Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou podobou relácie Ide o nás (Rozhovory so Zdenom Gáfrikom), ktorú herec Josef Trojan navštívil pred pár dňami – pozrieť si ju môžete nižšie.
Vaše profesionálne začiatky sa nespájajú s herectvom. V minulosti ste si vyskúšali prácu na recepcii v hoteli, rozvážali ste pizzu. Aké povolanie by ste si teda vybrali, keby ste neboli dnes hercom?
V úplne ideálnom svete by to bol basketbal alebo niečo okolo neho. Ako dieťa som ho hrával, ale hral som veľmi krátko. Vrátil som sa potom k nemu až v druhom životnom kvartáli, už čisto na neprofesionálnej báze. Ale milujem tento šport, je pre mňa koníček číslo jeden. Viem si predstaviť napríklad aj profesiu trénera alebo možno nejakého športového skauta. Napĺňalo by ma to.
Prečo sa z koníčka nestala skutočná profesia? Chýbal vám pomyselný vrcholový talent či ste skôr vyhodnotili, že herecké zamestnanie bude zaujímavejšie?
Basketbal som hral, keď som bol úplne malý – vo veku zhruba siedmich, ôsmich rokov. A priznám sa, vtedy ma veľmi nebavilo. Odradil ma prvý rok, keď sa učíte všetky zručnosti. Nedostal som sa cez toto obdobie a začal sa venovať iným športom. Láska k basketbalu sa naplno vrátila až okolo mojej dvadsiatky. Znovu vstúpil do môjho života a už ma nepustil.
Pomohla vám táto skúsenosť a dnešná vášeň pre šport aj v prístupe k úlohe vrcholového športovca?
Povedal by som, že doslova v prístupe k životu. Hrával som vrcholovo florbal, k tomu som zároveň hrával futbal a vyskúšal si celý rad iných disciplín. Športový prístup k životu je niečo, čo si určite beriem aj do herectva. V momente, keď sa v niečom zdokonaľujete, keď tomu venujete čas a starostlivosť, nemôže sa stať nič iné, než že sa v tom zlepšíte. Niekedy pokrok príde skôr, inokedy neskôr, ale nakoniec vždy príde. V tom vidím férový princíp.
V športe si jednotlivec žiada merateľný výsledok, no v herectve sa úspech meria ťažko. Čo je pre vás odmenou alebo znakom, že ste dosiahli určitú hranicu a posunuli sa na pomyselný stupienok víťazov?
Určite sa to nedá merať rovnakým metrom ako v športe. Umenie je veľmi subjektívna záležitosť. Existujú však isté kritériá; pre mňa je kľúčové, ako dokážem obstáť sám pred sebou. Znamená to, že ak mi je „ľahko na bojisku“, muselo mi byť predtým „ťažko na cvičisku“. Ak sa teda v scenári kompletne orientujem, rozumiem vzťahom a motiváciám postáv a mám celkový prehľad, viem, že som si domácu úlohu spravil. Keď sa počas natáčania pri stvárňovaní postavy cítim dobre, zvyčajne to znamená, že som sa v tej úlohe „zabýval“. To si však vyžaduje, obrazne povedané, najprv postaviť celý dom, aby ste v ňom mohli bývať. V tomto ohľade si svoju prácu meriam, hoci je nesmierne ťažké byť arbitrom samého seba. Venujem sa tomu desať rokov a už dokážem aspoň v hrubých obrysoch rozlíšiť, či si pri pohľade na seba verím, alebo nie. Keď cítim, že na obrazovke viem, čo robím a prečo to robím, je to pre mňa ďalší signál, že som sám pred sebou obstál.
Čítajte viac Kopačky zavesil na klinec, aby sa stal hercom. Dnes hovorí: Mám najlepšiu manželku na svete, bez nej by som to nezvládol
Ako prebiehalo stavanie tohto domu a príprava domácej úlohy v prípade projektu Nepela?
Bol to veľmi postupný proces. Najprv musia existovať pevné základy a až potom sa herec môže venovať najjemnejším detailom a tomu, aby rola pôsobila čo najviac živo a plasticky. Začína sa zberom informácií o danej osobe, sledujete ju, pozeráte sa na…
Prepáčte, skočím vám do odpovede. Vedeli ste predtým, kto je Ondrej Nepela?
Nie, vôbec. Je to vlastne smutné a poukazuje, že jeho odkaz bol vo vtedajšom komunistickom Československu, po jeho odchode do západného Nemecka, takmer úplne potlačený a odsunutý na vedľajšiu koľaj. Veľmi málo sa o ňom potom písalo. Jeho hviezda teda nepokračovala v žiarení, skôr zhasínala. Aj to je dôležitý dôvod, prečo točiť filmy o podobných osudoch a pripomínať si ich. Ale aby som sa vrátil k procesu tvorby postavy, o ktorom sme hovorili predtým: najprv zhromažďujete informácie, potom prichádza na rad váš osobný vklad, v rámci ktorého využívate umeleckú licenciu a participujete na tvorbe charakteru. Všetko, čo viete, musí prejsť vaším osobným filtrom. Následne do procesu vstupuje režisér, scenárista a jednotlivé zložky sa musia stretnúť v spoločnom bode. Keď všetko do seba zapadne, výsledok sa odtlačí na plátne. Či sa to podarilo, už nechávam na posúdení diváka. Je dôležité vedieť pred natáčaním informačnú nádobu aj trochu vyprázdniť, aby herec nebol preťažený. Pri filmovom herectve je kľúčové sústrediť sa na konkrétnu scénu. Ak ju zaťažíte vedomosťami o celom príbehu, môžete začať hrať veci, ktoré do nej ešte nepatria. Ten príbeh je ako klbko, ktoré sa nabaľuje postupne, a vy nemôžete pridať všetky nitky naraz.
Ako v tomto kontexte funguje rola režiséra? Film Nepela je celovečerným debutom Gregora Valentoviča. Zároveň vás aktuálne diváci môžu vidieť vo filme Franz – pod vedením skúsenej, na Oscara nominovanej režisérky Agnieszky Holland. V minulosti ste spolu nakrútili aj snímku Šarlatán. Vnímali ste medzi nimi rozdiel?
Určite, ale rozdiel cítite pri práci s každým režisérom a režisérkou. Je to prirodzené, pretože každý sme iný a naša inakosť sa premieta aj do pracovného prístupu, do spôsobu, akým premýšľame o štruktúre diela alebo čo považujeme za dôležité. Každý má priority nastavené trochu inak a príbeh rozpráva svojím osobitým spôsobom. Takže rozdiely tam, samozrejme, boli. Agnieszka je ostrieľaná režisérka svetového formátu, ktorá pracovala na monštruóznych produkciách v Amerike, Anglicku či vo Francúzsku. To sa prejavuje v tom, že má k dispozícii oveľa viac nástrojov na riešenie rôznych situácií, ktoré sú podložené obrovskými skúsenosťami. Všetko je to teda o skúsenostiach.
Čítajte viac Nepela by bol s mojím filmom spokojný, hovorí režisér očakávanej snímky o slávnom korčuliarovi. Pre kritikov má odkaz: Rovnaký meter aj na seba
Film Nepela je intímnym pohľadom do duše známeho, hoci pre mnohých súčasníkov vlastne relatívne neznámeho športovca. Predpokladám, že to bola aj fyzicky náročná rola. Ako prebiehala vaša telesná príprava? Vedeli ste predtým vôbec korčuľovať?
Trochu áno. So školou sme chodili na korčuľovanie a párkrát som sa s kamarátmi naháňal za pukom na rybníku, ale to je viac-menej všetko. Korčuľovanie nikdy nebola moja silná stránka. Keď potom dostanete krasokorčuliarske korčule so zúbkami – určené na krasojazdu – začínate prakticky odznova. Správajú sa úplne inak ako hokejové. Začínal som naozaj opatrnými pohybmi po ľade. Bolo to fyzicky náročné. Športujem celý život, no musím povedať, že krasokorčuľovanie bolo z hľadiska komplexnosti asi najťažší šport, aký som kedy robil. Mal som však šťastie, že produkcia mi vyšla v ústrety a mohol som do prípravy investovať toľko času, koľko som potreboval. Nakoniec sme na ľade strávili pred natáčaním okolo 120, možno 130 hodín, s natáčaním ich bolo okolo 160. Išlo o poctivú dávku prípravy. Nakoniec to dopadlo tak – a to je moja obľúbená historka – že môjho dabléra robil najlepší slovenský krasokorčuliar Adam Hagara. Keď ho obliekli do rovnakého kostýmu, upravili mu vlasy a dali bokombrady, a stáli sme obaja na ľade, občas na neho volali Jozef a na mňa Adam. Bolo fajn zistenie, že som sa v základných prvkoch dokázal pohybovať s takou samozrejmosťou, až to mohlo niekoho pomýliť.
Vracali ste sa domov aj s modrinami?
Samozrejme. Ale pády k tomu patria. Pri profesionálnom lyžovaní som sa naučil, že v momente, keď padáte, znamená, že „vypínate hlavu“. Môže to znieť negatívne, ale v skutočnosti je to veľmi pozitívne, pretože sa dostávate zo zóny strachu. Myslím si, že práve v tom je základ zlepšenia: prestanete kontrolovať každý pohyb a začnete si veriť. Samozrejme, so sebou to nesie riziko, že občas prestrelíte svoje možnosti a spadnete. Pre mňa však bolo pozitívne, keď som začal padať, lebo to znamenalo, že sa posúvam.
Foto: CinemArt SK
Čo bolo pre vás v tomto projekte náročnejšie: zvládnuť fyzickú prípravu alebo jazykovú, keďže vo filme hovoríte po slovensky?
Sú to dve úplne odlišné disciplíny a obe boli náročné a pre mňa osobne nesmierne dôležité. Sľúbil som si, že obom budem venovať maximálnu starostlivosť. Slovenčina bola o to pálčivejšia, že pri krasokorčuľovaní odo mňa nikto nič neočakával – čo sa naučíte, to sa naučíte. Ale v jazyku, ak podceníte prípravu, uberiete postave obrovské množstvo bodov. Ondreja Nepelu a jeho príbeh si natoľko vážim, že som si sľúbil, že toto nemôžem podceniť. Bolo mi jasné, že to nebude perfektné – nikdy neapelujem na dokonalosť. Snažím sa však, aby veci boli čo najbližšie k dokonalosti. Chcel som mať sám pred sebou čistý štít, že som príprave venoval maximum. Mal som skvelú lektorku Katarínu Šulajovú, takže som na jazykovú výučbu nebol sám, a pracovali sme na nej naozaj neúprosne.
Existuje nejaké univerzálne posolstvo, ktoré musí mať dobrý biografický film?
Myslím si, že by mal s divákom vždy niečo urobiť. Nebránim sa ani tomu, že ho môže v niečom nahnevať. Mal by v ňom niečo vzbudiť, aby z kina neodchádzal len s pocitom samozrejmosti. Mal by vyvolať otázky, hoci aj nezodpovedané, a mal by sa s divákom nejakým spôsobom „hrať“, aby vznikol dialóg. Nemyslím si však, že existuje nejaký univerzálny prvok, ktorý by musel obsahovať každý takýto film.
Čítajte viac Hrdá mama Klára Pollertová o synovi Josefovi Trojanovi: Našu pomoc nepotrebuje. Ale jednu radu mu rodičia dali
V súvislosti s Ondrejom Nepelom sa o tom veľa nehovorí, ale bol homosexuál, patril medzi LGBTI ľudí a jeho smrť súvisela s chorobou AIDS. Sú tieto dôležité detaily zachytené vo filme?
Priamo choroba a táto časť života nie, ale jeho sexualita je jednou zo zásadných liniek filmu. Vo vtedajšom Československu v 70. rokoch už homosexualita nebola na zozname trestných činov, no stále bola celospoločensky vnímaná, s výnimkami, ako forma choroby alebo úchylky. Coming out bol vtedy absolútne nemysliteľný. Je to niečo, čo si ako heterosexuál len ťažko dokážem predstaviť. Sexuálna orientácia je úplným základom identity, odvíja sa od nej celý rad životných situácií a vaša osobná sloboda. Ak vám niekto tento základ vnútornej slobody znemožní, musí to byť obrovská ťarcha. Tento konflikt – režim verzus sloboda jednotlivca – je vo filme určite zdôraznený. A to sa netýka len LGBTI ľudí, ale všetkých ľudí, ktorí akýmkoľvek spôsobom vybočovali zo štandardu, čo sa vtedajšej komunistickej strane nepáčilo, pretože to pre ňu bolo nepohodlné a nebezpečné.
Nezdá sa vám, že sa za posledné roky presúvame do doby, keď ľudia akoby si nevážili slobodu a, naopak, mnohí z nich volajú po väčšej miere ovládania a dokonca autokratických režimoch?
Môžeme sa vlastne pozrieť na to, čo sa nedávno uzákonilo do ústavy u vás na Slovensku. Sú to prvé, dosť zásadné kroky k tomu, aby sa spoločnosť začala uzatvárať do bariér – bariér, ktoré sú pre niekoho pohodlné, no nie sú zlučiteľné so stavom spoločnosti. A takýchto krokov môže pribúdať. Súhlasím, že v určitých ohľadoch sa dostávame niekam, kde sa to už v minulosti začínalo. Mechanizmy a vzorce sú často veľmi podobné: k moci sa dostane strana, ktorá získa vplyv na legislatívu a oblasti ovplyvňujúce celospoločenské dianie, napríklad verejnoprávne médiá. Cez ne potom dokáže meniť spoločenský diskurz. Je to nebezpečné, pretože sa to často deje v zákulisí a malými krokmi, ktoré však môžu otvoriť obrovskú priehradu. My v Česku máme výhodu Senátu ako ďalšieho kontrolného mechanizmu. Vy, bohužiaľ, túto inštanciu nemáte, a v tom vám veľmi držím palce a súcitím s vami.
S otcom Ivanom Trojanom ste krátko pred voľbami nakrútili spot, kde ste vyzývali ľudí, aby išli voliť. Ako vnímate situáciu po voľbách a ich výsledku?
Nie je to pozitívna situácia. Stačí sa pozrieť, ako teraz vyzerá skladanie vlády. Nie som politológ a týmto témam sa snažím vyhýbať, pretože mojou expertízou – a aj to je expertíza ešte veľmi chabá, pretože som len na začiatku – je herectvo. Z pozície občana, ktorý sa o dianie zaujíma, však stačí sledovať, ako sa formuje vláda. Hrozí nám, že ministrom zahraničia bude človek, ktorý otvorene hlása rasistické, xenofóbne a homofóbne výroky (pozn. redakcie: politik Filip Turek) a potom o tom verejne klame. To sú pre mňa hrôzostrašné scenáre. Myslím si, že nás čakajú veľmi zaujímavé a, obávam sa, aj veľmi nepríjemné štyri roky.
Viedli vás vaši rodičia k tomu, aby ste sa stali uvedomelým občanom, ktorého zaujíma spoločenské dianie, alebo je to skôr odraz vášho vlastného uvedomenia?
Určite rodičia. Tam je základ, myslím, že u väčšiny ľudí. A to sa neskôr rozvíja ďalej; začnú vás zaujímať vlastné témy, ktorým sa venujete do hĺbky. Na začiatku však stáli rodičia. Obaja sú príkladom uvedomelých občanov. Sú zodpovední voči sebe, ohľaduplní voči okoliu a sú si vedomí, že politika a jej dôsledky majú miesto v našich životoch.
Ako teda vyzerala bežná debata večer u Trojanovcov? Bola o politike, hraní alebo o futbale?
(úsmev) Najmä o futbale. To je pre nás stmeľujúci prvok. Otec je extrémne vyťažený herec, mama je skvelá herečka, ktorá dala kariéru bokom, aby vychovala štyroch chlapcov, čo je najťažšia profesia na svete. Môj starší brat je politický novinár. Všetci žijeme pomerne náročné životy, takže pre nás chlapcov je šport na prvom mieste. Máme však veľkú výhodu v mojom staršom bratovi Františkovi, ktorý píše pre týždenník Respekt. Ten sme odoberali dlho predtým, ako tam začal pracovať, a je pre nás zdrojom kvalitnej žurnalistiky. Máme teda doma človeka, ktorý situácii rozumie v absolútnej šírke a sprevádza nás politickým svetom. Otec je zároveň veľmi zodpovedný občan, ktorý sa o politiku zaujímal celý život. Aj v období komunizmu podpísal petíciu za prepustenie politických väzňov, za čo bol odvelený na okraj Slovenska. Politika bola v našej rodinnej histórii prítomná – aj mamina rodina, ktorá mala židovský pôvod, bola perzekvovaná najprv nacistickým a potom komunistickým režimom. Citlivosť voči totalitným režimom a tendenciám je teda v našej rodine hlboko zakorenená.
Ovplyvňuje to aj vaše kroky pri výbere úloh alebo práce v divadle a vo filme?
Svojím spôsobom áno. Niežeby scenáre prechádzali cez moje politické sito, ale podvedome a niekedy aj vedome rolu zohrá moje nastavenie. Je to o mojom spoločenskom postoji. Nechcem hrať vo veciach, ktoré nejakým spôsobom degradujú alebo zosmiešňujú tému, ktorá je pre mňa dôležitá, alebo o ktorej viem, že je v spoločnosti citlivá a vyžaduje si opatrné a citlivé stvárnenie. V tomto sa snažím byť obozretný.
Dotknem sa ešte jednej témy, ktorá je síce osobná, no istým spôsobom súvisí so životom, ktorý vediete. Veľmi otvorene ste hovorili o psychických problémoch, o hypochondrii a o tom, že ste mesiac strávili v dennom stacionári. Čo viedlo k tejto situácii?
Poviem to vo všeobecnejšej rovine, pretože časť môjho života si chcem nechať pre seba. Išlo o nahromadené veci. Problémy, ktoré vo vás rastú, napučiavajú a vy ich neriešite. Sú to určité vzorce správania, z ktorých keď vytriezviete, a niekto vám pomôže, zistíte, že toho nahromadeného je toľko, že potrebujete vyhľadať odbornú pomoc, aby ste mohli začať svoju cestu. A prečo o tom hovorím? Pretože čím viac sa z toho robí téma, okolo ktorej treba chodiť po špičkách, tým horšie. Mojím cieľom je, aby sa z mentálneho zdravia stala bežná spoločenská téma. Aby sme sa dostali do bodu, keď hovoriť o ňom nie je žiadne hrdinstvo, ale je to vnímané s rovnakou vážnosťou ako fyzické ťažkosti.
Čítajte viac Ako herečka nemám strach z ničoho, ako občianka sa o našu spoločnosť bojím, hovorí hviezda z Dunaja Jana Majeská
Čo vo vás vyvolávajú reakcie, ktoré vás označujú za súčasť „príliš precitlivenej generácie“, respektíve celý dialóg generalizujú na „precitlivelú generáciu“?
Sú pre mňa motiváciou venovať sa tomu ďalej. Hlasy, ktoré majú tendenciu znevažovať, že niekto rieši svoje vnútro, sú len dôvodom, prečo tému neustále otvárať a dúfať, že keď táto generácia odrastie, vystrieda ju taká, pre ktorú to bude samozrejmosť. Možno mám idealistický pohľad, ale musím v ňom veriť, aby som videl nádej na pokrok.
Máte teda nádej, že sa situácia v spoločnosti zmení k lepšiemu?
Ako spoločnosť sme sa už dostali aj z horších vecí. Jediné, čo ma trochu mrzí, je, že si začínam všímať neustále sa opakujúce schémy a spoločenské vzorce: vždy príde nejaké zlepšenie, ktoré vystrieda zhoršenie. Je to neustály krok dopredu a krok dozadu. Je to však zložitá sociologická otázka, pretože vždy, keď sa zvolia nejaké strany, jedna časť spoločnosti si myslí, že je to správne, a druhá, že zle. Potom sa to zvyčajne otočí. Myslím si však, že existuje súbor univerzálnych ľudských tém, ktoré by mali byť stmeľujúce pre všetky skupiny.
Foto: CinemArt SK
Rozlúčme sa pozitívne. Existuje nejaká rada, ktorú by ste odkázali ľuďom – ako si urobiť svet okolo seba lepším a zároveň prispieť k lepšiemu svetu pre ostatných?
Skúsim povedať niečo, čo možno nie je úplne klasické. Dobre jedzte. Dávajte si pozor na stravu. Moja veľká téma, ktorej sa venujem, je mikrobióm. A naozaj vám môžem povedať, že v momente, keď máte „vyladený“ mikrobióm, zlepší sa vám psychika aj celkový pocit bytia a pohody (well-being). Veľmi sa o tom nehovorí, stále počúvame iné rady, tak ja poviem takú, ktorá nie je až taká typická. Strava naozaj veľmi pomáha v tom, ako sa cítite.
VIZITKA: Josef Trojan sa narodil 8. januára 2001 v Prahe. Pochádza z hereckej rodiny, jeho otcom je herec Ivan Trojan, starým otcom bol zosnulý Ladislav Trojan a mamou je herečka Klára Pollertová. Na plátne debutoval ako dieťa maličkou rolou vo filme Anjel pána. Pred kamery sa potom väčšou rolou vrátil až o osem rokov v snímke Revival. Nasledovali tituly ako Cena za šťastie, Abstinent či snímky Šarlatán alebo vianočná rozprávka Tri princezné. Nedávno ukončil svoje angažmán v Divadle Petra Bezruča v Ostrave. Do slovenských kín v roku 2025 vstúpil s dvoma biografickými snímkami. V Nepelovi stvárnil korčuliara Ondreja Nepelu, vo filme Franz zase alter ego spisovateľa Franza Kafku.
