Vášnivý, divoký a rebelský – to je povesť, ktorú si za roky vybudoval v hudobnej brandži – ale je to aj srdečný umelec, ktorý sa snaží čo najviac priblížiť svojmu publiku. Pre to slovenské si pripravil veľké prekvapenie. Pravda sa s Hauserom zhovárala už druhýkrát tento rok, aby nám prezradil, aké prekvapenie okrem svetoznámej hudobníčky Caroline Campbellovej čaká na návštevníkov jeho bratislavského koncertu.
Nestretávame sa prvýkrát, tento rok je to už náš druhý rozhovor. Ako sa máte? Čo všetko sa udialo počas leta a posledných mesiacov?
Fantasticky. Mal som rušné leto ako vždy. Stále niečo robím. Nejaké koncerty a festivaly, ale aj nahrávania a videá, stále som zaneprázdnený. Aj keď nehrám na koncertoch, stále mám čo robiť.
Čítajte viac Hrať pre kráľovnú, pápeža či obyčajného diváka – v tom nerobím rozdiely. Moja hudba patrí všetkým, hovorí HAUSER exkluzívne pre Pravdu
Vraciate sa na Slovensko – koncert je už, takpovediac, za dverami. Tešíte sa?
Veľmi, pretože si pamätám, keď som naposledy hral na Slovensku, bolo to skvelé. Aréna bola plná nadšených ľudí, veľmi vrúcne publikum. Cítil som sa ako doma a v pamäti mi zostalo, aký šialený večer to bol. Dúfam, že tentoraz ho ešte prekonáme.
Plánujete zahrať aj jednu slovenskú pieseň, prerobili ste ju do verzie s violončelom.
Áno, je to pravda. Pracujem na projekte „Music Unites the World“ (Hudba spája svet) a zahrnul som doň aj jednu pieseň pre Slovensko. Asi ju zahrám naživo pred všetkými, aby si so mnou mohli zaspievať (úsmev)
Prezradíte nám teda tajomstvo – aká skladba zo Slovenska u vás vyhrala?
(Hauser si najprv začne pospevovať a napodobňovať melódiu) Je to pesnička Ľudia nie sú zlí (pozn. redakcie: od kapely IMT Smile).
Dočkajú sa teda diváci bratislavského koncertu aj skupiny IMT Smile ako hosťa?
To je dobrý nápad. Vnukli ste mi myšlienku, uvidíme. (úsmev)
Vráťme sa ešte k vašej najnovšej nahrávke. V septembri vyšiel album Cinema venovaný známym filmovým skladbám. Prečo práve tento typ hudby?
Filmová hudba je môjmu srdcu blízka. Soundtracky všetci poznáme a milujeme. Vyrastali sme s mnohými filmami a samotný album, teda jeho nahrávanie s Londýnskym symfonickým orchestrom, bola veľmi náročná vec. Do jeho vzniku sa zapojilo naozaj veľa ľudí: producenti, aranžéri, dirigent, orchester. A viete, ono to znie úžasne. Mnohé piesne znejú, akoby boli napísané pre violončelo. Bohužiaľ, neboli, ale ja som ich prerobil na violončelové skladby. A teraz, keď ich počujete na violončele, myslíte si, že mali byť napísané práve pre tento nástroj.
Foto: Norbert Baksa
Ste hlavnou hviezdou vašich vystúpení, aj na albume Cinema je v prvom rade vaše meno a tvár. Hrať s telesami ako Londýnsky symfonický orchester však prináša stretnutia množstva hudobníkov, veľa rôznych temperamentov, ľudí z rôznych častí sveta. Je hudba univerzálnym jazykom, ktorý všetkých spája?
Hudba je niečo, čo spája všetkých, každý národ, každú kultúru. Je to opak politiky, pretože tá všetkých rozdeľuje a hudba nás všetkých spája. Obzvlášť hudba, ktorú hrám ja, pretože violončelo nemá ani texty a slová. Dá sa mu ľahko porozumieť v každom kúte sveta.
Odporučili by ste, aby do vlád išli namiesto súčasných politikov radšej violončelisti, huslisti a dirigenti?
Presne tak. Keby existovala len hudba, neboli by žiadne vojny.
Čítajte viac Slovenka v slávnom Cirque du Soleil ročne odohrá 300 predstavení: Musela som zahodiť predsudky o malej krajine, priznáva
Pri klasickej hudbe je kapitánom lode dirigent. Ako vychádzate s nimi? Dokážete ich počúvať?
(smiech) Úlohou dirigenta je nasledovať to, čo robím ja.
Ako prvý singel z nahrávky Cinema ste vybrali pieseň z filmu o Jamesovi Bondovi. Prečo?
Milujem filmy o Jamesovi Bondovi, je moja obľúbená filmová postava. A vidím veľa podobností medzi mnou a Jamesom Bondom. Jediný rozdiel je, že nepoužívam zbrane. Namiesto nich mám violončelo.
Foto: Olaf Heine
Keď sme sa naposledy rozprávali, povedali ste, že súčasná hudba nie je taká živá, nemá toľko sily ako napríklad klasika. Ale na albume „Cinema“ je aj pieseň od Billie Eilish. Zmenili ste názor?
Vo všeobecnosti súčasná hudba nemá dobré melódie a krásne texty. Bohužiaľ, každým rokom sa hudba stáva z nejakého dôvodu menej krásnou. Ale existujú výnimky a táto pieseň od Billie Eilish je veľmi krásna, melodická. Nahrali sme verziu s orchestrom a vlastne som pieseň premenil na klasické majstrovské dielo. Znie akoby ju napísal nejaký skladateľ z minulosti, ako napríklad Čajkovskij alebo Rachmaninov. So správnym aranžmánom dostanú aj súčasné piesne nový rozmer.
Keď vyberáte skladby na album alebo hľadáte melódie, ktoré sa nakoniec dostanú na nahrávku, ako prebieha celý proces? Našli ste počas neho aj dielo, ktoré ste možno až tak dobre nepoznali a úplne vás ohromilo?
Ten proces výberu nie je ľahký. Existuje veľa krásnych piesní. Ale vždy vyberám také, ktoré najlepšie sedia violončelu. Ak máte krásnu, romantickú melódiu, je pre violončelo dokonalá. A boli tam aj piesne, o ktorých som predtým netušil, že existujú. Napríklad Concerto pour une fin d'un amour (pozn.redakcie: skladba z filmu Láska je bláznivá vec z roku 1969), nepoznal som ju. Je napísaná pre klavír. A potom som počul melódiu a povedal si: Na violončele bude znieť dokonalo. Na albume je napríklad aj skladba od Ennia Morriconeho La Vent, le Cri. Je menej známa, ale keď som ju prvýkrát počul, úplne ma odrovnala.
Čítajte viac Ako to bolo s Trumpom? Scenárista Simpsonovcov pre Pravdu odhalil tajomstvo slávnych predpovedí
Ennio Morricone bol jeden z najznámejších skladateľov, pokiaľ ide o filmovú hudbu. Je aj vaším snom možno raz spolupracovať s Hollywoodom na veľkom filme?
Veľmi by som si to želal. Zvuk violončela je pre soundtracky dokonalý, pretože ho často vo filmoch počujete v pozadí. Zosilňuje emócie filmu a príbehu.
Rozlúčme sa otázkou k turné, ktorého súčasťou je aj bratislavský koncert. Volá sa „The Rebel is Back“ (Rebel je späť). Čo pre vás vlastne znamená rebélia?
Vždy som bol veľký rebel. Pochádzam z kruhov klasickej hudby, kde je všetko trochu skostnatené. Dajú vás do škatuľky, dajú vám limity. Máte hrať takto, správať sa zase takto. Keď som ako študent v klasickom prostredí požmurkával po dámach v publiku, bolo to šokujúce. Lenže ja som sa prezentoval ako rocková hviezda a vždy som hral po mojom. Vlastným štýlom. Nedodržiaval som pravidlá. To bola moja veľká rebélia, búril som sa proti establišmentu. Teraz na mojich vystúpeniach konečne robím veci, ktoré som vždy chcel – bez toho, aby mi niekto hovoril, čo mám robiť.
