Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou verziou rozhovoru v relácii Ide o nás, ktorú Marek Rozkoš navštívil pred pár týždňami. V pôvodnej podobe ho nájdete vo videu nižšie.
Stretávame sa predpoludním, ale vy ste už stihli dabingové štúdio a cestu zo Zvolena do Bratislavy. V jednom rozhovore som zachytil, ako ste si pochvaľovali dostavanú diaľnicu medzi oboma mestami, vďaka čomu strávite v aute približne deväťdesiat minút cesty. Ako ste na tom s pokutami?
(smiech) Nebudem tajiť, sem-tam som už dostal aj ja pokutu za rýchlosť, ale ešte sa mi to nestalo na diaľnici medzi Zvolenom a Bratislavou. Paradoxne, ku prekročeniu rýchlosti došlo skôr na prímestských cestách, kde platí deväťdesiatka. A aby som sa teda poopravil. Mne to približne hodinu a pol trvá po tabuľku s nápisom nášho hlavného mesta, ale ešte si k tomu prirátajte aj čas strávený v aute presunmi po meste. V aute sa zbytočne neženiem, naozaj mi tých 130 kilometrov za hodinu stačí. Teda, závisí to od toho, ako to vyzerá pred Sencom.
V posledných týždňoch vám asi radosť neurobili, stále sa tam niečo opravuje.
Presne tak. Zhodou okolností, v čase nášho rozhovoru asi na troch miestach od Nitry až po Trnavu, tak som už aj trochu netrpezlivo sedel, lebo plány a rozvrh nepustia.
Dopravný servis by sme mali za sebou, poďme k životu medzi dvoma mestami. Najväčšia zmena asi nastala, keď ste nastúpili do seriálu Dunaj, k vašim službám. Po náraste pracovných aktivít musíte rozdeľovať profesionálny život medzi televíznu Bratislavu a divadelný Zvolen. Ako sa vám darí zvládať to?
V jednom momente som si to nedokázal predstaviť. Keď mi prišiel prvý mesačný plán na natáčanie Dunaja, to bolo ešte v roku 2022 – hneď tam bolo osem, možno desať natáčacích dní do mesiaca. Dovtedy som do hlavného mesta chodil raz za čas. A zrazu som v ňom mal stráviť desať dní. Ďalší mesiac ich bolo už dvanásť a nasledujúci sedemnásť. Zvládnuť nakrúcanie, byť aj doma vo Zvolene – kde som aktívny v divadle – opakovane pendlovať hore-dole: bolo to dosť náročné. Ale zvykol som si. Dnes už často ani neviem, ako a som za Nitrou. Áno, ocenil by som šoféra. Opakovane prichádzajú otázky, kedy sa presťahujeme s rodinou do Bratislavy. Mne však stále za to stojí – večer po natáčaní, nahrávaní, čomkoľvek – sadnúť do auta a vrátiť sa domov. Spolu s manželkou sme pocítili, že Zvolen je miestom, kde chceme žiť, a tak trochu aj uniknúť pred tým, čo v Bratislave zažívam – pred pozornosťou a možno aj určitým tlakom.
Máte pocit, že život v menšom meste je z rodinného hľadiska lepší ako život v metropole?
Hovorím za seba a trúfnem si aj za manželku – pre nás rozhodne áno. Mne na Zvolene imponuje práve jeho intimita. Nachádza sa medzi kopcami, je sa kam ísť pozrieť, vyjsť, užiť si okolie a prírodu. Je to jednak krásny kus krajiny a zároveň funguje komunitnejší spôsob života. O to viac sa tam cítim bezpečnejšie, domáckejšie. Je rozhodne to miesto, kde chcem žiť a rozvíjať rodinný život.
Nechýba populárnemu Markovi Rozkošovi, ktorého z televízie pozná každý druhý divák, istý druh anonymity?
Zvolen je čarovný, keďže po piatej, šiestej podvečer sa mesto vyprázdni. Cez týždeň tam nie je veľmi koho stretnúť. Po desiatich rokoch tam zároveň už dosť ľudí poznám, platí to navzájom – takže si zakývame, pozdravíme sa a ide sa ďalej. Sú aj situácie, na ktoré asi narážate – idem po ulici a odrazu je okolo mňa šum. Niekto kráča oproti mne, zaregistruje ma a spozná, tak sa usmeje. Usmejem sa tiež, urobím dva kroky a počujem: „To bol on, to bol určite on!“ Často sa na tom smejem. Čoraz viac si ale všímam, napríklad aj na sociálnych sieťach, ktoré sa týkajú zvolenského života, že Zvolenčania si ma vážia. Možno preto, lebo som nejako zviditeľnil mesto aj naše divadlo – Divadlo Jozefa Gregora Tajovského. Cítim vlastne hrdosť. Počas nedávnych Dní mesta za mnou prišlo nemálo ľudí so slovami – „sme hrdí, že ste náš“. A to mi padlo veľmi dobre, že ma považujú za jedného z nich, aj keď som východniar.
Čítajte viac Mnohé diváčky zapínajú Sľub iba kvôli nemu. Baran ako nový sexsymbol? Keď to zaznie, najradšej by som sa stratil, priznal
Chodia diváci do divadla teraz viac, keď tam hrá Marek Rozkoš, televízna tvár?
Aktuálne máme paradoxnú situáciu. Myslím si, že by chodili, lenže u nás prebieha rekonštrukcia. Od januára sme nehrali v domovskom priestore DJGT, hrávame v Dome kultúry a máme dosť obmedzený počet predstavení. Z divadelnej pokladnice mi už ale párkrát povedali, že niekedy prichádzajú ľudia, ktorí chcú ísť vyslovene na predstavenie, kde hrá Marek Rozkoš. To je pre mňa satisfakcia.
Pomohli seriály vo všeobecnosti k záujmu divákov o divadlo?
Určite. Dokonca o to viac, že seriálová tvorba sa od nejakého roku 2007 – 2008 posunula. Čoraz viac sú obsadzovaní do televíznych projektov herci z periférií Bratislavy, aj z iných divadiel. Možno tvorcovia vypočuli požiadavku publika, ktoré chcelo vidieť neopozerané tváre. Keď potom niekto z „malého Zvolena“ alebo akéhokoľvek iného mesta – Martina, Prešova, Nitry či Trnavy – prerazí, vyvoláva to záujem aj istý pocit hrdosti u obyvateľov daných miest.
Foto: Markíza
Pôvodne ste nechceli byť hercom. Váš prvý veľký sen bola policajná škola.
(úsmev) Áno, je to zvláštny paradox. V prvom ročníku na strednej som bol presvedčený, že idem na Akadémiu Policajného zboru. Zrejme to vyplývalo z detských hier – s bratmi sme sa dlhé roky hrávali na policajnú akadémiu. Pozvoľna sa moje záujmy začali meniť a dnes tu sedím a môžem o sebe povedať, že som vyštudoval hereckú školu a venujem sa herectvu, a nie policajným záležitostiam, respektíve poriadku a bezpečnosti.
Vyštudovali ste Akadémiu múzických umení v Banskej Bystrici, nie Vysokú školu múzických umení v Bratislave.
Áno. Asi to tak Boh, vesmír, osud, neviem kto, chcel. Samozrejme, bol som aj na prijímačkách na VŠMU, nevzali ma. Dnes hovorím, že najlepšie, čo sa mi mohlo stať, bolo vyštudovať Akadémiu umení. Keď ma nevzali na VŠMU, ale na AMU, nevnímal som to ešte. Asi ako veľa študentov, ktorí prídu do Bystrice, som si pripadal byť mimo epicentra divadelnej, televíznej a filmovej tvorby. V Banskej Bystrici nie sú štúdiá, nie sú produkčné spoločnosti. Ale postupom času a vďaka pedagógom, ktorých sme mali, naozaj nedám na našu školu dopustiť. Bolo to najlepšie, čo sa mohlo stať. Aj preto, že sme trochu odtrhnutí od sveta v hlavnom meste, sme sa mohli ešte sústredenejšie venovať hereckej príprave. Je skvelé, že študenti z VŠMU majú násobne viac príležitostí praxovať v divadle alebo začať točiť. Ale nie vždy to padne na úrodnú pôdu v zmysle, že nie každý študent je už pripravený.
Čítajte viac Bože, vás tak nemám rada, hovoria mi v potravinách. Už som si zvykla, vraví hviezda zo Sľubu Adriana Novakov. Ale komentáre si nečítam
Je Slovensko dostatočne veľká krajina na trh s hercami, ktorý aktuálne má? Kedysi, pred rokom 1989, bolo možno desať – dvanásť ľudí v ročníku. Dnes je ich násobne viac, nie?
Pozerám sa na problematiku aj z pedagogického hľadiska, lebo na Akadémii umení som ukončil doktorandské štúdium a na škole vyučujem. Ak sa na to pozrieme z nejakého biznisového pohľadu, je skvelé, že existujú dve konkurenčné „firmy“, konkurenčné školy. Na jednej sú možno silnejší v tom, na druhej zase v inom a navzájom sa môžu ťahať, motivovať. Väčší problém vnímam vo vysokom počte konzervatórií na Slovensku. Je ich skutočne veľa, a keď je niečoho veľa, zvyčajne sa tak znižuje kvalita. Konzervatóriá tiež preberajú dosť vecí zo študijných plánov vysokej školy, no ich študenti sú len stredoškoláci. Prístup by mal byť iný. Od absolventov konzervatórií sa často očakáva, že budú profesionálni herci. Lenže si treba uvedomiť: ide o osemnásťročných absolventov. Sú síce oficiálne dospelí, ale je to iné, keď vysokoškolák skončí školu v 24 rokoch. Osobnostná zrelosť je odlišná. Nechcem povedať, že konzervatóriá sú zlé. Ale pre ich vysoké množstvo mnohí absolventi často nemajú šancu. Trh je presýtený – nie však vinou vysokých umeleckých škôl, ale pre vysoký počet stredných.
Foto: Markíza
Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, prečo vás tvorcovia obsadzujú do dobových seriálov? Najprv ste hrali charakter v období slovenského štátu a druhej svetovej vojny, teraz ste zase postavou v seriáli, ktorý sa odohráva v 80-tych rokoch. Ste dobový herec?
(smiech) Uvažoval som nad tým a popravde – neviem, či vyzerám historicky. Možno hrá rolu, že mám veľmi blízko k histórii. Osud to tak nejako zariadil. Mám veľmi rád dejepis, maturoval som z neho, baví ma čítať historické knihy, pozerať dokumenty. Podvedome som si tie roly pritiahol.
Ste porevolučné dieťa, narodili ste sa v roku 1991. Konzultovali ste s rodičmi aj obdobie na Slovensku pred nežnou revolúciou? Váš otec je gréckokatolícky kňaz a ľudia hlásiaci sa k náboženskej viere to počas socializmu jednoduché nemali. Aké sú na to spomienky v rodine?
U nás doma je to častá téma, ale skôr v zmysle, že si s mojím o rok mladším bratom doberáme oboch rodičov. Nájdeme nejaký ekvivalent v súčasnosti a začneme vtipkovať s maminou: Počuj, mami a čo si ty pred tým osemdesiatym deviatym jedávala, v čom ste chodili oblečení? Robíme si trošku žarty. Je to vďačná téma, ale zároveň aj ťažká. Súvisí to práve s mojím otcom, ktorý by mohol mať ťažké srdce na režim. Keďže sa vtedy súkromné majetky a podnikanie zoštátňovalo, jeho rodičia prišli v podstate o všetko. Všetci otcovi predkovia boli mlynári a možno práve fakt, že štát im všetko vzal, zohral rolu v jeho rozhodnutí ísť do seminára. Takže sa vieme rozprávať o období socializmu aj vážne a je tam cítiť aj pachuť určitej krivdy. Je síce dávno po nej, ale možno všetko mohlo byť inak, keby k zhabaniu majetku nedošlo – vytvára sa tak priestor na zaujímavé otázky. Môj otec ako seminarista však už nezažil tvrdý komunistický režim. Počas jeho mladosti prichádzal Gorbačov, voči náboženstvu sa pristupovalo menej prísne. Nezažil ani tvrdé perzekúcie pre povolanie, ktorému sa venoval.
Čítajte viac Svadba, dieťa, byt, do 25-ky som si všetko splnila, hovorí Ráchel Šoltésová zo Sľubu. Ale hlavou jej vírila aj veľmi ťažká otázka
Aké bolo detstvo v rodine gréckokatolíckeho kňaza? Mnohí si detstvo v silnej náboženskej viere spoja s príkazmi a zákazmi.
Sú aj také rodiny, prísne, niekedy až bigotné. Vo výchove, vo viere. My sme mali – teda ja a všetci moji súrodenci – šťastie, že máme super rodičov. Nič podobné sme nezažili. Nebol nad nami žiadny bič, nebodaj kríž a nikto na nás nekričal – „musíš toto a toto“. Rodičia nám išli príkladom. Samozrejme, keď som bol v puberte, aj som si zareptal: Zase musím ísť do kostola… Ale naši sa nám nikdy nevyhrážali a ich postoj v nás vyvolal pocit slobody. Otec išiel po absolvovaní kňazského seminára ďalej študovať, robil si doktorát v Poľsku. A tým, že sme žili v Košiciach, vo veľkom meste, vyrastali sme s rozmanitým a veľkým množstvom informácií, možností, rozhľadenosti. Za to sme všetci piati súrodenci vďační. Súhra okolností bola taká, že aj otec sa venoval viacerým veciam, nielen vlastnej farnosti. Dvadsať rokov sa napríklad venuje homosexuálom vo veriacich rodinách. A aj vďaka nemu máme na tému úplne iný pohľad ako možno deväťdesiat percent ľudí v cirkvi.
Foto: Markíza
Predpokladám, že hovoríte o otvorenejšom a liberálnejšom postoji.
Áno, samozrejme. Nazval by som ho otvorenejší a najmä empatickejší. Zhruba dvadsať rokov pracuje s homosexuálmi, s ich rodičmi, dokáže sa vcítiť do pozície detí aj dospelých. Doma sme sa veľa rozprávali. Dovolím si tvrdiť za seba aj za mojich súrodencov – vďaka tomu máme otvorenejšiu myseľ. Nemáme klapky na očiach a nie sme dogmatickí, pretože máme pohľad priamo z „kuchyne“ a vieme sa pozrieť na veci iným spôsobom. Za rodičovskú výchovu som nesmierne vďačný a máte pravdu – v mnohých prípadoch si ľudia myslia: ty si z rodiny kňaza, vy sa doma len modlíte a kľačíte na kolenách. Práveže nie. U nás doma sme sa veľa rozprávali o širokom spektre tém. Keď sme vyšli potom do života, nemal som problém, že sa ešte hľadám. Rodinné debaty boli navyše nenásilné, vznikli po nedeľnom obede, po piatkovej večeri, hocikedy. Vždy to bola reakcia na tému, ktorá rezonovala v spoločnosti alebo v cirkvi. Aj vďaka tomu mám dosť triezvy a niekedy až kritický pohľad na samotnú cirkev.
Je konverzácia a komunikácia základným pilierom aj vo vašej vlastnej rodine?
Keď sa ma pýtajú, aký som otec, verím a veľmi by som si želal byť aspoň spolovice taký rodič, ako boli moji vlastní rodičia. Opakujem sa, ale oni nám v ničom neprikazovali, naozaj išli len príkladom. Ak je niečo nenásilné, bez príkazov, prirodzene za tým dieťa chce ísť viac. Na sebe vidím, že väčšinu výchovných vecí by som chcel realizovať rovnako na mojich deťoch – chcem byť pre ne príkladom.
Čítajte viac Eva Pavlíková: Pre politiku sa dnes nerozprávajú ľudia, ktorí kedysi spolu sedeli pri víne
Môže to byť ale náročnejšie vzhľadom na časy, aké žijeme? Keď ste vy boli vo veku svojej dcéry Hanky alebo syna Marka, doba bola iná a inak sa dalo pristúpiť aj k výchove.
Súhlasím s vami. Teraz je to náročnejšie práve pre názorovú rôznorodosť. Keď si predstavím seba, že by som mal začať fungovať v spoločnosti, najväčší problém by bol zorientovať sa. Zachovať si to svoje, ale vedieť fungovať pri obrovskom spektre názorov a prúdov a zostať konzistentný. V tom vidím najväčšie úskalie pri súčasnej výchove. Aby sa čo najmenej stávalo, že dieťa, a potom už dospelý, príde do života a ešte ďalších dvadsať-tridsať rokov sa hľadá. Chcel by som sa mojou výchovou tomu vyhnúť, a preto vnímam komunikáciu a debaty ako najúčinnejší prostriedok. U nás doma zafungovali. Je to dobrý nástroj a nie je dôvod ho meniť. Ale aj ja musím byť ako rodič opatrný pri obrovskom množstve informácií. Keď ja som bol dieťa, nebol Google, nič podobné. A keď vidím, ako moja štvorročná dcéra behá prstom po tablete a vie, čo má robiť, je to pre mňa fascinujúce.
Vaša manželka Katarína je takisto herečka, spolu účinkujete v Divadle Jozefa Gregora Tajovského. Je pre rodinu dvoch hercov náročnejšie zvládnuť rodinu? Ako to vlastne u vás doma beží?
Funguje to tak, že Katka je ešte na materskej s Markom, ktorý mal teraz pred pár týždňami dva roky. Síce nastúpila do divadla a malého sme dali do jasličiek, no zatiaľ večerných predstavení nemáme spolu veľa. To je dosť dôležité nemať ich spolu, keďže starí rodičia sú na východnom Slovensku a musíme riešiť opatrovanie detí. Tým, že som často v Bratislave a dosť času mi zaberá aj cestovanie, väčšina logistiky je na mojej manželke – odviesť do škôlky, zo škôlky, vziať Hanku na tanečnú. Fungujeme tak, že si pomáhame a Katka mi vo veľa veciach vychádza v ústrety.
Foto: TV Markíza
Dokážete si predstaviť, že by sa to otočilo? Že by bola Katka tá, koho by oslovili do Dunaja alebo Sľubu a musela by pendlovať medzi Zvolenom a Bratislavou. Trúfli by ste si byť otec na otcovskej dovolenke?
Áno. Teraz, po tom všetkom, aj po účasti v Let's Dance a intenzívnom pracovnom období, si naozaj užívam, že som doma. Najradšej by som nevytiahol päty. Náš syn Marko dospel do štádia, že vo mne už vidí parťáka, o to viac chcem byť pri ňom, neťahá ma ísť von. Ale viem si to predstaviť len na určitú dobu. Nevedel by som dlho fungovať bez divadla, bez hrania alebo učenia v škole. Takže by to bolo len nakrátko. Museli by sme sa doma nejako dohodnúť… (úsmev) Nejaký kompromis by sme našli. Nie sme jediní rodičia, ktorí musia zariadiť, aby bolo o deti postarané a oni zároveň mohli pracovať.
Ste úspešný v divadle aj na televíznych obrazovkách. S úspechom ste absolvovali aj televíznu šou. Máte ešte nejakú profesionálnu ambíciu, ktorú by ste si chceli splniť?
Asi nie, pretože…
Čítajte viac Nebolo to ľahké, priznal Jakub Švec o prvých nakrúcaniach Sľubu. Čo musel urobiť, aby pocítil konečne slobodu?
…ste si všetko splnili? To mi naposledy hovorila aj speváčka Eva Burešová.
Asi áno, mám to veľmi podobne. Z divadla som sa dostal do dabingu, aj do televízie. Vyskúšal som si toto aj ono. A ešte prišiel tanec. Ani sám som netušil, že by to bolo možné. Taký bonus navyše. Ale na druhej strane, vo všetkých hereckých oblastiach cítim – hlavne teraz po intenzívnom období, ktoré ma nakoplo ako osobnosť – že sa chcem ešte zlepšiť. To ma poháňa dopredu. Áno, splnil som si sny, ale som človek, ktorý nie je nikdy so sebou spokojný. Niekedy sa k tomu blížim. Napríklad včera som hral hokej a dal som taký gól, že som bol so sebou spokojný… (smiech) Tak hádam viac podobných momentov ešte v budúcnosti zažijem. Aj v herectve.
VIZITKA:
Marek Rozkoš sa narodil 24. mája 1991 v Košiciach. Vyštudoval gymnázium v Prešove, potom nastúpil na Filozofickú fakultu na Prešovskej univerzite, kde sa stal členom Študentského divadla. Po roku si dal prihlášku na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, ktorú absolvoval v roku 2016 a v roku 2021 ukončil aj doktorandské štúdium. Už ako študent hosťoval v DJGT vo Zvolene, kde stvárnil napríklad postavu Ľudovíta Štúra v inscenácii Orol tatranský. Členom súboru je od roku 2015. Pôsobí aj ako pedagóg na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde vyučuje javiskovú reč, koordináciu reči a pohybu v priestore a dabing. V roku 2023 začal účinkovať v úspešnom seriáli Dunaj, k vašim službám, kde si zahral postavu Petra Kučeru. Aktuálne hrá v seriáli Sľub, kde stvárňuje postavu Jozefa Kollára. Je ženatý s herečkou Katarínou Rozkošovou, spolu vychovávajú dcéru Hanu a syna Marka.