Nasledujúci rozhovor je prepisom relácie Ide o nás, v ktorej sme sa zhovárali s Dianou Mórovou priamo v televízii JOJ. Reč však nebola len o jej práci či nových projektoch, ale načreli sme aj do súkromia. Celý rozhovor v pôvodnej podobe nájdete nižšie ako video.
Sme uprostred leta, to je zvyčajne pre hercov sezóna, keď si môžu trochu vydýchnuť. Aké je zatiaľ to vaše?
Ja pracujem… (smiech) Napriek tomu, že som vždy tvrdila, že v lete si človek musí oddýchnuť. Ale prišla úžasná ponuka robiť ďalší seriál pre televíziu JOJ, neodmietla som ju. Projekt sa volá Na dosah, scenár napísal Andy Kraus a je to akési voľné pokračovanie – teda nie úplné – ale trochu nadväzujúce na seriál Panelák. V novom seriáli sa objavia postavy z neho – naše kočeny, Jula, Alica a Ivana a do hry vstúpi ešte jeden český herec. Andy nám ho napísal, aby trošku zamiešal karty a aby sme jednoducho mali o čom snívať a o čom sa rozprávať. Nakrúcame vlastne celý júl aj august. V druhej polovici leta mám natáčacích dní, chvalabohu, menej. Vyrazím aj na dovolenku, chcem si trošku pocestovať. Ale nie na dlho. Chystám sa totiž aj do Piešťan, kde Jožko Vajda organizuje festival Piešťanské zábaly. Tam odohrám jedno predstavenie s Martinom Trnavským, s ktorým hráme pod strechou Divadla Metro už šestnásť rokov. Hru napísal Dodo Gombár, je o vzťahu medzi ženou a mužom – vlastne niečo podobné ako Tomáš a Diana. Téma vzťahov divákov priťahuje a aj keď je to ľahší žáner, diváci ju majú radi a ich priazeň je pre nás jasným dôkazom, že sa chcú zabaviť a odreagovať. Inak, podotýkam, že aj po šestnástich rokoch máme stále rovnaké kostýmy. (úsmev)
Tak si to zhrňme – Tomáš a Diana, Na dosah, divadelná hra Medzi nebom a ženou. Všetko ladené viac do komediálneho žánru. Sú naozaj medziľudské vzťahy také zábavné?
Sú aj zábavné. Ale dôležité je, že či už pozeráte ten kanál alebo iný, či idete do jedného divadla alebo do druhého, divákov zaujíma, kto, s kým, ako, kde, kedy. Zároveň musím povedať, že komédia sa robí najťažšie. Jasné, dráma si pýta tiež veľa nasadenia, ale komédia je jedna z najťažších vecí a herci do nej nejdú vždy s nadšením. Pri komédii musíte byť stále dobre naladení, byť v dobrej forme, pretože ľahkosť a vtip sa nedostane k divákovi len tak. Pre komédiu musíte byť aj fyzicky oddýchnutí, aby kamera vo vás humor a radosť videla a aby ste ich divákom cez obrazovku sprostredkovali autenticky. Napríklad, aby verila, že tá žena naozaj má veľa partnerov alebo že naozaj rieši to alebo ono. Som rada, že hráme v podstate o témach, ktoré naozaj ženy v strednom veku trápia. Či už je to otázka rodiny, alebo téma žien, ktoré zostali slobodné a znovu hľadajú lásku, skúšajú šťastie s mužmi. Humorný rozmer pridávame aj preto, lebo človek sa potrebuje trošku odreagovať z toho marazmu a zo zlého sveta okolo.
Čítajte viac Dcéra Karola Duchoňa: Otcove piesne žijú, to je dôležitejšie ako škandály
Máte rituály, ktoré používate, keď sa ráno zobudíte a deň sa nezačal dobre? Čo robiť, ak vás v ten deň čaká komédia a všetci chcú dobre naladenú Dianu?
Pre mňa sú najdôležitejšie raňajky. To si človek možno neuvedomuje, ale dokážu veľa. Pochutnávam si na bezlaktózovom kapučíne, k tomu si dám super francúzsky sendvič alebo trebárs croissant. Ak som doma, urobím napríklad chlebík vo vajíčku. Môj syn raňajkuje vždy, je na to zvyknutý. Ja s ním. Keď dostanete do žalúdka trochu cukru, tuku, človek je hneď pokojnejší. A niekedy dokonca raňajkujem v aute, lebo ak sú zápchy a treba sa niekam ponáhľať, inak to nejde. Ale dokážem si ich vychutnať aj v aute. Pustím si dobrú hudbu alebo počúvam rádio – moderátorov, ktorí vás ráno zabávajú, rozosmejú. V podstate sa tak naladím sama. Vy si musíte urobiť dobre. Nikto iný to za vás neurobí.
S Tomášom Maštalírom ste už zohratá dvojica – okrem televíznych obrazoviek ste viackrát spolu hrali aj v divadle. Platí pri hereckej dvojici, že istým spôsobom kopíruje jej vzťah partnerstvo alebo priateľstvo dvoch ľudí v civile? Že medzi nimi funguje chémia a občas dôjde aj ku konfliktu? Rozumejú si, ale dokážu sa aj pohádať?
Samozrejme. To je jasné. Dôležitý je, samozrejme, režisér. My ho počúvame. Ja som občas trošku taká blondínka – prečítam situáciu v scenári inak, ako ju vidia chlapi. Keď im to poviem, pozerajú na mňa a niekedy sa snažíme nájsť význam alebo pointu tak, aby sme zachytili mužský, ale aj ženský pohľad. Hľadáme kompromis, čo je naozaj najlepšie. Mojou kladnou stránkou je, že si viem priznať chybu. Alebo poviem: Okej, tak to urobíme tak, ako vy chcete. Na našej práci pri nakrúcaní Tomáša a Diany je pekné, že zažívame vtipné situácie, aj sa trošku sem-tam pohádame, niekedy brutálne…(smiech), ale vieme, že prídeme k výsledku. A na konflikt rýchlo zabudneme. Tomáš má dar, že ma dokáže vždy tak rozosmiať, že potom už len mávnem rukou.
Čítajte viac Diana Mórová: Keď mi muž neotvorí dvere, musím si ich otvoriť sama. Prezradila aj, čo vštepuje synovi Quidovi
Narážate v práci aj na kolegov, ktorí nevedia urobiť krok späť a nedokážu si priznať chybu alebo urobiť kompromis?
Hej. Nevadí, každý sme nejaký, možno časom pochopia, že sa mýlili. Ja si hovorím, že musím byť inteligentnejšia. Ak chcete, aby bolo po vašom, ak chcete dosiahnuť najlepší výsledok, treba v tom vedieť chodiť. Aj v Talente (pozn. redakcie: šou Česko Slovensko má talent) sme sa zhodli na tom, že ak chcete niekomu povedať, že je zlý, musíte to povedať milo – kulantne: Vlastne máte talent, ale možno o rok… Samozrejme, človek je potom vyčerpanejší, ale výsledok stojí za to.
Televízny formát Tomáš a Diana je relatívne krátky. Veľkú popularitu získali ešte kratšie scénky, ktoré sa dnes zdieľajú na sociálnych sieťach. Instagram alebo Facebook vytvorili nový spôsob zdieľania obsahu a zároveň sú novými médiami. Nemáte ako herečka strach, že aj pre ne bude vaše herecké umenie obmedzené len na takéto kratučké, pár minút trvajúce výseky?
Spočiatku sme sa toho báli. Napríklad aj robenia rozhovorov pre sociálne siete – Tomáš to úplne neznáša a ani ja sama v podstate veľmi neviem, ako na to. Faktom však je, že mladí ľudia na podobných platformách absolútne „fičia“ a my musíme ísť s dobou. Lenže nie každý vie zahrať krátku scénku dobre. Vidím, že všetci sa o to pokúšajú, ale často je to, bohužiaľ, slabá káva. Aby skeč vyzeral dobre, potrebujete skúsenosti. Keď s týmto formátom prišli Francúzi, tiež sme sa ho báli a nevedeli sme, ako zapôsobí na ľudí. Sme však vďační divákom, že funguje. Nemyslím si, že je to predzvesť toho, že budeme hrať len krátke formáty. Mám 55 rokov a rada si pozriem dlhodobý, zamilovaný seriál. Toto je skôr ako dobre zahratý vtip, scénka s pointou, čo je veľmi dôležité. Zaujalo ma to aj pri srbskej verzii. Ale stále som zástanca filmov a dlhších seriálov. Pre mladých je to možno cesta, ale aj tu je potrebné to profesne a fantasticky naplniť, aby sa diváci v tej jednej alebo dvoch minútach stihli zasmiať. A vtip sa, ako vravím, robí najťažšie zo všetkého.
Foto: TV JOJ
S filmami a seriálmi asi nebudete jediná. Nedávno vyšiel prieskum, že slovenskej kinematografii sa v minulom roku výnimočne darilo a nielen pribudol počet filmov, ale aj stúpli tržby – dokonca v protiklade s celosvetovým vývojom. Ste aj vy divák, ktorý chodí do kina pozrieť si každý nový slovenský film?
Som. Videla som aj Milana Ondríka, ktorý naozaj bravúrne hral vo filme o Černákovi. Pozrela som si Vojnu policajtov. Viem, že niektorí hovoria na margo filmov o Mikulášovi Černákovi, že sa mu nemal venovať priestor. Osobne si myslím, že je to dobrá téma. V Amerike sa toľko točilo o mafiánoch a nikto to nekomentoval. Veď ide o zaujímavý charakter. Konečne si aj naši slovenskí herci mohli zahrať takých, akých vidíme v kovbojkách. Ktorý chlapec si nechce zahrať kovboja alebo mafiána s pištoľou? Taký je svet. A ženy zase chcú byť princezné. Keď si žena oblečie plesové šaty, konečne vyzerá ako princezná. Ruku na srdce, každý chce byť trošku niekto iný. Naši herci sú veľmi talentovaní a za posledné obdobie vznikli naozaj pekné, kvalitné filmy. Aj v porovnaní s českou produkciou. Stále si však myslím, že nie je dobré, keď sa oddeľujeme. Ak vznikne československá produkcia, vždy je to ešte o kúsok lepšie. Potrebujeme sa. Je dobré zmiešať náš talent, naše národy aj reč.
Čítajte viac Všetky sme to zažili, hovorí Hana Vagnerová o sexizme. Keď som sa pýtala v miestnosti plnej herečiek, mužskí kolegovia boli v šoku, že sa také niečo deje
Nedávno som sa zhováral s českou herečkou Hanou Vagnerovou, ktorá točila s Milanom Ondríkom film Bojovník. Povedala, že bola fascinovaná jeho spôsobom prípravy a prístupu k roli – niečo také nevidela ani v Česku, ani na Slovensku. Zažili ste ho aj vy takto?
Milan je špecifický. Viem, že sa na ten film poctivo pripravoval, lebo bol fyzicky veľmi náročný. Musel aj schudnúť, ešte viac sa vyšportovať. Veľmi sa mi páči, že má takú motiváciu. Je to naozaj veľký dríč a na jeho práci to vidieť. Kamera ho má rada. Nenechá svoju rolu len tak, že príde a niečo povie. Zodpovedne sa pripravuje, je taký aj v divadle. Hana Vagnerová bude naňho dlho spomínať. Ale keď hral Černáka, povedala som mu: „Výborne si to zahral, ale ty máš fakt dobré oči.“ On je totiž dobrák od kosti. Je dobrý k svojej rodine, k ženám – a to je vidieť v jeho očiach.
Foto: Marian Datko
Aký je váš prístup? Tiež sa ponárate do roly tak, že neexistuje nič okolo?
My ženy také nie sme. Odrobíme si svoje, pripravíme sa, ale keď dáme dole kostým, už ideme nakúpiť, musíme navariť, vypraviť dieťa do škôlky, do školy, do tábora, učiť sa s ním a tak ďalej. Sme trošku iné, vieme robiť desať vecí naraz. Muži nie. My herečky sa tiež pripravujeme, len to tak neukazujeme. Nie je to na nás tak vidieť. Ale pripravujeme sa – ja teda určite. Slovenské herečky sú veľmi zodpovedné – napríklad, čo ja vidím, Táňu Pauhofovú, ako sa jej darí a ako sa pripravuje, alebo napríklad Zuzka Mauréry.
Povedali ste, že komediálny žáner je protipólom k tomu, čo sa deje v skutočnom svete. Nedávno som vás videl v divadle na Salemských bosorkách, čo je hra, ktorá, naopak, upozorňuje na hrozivú paralelu so súčasnosťou – na davovú psychózu a obviňovanie. Ako hodnotíte, kde sa ako spoločnosť nachádzame?
Máte absolútnu pravdu. Či sú to siete alebo naši politici… Ja napríklad nerozumiem, na čo je televízia, keď politik oznámi niečo veľmi dôležité prvýkrát na svojej sociálnej sieti. Čo s tým má sociálna sieť spoločné? Politik sa má vyjadriť v pléne a televízia to má zobrať a odvysielať. Kde majú babky alebo hocikto iný vedieť, že na sociálnych sieťach sa dozvedia dôležité veci? Kam sme sa to dostali? Ja na sociálnych sieťach nezverejňujem premiéry. Na to sú noviny a televízia. Lasica povedal: „Pre spravodlivých je chaos.“ Keď je raz červená, našťastie všetky autá stoja. Mám pocit, že len to je tu pravidlom, lebo inak sa tu pravidlá neustále porušujú. Každý si robí, čo chce, nikto nikoho nekontroluje. Iba kukám ako puk. Keby si každý robil svoju prácu vo svojom fachu zodpovedne a nestaral sa do toho, čomu nerozumie… Nie som zdatná politička ani chirurgička, tak sa do toho, s prepáčením, nebudem starať. Budem si robiť svoju prácu najlepšie, ako viem. Keby to tak robil každý, snáď by sme dospeli k nejakej vyváženosti a vzájomnému rešpektu. Ale tu každý každého kritizuje a ku všetkému sa vyjadruje bez toho, aby na to bol mentálne či odborne školený. Môžem povedať svoj názor na politickú situáciu, ale netvrdím ho s istotou, lebo nie som politička. Môžem povedať, že je to tu hrozné, ale nekritizujem a nestarám sa do toho, ako by to mali robiť futbalisti či hokejisti. Trošku treba počúvať aj druhých. Máme tu chlapov, aby za nás bojovali. Mám pocit, že ženy stále hýbu svetom a vždy idú do boja. Ale mali by sme sa nimi trošku obopnúť. Lebo potom sa hovorí: „Tie ženy sú také emancipované.“ A čo máme robiť? Keď mi muž neotvorí dvere, musím si ich otvoriť sama. A toto sa potom nabaľuje v maličkostiach a zrazu z toho vznikne veľký problém. Všetko je to o rešpekte a počúvaní sa. V politických debatách sa nepočúvajú. Prečo sa tak vyjadrujú? Mali by sa správať slušne, veď to pozerajú aj deti a mladí.
Čítajte viac Scenáristka Hana Lasicová: Vždy budem tá od otca. A nevadí mi to. Ale do Viedne sa možno vrátim
Váš syn Quido je už na prahu dospelosti. Máte niekedy strach o jeho budúcnosť ako matka o svoje dieťa?
Snažím sa mu všetko vysvetliť. Hovoriť s ním o tom, že svet nie je len biely a sú aj zlí ľudia a bude sa s tým musieť popasovať. Vždy je dobré nájsť si komunitu ľudí, ktorej bude rozumieť a ktorá bude rozumieť jemu. Je dôležité mať zázemie a kolektív, ktorý sa navzájom podrží, či už je to ročník, susedia alebo rodina.
Kto je pre vás vaša bezpečná bublina? Prístav?
Moja rodina, moja mama, kamarátky. Je medzi nimi napríklad moja pediatrička, skladateľka Ľubica Čekovská, televízna moderátorka Janka Majeská z STVR. Mám veľmi dobrú kamarátku, ktorá pracuje s okuliarmi a pochádza z Banskej Bystrice. Alebo aj takú, ktorá už 25 rokov žije v Španielsku. Mám veľký okruh ľudí, mužov aj žien, ktorí majú super rodiny, a ja k nim patrím. Keď mi je ťažko, môžem im zavolať. Je dôležité mať túto rodinnú a priateľskú platformu.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Predtým, ako sme sa stretli, som si prečítal náš starší rozhovor z roku 2016. Uvedomil som si, že sú otázky, ktoré by som sa dnes už neopýtal. Zmenili sa za tie roky aj vaše odpovede alebo pohľad na niektoré veci?
Áno, človek sa mení každý rok. Či chceme alebo nie, meníme sa mentálne. V tej hlave sa to jednoducho deje. A čo by ste sa už nespýtali?
Bola tam otázka, či žiarlite na iné herečky. Dnes mi to príde ako podpora naratívu, že ženy medzi sebou súperia, čo nemusí byť pravda. Túto otázku by som už nepoložil.
Máte pravdu a mne už je to jedno. Ale nie preto, že by som sa zmenila, ale pretože treba podporovať aj mladých. Ja už Júliu hrať nebudem, môžeme hrať matky, milenky, alebo za chvíľu aj mladé babky. A s kým budem hrať? Musíte podporovať mladých, lebo vám budú hrať možno dcéru alebo sestru. A čím viac je krásnych, talentovaných a dobrých herečiek, tým lepšie sa vám hrá. Sám si tenis nezahráte. Keď máte dobrého súpera, máte z hry radosť. A keď máte zlého – radšej hráte o stenu, nie? A tak je to podľa mňa aj v herectve. Keď máte dobrého partnera, či už v súkromí alebo na javisku, môžete sa s ním porozprávať o hocičom a zrazu sa vám s ním dobre hrá. Je tam radosť a vtip, a to je veľmi dôležité.
Čítajte viac Mnohé diváčky zapínajú Sľub iba kvôli nemu. Baran ako nový sexsymbol? Keď to zaznie, najradšej by som sa stratil, priznal
Rozlúčme sa pre rozhovor trochu netypicky – aspoň si otestujete tie krátke vyjadrenia pre sociálne siete – zaželali by ste niečo našim čitateľom do stále ešte prebiehajúceho leta?
Želám im, aby ho mali pekné a užili si ho. Keď môžu, nech určite oddychujú. Či už na strednom Slovensku, na východe alebo pri mori, je to jedno. Aj z mála sa dá užiť. Ja som bola v Banskej Štiavnici, v Banskej Bystrici, na Záhorí. Treba si užiť chvíle najmä s rodinou, a venovať sa deťom, lebo deti vám to vždy vrátia. Treba ich posilniť, hoci je to v súčasnom svete ťažké. Ale ktorá krajina to nemá ťažké? Všade niečo je a často sa hovorí: „Choďte do sveta.“ Áno, ale ani tam to nie je ružové a vždy musíte pracovať, aby ste si za peniaze mohli niečo kúpiť – či už latté alebo dovolenku. Dôležité je, aby ste neboli na seba zlí, aby ste sa mali radi, aby ste si každý deň našli niečo pozitívne a niečo pekné si aj povedali.
Diana Mórová
Narodila sa v Bratislave 18. februára 1970. Od roku 1988 do roku 1992 študovala herectvo na VŠMU a následne sa stala členkou súboru Slovenského národného divadla, kde pôsobí dodnes. Na plátnach kín ju diváci mohli vidieť vo filmoch ako Agáva, Sviňa či Cuky Luky Film. V televízii jej veľkú popularitu priniesol seriál Panelák. Mórová účinkovala aj v projektoch ako Keby bolo keby, Hoď svišťom či Delukse alebo Bola raz jedna škola. Divácky úspech dosiahol tiež seriál Tomáš a Diana, s kolegom Tomášom Maštalírom nakrúcali nové epizódy. Je tiež porotkyňou v talentovej šou Česko Slovensko má talent.
