Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou verziou relácie Ide o nás, ktorú Kristián Baran navštívil pred pár dňami. Jeho originálnu podobu nájdete vo videu nižšie.
Od vášho víťazstva v Let's Dance uplynulo už pár týždňov. Ešte oslavujete? Ako ste reagovali na svoj triumf?
Priznám sa, že po finálovom večere to bolo pre mňa celé veľký chaos. Vlastne ešte aj obdobie nejaký týždeň potom. Akoby som ani nevnímal, že sa to celé udialo. Celý týždeň som prežíval zvláštny pocit: akoby sa nič nezmenilo, ale v podstate ide o veľkú vec. Možno to vyplynulo z faktu, že som naozaj nešiel do súťaže s plánmi vyhrať a ono sa to zrazu stalo. Takže iba to vôbec pochopiť, vyvolalo vo mne množstvo zmiešaných pocitov a zmätok. Zároveň som po finálovom večere nabehol späť do kolotoča práce a nakrúcania Sľubu – skrátka, nebol čas reflektovať, aké momenty sme za tri mesiace tréningov a súťaženia aj s Dominikou (pozn. redakcie tanečnica Dominika Rošková) prežili. Až po niekoľkých dňoch som si – aj to postupne, krôčik za krôčikom – začal uvedomovať, čo všetko sme dokázali.
Prišiel teda vôbec moment, keď ste si mohli na chvíľku sadnúť a užiť si emóciu radosti z víťazstva?
Práve o tom hovorím – akoby som na to nemal čas. Doteraz som si vlastne…
…neuvedomil, že ste víťaz Let's Dance.
(smiech) Asi tak nejako… Neskôr sme si s kamošmi sadli, prešiel možno týždeň. Keď sa ma začali pýtať na moje zážitky, začal som im o súťaži rozprávať a počas toho mi dodatočne došlo, čo všetko som zažil. Sebareflexia, nejaké to uvedomenie však prišli s takým časovým odstupom, že už som nedokázal úplne emočne priblížiť k momentom tesne po vyhlásení výsledkov.
Čítajte viac Eva Pavlíková zo Sľubu: Pre politiku sa dnes nebavia ľudia, ktorí kedysi spolu sedeli na víne. Svet je v rukách šialencov
Jedna vec je víťazstvo, respektíve úspech v nejakej aktivite, ktorej sa človek sústredene venuje. Druhá – a tá platí podľa mňa pre fyzické aj mentálne činnosti, ktorým venujeme určitý čas – je, že sa nám premietne do života a istým spôsobom ho pozmení. Ovplyvní ho. Je z vás po účasti v Let's Dance trošku iný Kristián?
Asi áno… určite áno. Nie v zmysle, že by som odrazu mal výnimočné tanečné skúsenosti. Skôr mi účasť v programe priniesla uvedomenie si niektorých životných momentov a situácií. Nazerám na ne inak. Napríklad okolnosť, že nakrúcam päť dní bez prestávky od rána od šiestej do siedmej večera, je zrazu pre mňa úplne v pohode. Počas uplynulých mesiacov mi chýbala možnosť byť sústredený len na herectvo a teraz, keď znovu môžem „iba“ hrať, akoby som si túžil všetko vykompenzovať späť. Je to vlastne pre mňa veľké šťastie. Tiež sa mi zdá, že niektoré veci už „neberiem na ťažkú váhu“, pozerám sa okolo seba s väčším nadhľadom, aký som mal predtým. Mám v sebe väčší pokoj. Po tom chaose, drine a nových skúsenostiach.
V niekoľkých rozhovoroch ste priznali, že ste do súťaže vstupovali s výraznou trémou, priam so strachom. Sú pre herca bežné? Ste človek, ktorý stojí denne pred divákmi v divadle, pred kamerami.
Je to úplne normálna bežná vec. Neviem, či niektorý z mojich kolegov nemá absolútne žiadnu trému. To by bolo čudné. Samozrejme, poznám hercov, ktorí už sú s profesiou zžití, robia ju dlho a na javisku alebo pred kamerou sú ako doma. Nevidia dôvod, prečo sa stresovať. Aj ja som pred kamerou mal omnoho väčší stres, keď som začínal. Dnes už som niekde inde. Čo sa týka javiska, tam moja tréma stále funguje a považujem ju za normálnu. Na pódiu, v divadle zažívame momenty tu a teraz. Na kameru dokážete scénu vždy opraviť a napriek tomu, že pre mňa bolo novou skúsenosťou naučiť sa hrať na kameru – keďže kamera a javisko sú dve odlišné veci – dnes už v sebe cítim veľký pokoj. Javisko sa pre mňa stále spája so stresom – nejde to opraviť. A veľmi podobný bol aj môj stres z tanca, keďže sa ide na hudbu, musíte dodržiavať tempo, rytmus, zapamätať si všetky kroky a pohyby. A k tomu si vezmite do úvahy okolnosť, že sa celá šou vysiela naživo, nejde o záznam. Vnímal som paralely medzi tancom v Let's Dance a hraním na javisku a trému s tým spojenú som prijal ako súčasť každého vystúpenia.
Čítajte viac Juraj Straka: V ťažkých časoch vznikajú silné veci. Aj v móde
Súčasťou hereckej cesty, respektíve umeleckej cesty je schopnosť využiť moment tlaku a stresu a obrátiť ho vo svoj prospech, vyťažiť z neho maximum. Dospeli ste už do takejto fázy?
Áno. Veľakrát sme sa ešte na škole zhovárali s našimi hereckými pedagógmi, vlastne vo všeobecnosti s kolegami, že za stresom sa skrýva nahromadená energia v nás, ktorá sa dá do istej miery premeniť na pozitívnu trému. Lebo máme negatívnu aj pozitívnu trému. Negatívnu my herci poznáme vo forme, keď nám zrazu začnú tŕpnuť nohy, pery, trhá vám okom alebo zväzuje ústa. Máme pocit, že sa nemôžeme pohnúť. Pri tanci som bol nútený vedome premeniť moje pocity do podoby pozitívnej trémy, aby ma to vedelo posúvať ďalej. Našťastie na parkete do veľkej miery funguje aj adrenalín, ktorý nám so stresom pomáha, respektíve ho premieňa na niečo užitočné. Hoci neviem analyzovať, čo presne má človek spraviť, aby sa tak stalo, ale u mňa to skrátka fungovalo.
Pôvodne ste študovali na strednej odbornej škole technického zamerania, až potom prišlo konzervatórium a prijatie na Vysokú školu múzických umení. Prečo takáto okľuka?
Odmalička, zhruba od piatich-šiestich rokov, som inklinoval k umeniu. Veľa som maľoval. Vedel som, že mojím snom je spojiť sa nejako s umením. Keď som nastupoval na strednú školu, na Slovensku a vlastne v celom svete prebiehala ekonomická kríza.
Foto: Lukáš Kimlička
Máte na mysli rok 2008?
Obdobie krátko po ňom. Vyzeralo to, že s peniazmi na Slovensku to nebude žiadna sláva. Aj na základe toho ma vlastne presvedčila „rada starších“, teda bratia a otec, aby som skúsil niečo, čo ma uživí. Keď budeš maľovať obrazy, z toho nevyžiješ, zaznelo u nás doma. Stále som vedel, že som zameraný viac umelecky ako manuálne, ale dal som na ich slová. Hovoril som si: asi majú pravdu a maľovať si môžem popri robote ako hobby. Už po pár týždňoch na škole mi došlo, že to nebolo dobré rozhodnutie. Viackrát som chcel prestúpiť, no neurobil som tak. Tým, že som na škole nechcel byť, robil som tam trochu problémy. S otcom sme si na túto tému museli často pohovoriť. Ale dokončil som ju.
Takže ste počas strednej školy rebelovali?
Áno. Potom sme sa s otcom dohodli. Povedal mi: Jednoducho len zmaturuj a potom si rob, čo chceš. Tak som školu dokončil a následne išiel ešte na tri roky na konzervatórium.
Čítajte viac Robil záhrady pre slovenských aj českých miliardárov. Bohatí si dávajú na peniaze ešte väčší pozor, priznal záhradný architekt Ferdinand Leffler
Ako mužská časť rodiny reagovala na rozhodnutie vybrať sa umeleckou cestou?
Samozrejme, aj keď mi otec povedal, zmaturuj a rob si, čo chceš, bez otázok sa to nezaobišlo. Či naozaj niečo z toho budem mať, či ma to uživí, alebo či sa mám v tej Bratislave dobre a nemá mi niečo poslať (úsmev).
Tak to je aj prejav otcovskej starostlivosti.
Áno, jasné. Ale myslím si, že v dobe, v ktorej jeho generácia vyrastala, umenie všeobecne nebolo považované za niečo, čo človeka dokáže uživiť. Takýto názor má môj otec asi doteraz. Moji starší bratia sú všetci manuálne mimoriadne zruční, a zrazu – keď som sa ja začal odkláňať smerom k maľovaniu a herectvu – naše svety sa začali vzďaľovať. Ale všetci bratia ma skutočne podporovali. Otec bol na začiatku skeptickejší, ale postupne prijal, že takto bude jeho synovi dobre. A tiež, že sa už nemusí o mňa tak starať ako v časoch vysokej školy, keď som býval na internáte na Mlynoch. Vyrástol som. (úsmev)
Foto: Markíza
Prišiel rešpekt – a nemyslím teraz len v rodine, vo všeobecnosti v okolí – s vaším nástupom do takého denného seriálu Sľub? S ním sa objavila aj nečakaná popularita, ste viac na očiach.
Áno, zdá sa mi, že oboje narástlo. Dokonca, dnes komunikujem aj s ľuďmi, ktorých som strašne dlho nevidel.
Takže sa začali hlásiť starí kamaráti?
(smiech) Hej, hlásia sa a ja sa niekedy pýtam sám seba: nevedeli sme byť v komunikácii možno aj bez toho, respektíve prečo sa neozvali predtým? Je to taký zaujímavý fenomén, že len čo sa človeku trochu začne dariť, starí známi sa mu začnú ozývať. Často vzniká pocit, keď si hovoríte: a prečo mi píšete teraz, prečo ste sa neozvali predtým? Ale zase na druhej strane, myslím si, že je to vlastne úplne normálne. Rovnako ako ten dotyčný nepísal mne, ja som nepísal jemu. A tým, že som niekde na obrazovke, dokonca takmer denne – som ľahšie viditeľný a pripomenul som sa. Zatiaľ vnímam tie „návraty“ starých kamošov s humorom.
Čítajte viac V Amerike som sa nedokázala začleniť, spomína hrdinka zo Sľubu Adriana Novakov. Vážila som si ľudí a všade okolo bola len dráma
Chodíte častejšie na pivo s kamarátmi, ktorých ste nevideli pár rokov?
Nie, lebo väčšina z nich, takmer všetci tí starí kamoši, sú z východného Slovenska alebo sú v zahraničí.
Pochádzate z Prešova. Čím to je, že na východnom Slovensku je také silné umelecké podhubie? Dôkazom je mnoho vašich kolegov nielen v projektoch Markízy, ale aj na JOJ, na scénach bratislavských divadiel.
Neviem presne, čím to bude, či je tam iný vzduch. Mám zaujímavú teóriu, hoci nemusí byť pravdivá: temperament východného Slovenska je v niečom iný ako na strednom či na západnom Slovensku. To môže byť malý recept, ale je to len teória, pretože šikovných ľudí je kopa nielen z východu, ale odvšadiaľ. Možno je to len náhodné obdobie, že sa nás viacero z východu stretlo v kratšom čase. Poznám veľa šikovných ľudí aj zo západu, stredu i zo zahraničia, ktorí s nami spolupracujú, takže to asi nebude len východniarmi. Ale teória o temperamente je prinajmenšom zaujímavá.
Foto: Markíza
Pre umelcov je náš trh relatívne malý, na Slovensku točia v podstate tri televízie a herci sa môžu realizovať v pár veľkých a niekoľkých nezávislých divadlách. V inom rozhovore ste spomenuli, že herecký chlebíček nie je jednoduchý. Ste vďačný za ponuku na denný seriál, ktorá vám zvýšila hodnotu na trhu?
Áno, ale ja som za každú vec v herectve nesmierne vďačný, pretože sú to pre mňa skúsenosti, s ktorými môžem pracovať. Podobne ako pri Let's Dance, kam som nešiel s víziou vyhrať a nebral som to tak, kým sa šou neskončila.
Takže nie ste ambiciózny typ, ktorý si povie: tento projekt musím dostať, aby som sa posunul ďalej?
Som veľmi vďačný za každú príležitosť. Aj za Sľub, aj teraz za novú divadelnú hru, ktorú skúšame, pretože pre mňa sú to skúsenosti a možnosť posúvať sa dopredu. Odkedy som vyšiel zo školy, mal som stále možnosť niekde byť a na niečom pracovať. Určite by bolo zlé nevnímať, že aj moja „značka“, hodnota, sa zvýšila. To si, samozrejme, uvedomujem. Súvisí to aj s projektmi, ktoré som robil a robím. Ale skôr to naozaj beriem tak, že som vďačný za každú vec. Nemyslím si, že by som bol za niečo vďačnejší viac a za niečo menej, pretože každá skúsenosť je dobrá aj zlá. Najmä sa teším, že napríklad v Sľube sme výborný kolektív, stretli sa na pľaci naozaj dobrí ľudia, s ktorými môžeme tvoriť. Veľmi si to vážim.
Čítajte viac Judit Pecháček: Postavu si niekedy treba obhájiť. Trebárs aj preto, aby vás nevystrihli
Súčasťou popularity je často aj nejaký prívlastok, o ktorý umelci možno ani nestáli. Vo vašom prípade sa opäť skloňujú slová ako „nový sexsymbol“. Niečo podobné už prežil Jakub Jablonský, pred ním Ján Koleník alebo Braňo Deák. Ženské kolegyne sa s objektivizáciou stretávajú častejšie. Ako vníma muž, herec, keď mu médiá dajú takúto nálepku a verejnosť sa často začne naňho pozerať práve cez podobné označenie?
To je veľmi dobrá otázka. Už som v mnohých rozhovoroch povedal, že na ňu úplne neviem odpovedať. Keďže som veľmi sebakritický človek, pri komplimente neviem, ako sa mám tváriť. Keby som teraz dostal kompliment od vás, najradšej by som tu nebol, stratil by som sa z tejto stoličky. Zrejme som sa nenaučil – a neviem, či sa to vôbec naučím – prijímať komplimenty. Keďže som veľmi sebakritický a skeptický ohľadom niektorých tém, a táto je pre mňa jednou z nich, neviem, ako sa tváriť a reagovať. Tú nálepku automaticky trochu odsúvam. Najlepšie je, keď sa o tom hovorí, odsunúť to niekam do stratena – preč od seba. Na jednej strane hodnotím podobné prejavy ako milé, ich obsah však sám na sebe nevnímam, neviem sa tak brať. Takže je to aj istým spôsobom zvláštne.
Vráťme sa ešte k Sľubu, ktorý sa odohráva v 80. rokoch. Vaša postava sa snaží emigrovať, pociťuje neslobodu vo vtedajšom socialistickom režime. Vidíte paralelu s tým, čo sa deje teraz?
Myslím, že určite. Minimálne sa môžeme viac baviť o slobode, ktorá je dosť skloňovaná, či v seriáli, alebo všeobecne v projektoch, kde sa táto téma a toto obdobie objavujú. A čo sa týka slobody, je trochu strašidelné, že sa dnes viaceré veci v spoločnosti začínajú podobať na to, čo sme už zažili.
Ste herec účinkujúci v niekoľkých nezávislých divadlách. Ako vnímate fakt, že časť nezávislých divadiel nebola v aktuálnom roku podporená z Fondu na podporu umenia?
Je to pre nás dosť veľký problém. Najmä menšie, nezávislé divadlá dotvárali rôznorodosť divadelného sveta a umenia na Slovensku, kde mohli umelci slobodne uchopiť rôzne témy. A keďže sa v týchto divadlách objavovali rôzne témy, mohlo sa na ich základe aj kriticky myslieť, mohla sa tvoriť debata. Všeobecne si myslím, že je to veľká škoda, pretože nezávislé divadlá dotvárali pestrosť umenia na Slovensku. Ak nebudú mať podporu a bude pre ne komplikované prežiť, kultúra znovu upadne. Nie je vôbec ľahké niečo vybudovať, ani nezávislé divadlo na Slovensku. Mal som pocit, že sme sa ako krajina posunuli dopredu. A dnes sa my zdá, že týmito krokmi sa vraciame zase späť. Je to veľká škoda.
Viete si predstaviť, že by ste svoju hereckú kariéru presunuli za hranice krajiny?
Vedel som si to predstaviť asi pred piatimi rokmi, kým som sa nezačal aktívne zaujímať o naše projekty na Slovensku. Skôr som si predstavoval… Chcel som ísť napríklad aj počas vysokej školy na Erasmus do Veľkej Británie, lenže prišiel brexit, takže som nemohol, škola projekt vyškrtla.
Foto: JOJ
Zdá sa, že vám do umeleckej dráhy vstupovali neustále prekážky. Najprv ekonomická kríza, potom brexit.
(úsmev) Asi to znamenalo, ako sa hovorí: všetko je, ako má byť. Znamenalo to, že som mal ostať na Slovensku. Ale ešte počas školských čias som si vedel predstaviť, že pôjdem do zahraničia. Mal som dokonca rozpracovaných veľa profilov na rôznych zahraničných agentúrach či stránkach. Raz sa mi skoro podarilo presunúť do Poľska, ešte v časoch, keď Netflix a HBO začínali viac točiť v tomto regióne. Neskôr som dostal ponuku v televízii JOJ, hneď po škole. Ešte počas školy som aj dosť hosťoval v divadlách. Takže už vtedy som si hovoril, že by som si nemohol úplne dovoliť len tak niekam na pár mesiacov odísť. A dnes si to nemôžem dovoliť ešte viac.
Máte pri projektoch hranicu, keď si poviete – stačilo? Narážam na to, že ste účinkovali v Nemocnici, teraz je to denný seriál Sľub – teda takmer denná výroba a asi aj pomerne vyčerpávajúci projekt. Existuje hranica, keď pre vás práca prestane byť naplňujúca a obráti sa na niečo, čo herca prestane baviť?
Kedysi, na začiatku, keď som začal nakrúcať Sľub a mali sme päť dní točenia za sebou, prišli mi to ako veľa. Po Let's Dance vnímam všetko úplne inak. Bez problémov by som mal natáčanie každý deň, vôbec by mi neprekážalo. Práveže mám teraz chtíč, že chcem moju prácu robiť každý deň.
Čítajte viac Keď v Dunaji umierala, divákom tiekli slzy ako hrachy. Milovaná Marína je späť, ale... ako novú postavu v Sľube ju sotva spoznáte
Oni vedeli v tej Markíze, prečo vás osloviť do tanečnej šou.
(smiech) Musím povedať, že pre mňa bolo komplikovanejšie kombinovať tréningy s natáčaním. Prežíval som také vyčerpávajúce momenty, že aj keď som sa snažil pripraviť na ďalší deň natáčania, mal som v niektorých momentoch problém učiť sa texty kvôli únave. Som typ herca, ktorý si robí prípravu: analýzu textu, situácie a podobne. Je to domáca úloha, ktorá trvá. Nie je to len o prečítaní replík a naučení sa ich, ale musím vedieť, čo hovorím. Ak to chce človek spraviť dobre – a ja sa o to snažím – musí si ako herec či herečka spraviť domácu úlohu. Boli momenty, keď som ju ani nestihol. Skúšal som si len domyslieť situáciu, jej nadväznosť a myšlienku. Potom sme výsledok dotvárali priamo na pľaci, ale veľmi nerád chodím nepripravený. Bolo to obdobie, keď som si hovoril, že to… ale zvládol som ho. Mám pocit, že práve takéto momenty ma posunuli k poznaniu, ktoré mám dnes.
Takže vlastne môžete natáčať donekonečna?
Áno, aj dnes točím. Teraz som si k vám odbehol na polhodinku na rozhovor a idem naspäť. Úplne v pohode.
Kristián Baran sa narodil v roku 1996 v Prešove. Najprv navštevoval Strednú odbornú školu technickú, aby potom prešiel na Súkromné konzervatórium. Zahral si v seriáloch Nemocnica, Duch či Ranč, v dennom seriáli Sľub stvárňuje telocvikára Michala. Na jar 2025 sa zúčastnil na desiatej sérii tanečnej show Let’s Dance, ktorú s tanečnou partnerkou Dominikou Roškovou vyhrali. Účinkoval tiež na doskách Divadla Lab, Divadlo Artefakt či Štúdio 12 a objavil sa aj na doskách SND.