek by sa nemal hanbiť otvárať témy a ja to robím aj preto, lebo viem, ako výrazne dokáže psychická nepohoda narušiť život. Opakujem, mám veľa kolegov hercov a herečiek, ktorí majú panické ataky, depresie, úzkosti, a dosť ľudí ich, našťastie, rieši – navštevujú terapie, užívajú medikamenty alebo využívajú iné liečebné metódy, ako sú meditácie a podobne. My umelci sme často mimoriadne krehkí, veľmi empatickí. Neustále sa usilujeme v našej práci stvárniť určitú rolu, príbeh, odovzdať emócie – a tie pocity neodovzdáte, pokiaľ ich na javisku sami neprežijete. Zároveň často čelíme značnému tlaku. Zo strany bulváru, novín, od jednotlivcov v komentároch. O to intenzívnejšie ich potom vnímame. Sme veľmi citliví a rýchlo sa dokážeme zlomiť. Ak zároveň bojujete s vlastnými vnútornými démonmi a do toho vás niekto kritizuje prostredníctvom sociálnych sietí či iných médií? A potom vystúpite na pódium, kde na vás hľadí dvetisíc ľudí? Neviem, kto by to zvládol len tak, s prstom v nose. Ale tiež som presvedčená, že citovo chladný umelec nemôže byť kvalitným umelcom – nedokáže nič autenticky odovzdať.

Súhlasím, ale dokážete sa aj odstrihnúť? Uvedomil som si jednu vec, keď som počúval s vami niekoľko podcastov. V každom zaznelo, že si čítate komentáre a veľmi citlivo vnímate spätnú väzbu. Chodíte si po ňu aj na miesta, kde možno nie je konštruktívna, ale ide naozaj len o hejty?
Áno, to bude asi nejaký zvláštny druh sebabičovania (úsmev). Ale myslím si, že každý človek v umeleckej brandži túži po spätnej väzbe. Vždy sme si čítali recenzie. Pamätám si úplne prvýkrát v živote, keď som hrala v muzikáli – šlo o moju prvú rolu, mala som pätnásť rokov – diskusie ešte neboli také otvorené. Väčšinou ste v nich našli konštruktívnu kritiku. Na druhý deň po predstavení som vedela, že v komentároch nájdem niekoľko postrehov od divákov a bude to nejaký názor, ktorý ma môže posunúť ďalej. Alebo mi môže pohladiť ego – som človek, každý túži po troche chvály. Dnes už viem, na aké stránky nemám chodiť, pretože tam nikdy nenájdem žiadny pozitívny komentár ani žiadnu konštruktívnu kritiku. Samozrejme, keď pridám nejaký príspevok, napríklad na Instagram – či už sa týkal Let's Dance, alebo môjho koncertu – feedbacku neuniknem. Nie je to tak, že by som hneď ráno vstala a otvárala si diskusie, čo sa o mne píše. Ale otvorím si sociálne siete, lebo patria k nášmu životu. Nevyhnete sa zobrazovaniu komentárov, jednoducho ich vidíte. A s mojimi reakciami je to tiež raz hore a raz dole. Mám obdobia, keď sa cítim veľmi sebavedomo a nezlomila by ma ani najhoršia diskusia alebo hejterské články. A potom sú dni, keď ma položí, ak niekto napíše, že mu nie som sympatická. Pritom každý má na to právo. Nemusím byť sympatická všetkým, to je jasné.

Musíte pred hejtmi a komentármi z internetu chrániť vlastné deti?
Našťastie, moji chlapci sú ešte malí. Mladší má dva a pol roka, ten to vôbec nerieši. Starší má skvelú povahu, jemu je mnoho vecí ľahostajných. Nerieši, čo si o ňom myslia ostatní. Pre súčasný svet je to výborné nastavenie. Ale nedávno sa v novinách objavila zbytočná kauza ohľadom mňa a Petra Sagana. Zaznamenal ju, pretože sme išli v aute a akurát nás rozoberalo nejaké rádio. Zaregistroval to a pýtal sa: „Čo sa deje, mami? Prečo o tebe tak hovoria?“ Bolo to nepríjemné. Ako mu mám v ôsmich rokoch vysvetliť, že sa jednoducho niečo píše a vlastne sa nič nedeje? Ale uzavrel to so slovami: „Aha, to je nejaký tvoj nový seriál…“ Uvidíme, keď príde do obdobia, že bude mať sociálne siete – nemôžem mu ich zakazovať. Asi bude zložitejšie naučiť ho, aby ho prostredie neovplyvňovalo. Navyše, keď to stále ovplyvňuje mňa samotnú. Zatiaľ si užívam chvíle, keď sociálne siete nemá.
Už niekoľko rokov ste vo vzťahu s Přemkom Forejtom, mediálne tiež veľmi známym šéfkuchárom. Vytvorili ste patchworkovú rodinu – fenomén posledných dekád, keď sa vo zväzku stretávajú aj deti z predchádzajúcich vzťahov. Išlo to ľahko alebo ste museli nejaké veci prekonať?
Asi sme mali veľké šťastie. Zvládli sme všetko s ľahkosťou. Výhodou bolo, že keď Přemek prišiel do nášho života, môj syn Nathan bol malý, mal dva roky. Zvykli si na seba veľmi rýchlo. Přemek je vlastne jeho otcovský vzor, ktorý ho vychováva každý deň, berie ho tak automaticky. Nevznikli nejaké nezhody typu „ty nie si môj otec“. So Stelkou – Přemkovou dcérou – si myslím, že to prebehlo podobne. Mala osem, keď sme sa zoznámili. A my sme si fakt „dávali načas“ – nebolo to tak, že by sme sa s Přemkom zoznámili a o dva dni už predstavovali naše deti. Naozaj sme chceli mať istotu, že chceme spolu žiť, než urobíme taký krok. Sadli si okamžite, hneď sa milovali. A teraz rodinu spojil Tristan, ktorý je náš spoločný. Občas si myslím, že máme nejakú zvláštnu auru, čo sa týka nášho domu – bude to znieť veľmi ezotericky, ale cítim u nás auru priam brutálnej lásky. Ktokoľvek príde, cíti sa u nás veľmi dobre. Máme tam aj psov a mačky, ktorí sa jednoducho zbožňujú, všetci si žijú a idylicky spolunažívajú. Tak si myslím, že funguje aj naša rodina – ktokoľvek k nám príde, cíti sa dobre.

Ako dieťa a tínedžerka ste boli obeťou šikanovania, hovoríte o ňom otvorene. Myslíte si, že ste lepšou matkou preto, čo ste aj sama prežili?
Uvedomujem si mnohé z hrozieb a trápení detskej duše, dokážem s deťmi komunikovať a chcem s nimi komunikovať. Veľmi ma baví rozprávať sa s nimi aj o úplných maličkostiach, aby vedeli, že som tu pre ne. Na druhej strane, aj s mojou mamkou sme vždy preberali toľko vecí, k nej aj k môjmu otcovi mám veľkú dôveru a sú pre mňa obaja oporou. Viem, že keby sa čokoľvek na svete stalo, vždy sa na nich môžem obrátiť. Takže vlastne neviem, či je to otázka, čo človek prežije, alebo nie. U mňa platí, že mám o deti väčší strach, lebo viem, aké situácie som zažila. A keďže mám veľa mladých fanúšikov, vnímam, čím teraz prechádzajú deti a mladí ľudia vo veku približne od desať do dvadsať rokov. Uvedomujem si, čo sa môže diať na základných aj stredných školách. Usilujem sa mojim deťom ukázať, že na nič nie sú samy a snažím sa v nich vybudovať zdravé sebavedomie. Ak je človek zdravo sebavedomý, mnoho vecí zvládne lepšie. Aj šikanovanie a podobné ataky na školách. Keď máte sebavedomie trochu naštrbené, bude to vždy o niečo náročnejšie a pre šikanátorov zase jednoduchšie. Otázka je, čo sa naozaj stane, keď zažije jedno z mojich detí prvú konfrontáciu s nejakým hlupákom, ktorý sa ho bude snažiť zraniť, prípadne keď príde prvé zlomené srdce. Rodičovstvo, výchova detí sú náročné už od detstva, mňa mnoho vecí ešte čaká. Uvidíme, ako sa s nimi popasujeme.

Ja veľmi často počúvam argument od starších ľudí aj mojich rovesníkov, ktorí tvrdia, že za našich čias sa „toto“ nedialo. Máte pocit, že sú dnes deti skutočne vystavené väčšiemu nebezpečenstvu, ako ste boli vy alebo ako som bol napríklad ja?
Myslím si, že áno. Vnímam, že sociálne siete predstavujú skutočne obrovské nebezpečenstvo. Nielen tým, že sa dieťa môže rýchlo spojiť s nejakým predátorom, ktorý ho dokáže rýchlo zraniť, zneužiť, využiť jeho fotografie a podobne. Zároveň neustále riešim šikanovanie, pretože je to silná téma. Niekedy stačí jeden, možno dvaja ľudia – spolužiaci, staršie deti, ktoré vás zničia tak, že si založia množstvo anonymných účtov a systematicky vás atakujú v digitálnom priestore. Čo sa týka komunikácie, situácia nie je dobrá. Vidím to aj u seba. Kedysi, keď sa skúšal muzikál, po skúške sa šlo do baru, zhovárali sme sa, tancovali spolu. Dnes častejšie vidíte, že ľudia sedia a pozerajú do telefónov. Sú vlastne úplne vypnutí od sveta okolo. Nie vždy je to zlé, rozumiem, že človek môže na mobile aj pracovať, písať si s niekým, ale naozaj hlava zrazu funguje inak. Ja som si telefóny zakázala, čítam knihy, vždy som ich milovala. Zrazu sa znovu dokážem na hodinu zahĺbiť do knihy a… neviem, či to dokážem úplne opísať, ale fyzicky sa cítim inak, ako keď sa hodinu zaseknem na nejakom Tiktoku. Myslím si, že digitálne technológie otupujú bunky. Prestávame cítiť emócie – čím viac sme na sociálnych sieťach a riešime všetko on-line, tým viac strácame kontakt s ľuďmi. Odrazom je, ako sa s nimi rozprávame v reálnom živote. Často vidíme, ako sa zvyšuje u ľudí agresivita, a ja si myslím, že sme si odvykli od emócií a od kontaktu, osobnej interakcie. Ak niekomu napíšete niečo vulgárne na internete, nevidíte jeho spätnú väzbu, necítite, že ho to zranilo. A potom sa podobné správanie často prenesie aj do skutočného života, lebo jednoducho stratíte pocit, že by to mohlo ľuďom ubližovať.
Dokáže byť hudba prostriedkom, ktorý pomôže zmeniť takéto správanie? Otvára nám myseľ a scitlivuje nás?
Určite. Dôležitý je aj text, a ak je napísaný správne, môže vyriešiť veľa vecí. Mám niekoľko takých piesní, ktoré sa dotýkajú citlivejších tém, a vďaka spätnej väzbe od fanúšikov viem, ako im pomáhajú. Otvárala som tému úsmevu, pretože to bola vec, za ktorú som bola dosť šikanovaná – a vlastne stále som. Jednoducho, ľuďom sa nepáči môj úsmev, tvrdia už roky, že ho mám zmeniť. Môj producent Vašek Noid Bárta so svojou manželkou napísali pieseň „Úsmev Mony Lisy“ a pred každým koncertným vystúpením mám predhovor pred divákmi. Je vlastne úplne jedno, aký úsmev máte – či máte krivé zuby, zlaté zuby, strojček, alebo nemáte zuby. Dôležité je, že máte dôvod sa smiať. Vidím, ako zrazu ľudia okolo mňa, tí fanúšikovia, ktorých poznám mnoho rokov, hrdo nosia strojčeky, ako sa zrazu radi smejú, aj keď majú krivé zuby alebo majú problémy. Vnímam, ako sú vedľa mňa uvoľnení a začínajú sa smiať aj na sociálnych sieťach. Tá sila – dobre napísaný text zaspievaný od srdca – môže zmeniť veľa vecí. Mám napríklad aj pieseň o tom, že nie je potrebné stále tlačiť na pozitívnu energiu. Keď sa človek cíti zle, pred svetom sme nútení tajiť to. Odkazujú nám: „Zasmej sa, buď pozitívny.“ Ale je fajn prežiť aj negatívne pocity, aby ste mohli oceniť a vychutnávať tie pozitívne. Takže mám pieseň, že je veľmi dôležité niekedy nebyť šťastný. Keď ju spievam, vidím, ako niektorí moji fanúšikovia plačú. Dokonca pár členov môjho fanklubu má text vytetovaný na rukách. Piesne sú veľkým liečivom.
O pár dní sa predstavíte aj slovenským fanúšikom.
Áno a veľmi sa na to teším. Vybrali sme klub Kácečko, kde sa zmestí zhruba päťsto ľudí. U nás v Česku by sme podobný koncert vypredali pomerne rýchlo, na Slovensku však akoby len štartujem. Verím, že sa slovenskí fanúšikovia prídu pozrieť. Nejakí ma objavili prostredníctvom Let's Dance a aj vďaka tomu začali počúvať aj moju hudbu. Z toho mám radosť. Som zvedavá, koľko ľudí príde a bude spievať so mnou české piesne. A možno dovtedy ešte zložím aj nejakú slovenskú. (úsmev)

Predpokladám, že okrem slovenského koncertu vás čaká mnoho ďalších. Máte aj ambície, ktoré sú nenaplnené? Sny, ktoré by ste si chceli splniť?
Touto otázkou ste otvorili veľkú tému, ktorú momentálne riešim. Mám pocit, že profesijne som si splnila úplne všetko, čo som chcela. Už nie je nič, po čom by som pracovne túžila. Spievala som na nádherných miestach s orchestrami, kapelami, filharmóniami, bigbandmi. Mám krásne albumy, ktoré mám rada, a teší ma, že vznikli. Nakrúcala som vari všetky televízne šou, na aké si spomeniete. Bola som porotkyňou v niektorých súťažiach a moja vysnívaná šou bola Let's Dance. Teraz som si splnila aj účasť v nej a ocitla som sa v etape života, keď nechcem nič robiť. Nie je to syndróm vyhorenia, ten som mala pred dvoma rokmi, a emócia bola úplne iná. Skôr prežívam pekný pocit, že som si už splnila všetko. A myslím si, že keby som dostala nový film, seriál alebo novú postavu, bolo by to stále to isté, len v inom kostýme. Naozaj nechcem vyzerať nevďačne, som rada každej ponuke. Milujem moju prácu, ale cítim, že všetko, čo príde, už som nejakým spôsobom absolvovala. Jedna vec tu však predsa len je… Vždy som chcela písať. Písala som rôzne poviedky, blogy, štyri roky sme vydávali diáre, do ktorých som pridávala aj nejaké moje príbehy a postrehy. Tak som si povedala, že by som mohla písať knihu. Môj muž ma v tom absolútne podporuje. Už v deň, keď som vypadla v Let's Dance, mi Přemek hovorí: „O. K., takže budeš potrebovať počítač, vlastnú miestnosť, pokoj.“ A ja som mu na to povedala: „Teraz nebudem robiť nič, teraz budeš pracovať len ty a ja budem doma.“ Takže teraz sa Let's Dance skončilo, mám pár predstavení a približne štyri mesiace takmer stále voľno. Veľmi sa na to teším. Teraz potrebujem byť už len bohatá, aby som nemusela pracovať, mohla dávať peniaze na charitu a písať knihy. Ale na môj bratislavský koncert určite príďte, ten chcem naozaj veľmi zažiť… (smiech).
Eva Salvatore Burešová
Narodila sa 22. júla 1993 v Hlučíne. Už ako 14-ročná účinkovala v detskej opere Kolotoč, neskôr nastúpila na konzervatórium v Prahe. V roku 2011 sa objavila v šou Česko Slovensko má talent a dostala sa do finále. Zahrala si v muzikáloch Hamlet: The Rock Opera, Cyrano či Dracula, účinkovala v seriáloch Modrý kód, Slunečná či ZOO a objavila sa napríklad v šou Tvoja tvár znie povedome alebo Let's Dance. V októbri minulého roka vydala album Meraki.
Film Karavan je označovaný ako road movie. V roku 2024 uplynie presne 30 rokov od premiéry filmu Jízda, vášho prvého road movie. Bude Karavan posledný alebo len druhý?
Mne sa trochu prieči hovoriť tomu road movie, ale je pravda, že veľkú časť filmu ideme v aute. Tak ten názov tomu patrí, hoci si z toho robím aj žarty. Keď sa povie road movie, človek očakáva, že na plátne bude zábava a motoresty po ceste. Ale Karavan je veľmi zvláštnym typom tohto filmového podžánru. Je to veľmi intenzívny príbeh. Materská odysea, keď človek utečie od seba, aby našiel sám seba. Príbeh, v ktorom sa chce moja postava oddeliť od materstva, aby zistila, že toho nikdy nebude schopná a že to tak ani nemá byť.