Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou verziou relácie Ide o nás, ktorú Eva Mores navštívila v lete tohto roka. Celú epizódu si môžete pozrieť nižšie.
Kdesi som si prečítal, že z duše pohŕdate zdvorilostnými rozhovormi, takzvanými small talkami. Keď sa teda spýtam, ako sa máte, podpílim si pod sebou konár?
(smiech) Mám sa od narodenia dobre, ďakujem.
Tak skúsim ešte jednu. Máme definitívne po lete, vy ste vraj skôr daždivý typ. Vlastne vám uplynulé dva prázdninové mesiace museli celkom vyhovovať.
Použijem priam expresívny termín: neznášam leto. Je pre mňa náročné zvládnuť teplo a slnko, pretože som zimný typ. Mám rada skôr anglické počasie a toto leto bolo pre mňa úplne rovnako náročné ako všetky iné.
Nakladáte si toho na plecia veľa, čo sa týka práce?
Áno, ale stojím si za tým.
Aktuálne stvárňujete postavu v sledovanom seriáli Sľub, ktorý sa v septembri vrátil na obrazovky. Diváci sa s ňou stretli už v prvých epizódach pred pauzou, teraz dostane väčší priestor. Teší vás, že vám tvorcovia dali dôveru a rozšírili dejovú linku?
Mám z toho radosť, ale najmä ma teší spôsob, akým je postava písaná. Za moju krátku, dovolím si povedať, že stále začínajúcu sa kariéru, som natočila nejaké filmy a seriály. Zo všetkého, čo som doteraz natočila – čo sú štyri filmy a asi tri alebo štyri seriály – si dovolím tvrdiť, že Ivana Sklenárová v Sľube je najkrajšia postava, akú som kedy hrala. Naozaj najkrajšia.
V akom zmysle? Môžete ju trošku priblížiť?
Ivana Sklenárová je sudkyňa, manželka a matka. Je to veľmi rozumná, inteligentná, vzdelaná, citlivá, spravodlivá žena, veľmi čestná a prísna, aj sama na seba. Všetku moc, ktorú má ako sudkyňa, vplyv a autoritu, ktorú zosobňuje, využíva a narába s nimi veľmi láskavo a nežne. Tak žensky. Je to krásna postava. Páči sa mi poctivý spôsob, akým sa snaží nájsť rovnováhu medzi pocitom zodpovednosti voči svojej rodine a pocitom zodpovednosti voči spoločnosti a ľuďom, ktorým sa zo svojej pozície snaží pomôcť.
Čítajte viac Soňa Norisová o obsadzovaní nehercov: To, že je niekto známy na sociálnych sieťach, nie je vždy šťastná voľba
Veľa sa diskutuje o tom, ako negatívna postava zasahuje hercovi do života. Čo sa však stane, keď je postava taká krásna, ako ju opisujete? Dokáže herec skrásnieť s postavou?
(úsmev) Neviem, ako by som odpovedala v minulosti, ale charakter v Sľube ma dosť inšpiruje, aj čo sa týka môjho osobného života. Spôsob, akým rieši rôzne životné situácie, či už v práci, alebo v rodine, ako sa konfrontuje s problémami… V niečom je veľmi prísna a spravodlivá, ale zároveň láskavá. Spôsob, akým sa snaží nájsť rovnováhu medzi dvoma svetmi – sudkyňou a manželkou s matkou – je poctivý. Myslím si, že som s ňou trošku skrásnela. Vnútorne.
Foto: TV Markíza
Keď ste hrali v seriáli Vina postavu advokátky, povedali ste, že si neviete predstaviť samu seba v pozícii obhajovať človeka obvineného zo zločinu. Máte ako herečka jasné hranice, čo by ste si už nezahrali?
Ešte celkom neviem, ako to mám s nahotou vo filme. V mojom filmovom debute som nahá v každom druhom obraze, ale vnímala som to inak, s nahotou sa nenarábalo vulgárne. Ale určite existujú projekty, ktoré by som nešla točiť, alebo som v tejto chvíli presvedčená, že by som určité roly odmietla. Nesúvisí to však s obsahom alebo charakterom postavy. Adela Tralková vo Vine bola tiež veľmi zaujímavá postava. Áno, bola obhajkyňa človeka obvineného z vraždy dieťaťa. Keby som bola právničkou, viem, že by som nemohla obhajovať niekoho s rovnakým obvinením – bez ohľadu na to, či to urobil, alebo nie. Osobnostne, ľudsky ani profesijne by som na to nemala. Viedlo ma nájsť v nej rovinu, že nerobí svoju prácu ako zlý človek či ľahostajná osobnosť. Vnímala svet z pozície svojej profesie – každý človek si zaslúži obhajobu a ona hodnotila veci cez výrokovú logiku. Takto napísaná postava vo mne vzbudila záujem.
Rozumiem správne, že nie ste človek, ktorý vidí svet cez výroky, zákony alebo matematické vzorce?
Nie, to naozaj nie som.
Čítajte viac Stratil som samého seba a bol som na dne. Ján Ďurica o tom, ako mu najväčší pád ukázal novú životnú cestu
Za akého človeka sa považujete?
Snažím sa nehodnotiť a nesúdiť. Myslím si o sebe, že som dobrý človek, ale viem, koľko ma niekedy stojí námahy a energie zachovať sa správne a byť dobrým človekom. Aj preto, keď niekto zlyháva, snažím sa mať súcit. Som človek, ktorý o sebe môže povedať, že sa pokúša žiť správne. Bojovať a žiť správne.
Čo vám v tom najviac pomáha? Vnútorné nastavenie, výchova, osobnosť, ktorú ste si vybudovali vekom?
Som typ človeka, ktorý má veľmi citlivé svedomie. Keď mi niekto ublíži, môže to prestať existovať v momente, ako odpustím a odkráčam. Ale keď ublížim niekomu ja, musím si potom sama ľahnúť do postele a vyrovnať sa s tým. Viem, ako sa cítim, keď sa mi niečo nepodarí alebo v niečom zlyhám tak, že niekoho raním. Aj keď som nechcela. Spadnem do osobného pekla výčitiek. To je dôvod, prečo mám súcit aj s ľuďmi, ktorí možno nie vždy konajú správne.
Foto: TV Markíza
Je herectvo pre vás spôsobom úniku alebo skôr cestou hľadania porozumenia pre ľudí, ktorých primárne nechápete, no máte s nimi súcit?
Bude to asi kombinácia oboch prístupov. Neslúži mi ku cti, že je pre mňa trošku aj únikom. Lebo veci dosť hlboko a intenzívne prežívam. Komplikuje mi to život. Mám v sebe veľa emócií, niekedy sa mi zdá, že viac sa už ani nezmestí. Tým, že v herectve človek narába s emóciami, môžem ich použiť na niečo zmysluplné a trochu ich vyčerpať. Keď herec hrá nejaký charakter, musí ho mať rád. Je jedno, či je to dobrý, alebo zlý človek – aj keď podobné pojmy nemám rada, veci nie sú čierno-biele. Ale herec musí za postavou stáť. Nájsť si cestu k hrdinovi aj v momente, keď urobil veci, o ktorých ste presvedčený, že vy by ste ich nikdy neurobili. O toto porozumenie sa snažím aj v osobnom živote.
Dokáže dnešné rýchle seriálové herectvo, kde sa epizódy produkujú v intenzívnom nasadení, ponúknuť hercovi sebarealizáciu, s vidinou ktorej išiel na vysokú školu?
Je to dobrý sluha a zlý pán. Stala som sa herečkou z lásky k divadlu, je pre mňa na prvom mieste. Z trojice film, seriál, divadlo, som najlepšia na javisku a najslabšia na obrazovke – herecky. Ale seriálové herectvo je tréning a jeho prínos – hoci zároveň aj nebezpečenstvo – je v inom narábaní s časom. Všetko je oveľa rýchlejšie. Na filme sa natočia štyri obrazy za deň, na seriáli dvadsať. Herec musí inak narábať s nástrojmi, ktoré využíva pri práci, s emóciami. Mal by si dať pozor, aby sa jeho diapazón prostriedkov neoklieštil na štyri šuplíky afektovaných póz, ktoré dokola recykluje, a ani to nepostrehne. Preto je fajn popri seriáloch točiť aj filmy alebo hrať divadlo. Ale je to aj dobrý strečing. Nedávno som v Sľube točila obrazy, kde som sa mala rozplakať. Nakrúcam často s Filipom Tůmom, ktorý je neuveriteľne vtipný človek, neskutočný „srandista“. S ním pracovať znamená, že sa celý štáb veľa smeje. Niektoré klapky som musela opakovať, lebo som nevedela prestať. O to náročnejšie bolo točiť scénu, kde mám plakať. Máte málo času, no podarilo sa mi to relatívne rýchlo. Ak by som nemala seriálovú skúsenosť, šlo by to ťažšie.
Čítajte viac Smrť otca ma zmenila, priznala hrdinka vianočnej rozprávky Jurištová. Z princeznej je herečka, ktorá sa nebojí ohňa ani podnikania
Váš herecký kolega Ladislav Bédi v našom nedávnom rozhovore poznamenal, že sa mu niekedy zdá, že slovenskému divákovi stačí málo. Vy hovoríte o škatuľkovaní. Nespočíva však problém aj v tom, že diváci si vás zaradia do nejakého šuplíka, lebo scenáristi nič iné ako štyri škatuľky nenapíšu?
Mám v mojej kariére už aj momenty, keď som bola nahnevaná na scenáre a dejové linky. Hovorila som, nepodceňujme diváka. My ho vychovávame a nastavujeme mu latku. Nechcem ľudí opíjať rožkom. Ponúknime im kvalitu. Samozrejme, že diváci vezmú to, čo im dáme. Ale zdôrazňujem: vážme si diváka, nebuďme leniví a nedajme mu najmenej. Zaslúži si viac. Keď sa porozprávate s ľuďmi, ktorí okrem televízie aj čítajú knihy, zistíte, že vlastne nie je pravda, že im stačí málo. Slovenský divák si zaslúži viac.
V tom sa zhodnete aj s pánom Bédim. Hovorí o zodpovednosti prinášať viac kvality.
Áno, je na zodpovednosti tvorcov ponúkať kvalitné veci a neurážať diváka. Cítim zodpovednosť voči publiku, chcem mu prinášať nejakú hodnotu. A zodpovednosť cítim aj voči sebe, pretože do každého projektu dávam svoje meno a tvár.
Foto: archív TV Markíza
V minulosti ste otvorene hovorili, že váš dočasný odchod zo seriálu Nemocnica súvisel s vývojom postavy.
(úsmev) V prvom rade som vôbec nevedela, že je dočasný. Končila som s tým, že odchádzam navždy. A odišla som vo veľkom štýle, lebo som bola nahnevaná. Veľmi nahnevaná na scenáre. Nešlo len o moju postavu, ale o celý koncept. Keď som do seriálu vstupovala, komunikovala som s tvorcami moju žiadosť, aby príbehy a hrdinovia mali elementárnu úroveň. Viem, pre koho točíme, kto je cieľovka, ale vážim si divákov. Oni mi dávajú prácu a cítim voči nim zodpovednosť. Nechcem ich urážať povrchnými, patetickými, povedala by som až vulgárnymi dejovými linkami. Charaktery neboli konzistentné, v každom diele to bol iný človek. Scenáre boli povrchné, patetické, situácie rýchlo kvasené, nebolo čo hrať. Tak som odišla. Potom nastúpila Hana Lasicová ako hlavná scenáristka, už sme v minulosti spolu pracovali. Zavolala ma späť. Vedela, aké mám podmienky a jasne sme si odkomunikovali, že nechcem pracovať na projektoch, kde sú scenáre prázdne, povrchné, plytké a vulgárne. Viem, že si ľudia myslia, že herec točí v televízii pre peniaze, ale môžem ich zarobiť aj inak. Pokiaľ ma niečo uráža, nebudem to robiť. Hana poznala moje podmienky a mala rovnaké, tak sme sa dohodli. Druhý dôvod bol režisér Ján Novák. Veľmi sme si profesijne aj ľudsky sadli, máme podobný hodnotový systém. Spolupráca s ním ma veľmi posúvala, lebo ma obsadzuje do polôh, do ktorých ma iní nemajú tendenciu dávať. Vždy som hrala hĺbavé, dramatické postavy. On mi ponúkol niečo iné. Takže som sa vrátila aj kvôli nemu a som rada. Boli sme tam super partia.
Čítajte viac Scenáristka Hana Lasicová: Vždy budem tá od otca. A nevadí mi to. Ale do Viedne sa možno vrátim
Stáva sa, že žena, ktorá si jasne stanoví podmienky a povie svoj názor, dostane nálepku, že si vymýšľa. Prišli negatívne reakcie?
Nie. Sama neviem, ako je to možné. Ale veci, s ktorými som nebola spokojná, som komunikovala natoľko zreteľne a zrozumiteľne, že boli pre všetkých pochopiteľné. Možno som mohla ubrať z temperamentu, s akým som moje postoje zdieľala. Ale nebola by som to ja. A ľudia v brandži boli ústretoví aj voči môjmu temperamentu, za čo som vďačná.
Herečka Zuzana Mauréry mi raz povedala, že sa režisérovi odovzdáva, lebo je kapitán lode, čo je veľký test dôvery. Vy hovoríte, že si ľudí z umeleckého prostredia nepúšťate blízko k sebe. Ide tieto dve veci skĺbiť?
Som typ herca, ktorý sa neznáša na seba pozerať. Keď som točila môj prvý film Svetlonoc s Terezou Nvotovou, hneď som jej povedala, že nebudem kontrolovať jednotlivé zábery. „Musíš byť mojimi očami, máš moju dôveru,“ povedala som jej. Čo sa týka osobnej roviny, ľudí si nepúšťam blízko, ale v rámci práce je to iné. Pri Tereze som videla, že presne vie, čo chce, je výborná režisérka. Vytvorila podmienky, aby som sa jej mohla totálne odovzdať. Nemusím mať k človeku osobne blízko, ale v rámci profesijného vzťahu sa mu úplne odovzdám. S Jánom Novákom to nebolo ťažké, pretože v spolupráci s ním sa cítim nesmierne bezpečne. Rozumieme si, povie dve vety a ja presne viem, čo myslí. Je veľmi vnímavý a podarilo sa mu ma prečítať. Som dosť komplikovaný človek a on to so mnou vedel.
Foto: TV Markíza
Poďme k inej téme. Slovenské médiá z vás istým spôsobom urobili ambasádorku žien, ktoré nechcú mať deti. Ako sa cítite v tejto úlohe?
Veľmi dobre sa v nej necítim, nebudem vás klamať. Radšej by som sa prezentovala svojou prácou ako intímnymi vecami. Začalo sa to na instagrame, kde som v rámci formátu Q&A – otázok a odpovedí – veľmi úprimne a otvorene odpovedala. Tam sa prvýkrát objavila informácia, že nechcem mať vlastné deti. Chytili sa toho bulvárne plátky a začali vychádzať články. Čím viac článkov vychádzalo, rástlo množstvo ľudí, ktorých to zaujímalo. A novinári sa ma pýtali. Zdá sa mi, že možno by už bolo načase dať téme zbohom, ale keď dostanem otázku, odpovedám. Pre mňa to nie je citlivá téma, tak som ju rada otvorila. Môj dôvod, prečo nechcem mať vlastné deti, potvrdzuje, že veci nie sú čierno-biele. Vďaka tomu sa buduje aj povedomie, že dôvodov môže byť viac a že by sme ľudí nemali súdiť na základe predsudkov. Ak niekto nechce mať vlastné deti, nemusí to znamenať, že je egoista. Môže to byť z dôvodov, ktoré sú v totálnom kontrapunkte s egoizmom.
Napriek otváraniu diskusie a detabuizovaniu prichádzajú zrejme aj povrchné reakcie a odsúdenie. Stretli ste sa s nimi?
Pripravovala som sa na hejty a na samotné interview som šla s tým, že som očakávala negatívne komentáre. Sama som prekvapená, ale nestretla som sa so žiadnymi negatívnymi reakciami. Keď vyšiel rozhovor pre Denník N, dostala som úžasné pochopenie a takú pozitívnu spätnú väzbu, že som bola v šoku. Ľudia mi písali more správ. Drvivá väčšina boli takí, ktorí sú už rodičmi. A písali aj ľudia, ktorí sa tiež rozhodli nemať deti. Bola som šťastná, keď som videla, čo to pre niektorých ľudí znamenalo. Ukázalo sa, že otvoriť verejne tému, bolo dôležité. Ale nehnevám sa ani na hejterov. Nie každý má prostriedky, aby pochopil, ako fungujú médiá. Keď vyjde nejaký nepekný bulvárny článok, rovnakou obeťou som ja, ako človek, čo píše nenávistné komentáre. Vôbec ich nesúdim. Ale po tom rozhovore som negatívnu spätnú väzbu vôbec nemala.
Čítajte viac Dcéra Karola Duchoňa: Otcove piesne žijú, to je dôležitejšie ako škandály
Dovolím si osobnú otázku, ale nemusíte na ňu odpovedať. Akým spôsobom vstupuje rozhodnutie do vášho súkromného života a formovania partnerských vzťahov?
Mám 32 rokov, nejaké partnerské vzťahy mám za sebou. Každý môj partner, prirodzene, chcel mať deti. A každý bol ochotný sa ich vzdať kvôli mne, aby o mňa neprišiel. Mám pocit, že tak to nie je správne. Keď človek chce byť rodič, má silnú, doslova biologickú, potrebu, nemal by o ňu byť pripravený. Už som zažila, že som niekoho naozaj milovala a vedela som, že sa s ním musím rozísť. On by to neurobil. Lenže ja mu deti nedám a viem, že si zaslúži ich mať – už len preto, že po nich túži. Je to potreba, ktorú má právo si naplniť. Poviem teraz niečo veľmi intímne, hádam to nebudem ľutovať: priťahujú ma starší muži. V ich prípade, našťastie, deti už majú alebo majú podobné nastavenie ako ja. Zatiaľ je teda môj súkromný život v pohode. Ale už som sa ocitla v situácii, že to bol problém a stálo ma veľa energie zachovať sa správne a nie egoisticky.
Ďakujem veľmi pekne za úprimnosť. Na záver odbočme od vzťahových tém a uzavrime náš rozhovor profesijne. Píšete poéziu a poviedky. Bude v budúcnosti na pultoch kníhkupectiev kniha od Evy Mores?
Mám pocit, že čím neskôr, tým lepšie. Vravím si, že ak mám čo ponúknuť teraz, neskôr toho bude ešte viac. Stále naháňam nejakú lepšiu verziu samej seba. Dostala som aj ponuky na vydanie, odmietla som ich. Ambíciu mám, ale pravdupovediac, kým budem mať pocit, že som dosť dobrá na to, aby to vyšlo, budem už možno v dôchodku. (úsmev)
VIZITKA: Herečka Eva Mores sa narodila 30. novembra 1992 v Žiline, prvýkrát sa na obrazovkách objavila v Rodinných prípadoch. Jej kariéru pred kamerami však naplno odštartoval seriál Nemocnica, ku ktorému neskôr pribudla aj Vina či populárny Sľub. Zahrala si v druhom celovečernom filme Terezy Nvotovej Svetlonoc a za snímku Hore je nebo, v doline ja získala tvorivú prémiu cien Igric v hereckej kategórii. Objavila sa na doskách divadiel ako Mestské divadlo Žilina, Štúdio 12 na doskách Divadla Lab či Teatro Colorato.
