Nasledujúci rozhovor je prepísanou, skrátenou a upravenou verziou relácie Ide o nás, ktorú herečka Eva Pavlíková navštívila pred pár týždňami. Celú reláciu si môžete pozrieť nižšie.
Na naše stretnutie prichádzate priamo z nakrúcania denného seriálu. Ako často navštevujete Bratislavu?
Závisí to od toho, koľko obrazov mi napíšu. Minulý mesiac som tu bola päťkrát, tento menej, ale máme aj iné aktivity. Takže tri-, štyrikrát určite.
Chodíte do hlavného mesta len kvôli práci, alebo aj za priateľmi či kultúrou?
Chodievam do divadla pozrieť si priateľov a bývalých kolegov v Národnom divadle, v Astorke alebo na Novej scéne.
Čo zaujímavé ste naposledy videli? Odporučte niečo našim čitateľom.
Mám aktuálne kúpené lístky a v pláne pozrieť si predstavenie Môj milovaný nepriateľ, ktoré režírovala rumunská režisérka Gianina Cărbunariu. A nedávno som videla aj hru Pes na ceste, v ktorej excelujú Alexander Bárta, Ľubo Kostelný, Robo Roth a Rišo Stanke.
Čítajte viac Voči cirkvi dokážem byť aj veľmi kritický, hovorí herec Rozkoš zo Sľubu. Vyrástol v rodine kňaza, detstvo nebolo o príkazoch
Celú profesionálnu kariéru ste strávili v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Čo pre vás divadlo znamená?
Stále hovorím, a najmä počas covidu, keď som rekapitulovala môj život, že som mala nesmierne šťastie, pretože mám prácu, ktorá je pre mňa zároveň aj koníčkom. Moje povolanie ma nesmierne baví a teší aj po 43 rokoch. Rozhodnutie ísť do Nitry bolo zvláštne, keďže som Košičanka a počas Vysokej školy múzických umení som sa chcela vrátiť do Košíc, ale nemali tam voľné miesto. Počas štúdia som videla predstavenia Jozefa Bednárika, či už so Zelenečským divadlom alebo v Národnom divadle, a hlavne nitrianske inscenácie Dom Bernardy Alby a Titus Andronicus. Pocítila som, že presne takéto divadlo by som chcela robiť. Neskôr sme na škole hrali absolventskú inscenáciu Karla Čapka R.U.R. a v hľadisku sedel pán Bednárik s vtedajšou riaditeľkou Hildou Augustovičovou. Všetci sme hrali strašne zle, lebo sme sa príliš snažili byť dobrí, čo je vždy kontraproduktívne. Pán Bednárik po predstavení prišiel za mnou a spýtal sa: „Pavlíčka, nechcete ísť do Nitry?“ Ani sekundu som nezaváhala a súhlasila som. Tak som 1. mája 1983 nastúpila do Divadla Andreja Bagara v Nitre. Keď som išla podpísať zmluvu, deň predtým sa kládol základný kameň novej budovy, v ktorej teraz hráme, a v divadle nikoho nebolo, lebo všetci oslavovali do rána. Zmluvu som teda podpísala pred 1. májom a na Sviatok práce som začala skúšať s pánom Bednárikom Jarné prebudenie od Franka Wedekinda. Išla som z hry do hry, dostávala som rôznorodé roly, nielen princezné, ale aj dramatické postavy. Boli tam traja režiséri: Karol Spišák, Jozef Bednárik a Martin Kákoš, každý s inou poetikou. Navyše, ľudské prijatie bolo také úžasné, že by som to asi nikde inde nezažila. Mimochodom, dva mesiace – kým som dostala izbu – som bývala u Adely Gáborovej, legendy Divadla Andreja Bagara. Zhodou okolností bola tiež z Košíc a naše prvé účinkovanie na scéne bolo v opere Carmen v košickom divadle, Adela tam ale hrala o 20 rokov skôr, keďže bola presne o 20 rokov staršia. V Nitre som potom okrem nej získala úžasnú divadelnú rodinu: pán Dóczy, Milanko Kiš, Žofka Martišová, Slovákovci, vlastne všetci – skvelí kolegovia. Z môjho ročníka sme nastúpili štyria: Janko Galovič, Stano Kráľ, Paľo Višňovský a ja. Takže som tam mala aj „mojich“ ľudí. Keď po 43 rokoch rekapitulujem, myslím si, že nikde inde by som nedostala toľko úžasných príležitostí v rôznych žánroch. Mala som naozaj šťastie na ľudí a tvorcov a domnievam sa, že také niečo som mohla zažiť len v Nitre. Veľmi si to vážim a chcem štafetu niesť ďalej voči mladým kolegom, lebo viem, aké dôležité je, keď mladý človek niekam príde a má stres, či robí všetko dobre.
Foto: Bara Podola
Sú dobrí kolegovia dôležitejší ako šťastie alebo herecký talent, ktorý vám Boh nadelil?
Jedno s druhým, asi pol na pol. Príležitosti sú dôležité. Divadlo je základ a skutočné herectvo som sa naučila práve tam. Je to ťažké, kým to nevyzerá ľahko. Ale keď sa tešíte do práce a je vám v kolektíve dobre – to asi každý pozná – veľa vecí ide ľahšie. Môj nebohý otec hovorieval, že základom úspechu každého kolektívu sú dobré medziľudské vzťahy. Či už v rodine, divadle alebo v spoločnosti. Na javisku je podľa mňa vidieť, keď sú herci spolu radi a je im dobre. Aj na skúškach je dôležitá tvorivá atmosféra, bez útokov, hádok či sporov. Toto som si v Nitre naplno vychutnala, a preto som tam zostala. Možnosť hosťovať v súkromných produkciách alebo iných divadlách mi však pomohla uvedomiť si, aké dobré to máme u nás. Aj zákulisie – technika, zvukári, inšpicienti, šepkári, kostymérky, maskérky. Som veľmi vďačná aj im – veď napríklad bez zvukára by sme v muzikáli boli nanič – mohla by som spievať, koľko chcem, keby ma nebolo počuť. To isté platí pre všetky profesie okolo javiska, ale aj pre PR oddelenie a všetko, čo divadlo znamená.
Okrem scény Divadle Andreja Bagara v Nitre máte aj putovné predstavenie Dámska šatňa, vďaka ktorému ste mali možnosť otestovať si divákov po celom Slovensku. Aké je publikum, vnímate rozdiely medzi Nitrou a regiónmi?
Dámska šatňa bola najskôr súčasťou repertoáru DAB. Mali sme s ňou v divadle sedemdesiat repríz a teraz s ňou chodíme ako súkromná produkcia po Slovensku. Okrem mňa v nej účinkuje aj Lenka Bariliková, Janka Kovalčíková, Alena Pajtinková a je o živote herečiek, pohľad kľúčovou dierkou do dámskej šatne. Musím povedať, trochu som sa bála, či po toľkých reprízach v Nitre už náhodou hru nevidelo celé Slovensko. Nevidelo. A máme s ňou naozaj veľký úspech. Naposledy sme hrali v Košiciach a Prešove, publikum bolo perfektné. Čo sa Nitry týka, má veľmi vychované publikum. Tým, že tam divadlo existovalo, máte okamžitú spätnú väzbu – ľudia vám hneď na ulici povedia: „Včera sme vás videli, bolo to dobré, nebolo to dobré, vy ste sa nám páčili a tak ďalej…“ Keď sme navštívili s Dámskou šatňou moje rodné Košice, bola som pyšná. Mala som tam spolužiakov z gymnázia, celý večer bol pre mňa emočne veľmi silný. Janka Kovalčíková zase mala v Prešove polovicu rodiny. Východniarske publikum je veľmi vrúcne, divoké a temperamentné, ale všade som sa stretla so skvelým publikom. Na Slovensku stále žije veľa ľudí chtivých divadla a umenia.
Opakovane sa objavuje argument, že divadlo by malo byť uvoľňujúce. Niektorí ľudia si myslia, že namiesto silných a ťažkých tém by divadelníci mali primárne zabávať. Čo si o tom myslíte?
Divadlo je buď dobré, alebo zlé. Máte pravdu, niektorí ľudia tvrdia: „Do divadla chodíme, aby sme sa zabavili.“ Ja si tam chodím po zážitok. Pamätám si, ako som sa na premiére komédie Bál v Slovenskom národnom divadle – adaptácii Timraviných poviedok od Daniela Majlinga, nášho bývalého, skvelého a teraz súčasného šéfdramaturga – smiala tak, ako nikdy predtým. Nielen ja, nikdy som nepočula publikum smiať sa tak ako práve na tejto hre. Nedávno som videla inscenáciu Deti, tiež podľa Timravy, ktorú takisto pripravil Danko Majling a režíroval Miško Vajdička. Milujem, keď sa celú hru smejem a na záver plačem tak, že sa priam „zrevem do kostí“. Z podobných zážitkov duchovne žijem tri, štyri dni, ani nemusím jesť. Chodím veľa aj do kina, a keď vidím dobrý film, tiež to prežívam podobne. Do divadla, na koncerty a do galérií by sa malo chodiť za zážitkom. Čokoľvek to je, ak vás videné osloví a vyvolá niečo v srdci, duši…
Čítajte viac Šiel som na odbornú školu zo strachu, že umenie ma neuživí, priznal Baran zo Sľubu. Otec sa ma ešte dlho pýtal, či mi nemá niečo poslať
Ste náročný divák?
Myslím si, že som dobrý divák.
Znamená to, že ste ešte neodišli zo žiadneho predstavenia predčasne?
Nie, neodišla som, lebo viem, že aj na najhoršom predstavení ľudia vynaložili veľa energie. Osobne nie som fanúšikom lacných komédií, kde sa herci kopú do zadku, nadáva sa a muži sa prvoplánovo prezliekajú za ženy. Také hry ma vôbec nebavia, strašne sa tam nudím, ale vydržím. Nikdy som neodišla z divadla. Z kina som raz odišla, ale nepoviem z ktorého filmu – bol slovenský. Milujem však aj koncerty, keď máte zimomriavky, či už z vážnej hudby, alebo mám rada operu, keď všetky výtvarno-hudobné, herecké a spevácke výkony spolu dodajú emóciu, s ktorou odchádzate naplnení. Každý, kto má rád umenie a kultúru, je šťastný človek, lebo práve o tie zážitky ide.
Foto: TV Markíza
Dokáže nás pozdvihnúť aj televízia a televízna produkcia?
Myslím si, že áno. Sú televízne programy, napríklad dokumentárne filmy, ktoré si veľmi rada pozriem. Dvojka mala nedávno veľmi dobré obdobie, vysielala dokumenty z histórie alebo o iných krajinách. Občas som pozerala aj politické debaty, ale tie som si teraz zakázala. Ak máme čas, pozeráme s manželom veľa Českú televíziu. Veľmi ma zaujíma, ako tam napreduje kinematografia. Majú vynikajúce seriály. Naposledy išiel seriál Děcko – výborná téma, desaťdielny seriál. Naša Judit Bárdos hrala hlavnú postavu a moja Katka (pozn. redakcia – speváčka Katarzia) k nemu urobila ústrednú pesničku. Musím povedať, bola som dojatá a nadšená hereckými výkonmi a som veľmi pyšná, že Judit Bárdos je Slovenka. Bola skvelá. Alebo napríklad miniséria Herec od Petra Bebjaka, či Božena (o Božene Němcovej) – to sú vynikajúce televízne seriály.
Vy aktuálne účinkujete v dennom seriáli Sľub na obrazovkách Markízy. Čím vás zaujala predloha?
Páčilo sa mi, že je z bývalého režimu, spred roku 1989. Veľa točím so Števkom Skrúcaným a Jakubom Švecom a musím povedať, že scenáristi sa s témou a dialógmi veľmi dobre popasovali. Nemusíme nič meniť, ani prepisovať. Na začiatku mi povedali, že mám len malú postavu. Bola som trošku nešťastná, pýtala som sa, prečo takú malú. Ale nakoniec mám tú moju mrchu, Magdalénu Valentovú, celkom rada. Diriguje život svojmu synovi a je pyšná na to, že jej manžel je komunistický pohlavár, samozrejme, so slabosťou pre iné ženy – takých sme zažili. Muži pri moci často zneužívali svoje postavenie na to, aby mali milenky, a ich manželky sa s tým buď zmierili, alebo nie. Ja hrám takú, ktorá sa s osudom zmierila. Mrzí ma akurát, že seriál sa vysiela o osemnástej, mali by ísť v hlavnom vysielacom čase. Tvorcom sa podaril dobrý kasting, jednotlivé rodiny sú typovo skvelo vystihnuté a deti sú tiež výborné.
Čítajte viac Bože, vás tak nemám rada, hovoria mi v potravinách. Už som si zvykla, vraví hviezda zo Sľubu Adriana Novakov. Ale komentáre si nečítam
Nemrzí vás ako herečku, že na dennom seriáli sa pracuje v zbesilom tempe? Rachel Šoltésová, ktorá tiež hrá v Sľube, mi prezradila, že zatiaľ čo jeden obraz pre seriál ako Pán profesor nakrúcali aj sedem hodín, v tomto projekte je to možno polhodina.
Ja si pamätám ešte televízne pondelky, na ktorých sme pracovali. To sa nedá porovnať. Mali sme čítacie skúšky, kde režisér vysvetlil, čo chce od našej postavy. Potom boli skúšky v priestore, hlavný kameraman mal čas na nasvietenie, aby výsledok bol pekný aj výtvarne. Urobili sme jednu ostrú a režisér, napríklad Jožko Bednárik, si nás zavolal a povedal: „Pozri, tu musíš pozerať tak, toto je zlé, toto si urobila zbrklo.“ Na upozorňovanie, korigovanie teraz vôbec nie je čas. Mrzí ma, že je to tak narýchlo, lebo určite sa otláča tempo aj do kvality. Chápem však, že pri dennom seriáli je to časovo náročné. Pomáha dobrá príprava a pri štarte tohto projektu nechýbala. Ja som napríklad bola asi štyrikrát v Bratislave len kvôli vlasom – kým sme začali nakrúcať. Už mi to išlo na nervy. Chcela som parochňu, lebo som sa bála, že mi zničia vlasy – celá príprava môjho socialistického účesu trvá hodinu a pol. Ale všetci, čo sme vtedy žili, si pamätáme Elenu Galanovú či Adu Strakovú – moderátorky, ktoré nosili veľké účesy a tvorcovia chceli, aby sme pôsobili autenticky. Síce kvôli tomu hodinu a pol sedím v maskérni – som netrpezlivý typ, takže je to pre mňa občas peklo – ale čo človek neurobí, aby to fungovalo. (úsmev)
Mne sa občas zdá – najmä, keď čítam debaty a príspevky na sociálnych sieťach – akoby mnohí diváci Sľubu z útrob mysle vyťahovali len pozitívne spomienky. Nemáte pocit, že seriál vyvoláva aj trochu falošnú nostalgiu medzi Slovákmi?
V Sľube sa objavujú aj témy ako eštebáctvo, prenasledovanie alebo postihy tých, ktorým ľudia emigrovali, ale v menšej miere. Nie je to podané tak, aby ľudí podobné linky hlbšie zasiahli a určite v mnohých divákoch vyvoláva seriál aj nostalgiu. Ale neviem, či sa od denného seriálu dá vôbec žiadať, aby sa upriamoval na temnejšie témy toho obdobia. Na to bola skvelá miniséria Herec, ktorú som už spomínala. Ja sama som za socializmu prežila najkrajšie roky života – 29 rokov. Moju mladosť. Chodila som do škôlky, školy, na krúžky, zažila som pekné veci. Uvedomovala som si zároveň schizofréniu doby: iné sa hovorilo doma, iné vonku. Pamätám si, keď k nám vtrhli ruské vojská, celá naša ulica v Košiciach bola zjazdená od tankov a rodičia sedeli na posteli a báli sa, že bude vojna. Donedávna bol v centre Košíc rozstrieľaný dom. Môj otec podpísal rezolúciu proti vstupu sovietskych vojsk a vyhodili ho zo strany. Takéto boli vtedy postihy. Pamätám si krajský výbor strany, kde keď niekto mal známeho, zohnal aj maďarskú salámu; všetko sa zháňalo podpultovo. Boli časy, keď sa zelené banány kupovali v októbri, aby boli zrelé na Vianoce, a niekto aj zabudol, že ich má v skrini. A osudy prenasledovaných ľudí, ktorí bojovali proti zriadeniu, boli určite brutálne. Našťastie sú aj umelecké počiny, ktoré to všetko ľuďom pripomínajú. Len v Sľube sa to asi nedá rozobrať do hĺbky, skôr sa divákom načrtáva.
Je typické pre ľudstvo, že na horšie veci ľahko zabúda a potom dookola opakuje rovnaké chyby?
Asi to tak je. Každý si vo svojom živote zapamätá pekné a silné emočné veci, na zlé sa snaží zabudnúť. Asi na tom niečo bude, lebo stále opakujeme tie isté chyby. Mohli by sme si zobrať ponaučenie z našej minulosti, všimnúť si, ako sa niečo nápadne podobá na udalosti minulé, no neberieme si ho.
Čítajte viac Jana Kolesárová: Asi som nikdy nechcela dobyť Hollywood
Vnímate nádej v nastupujúcej generácii? Mohla by to práve ona zmeniť?
Veľmi fandím mladým ľuďom. Čo žijú oni a čo sme žili my, sa nedá ani porovnať. Majú veľa možností. My sme mali životy v podstate nalinajkované: skončíš vysokú školu, žiadne „idem sa hľadať, budem cestovať“. Cestovať sa nemohlo, nehľadali sme sa, hneď sme sa zamestnali, potom sme sa povydávali, mali deti, vzali si pôžičky. Teraz je toľko možností, že je veľmi ťažké zvoliť si cestu a niekedy to trvá oveľa dlhšie. Viem, že mnohí mladí ľudia majú v sebe hrozný chaos zo všetkého, čo ich obklopuje a čo môžu zažiť. Ale poznám veľa empatických, citlivých, nadaných mladých ľudí. Osobne im veľmi držím palce. Čo sa týka našej profesie, hovorím im, majte aj súkromný život, rodiny, lásky, mali by ste prežívať v súkromí krásne veci. Lebo keď nasadnete na vlak zarábania peňazí a neustálej práce, buď vás zradí telo, alebo vás to celé pohltí, zožerie. Život je strašne krátky, všetko letí a mňa občas mrzí, že si neuvedomujeme, na čo sme tu. Naším poslaním je byť k sebe dobrí, pomáhať si, byť empatickí voči starostiam a problémom druhých, snažiť sa pomôcť tým, čo pomoc potrebujú. Keby sme sa tak správali, asi by dnes nebolo vo svete tak, ako je. Zdá sa mi, že všetko je vyhrotené až na špičku. Som veľmi šokovaná z toho, kde sa v ľuďoch zobralo toľko nenávisti a zla. Kedysi sme žili možno skromnejšie, nebolo toľko materiálnych vecí, mali sme nízke platy a nemohli sme toľko cestovať, ale boli sme súdržnejší. Či v práci alebo v rodinách. Dnes sa mi zdá, že je to katastrofa. Mali by sme sa všetci spamätať a rozdelené tábory by mali začať spolupracovať. Bez toho sa nepohneme. Pýtam sa tiež, kam až to chcú vyhrotiť vládni predstavitelia? Chcú, aby sme sa začali vraždiť? Lebo aj v mnohých rodinách je situácia dnes hrozná, ich členovia sú rozhádaní, pre politické názory sa nerozprávajú tí, čo predtým spolu sedeli pri víne a rozumeli si v iných témach. Hovorím, že svet je v rukách šialencov. Nikdy som si nemyslela, že zažijem vo svojom susedstve vojnu a zabíjanie ľudí. Ničenie prírody. Mladým veľmi držím palce a želala by som si, aby mali pekný život v peknej spoločnosti. Som optimista, ale niekedy neviem… Fenoménom dnešnej doby je nenažranosť. Keď si zoberiete príklad: Rusko je obrovská krajina a chce kus územia Ukrajiny. Amerika je obrovská krajina, združuje päťdesiat štátov, a odrazu chce Grónsko. Preboha, načo? Veď každý nech sa stará o to, čo má – o kúsok územia, ktorého je obyvateľom. Veľa ľudí zabudlo, čo hovorieval aj môj otec: „Na druhý svet neodnesieš.“ Zážitky, práca v dobrom kolektíve, robenie toho, čo nás baví, krásny výlet do prírody. To sú veci, na ktorých by nám malo záležať. Slovensko je krásna krajina. Mali by sme sa snažiť každý prispieť k lepšiemu životu ľudí v nej. Ale to sa nestane tým, že si vyvesíme na dome vlajku, alebo sa oblečieme do kroja a budeme sa biť do hrude, akí sme Slováci.
Foto: Profimedia
V súvislosti s nárastom agresie a eskalovaním správania sa ľudí vo verejnom priestore sa často spomínajú sociálne siete – ony sú vraj hlavným dôvodom zmeny správania sa ľudí. Ale nie je to skôr ľudská povaha, ktorá len v rámci danej doby a okolností vytryskuje na povrch?
Sociálne siete určite v niečom priniesli progres, ale ľudia neboli pripravení s nimi pracovať. Pre mňa napríklad Facebook znamenal kontakt s ľuďmi – kamarátka žila v Paríži, dcéra bola v Prahe, mohla som sa s nimi spojiť. Alebo som sa dozvedela nové veci týkajúce sa umenia. V živote by mi nenapadlo nadávať niekomu najhoršími výrazmi. Byť na sociálnej sieti neznamená, že budem niekomu neznámemu nadávať. Je zvláštne, že podobné komentáre píše aj mnohí zástupcovia mojej generácie, alebo ešte starší. Dokonca často ženy, čomu už vôbec nerozumiem. Akoby z nešťastia alebo opustenosti, frustrácie a osamelosti. Ale niekto by mal nenávistné príspevky vymazávať. Nechutné, vulgárne a nenávistné odkazy by som odstraňovala, aby si ľudia zvykli, že sa to nesmie. Je to ohavné. Sociálne siete sú veľmi nebezpečné aj pre mladú generáciu, ktorá ešte nevie kritickým myslením vyhodnotiť, čo je vhodné a čo nevhodné. Ľahko padne do osídiel ľudí, ktorí ňou potom manipulujú.
Veľa ľudí v dnešných časoch reaguje na vývoj udalostí tým, že sa odstriháva – či už od sociálnych sietí, televízie, alebo zdrojov spravodajstva. Na jednej strane je to možno dobré pre uchovanie duševného blaha a zdravia, ale na druhej strane to môže byť aj trochu tichý súhlas. Myslíte si, že je dobré radšej zavrieť oči, nechať si to žiť svojím životom v nejakej bubline mimo vás a uzavrieť sa do nej?
Žila som takto do vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Volila som, koho som volila – nikdy nie tých, čo sú tam dnes, ale mojich ľudí. Potom som si myslela, že veci nemôžem zmeniť. Robila som si svoju prácu, žila som. Ale keď stala táto hrozná vražda, veľmi ma zasiahla ako matku. Vtedy som si povedala: „Preboha, veď v našej krajine sa nemôžu diať takéto veci.“ Je veľa ľudí, a mám takých priateľov, ktorí povedia: „Chcem mať s politikou pokoj, budem si žiť svoj život.“ Lenže už sme v situácii, že ak nebudeme ako spoločnosť prejavovať svoje postoje a odpor voči tomu, že nás chcú manipulovať, ovládnuť alebo niekam inam zatiahnuť, môže byť neskoro. A zasa sa dostaneme do obdobia pred rokom 1989. To by som bola veľmi nerada. Ja som revolúciu v roku 1989 absolvovala ako mama s kočíkom. Moja dcéra Katka mala rok a pol a chodila som s tým kočíkom na protesty. Odvtedy som také plné ulice už nezažila. Nikdy nezabudnem. Bolo to veľké a silné. Všetci sme mali očakávania, čo sa stane. Samozrejme, prišla obrovská zmena a ľudia urobili aj chyby, z ktorých by sa mali dnes poučiť ďalší.
Uzavrime náš rozhovor návratom k divadlu. Diváci vás síce môžu vídať pravidelne v Sľube, ale na čo by mohli zájsť do divadla?
Oslavujeme 75. výročie Divadla Andreja Bagara v Nitre. Muzikál Na skle maľované, ktorý si mnohí pamätajú zo Slovenského národného divadla s Miškom Dočolomanským, robil ako prvý na Slovensku Karol Spišák v Nitre. Až po ňom pán profesor Zachar v SND. Vždy, keď máme výročie divadla, snažíme sa nadviazať na tradíciu. Minule Marián Amsler robil Dom Bernardy Alby ako kontinuitu Bednárikovej inscenácie. Teraz Ondrej Spišák, syn Karola Spišáka a výborný režisér, si vybral titul, na ktorom sám vyrástol. Zrežíroval teda Na skle maľované. Je to rocková verzia, odohráva sa na hudobnom festivale, počas večera nám hrá živá kapela – štyria skvelí muzikanti. Diváci sa dočkajú tých istých pesničiek, len úprava nie je folklórna, ale rocková. Mladí ľudia na hudobnom festivale si zahrajú príbeh o Jánošíkovi. Myslím si, že je to veľmi dobré predstavenie. A ja stvárňujem anjela. Stelesňujem dobro, matku národa a fanúšičku lásky, ľudskosti a človečiny. V dnešnej spoločnosti nám chýbajú a tak verím, že trochu dobra a človečiny prejde zo mňa aj na divákov, ktorí prídu na predstavenie. Srdečne ich pozývam.