Nasledujúci rozhovor je editovanou a upravenou verziou rozhovoru v relácii Ide o nás, ktorú Tereza navštívila tento týždeň – krátko po prílete z Benátok. Pozrieť si ju môžete nižšie.
Ako vnímate, že ste sa objavili v súťažnej sekcii Orrizonti na jednom z najprestížnejších európskych festivalov?
Ešte som plná úžasu a nadšenia. Päť rokov na niečom pracujete, snažíte sa každý detail dotiahnuť do takej podoby, aby celok fungoval správne. V prvom momente, keď náš film pustili vo veľkej sále, kde bolo prítomných asi 1 500 ľudí, ešte som rýchlo kontrolovala, či obraz vyzerá dobre, či zvuk funguje a bežia správne titulky. To bol prvotný stres. Ale keď sa premietanie skončilo, bolo to nádherné. Jednak preto, lebo si takýto moment užívate s celým tímom, s hercami, kameramanom, strihačom, skrátka so všetkými. A keď sa diváci postavili a tlieskali nám dojatí niekoľko minút, chvíľu som sama nevedela, ako zvládnuť emócie.
Film Otec je inšpirovaný skutočnou, veľmi smutnou a tragickou udalosťou, ktorá sa stala pred pár rokmi na Slovensku. Otec vtedy zabudol svoju dcéru v aute a ona na následky horúčavy zomrela. Prečo ste si vybrali takúto ťažkú tému?
Ono sa to často hovorí, ale zdá sa mi, že téma si vybrala mňa. Oslovil ma Dušan Budzák, neskôr môj spoluscenárista, spoločne s producentkou Veronikou Paštekovou s tým, či nechcem natočiť Dušanovu knihu, ktorú napísal. Je to titul, v ktorom píše o priateľstve a o svojom najlepšom kamarátovi, ktorému sa príbeh stal. Najprv som sama v sebe odmietla. Hovorila som si: to sa ani nedá natočiť. Nevedela som si príbeh predstaviť vo filme. Lenže myšlienka mi nechcela odísť z hlavy. Nemyslela som na knihu, skôr na samotnú udalosť a na deň, keď sa to stalo. Deň, ktorý je vlastne veľmi banálny. Deň, aké prežívame opakovane a nie sú vlastne ničím výnimočné – a potom v jednej sekunde sa všetko zmení. Nielenže život sa obráti naruby, ale aj vy prestávate existovať ako osoba, o ktorej ste si mysleli, že ste. Vstupujeme do hlbokých, až existenciálnych otázok o tom, kto sme, čo máme pod kontrolou a čo znamená byť dobrý človek, keď sa nám môžu stať také strašné veci, ktoré sami spôsobíme. Pýtala som sa samej seba: Ako sa to môže stať? Čo sa v tej chvíli udeje v mozgu? Uvedomila som si, že nemusím natočiť klasický film, ktorý by bol len ťažký, depresívny a smutný. Že môžem natočiť film, ktorý bude, naopak, klásť tieto otázky a navedie diváka, aby si ich kládol tiež.
Čítajte viac Slováci triumfujú v Benátkach! Nvotová s Ondríkom predstavili film o tragédii, ktorá zasiahla našu krajinu. Hviezdy žiarili ako tie z Hollywoodu
Kniha Dušana Budzáka Môj život s Jojom je rozdelená na dve časti. Prvá je veselá, plná humorných historiek. Druhá, nazvaná podtitulom 5,5 milióna sudcov, sa sústredí na príbeh jeho najlepšieho kamaráta. Hovoríte, že téma vo vás otvorila mnoho otázok. Bola medzi nimi aj veta, ktorá vychádza z názvu druhej časti knihy: „Mne by sa toto nikdy nestalo“?
Myslím si, že ju má v hlave skoro každý. Človek musí emočne a intelektuálne dospieť k prijatiu, že aj on je schopný urobiť takú hroznú chybu. Myslieť si to o sebe nie je prirodzené. Preto je do istej miery pochopiteľné, ako hrozne sa spoločnosť voči takýmto ľuďom zachovala a stále to trvá. Všetci si o sebe myslíme, že ak budeme dobrí, budeme robiť veci správne a mať čisté svedomie, nič také strašné sa nám nemôže stať. Máme pocit, že máme sami seba pod kontrolou, ale nie je to tak. Náš mozog je nastavený potenciálne urobiť aj hrozné chyby. Môžeme mať falošné spomienky, myslieť si, že sme niečo urobili, a pritom to tak nebolo. Všetci to poznáme v malom – niečo zabudneme, niečo zle povieme. Bohužiaľ, rovnako sa to môže stať aj v kritických momentoch. Toto uvedomenie je práca na sebe a musí prebehnúť na emočnej úrovni. Musíme prijať, že sme krehkí a veci nemáme pod kontrolou. Všetci zažívame pocity viny aj z maličkostí. Chceme byť perfektní, dobre vyzerať a všetko robiť správne. Práve sebaprijatie nedokonalosti a krehkosti je kľúčové. Uvedomenie si, že sa nedá byť taký, akí by sme chceli byť. Až potom môžeme prijať druhých. A tým sa vraciam k tým 5,5 milióna sudcov. Sú tu preto, lebo ľudia najprv neurobia ten krok k sebe, ale odsudzujú ostatných. Nedokážu prijať ani sami seba takých, akí sú.
Je dôležité otvárať podobné témy prostredníctvom umenia, ale zároveň ide o konkrétny prípad, ktorý sa niekomu naozaj stal. Ako ste sa ako filmárka a spoluautorka scenára vyrovnali s úlohou udržať citlivú hranicu, aby ľudia, ktorí to prežili, neprežívali traumu znova?
Túto otázku som si kládla mnohokrát pred aj počas nakrúcania. Bolo pre mňa nesmierne dôležité, že som film robila s Dušanom, ktorý je blízkym priateľom rodiny. Zároveň bolo kľúčové, že sme nerobili dokumentárnu rekonštrukciu jedného konkrétneho prípadu. Použili sme iné mená, veľa vecí sme zmenili a do filmu sme vložili výrazný umelecký a originálny vklad. Chceli sme sa vyhnúť „špáraniu sa v rane“. Rozumiem, že je to citlivé – všetky traumy sú citlivé. Preto sa snažíme citlivo film tvoriť aj o ňom komunikovať. Samozrejme, nemáme pod kontrolou všetky médiá, ale bola by som rada, keby si každý, kto o filme hovorí alebo píše, uvedomil, že sú tu ľudia, ktorí to reálne zažili, a komunikoval o tom citlivo. S Dušanom sme sa neustále pýtali sami seba, či nevyužívame tragédiu niekoho iného na vytvorenie diela, ale v tomto mám čisté svedomie. Naopak, naším cieľom bolo pomôcť spoločnosti vidieť problém z inej strany, keďže sme k nemu mali iný prístup.
V hlavných úlohách sa predstavia Milan Ondrík a Dominika Morávková. Uvažovali ste aj nad inými hercami?
Nie. Automaticky som videla práve ich dvoch. S Dominikou som už natočila môj prvý film Špina, kde hrala hlavnú postavu, takže som ju veľmi dobre poznala. Vedela som, čoho je herecky schopná, do akej hĺbky dokáže ísť. Zároveň sme sa stretli po čase, keď už sme obe mali niečo odžité. Ona má deti, dokázala do postavy vložiť nové vnútorné poznanie. S Milanom som pracovala prvýkrát, ale sledujem jeho prácu v divadle aj vo filme a vždy som ho obdivovala. Ako emočne a autenticky dokáže vstúpiť do postáv. Nejde na ne zvonka napodobňovaním. Musí sa v danej situácii cítiť pravdivo, musí jej veriť, veriť tomu, čo hovorí a robí. Až potom to dokáže hrať. Presne také herectvo som potrebovala, pretože stojí a padá na výkone Milana a Dominiky. Keby nefungovalo, neboli by sme v žiadnych Benátkach.
Mnohí herci hovoria, že oddeliť náročné charaktery od súkromného prežívania sa učia už v škole. Cítite pri takýchto ťažkých témach ako režisérka aj vy zodpovednosť chrániť ich?
Pri práci s hercami sa cítim skôr ako koučka než režisérka. Som tam pre nich. Nie je to len práca na pľaci, veľa sa deje už predtým. Sedíme nad textom, rozoberáme ho, rozprávame sa, napájame sa na jednotlivé momenty a slová. Na pľaci je to už len o ladení a dopomáhaní im, aby sa dostali do správnej emócie. Som ich „externými očami“. Zároveň ich chránim, aby mali priestor sa do role emočne dostať, aby ich nikto neotravoval vecami, ktoré nemusia riešiť. Nie sme v Hollywoode, kde má každý svoj príves a priestor. Tu sa herci musia do role dostať niekde v rohu, zatiaľ čo sa okolo nich všetko deje.
Foto: DANAE Production
Máte za sebou dva úspešné filmy – Špina a Svetlonoc, už teraz to vyzerá, že dariť sa bude aj Otcovi. Musíte si ešte stále napriek úspechom na medzinárodnom poli obhajovať svoju pozíciu režisérky?
Každý film mi, samozrejme, pomáha, ale napríklad aj teraz, pri filme Otec, sme hľadali dofinancovanie v Dánsku. Z tamojšieho filmového fondu prišlo oficiálne stanovisko, že nie som dosť skúsená režisérka na takýto projekt. Bola som prekvapená, veď som natočila dva celovečerné filmy a niekoľko dokumentov. Napokon sme podporu získali v Poľsku. V tejto profesii nie je veľký priestor na chyby, pretože filmy sú drahé a trvajú dlho. Keď po piatich rokoch práce nedopadnú dobre, je ťažké získať financie na ďalší projekt. Preto pociťujem istý tlak na dokonalosť, čo je paradoxné vzhľadom na to, o čom mojím posledným filmom hovoríme.
Čítajte viac Odišla som zo seriálu a opustila som lásku, hovorí otvorene herečka Eva Mores. Niekedy je najťažšie zachovať sa správne, priznáva nová hviezda Sľubu
Už pracujete na novom filme. Máte pocit, že sa na Slovensku alebo v stredoeurópskom priestore zmenili podmienky na získavanie financií v porovnaní s obdobím, keď ste robili prvý film Špina v roku 2017?
Na Slovensku sa podmienky určite zmenili vzhľadom na politickú situáciu. Potichu. Ministerstvo kultúry si do rady Audiovizuálneho fondu dosadilo päť svojich zástupcov, predtým tam mali len jedného. Fond tak prestal byť nezávislý. Ak prichádzam s projektom, do ktorého vkladám veľa času a energie, a viem, že podporu pravdepodobne nedostanem, lebo sa kriticky vyjadrujem voči vláde, dvakrát si rozmyslím, či o ňu vôbec žiadať. Preto hovorím, že sa to deje potichu. Veľa ľudí zo Slovenska odchádza alebo ani neskúša svoje možnosti, lebo vedia, že fond už nepodporuje kvalitné umenie. Má svoje vlastné smerovanie. Výsledok uvidíme tak za štyri, päť rokov, lebo toľko trvá výroba filmu.
Na festivale v Benátkach ste povedali: „Dúfam, že budúcnosť filmu v každej krajine zostane spojená so slobodou vyjadrenia, keďže v dnešných časoch svet nevyzerá veľmi pekne a sú miesta, kde filmári nemajú slobodný hlas. Alebo ak ho aj majú, chýbajú financie na podporu takýchto projektov.“ V Benátkach ste sa stretli s umelcami z rôznych krajín. Aká je situácia v iných krajinách?
Záleží na tom, odkiaľ ste a aká panuje spoločensko-politická situácia. Mám pocit, akoby sme ako svet stáli nad priepasťou a všetci cítime, že do nej môžeme spadnúť. Netýka sa to len umenia, ale celej spoločnosti. Bojíme sa vojny a väčších konfliktov. Samozrejme, sú krajiny, kde majú umelci a filmári veľmi ťažké podmienky. Napríklad v krajinách zasiahnutých vojnou – ako na Ukrajine – idú všetky financie inam. Alebo v krajinách, kde prebieha genocída, ako v Gaze. Alebo tam, kde panuje represia, ako v Iráne či v Afganistane. Vlastne nemusíme ísť ďaleko, stačí sa pozrieť do Bieloruska alebo Ruska. Nie je to tak, že by sme všetci mali slobodu. Osobne to vnímam veľmi zodpovedne – umenie sa nedá oddeliť od politicko-spoločenskej situácie. Vždy budú spojené, pretože príbehy, ktoré rozprávame, sú často príbehmi ľudí, ktorí hlas nemajú.
V New Yorku máte vlastného agenta a časť roka tam tvoríte. Viete si predstaviť, že by ste sa s umeleckými projektmi presunuli úplne za veľkú mláku?
Americká filmová brandža na tom nie je najlepšie. Všetci idú na istotu. Keď si spomenieme na 90. roky a filmy Tarantina či Scorseseho, boli to originálne a inovatívne diela. Dnes prichádzajú z Ameriky väčšinou sequely, prequely alebo superhrdinské filmy. Štúdiá investujú len do projektov, kde majú istotu návratnosti. Menšie projekty nedostávajú priestor. Aj filmy, ktoré vyhrajú Oscara, ako napríklad Anora od Seana Bakera, sú natočené za málo peňazí a ľudia na nich pracujú zadarmo. Pre typ filmu, aký robím ja, tam nie je dobrá situácia. V Európe stále existujú koprodukcie a štátne financovanie, čo nám filmárom dáva obrovskú slobodu rozprávať príbehy, ktoré chceme a ako ich chceme. Preto mohol vzniknúť Otec. Ako investičný film by nikdy nevznikol, nikto by neveril v jeho návratnosť. Vznikol len preto, lebo tri krajiny sa rozhodli podporiť kvalitné umenie. Nechcem z Európy odchádzať, pretože aj keď to na Slovensku nevyzerá ružovo, stále tu máme omnoho väčšiu slobodu vyjadrenia.
Čo by ste si priali, aby si diváci, ktorí si pôjdu pozrieť film Otec do kina, z neho odniesli?
Priala by som si, aby si pred tým, než si urobia rýchly názor, dali chvíľku času. Je to typ filmu, ktorý doznieva. Príbeh má toľko rovín, že môže v človeku pracovať aj dlhšie. Urobte si názor, aký chcete, ale bola by som rada, keby vo vás film vyvolal otázku a pochybnosť. Nemyslím pochybnosť v negatívnom zmysle, ale akési zneistenie našej stabilnej reality, ktorej sa držíme, lebo sa bojíme, že ju stratíme. Zdravé zneistenie nám pomáha, najmä v empatii. To je dôvod, prečo robím filmy. Aby sme hneď neodsudzovali, aby sme si nestavali hradby a steny, ale naopak, aby sme do nich vŕtali diery a vedeli sa pozrieť aj na druhého človeka.
