Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou verziou relácie Ide o nás, ktorú Hana Vagnerová navštívila koncom júna tohto roka. Pozrieť si reláciu môžete nižšie.
Hana Vagnerová pricestovala do Bratislavy ešte koncom júna – pár dní pred karlovarským festivalom. Tento rok mal nostalgickú príchuť. Prvýkrát sa konal bez festivalového prezidenta Jiřího Bartošku, ktorý na jar zomrel vo veku 78 rokov. „Prežívam pri tom veľké emócie. Asi my všetci, ktorí sme na festival chodievali,“ hovorila mi pred štartom nášho rozhovoru. Pred troma rokmi na známom festivalovom podujatí uviedla film Hranice lásky, ktorý vyvolal rozruch témou, ale aj na tunajšie pomery relatívne odvážnym spracovaním. „Vo Francúzsku by to bola snímka na nedeľňajší večer,“ skonštatovala s humorom rodáčka z Prahy, ktorá o projekte podľa vlastného scenára v roku 2022 hovorila aj v relácii Ide o nás. Tento rok jej do bohatého zoznamu pribudla novinka Pod parou – bola tiež príležitosťou, aby Hana znovu prijala pozvanie do štúdia. Na poznámku, že nie je prvá, ktorá sedí v našom kresle druhýkrát, reagovala so smiechom. A otázkou, kto teda je? Privilégium má jej česká kolegyňa Tereza Ramba. Mimochodom, tiež hrdinka snímky, ktorá sa zaoberá vzťahom človeka k alkoholu. Divákov téma zjavne fascinuje a Hana Vagnerová nám priblížila nielen to, čím sa môže pohľad na ňu líšiť, ak sa ku kormidlu dostanú štyri ženy.
V Česku a aj na Slovensku sa za posledné roky točí veľa filmov. V porovnaní so stavom spred desiatich či dvadsiatich rokov sa produkcia zvýšila mnohonásobne. Máte pocit, že sa zlepšila aj kvalita?
Pri niektorých snímkach určite. Napríklad Vlny od Jirku Mádla – to bol absolútne mimoriadny projekt. Zároveň si myslím, že niekedy, bohužiaľ, kvantita je na úkor kvality. Často je všetko také rýchle, že naraz je obrazov na deň oveľa viac, než bývalo. Ani rozpočty nie sú veľké, okliešťujú sa. Vnímame to všetci. Iba nedávno sme o tom hovorili s niektorými kamarátmi hercami, že tvorba filmov naberá na obrátkach. Môže byť potom zložité udržať si kreativitu – aby z práce mal človek stále radosť. Ja verím, že sa rýchlosť a nadprodukcia nestanú trendom – skôr dúfam, že výnimočné projekty – ako boli Vlny alebo napríklad nedávno Zbormajster – prevážia.
Čítajte viac Kopačky zavesil na klinec, aby sa stal hercom. Dnes hovorí: Mám najlepšiu manželku na svete, bez nej by som to nezvládol
Pri vašej filmografii sú roky, keď vám pribudne do zoznamu päť – šesť nových titulov. Súčasný rok 2025 je trochu opatrnejší. Vyberáte si len roly a scenáre, ktoré vás zaujmú, alebo zohráva úlohu aj tlak, že treba zostať na očiach?
Je to taká kombinácia všetkého. Samozrejme, ideálna situácia by bola, keby si človek naozaj mohol počkať a vybrať si naozaj iba prácu, ktorá ho nadchne. Ale naozaj zaujímavých projektov nechodí až tak veľa. Nehovoriac o tom, že ženských úloh, dobrých úloh, je výrazne menej. Postavila som sa k tomu tak, že som začala chodiť aj do zahraničia, aby som mala viac možností. A začala som si písať vlastné projekty – práve preto, aby som nepodliehala stresu, že nie som dosť viditeľná, prípadne málo hrám. Ono to ale pre nás hercov nie je úplne jednoduché a každý sa musíme naučiť nájsť správny balans. Sama som napríklad po škole bola rada, že vôbec nejaké ponuky mám. Brala som s nadšením veľa vecí a pri niektorých som určite mohla povedať nie. Potom som sa začala učiť hovoriť nie, aby som si kariéru nejakým spôsobom formovala a držala ju viac v rukách. Lenže sa mi stalo, že som hovorila nie, nie, nie, nie, nie… a odrazu potom zistíte, že by ste radi zaplatili nájom a už nemáte ako. Výsledok je, že zoberiete poslednú ponuku a tá môže byť napríklad úplne najhoršia. Každý herec však musí prísť sám na to, ako veľmi chce riskovať, čo je pre neho dôležité a nakoľko verí, že dobrý projekt príde. A ani to nemusí byť žiadna záruka. Máte pocit, že projekt bude dobrý, ale to nie je len o vašej práci. Film je mágia všetkých profesií dokopy a niekedy skrátka nič ohromujúce nevyčarujete.
Foto: BONTONFILM
Čo ste si naposledy naozaj užili pred kamerou?
Nesmierne ma tešila práca na filme Hranice lásky, ale to už sú tri roky. Film Pod parou, ktorý prišiel do kín toto leto, bola tiež skvelá skúsenosť. Aktuálne som sa vrátila z Talianska, kde som točila po taliansky – tiež to bol pre mňa výnimočný profesionálny zážitok.
Dovolím si do vášho zoznamu pridať jeden môj vlastný tip – veľmi sa mi páčili výkony hercov – aj ten váš – v minisérii Studňa. Viem, že v nej nemáte hlavnú rolu, ale domnievam sa, že to je jedna z najlepších domácich produkcií posledných rokov.
Ďakujem veľmi pekne a mám veľkú radosť. Práve preto som do toho išla. Páčilo sa mi, že režisérka Tereza Kopáčová robila kastingy aj na menšie roly a dávala si na celom seriáli záležať. Ľudia s ňou chcú pracovať, pretože je zárukou kvality a jej projekty sú mimoriadne. Mala som radosť, že si môžem zahrať niekoho úplne iného, pridal sa aj fakt, že nás upravovali ako vizuálne staršie – otvára to nové dimenzie. Som rada, že mám Studňu v mojom profesijnom zozname.
Čítajte viac V noci som nespával od šialených bolestí, cez deň som sa snažil budovať kariéru, hovorí Majself pre Pravdu. Netuším, ako som to prežil
Majú to podľa vás ženy v českej a slovenskej, prípadne vo svetovej kinematografii ťažšie?
Vo svetovej kinematografii to mali určite komplikovanejšie. Potom prišiel trend „female driven stories“, teda príbehov, ktoré sa točia okolo žien. Uvidíme, kam sa to vyvinie ďalej. Ani dnes nie je situácia herečiek jednoduchá, pretože rolí je menej. Často sú postavami manželiek alebo mileniek. Po určitom veku hrali herečky často len mrzuté matky. Je to škoda, lebo ženské príbehy sú rovnako zaujímavé ako mužské, často s ešte zaujímavejšou psychológiou, keďže žena sa inak vyrovnáva so starnutím. Rada by som videla viac takýchto príbehov. Napríklad v Taliansku – v projekte, ktorý som nakrúcala – hrala hlavnú rolu Sabrina Ferilli. Má približne šesťdesiat rokov, v príbehu je krásna, sexy a má o dvadsať rokov mladšieho partnera, pričom to ani nebol kľúčový motív seriálu. Priala by som nám, aby sme aj my začali so ženami pracovať inak.
Krôčik vpred je v podstate aj film Pod parou – je postavený na osudoch štyroch hlavných ženských hrdiniek.
Áno, to je skvelé. Nápad režiséra filmu Ruda Biermanna prevziať adaptáciu dánskeho filmu Chľast a urobiť ju v ženskej verzii, považujem za fenomenálny. Prežiť príbeh so štyrmi ženami je iné, film je iný, ženy jednotlivé situácie prežívajú odlišne. Zároveň sa mi páči, že sa príbeh netočí len okolo toho, čo si oblečú alebo ktorý muž sa im páči, ide do hĺbky a je ľudský.
Foto: Igor Stančík/Martina Mlčuchová/Natalie Kubenk – IN FILM/CINETIM
V čom je podľa vás ešte iný od pôvodného dánskeho originálu, ktorý získal aj Oscara pre najlepší cudzojazyčný film?
Jeho najväčšia odlišnosť spočíva v tom, ako ženy pristupujú k rovnakému problému a ako ho prežívajú. Robia to inak než muži, čo nám dalo veľkú slobodu. Vedeli sme, že nekopírujeme legendárny film, čo je vždy náročné. Napríklad hlavný hrdina Mads Mikkelsen je v ňom fenomenálny. Verím, že akýkoľvek herec by to mal v mužskej verzii ťažšie. Nám ženský ansámbel umožnil vytvoriť autentický a odlišný film.
Takže sa mení dynamika na pľaci počas nakrúcania, ak sú v hlavných úlohách obsadené ženy?
Dovolím si tvrdiť, že áno, a bolo to veľmi pekné. Rudo Biermann predtým nakrútil Vojnu policajtov, čo bol veľmi mužský film. Keď sme mali štvordňové sústredenie, bolo na ňom vidieť, že nevie, čo s nami. S chlapcami by si asi sadol do krčmy. My sme však začali riešiť naše ženské veci – vzťahy, pocity. Snažil sa zapojiť, no potom zistil, že nevie ako, tak nás tam nechal. Hovorili sme si, že je odvážny, pustiť sa do natáčania so štyrmi výraznými a odlišnými ženami. Ale ľudia v štábe boli skvelí a celé nakrúcanie bolo veľmi rešpektujúce a pekné.
Čítajte viac Keď som prestala piť alkohol, hneď som bola tehotná alebo chorá, hovorí Kristína Svarinská. Akoby ľudia nechápali, že normálne je nepiť
V jednom staršom rozhovore pre Glanc ste povedali, že nie je úplne výnimočná vec, že v Česku pri nakrúcaní ešte stále vládne sexizmus. A že na ženy naozaj nie je braný až taký ohľad pri nakrúcaní rôznych intímnych scén, či už teda fyzicky intímnych, alebo aj mentálne intímnych. Pripravujete aj film na túto tému.
Áno. Viete, situácia sa lepší s nastupujúcou generáciou, ktorá chce zmenu. Pre staršiu generáciu je to zložitejšie, lebo oni často nechápu, prečo by mali niečo meniť. Žili v dobe, keď im nikto nepovedal, že prekračujú hranice. Keď sme sa o tom nedávno rozprávali v miestnosti plnej herečiek, prítomní mužskí kolegovia neverili, ako často sa niečo podobné deje. Spýtali sa: „Ktorá z vás toto zažila?“ A ja sama som si vravela: Tak možno pôjdu hore štyri ruky… Zdvihli ich všetky prítomné herečky. Hovorili, že je to oveľa horšie a častejšie, než si muži myslia. Je to téma, ktorá v spoločnosti vrie. Keď niekde spomeniem, že o tom chceme robiť film, vzbudzuje to silné emócie, často aj hnev. Vnímam tam zmes nepochopenia zo strany tých, ktorí tak vyrástli, a obrannej reakcie od ľudí, ktorí majú pocit, že sa obviňujú všetci muži. Ale ešte máme čo zlepšovať a kam sa posúvať.
Máte ako herečka vnútorné „červené vlajky“, ktoré vám hovoria, že do tej a tej produkcie nepôjdete, lebo viete, čo tam hrozí?
Mám a myslím si, že sa to v brandži celkom vie.
Vráťme sa ešte k snímke Pod parou. Nemali ste obavy, ako bude film prijatý vzhľadom na pozitívny vzťah českej a slovenskej spoločnosti k alkoholu?
Skôr naopak. Napríklad aj film Zápisník alkoholičky bol veľmi navštevovaný. Vzťah Čechov a Slovákov k alkoholu je veľmi špecifický, aj keď sa s mladšou generáciou mení. Je podobný tomu dánskemu – alkohol je súčasťou socializácie. Keď dospelý človek povie „dnes nepijem“, často čelí otázkam „prečo?“ a presviedčaniu. Človek sa dostane pod paľbu a musí sa takmer ospravedlňovať, že nepije. Ten vzťah je intenzívny, a preto by ľudí mohol film zaujímať.
Pripomenuli ste mi rozhovor s herečkou Kristínou Svarinskou, ktorá hovorila o podobných reakciách okolia – bola chorá, tehotná a neviem čo všetko – keď úplne prestala piť. Naozaj sa s mladou generáciou reakcie menia?
Myslím si, že áno. Pre mladých nie je pitie alkoholu priorita. Naozaj mnohí sa zaujímajú o zdravie a kvalitu života. Dlhovekosť. A celú našu generáciu a tie staršie stavia ich prístup do novej perspektívy. Často sa pýtam samej seba, keď spomínam na moje časy na vysokej škole: Prečo sme to vlastne robili? Je zaujímavé sledovať aj kultúrne rozdiely. V Taliansku si ľudia dajú pohárik k večeri, ale neopíjajú sa. Moji talianski kamaráti boli v Česku prekvapení, koľko opitých ľudí videli v kluboch. Hovorili, že mali veľký úspech u žien, lebo boli len „v nálade“, vedeli normálne komunikovať a nemali oplzlé poznámky. Bohužiaľ, u nás je to často inak.
Čítajte viac Urobila som hrubú čiaru za minulosťou, vraví hviezda Sľubu Adriana Novakov. Je z toho rola v Dunaji! Modelka si napísala zoznam snov
Zmenilo nakrúcanie filmu o alkohole aj váš osobný vzťah k nemu?
Nikdy som veľmi nepila, pretože zle znášam alkohol. Mávam naozaj neuveriteľne veľké „opice“, a to prirodzene vyplynulo do situácie, že môj limit je jeden pohárik vína. Keď si dám dva, na ďalší deň mi už naozaj nie je dobre. Takže si myslím, že aj keď som napríklad bola študentkou na DAMU a bola som súčasťou generácie, ktorá sa spájala s večierkami a so žúrovaním, mňa moje telo zachránilo od nejakého väčšieho pitia. Jednoducho som to nezvládala. Je vlastne zábavné, že náš film sa zaoberá alkoholom, a pritom sme si my všetky štyri (pozn. redakcie: vo filme Pod parou hrá aj Zuzana Bydžovská, Alžbeta Ferencová a Judit Pecháček) po večeroch dávali na terase bylinkový čaj.
Leto sa teda spája s jedným vaším projektom, ale už ste nakrúcali scény aj do úplnej novinky – pripravovanej snímky Bojovník s rozpočtom tri milióny eur, ktorá má premiéru až na budúci rok a v ktorej hlavnú rolu stvárnil slovenský herec Milan Ondrík. Aké sú vaše vlastné očakávania spojené s takýmto ambicióznym projektom?
Väčšinu nakrúcania už mám za sebou, točili sme moju linku v zime. Môj rešpekt k Milanovi Ondríkovi sa ešte znásobil. Takú prípravu som dlho nevidela. Nielenže je skvelý herec, ale jeho fyzický výkon je neuveriteľný. Trúfam si tvrdiť, že film bude výborný.
Foto: - / Česká editoriální fotografie / Profimedia
Dokáže herec, ktorý sa tak ponorí do roly ako Milan, strhnúť aj ostatných na pľaci?
Presne tak. Keďže už má rešpekt a nedá sa rozhodiť, všetci sú zrazu v pozore a snažia sa podať najlepší výkon. Odpadá veľa zbytočných vtipov, ktoré niekedy na nakrúcaniach bývajú. Zažila som pľac, kde boli všetci extrémne koncentrovaní a k práci pristupovali s veľkým rešpektom. Film je kolektívne dielo a záleží na energii a prístupe každého člena tímu. Keď sa to všetko stretne, môže vzniknúť niečo, čo sa divákov dotkne. Dúfam, že sa to v tomto prípade podarilo.
Uvidíme o pár mesiacov. Možno sa potom stretneme tretíkrát u nás v štúdiu.
(smiech) To by som bola konečne prvá.
Opusťme na chvíľu ešte profesionálne teritórium – všimol som si pri príprave, že takmer každý rozhovor s vami v českých médiách sa začína otázkami o vašom vzťahu.
(smiech) To je hrozné…
Foto: Schwarzkopf Elite Model Look
Máte to rada?
Príde mi to zvláštne. Hovorím si, že som predsa robila aj nejaké pracovné veci a všetko sa netočí len okolo toho, s kým chodím. Ale vždy to tak nejako bolo. Keď som bola single, bola som bez partnera príliš dlho. Teraz mám priateľa v inej krajine, a to je opäť téma. Vzbudzuje v ľuďoch emócie. Často mi píšu na Instagram rozčúlení, že dobre mi tak, keď som tak dlho vyberala, až som prebrala. Alebo že partner mi určite nie je verný. Prekvapuje ma, prečo to ľudí tak dráždi.
Niekedy sa mi zdá, že to je špecifikum slovenského a českého prostredia. A tiež médií. Nedávno som videl rozhovor s Tomom Cruisom, ktorý dostal od novinára otázku o dcére. „Ďakujem za otázku, ale prišiel som hovoriť o filme," povedal mu. Urobili by ste to v česko-slovenskom prostredí?
Tomovi Cruiseovi tlieskam a musím povedať, že na niektoré otázky, ktoré boli cez čiaru, som už takto odpovedala. Novinári sa stiahli. Ale často idú do veľmi osobných tém. Možno je to súčasť našej kultúry…
Čítajte viac Dirigent Martin Majkút: Keď nemáte peniaze od politikov, nie ste od nich závislí
Váš partner je Francúz. Keď porovnáte francúzsku a českú kultúru, v čom sa líšia?
Pre Francúzov napríklad náš film Hranice lásky nebol vôbec kontroverzný, skôr to bol film na nedeľný večer. V Česku sa pritom rozoberala téma otvorených vzťahov a sexuálneho prežívania hlavnej hrdinky, snímka vzbudzovala veľké vášne. Veľa priateľov môjho partnera má tiež vzťah na diaľku a nikto sa nad tým nepozastavuje. V Česku mám pocit, že časť ľudí ma ľutuje, aké je to hrozné, a druhá časť mi priam závidí, že ho nemusím mať stále doma. Sú to veľmi zvláštne emócie.
Posunulo vás toto spolužitie v prístupe k výberu rolí a v tom, čo ste v herectve ochotná stvárniť? Alebo je to skôr výsledok osobného dozrievania?
Dospela som najmä cestovaním a tým, že som tri roky žila v Amerike. Zmenila moju perspektívu. Keď človek žije v jednom prostredí, preberá názory väčšiny. Keď má možnosť objaviť sám seba v inej kultúre, začne si klásť otázky inak. Takže ma najviac ovplyvnilo cestovanie.
Herečka, scenáristka, dizajnérka, dokonca modelka – to všetko sa dnes s vaším menom spája. Čím sa cítite byť najviac?
Určite herečkou. Fascinuje ma aj scenáristika. Keď s kolegom Tomaszom Wińskim píšeme nové projekty, mám motýle v bruchu a obrovský rešpekt ku všetkým scenáristom. Myslím, že som pochopila, aké náročné je napísať dobrý scenár. Ale moja profesia je herectvo.
VIZITKA:
Hana Vagnerová sa narodila 21. februára 1983. Už počas štúdia na gymnáziu sa venovala herectvu – účinkovala v poloamatérskom divadle. Neskôr vyštudovala herectvo na DAMU. Pred kamerou debutovala v roku 2003, keď si zahrala v študentskom krátkometrážnom filme Seance Fiction. Neskôr účinkovala v snímkach ako Probuzená skála (2003), Bathory (2008). Objavila sa vo filmoch Bez doteku (2013), Lída Baarová (2014), Milada (2017), Prvok, Šampón, Tečka či Za všetkým hľadaj ženu (2022), alebo klubových filmoch Hranice lásky a Nikto ma nemá rád. Vagnerová tiež účinkovala v niekoľkých seriáloch, príkladom sú Odsúdené, Vyprávěj, Kriminálka Anděl, Atentát či Lajna. Aktuálne je v kinách film Pod parou, na budúci rok sa objaví v snímke Bojovník.
