Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou podobou rozhovoru, ktorý vznikol pri návšteve Igora Kmeťa v redakcii Pravdy a v relácii Ide o nás. Originálne znenie nájdete vo videu nižšie
Nie všetci vedia, že ste už dávnejšie presídlili časť svojho žitia do inej krajiny. Striedate Slovensko a Španielsko. Kedy ste prileteli?
Teraz som strávil na Slovensku dlhší čas, niekoľko týždňov. Zvyčajne lietam zo Španielska domov každý druhý mesiac. Cez leto aj častejšie, je veľa práce a koncertov. Ale vlastne vždy, keď mám voľný aspoň týždeň, priletím.
V lete ste stihli predstaviť pesničku Av ke mande. To v preklade z rómčiny znamená Poď ku mne. Kam vlastne pozývate svojou hudbou ľudí a poslucháčov?
Poslucháčov pozývam na zábavu, na poriadny bašavel. A konkrétne v pesničke Av ke mande spievam o dievčati a hovorím mu: „Poď ku mne. Chcem s tebou tancovať, chcem ti zaspievať.“
V skladbe ste sa spojili so speváčkou Tinou. Bolo to prirodzené, organické spojenie alebo ide o celkom spontánnu spoluprácu?
S Tinou sa poznáme už dvadsať rokov a raz mi povedala, že by chcela so mnou nahrať nejakú poriadnu cigánsku „kmeťovicu“, skrátka bašavel. Vtedy to bolo v kurze. Povedal som jej, že niečo skúsim zložiť. Ubehol nejaký čas a konkrétne túto pesničku som vymyslel v Španielsku. Aj to ma na ňom tak baví, v krajine cítim uvoľnenú energiu, teším sa a viac tvorím. Vznikla teda táto skladba, mal som ju spracovanú ako demo, dal som ju otextovať Adissovi a všetko mal v podstate pripravené. Ani mi nenapadlo, že by práve Tina do toho išla. Zabudol som na jej slová. Trápil som sa v hlave, koho by som s tým mohol osloviť – pracujem teraz viac na funkových pesničkách a táto jedna mi do konceptu nezapadala. Odložil som ju bokom a hovoril si: uvidíme, kto sa na ňu chytí. A potom som po niekoľkých mesiacoch stretol Tinu v jednom z nákupných centier v Bratislave. Igor, neuveríš, ale teraz som sedela v aute, spomínala ťa s manažérom a hovorila som mu, že už musíme niečo spraviť spolu. Veľmi by som chcela nejakú cigánsku pesničku. Povedal som jej, že to je to asi telepatia a že jednu pesničku pre ňu rovno mám. Vypočula si ju – aj keď pôvodne očakávala skôr čardášovinu, zatiaľ čo v tejto skladbe cítiť balkánske vplyvy aj moje balkánske korene po mame. V každom prípade sme šli do štúdia, nahrali spoločne Av ke mande a predstavili ju našim fanúšikom.
Tina pri jej uvedení povedala, že ju najviac pritiahlo, aká emotívna rómska hudba je – keď veselá, tak na stopäťdesiat percent, keď smutná, tak totálne. Sú silné emócie aj súčasť vašej osobnosti?
Som dosť emotívny človek. Neviem, či tým, že mám v sebe aj rómske korene, ale určite to má každý umelec, ktorý pracuje s hudbou. Sú to tóny a vibrácie a s akými tónmi pracujete a akú vibráciu vysielate, takú aj nasávate. Snažím sa robiť pesničky pozitívne a veselé. Stane sa, že robím aj pomalé skladby, a vtedy som taký pochmúrny. Dokážem sa do toho vcítiť tak, že ma to ovplyvní aj mimo štúdia.
Túto otázku dostávajú zvyčajne herci pri náročných úlohách. Potrebujete sa ako muzikant tiež vedome odstrihnúť? Napríklad si po smutnej skladbe poviete, že potrebujete odstup, aby vás pocity neovládli na dlhšie?
Je to naša práca. My jednoducho musíme pre ňu niečo obetovať, city nevynímajúc. Podobne ako herci, ktorí sa musia vžiť do svojej úlohy a nasať ju. Umelci to majú ťažké v tom, že ak chcú niečo urobiť dobre, musia sa do prežívania ponoriť. Dokonca niektorými vecami osobne prejsť.
Čítajte viac V noci som nespával od šialených bolestí, cez deň som sa snažil budovať kariéru, hovorí Majself pre Pravdu. Netuším, ako som to prežil
Spomenuli ste mamu a balkánske korene, no veľa ľudí si vás spája najmä s otcom, Igorom Kmeťom starším. Aj s formáciou Kmeťoband. Bol ťažký krok osamostatniť sa?
Pre mňa áno. Myslím si, že aj pre otca. My sme spolu založili Kmeťoband približne v roku 2000, keď som sa vrátil z vojny…
…prepáčte, skočím vám do toho, absolvovali ste povinnú vojenskú službu?
(úsmev) Bol som rok na vojne, ale v Armádnom umeleckom súbore. Odslúžil som si to ako muzikant, chodili sme hrávať po kasárňach, takže to bolo super. Disciplína však nechýbala ani nám. Keď som sa potom vrátil domov, začal som si hľadať prácu, no nakoniec som skončil zase pri hudbe. Najprv sme s otcom začali hrávať na svadbách a zábavách. Jedného dňa však prišiel s nápadom nahrať cédečko, aby nás ľudia viac poznali a aby sme prípadne mali aj nosič, ktorý môžeme na vystúpeniach predávať. Zavreli sme sa do štúdia k Henrymu Tóthovi, pomohol nám aj nebohý Andrej Turok a nahrali sme prvé CD Kmeťoband Bubamara. Vypálilo to tak dobre, nečakali sme, ako skvelo sa naša hudba ujme.
Vráťme sa späť k osamostatneniu. Čo bolo pre vás na tom kroku najťažšie? A aký bol vlastne zlomový bod?
Pre mňa bolo pôsobenie v Kmeťobande dôležitá etapa života, do ktorej som veľa vkladal. Popritom som však cítil, že ma mimoriadne baví funková hudba a džez. Ako 16-ročný som bol tri mesiace na stáži v Amerike, kde som študoval saxofón a venoval sa džezu. Po návrate som zistil, že ma baví aj hip-hop a funk. Už keď sme nahrávali prvý album s Kmeťobandom, vedel som, že to nie je úplne hudba, ktorú by som chcel robiť ja. Pri druhom albume Vagabund v roku 2004 som na nahrávku pridal aj funkové pesničky ako Amen Savore alebo Vagabund. Čakal som na reakcie a ohlasy boli super, hoci to bolo nezvyčajné – rómsky spev, ale hudba hiphopová alebo funková. Takto som po troškách ochutnal samostatnosť – vnímal som, že dokážem niečo aj sám. Nahrali sme s otcom spolu ešte ďalšie dva albumy, dokopy štyri. Potom som si povedal, že chcem ísť sólovou dráhou a venovať sa funkovej hudbe. Moje rozhodnutie ísť vlastnou cestou otec prijal, nerozišli sme sa v zlom. Povedal mi, aby som si robil svoju muziku. Kmeťoband bol už rozbehnutý vlak, ktorý sa nedal zastaviť, takže on pokračoval a ja som začal odznova.
Čítajte viac Scenáristka Hana Lasicová: Vždy budem tá od otca. A nevadí mi to. Ale do Viedne sa možno vrátim
Keď sa niekto osamostatňuje, prechádza rôznymi fázami. Čo bolo pre vás dôležitejšie – obhájiť si to sám pred sebou, alebo aby vám to ten druhý, v tomto prípade otec, odobril? Aby bol spokojný, že idete vlastnou cestou?
Poviem vám pravdu, nebolo to ľahké ani pre mňa, ani pre neho. Povedzme si rovno, boli v tom peniaze, a tie robia veľa. Tým, že som odišiel z Kmeťobandu, prišiel som o slušný príjem, o koncerty, dobré akcie. A otec mal strach, že to pôjde dole vodou, lebo ľudia nás poznali ako dvojicu a myslel si, že ho prestanú volať. Našťastie sa tak nestalo, každý sme si išli svojou cestou a občas hráme aj spolu, keď si nás ľudia vyžiadajú. Som ale veľmi rád, že dnes tu sedím s vami a môžem predstavovať nové projekty pod vlastnou hlavičkou. Za tým je kus osobnej cesty.
Je to najcennejšie, čo ste získali – byť sám za seba?
Ešte žijem, je to stále proces a neviem povedať, či je to všetko. Ale dalo mi to veľa a som za všetko vďačný. Aj za Kmeťoband. Hudbu robím len vďaka divákom, fanúšikom a poslucháčom, ktorí nás umelcov podporujú a dávajú nám motiváciu pre nich pracovať.
Foto: 1996-2001 AccuSoft Co., All rights reserved
Je pre vás rodina dôležitá? S otcom ste spolupracovali niekoľko rokov, nedávno ste si skúsili aj pracovné spojenie s dcérou, ktorá produkčne zastrešila videoklip k piesni V sebe máme.
Pre mňa je rodina najdôležitejšia. Robí vás šťastným, sú to základy života. Moja dcéra Rebecca je pre mňa nosný pilier, ktorý mi dáva energiu. Študuje kreatívny biznis v Holandsku. Venuje sa tvorbe videoklipov či hudby. Vie mi veľmi dobre poradiť, lebo má prehľad.
Dáte si poradiť?
Samozrejme. Ale s mierou, lebo ona sa pozerá na veci z pohľadu mladšej generácie a ja už mám poslucháčov, ktorí sú starší. Nemôžem im predstaviť niečo, čo by neprijali, takže musím robiť veci s citom. Na Rebeccu som ale veľmi hrdý. Ona prišla s nápadom osloviť do klipu V sebe máme modelku Simonu Krainovú a urobiť videoklip v štýle 90. rokov, čo sa k hudbe hodilo. Celé to dopadlo super.
Čítajte viac Dcéra Karola Duchoňa: Otcove piesne žijú, to je dôležitejšie ako škandály
Bolo pre vás ľahké odovzdať dcére kontrolu nad celým projektom?
Snažil som sa vychádzať z vlastného mentálneho nastavenia. Keď v živote dostanem od niekoho dôveru, dám do toho všetko. Moja dcéra dostala odo mňa dôveru. Povedal som jej: „Sprav to, ako myslíš. Ja to zaplatím, o všetko sa postarám, máš voľnú ruku.“ A ona nesklamala. Snažila sa urobiť tú najlepšiu prácu.
Vráťme sa ešte k Španielsku. Ako ste zvládli proces adaptácie na novú krajinu?
Mám šťastie, že tam nemusím pracovať. Chodím si tam primárne oddýchnuť a nabrať energiu. Rozdelil som si to tak, že na Slovensku „zamakám“ a tam si viac užijem. Cestovanie lietadlom je dnes veľmi dostupné, do Alicante trvá let približne dve a pol hodiny. Mám tam už aj nejakých kamarátov. Minulý rok sme dokonca organizovali Československý ples, prišlo asi 220 ľudí, dokonca aj z Belgicka či Anglicka. Chcel som spojiť komunitu Slovákov a Čechov, hoci tých prišlo najmenej. Bola to vynikajúca akcia a ľudia sa stále pýtajú na druhý ročník. Plánujeme ho na začiatok roka 2026.
Čítajte viac Odišla som zo seriálu a opustila som lásku, hovorí otvorene herečka Eva Mores. Niekedy je najťažšie zachovať sa správne, priznáva nová hviezda Sľubu
Vyhovuje vám španielska nátura?
Áno. Nie sú takí vystresovaní ako my Slováci, z ľudí ide väčšia pohoda. Je to cítiť aj vo vzduchu. Keď tam človek príde a nadýchne sa, cíti sa úplne inak. Na Slovensku cítim na sebe určitý tlak. Keď prídem do Španielska, vystúpim z lietadla, nadýchnem sa a všetko zo mňa opadne. Akoby som mal na sebe závažia, ktoré tam zrazu zmiznú. Analyzoval som, prečo to tak je. Ľudia sa prispôsobujú prostrediu a vzduch robí veľa. Som aj alergik a v Španielsku sa mi lepšie dýcha. Samozrejme, keby som tam bol dlhšie, chýbalo by mi Slovensko. Nehovorím, že doma je zle.
Našli ste striedaním života vo dvoch krajinách ideálnu rovnováhu?
(úsmev) Presne tak. Chcem tam byť častejšie a dlhšie, ale nechcem zanevrieť na to, čo mám tu – ľudí a prácu.
Hovorili ste, že v Španielsku primárne tvoríte. Je to kolíska flamenca, veľmi emotívnej hudby. Cítite jej vplyv?
Áno, ale v oblasti, kde žijem, je teraz aj veľa prisťahovalcov z Latinskej Ameriky a cítiť tam silný vplyv latino hudby. Mne sa každý deň o jedenástej automaticky zapne rádio, počúvam rádio, ktoré sa volá Flamenco a aj v tomto žánri už počuť salsu a kubánske rytmy, čo sa mi veľmi páči.
Pretavuje sa to aj do vašej vlastnej tvorby?
Jednoznačne. Latino mám v hlave, študujem ho, analyzujem. Lebo keď chcete nejakú hudbu pochopiť, musíte ísť do krajiny, odkiaľ pochádza. Tam to celé pochopíte. Je to ako s tým vzduchom. Človek robí hudbu pre niečo, cíti ju tak, lebo nasáva atmosféru z prostredia. Prostredie vplýva na človeka, on sa prispôsobí jeho vibrácii a výsledkom je konkrétna hudba. Nedokážem to úplne opísať slovami, ale… napríklad, keď prídete na Kubu, pochopíte salsu a latino, nalepí sa na vás prostredníctvom ľudí, ktorí v krajine žijú. Keď potom robím hudbu, aj keď to možno nechcem vedome použiť, odrazu to tam je. Nasal som ju a je mojou súčasťou.
Čítajte viac Neviem, ako som to dala, spomína Pocisková. Vyhrala Let's Dance, ale popri tom... Prišla jedna z najzásadnejších životných skúšok
Ako sa s tým dokážu popasovať slovenskí muzikanti – vaši spolupracovníci? Dokážete takú atmosféru a vplyvy vydolovať aj u nich alebo by ste ich najradšej vzali na pár týždňov do Španielska?
Môj sen je premiestniť tam nahrávacie štúdio. Mať dom, kde by som mohol pohostiť muzikantov a tvoriť s nimi. Verím, že keby sa premiestnili do toho prostredia tak ako ja, otvorili by sa a vznikli by úplne iné veci.
Pripravujete druhý sólový album. Je zodpovednosť, či už voči sebe, alebo poslucháčom, väčšia, ako keď ste nahrávali s otcom v rámci Kmeťobandu?
Zodpovednosť je stále rovnaká. Robím to tak, aby sa v prvom rade hudba páčila mne, aby som s ňou bol spokojný a ľuďom ponúkol presne to, čo som si predstavoval. Dnes žijeme v dobe, keď sa všetko rýchlo mení. Vďaka internetu a YouTube sa vydáva obrovské množstvo hudby. Každý deň pribúdajú nové videoklipy, noví interpreti a ľudia majú strašne veľa informácií naraz. Myslím si, že medzi tou masou je menej kvalitných vecí. Poslucháči si zvykli na niečo, čo je zaujímavé pár týždňov, neskôr nahradené zase iným. Strácajú prehľad v kvalite, lebo už neanalyzujú zvuk alebo štýl. Samozrejme, nie každý je muzikant, ale ja si dávam záležať na zvuku, na kvalitnom mixe a masteringu. A mám pocit, že ľudia to už dnes neriešia. Niektoré nahrávky vznikajú tak, že niekomu niečo napadne, nahrá to a na druhý deň to vydá. Kvalita sa vytráca. Ja nechcem z kvality upustiť.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Súčasťou doby je aj diskusia o využívaní umelej inteligencie v hudbe. Viete si predstaviť, že by emóciu v hudbe vytvoril počítač?
Určite áno, lebo veľa umelcov, alebo skôr „neumelcov“, už takéto nástroje využíva. Počul som, že je to dostupné a rýchle, no odmietam použiť umelú inteligenciu. Nemám v pláne ani ju vyskúšať. Nemám nič proti, ale niektoré pocity, ktoré človek vyjadruje, sú nenahraditeľné. Nemyslím si, že ich AI dokáže niekedy nahradiť. Môže sa pokúšať emócie napodobniť, ale osobnosť a charakter človeka musia vyjsť z jeho osobitého ducha. Ak nemáte čo povedať, nemôžete to dať urobiť niekomu inému za vás. Jediná spravodlivosť je, že nevieme, kedy príde náš koniec. Človek si musí uvedomiť, v čom je dobrý, aké sú jeho silné a slabé stránky. Nemôžeme byť všetci rovnakí. Dnes sa všetci snažia byť úspešní, ale v umení to tak nefunguje. Raz zažiari ten, inokedy zase niekto ďalší. Zo mňa pesnička vyjde vtedy, keď sa niečo naučím, keď niečo nasajem. A to je tá jedinečnosť, ktorá vyjde len z vás, z nikoho iného. Tobôž nie z počítačového programu.
Čo je pre vás v živote a v hudbe po všetkých skúsenostiach najdôležitejšie?
Aby sme sa všetci navzájom tolerovali považujem v živote za najdôležitejšie. Učiť sa a prijať niekedy aj inú pravdu. Lebo človek čím je starší, tým viac si myslí, že má pravdu vo všetkom. Nemá. Každý má svoj pohľad, a preto si myslím, že najdôležitejšia je tolerancia.
VIZITKA:
Igor Kmeťo sa narodil 8. marca 1979 v Bratislave. V roku 1999 založil s otcom formáciu Kmeťoband. Zlom v ich kariére znamenal singel Buba mara, ktorej pôvodným autorom je skupina No Smoking Orchestra. Skladbu preslávil film „Čierna mačka a biely kocúr“ režiséra Emira Kusturicu. Igor Kmeťo v roku 2013 z Kmeťobandu odišiel a vydal prvý štúdiový album. V súčasnosti dokončuje druhú nahrávku. Na konte má úspešné single ako Tak poď sem, Dúfam či Stále som. Pri tvorbe skladieb sa spojil napríklad aj Monikou Bagárovou či naposledy s Tinou.
