Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou verziou rozhovoru v relácii Ide o nás, ktorú Hana Lasicová navštívila v lete tohto roka. Pozrieť si ju môžete nižšie.
Slovenská verejnosť vás vníma ako spisovateľku, menej ľudí vie, že ste scenáristka. Máte nejaké obľúbené výrazy alebo, naopak, také, ktoré nechcete mať v scenári?
Máte na mysli, ak niekto iný píše scenár a ja ho potom kontrolujem? Nuž áno. (úsmev) Som už asi známa tým, že mám dosť pripomienok k rôznym scenárom, ktoré prichádzajú. Prevažuje u mňa pocit, že scenár a celkovo televízna práca sú kolektívne a kolektívny výsledok tam musí byť cítiť. Čiže, vždy to beriem tak, že keď dám pripomienky, posúvam dielo ďalej. Ale je pravdou, že niektorí to nemajú radi.
Slovenčina má špeciálne výrazy, ukazovacie zámená, citoslovcia. Transportujú sa ľahko do scenára?
Televízny scenár má byť hovorový, takže podobné výrazy sú v poriadku. Jediné, na čo ja si extrémne potrpím, je gramatika. Je to možno trochu aj humorné – takmer som nechodila do slovenských škôl, a pritom dbám na čiarky a na rozličné drobné nuansy, ktoré ma vyrušujú.
Tak schválne – prezraďte nejaké slovné spojenie, pri ktorom sa vám zježia vlasy.
Napadlo ma (smiech). To neznášam. (pozn. redakcie: spisovne je správne „napadlo mi“)
Čítajte viac Povedala som si, že nebudem ničiť náš vzťah tým, čo nemáme, hovorí Anikó Vargová. Život bez detí si však musela natrénovať
Keď už je hotová časť vašej práce pri písaní, pokračuje nejako aj na nakrúcaní? Chodíte sa naň pozerať?
Keď je scenárista prítomný na pľaci, všetkých to zvyčajne rozrušuje. Každý čaká, čo povie, či to robia správne. V tej fáze je tam však už zbytočný, dielo je hotové a vstupuje do neho režisér. Môže mať pocit, že sa musí scenáristu pýtať na povolenie, aj keď je jasné, že si to napokon spraví po svojom. Takže na pľac už scenárista nemá chodiť. Jedine, že sa ide pozrieť, a potom tam z ľútosti niekde sedí a sleduje. Treba sa jednoducho odosobniť a odovzdať prácu ďalej.
Herci často hovoria, že sa na seba v televízii či v kine nepozerajú. Pozerávate svoje diela po dokončení?
Áno, sledujem ich. Nie vždy dobrovoľne. Pri seriálovej tvorbe, keď som v pozícii head writera (hlavného scenáristu), sledujem prácu tak trochu aj z pozície kreatívnej producentky. Pozerám takzvané offliny – strih ešte pred finálnou úpravou farieb a zvuku. V tejto fáze mám poslednú možnosť dať pripomienky a ukázať režisérovi, že niečo by sme mohli spraviť inak. Tam ešte mám svoj vklad a musím si nakrútené materiály pozrieť.
Foto: IKAR
Aká je miera slobody scenáristov v slovenskej komerčnej televízii?
Povedala by som, že to závisí od televízie aj od témy. Momentálne pracujem najviac pre televíziu JOJ a môžem povedať, že miera slobody je v nej, našťastie, veľmi veľká, čo si nesmierne cením.
Kdesi som si prečítal, že za zlomový bod vo vašej kariére označujete spoluprácu s Andym Krausom. Bol to on, kto vám otvoril dvere do televízneho sveta?
Áno, bolo to asi pred štrnástimi rokmi. Vtedy som bola ešte len spisovateľka a so scenáristikou som mala minimálne skúsenosti. Oslovila som ho – už si nepamätám, ako presne – a on ma na dva, možno tri roky prijal pod ochranné krídla. Bol to, samozrejme, výborný štart.
Čítajte viac Odišla som zo seriálu a opustila som lásku, hovorí otvorene herečka Eva Mores. Niekedy je najťažšie zachovať sa správne, priznáva nová hviezda Sľubu
Viete dnes sama pri nových ľuďoch vycítiť, či majú naozaj talent na písanie scenárov?
Jedna vec je talent a druhá ochota pracovať na určitom type projektov. Niekto môže mať talent na nekomerčné, umelecké veci. Iný možno nemá až taký výrazný talent, ale má zmysel pre humor, a preto sa vie výborne uplatniť v zábavných televíznych projektoch alebo v takých, ktoré potrebujú odľahčiť. Ďalší je zase veľký pracant, čo sa cení pri rýchlej výrobe, akú máme my. Nedá sa to zovšeobecniť. Niekto môže byť skvelý scenárista vo svojom žánri, no na komerčnom projekte jeho prístup a idey nemusia vždy dobre vypáliť.
Jedným z vašich dlhoročných projektov sú Rodinné prípady. Čím si získali vašu obľubu?
Rodinné prípady robím už celé veky a je to úžasné, lebo majú svoju presne danú logiku. Je stanovené, ako má scenár vyzerať, kde majú byť zvraty, aký má byť počet obrazov. Človek má teda nastavené mantinely, čo je veľmi príjemné. Zároveň však scenárista prichádza s vlastným námetom, ktorý si sám navrhne a spracuje. Zhora sa do toho vstupuje len minimálne. Sú tam, samozrejme, veľké produkčné obmedzenia, ale o to lepšie – z obmedzení treba urobiť štýl. A v neposlednom rade je nesmierne vtipné písať tie hovoriace hlavy.
Foto: CONTINENTAL FILM
Hovoriace hlavy?
Vždy sa smejem, že formát akoby nedôveroval scenáru alebo hercom. Niečo sa v príbehu stane, a aby to všetci pochopili, postava ešte musí v kresle do kamery povedať, čo sa vlastne stalo a čo pri tom cítila. Takže niekto niekoho zabije, a potom tam hrdina sedí a hovorí: „Nečakal som, že Jana zabije Joža, bolo to prekvapenie.“ Je to vtipné a najviac sa zabávam v procese, ako inými slovami opísať, čo divák práve videl.
Máte ako diváčka podobné „guilty pleasures“ (hriešne radosti) pri sledovaní nejakých programov? Čo napríklad reality šou alebo rekonštrukcie kriminálnych prípadov?
Rada pozerám všeličo. Priznám sa, že podobný typ programov až tak často nie, len keď si ich musím pozrieť, lebo sú moje. Ale zaujímajú ma, celý formát človeka nejako vtiahne. Nedávno som napríklad pozerala Mormon Housewives (reality šou Mormonské manželky), a to bolo fascinujúce. Dokonalá inšpirácia pre tvorbu postáv.
Čítajte viac Fantázii stačí zvuk a predstavivosť. Rozhlasová hra nie je dinosaurus ani pre Hanu Lasicovú
Presuňme sa k fenoménu Oteckovia, ktorý na obrazovkách fungoval niekoľko rokov. Ako sa vám na ňom pracovalo?
To bolo asi najkrajšie obdobie mojej kariéry. Boli sme vynikajúci kolektív, mali sme veľkú voľnosť a úžasnú atmosféru aj na pľaci. Viezli sme sa na príjemnej vlne. V scenáristickom tíme sme si veľmi rozumeli, každý vedel, čo má robiť. Stretávali sme sa aj dvakrát do týždňa, trávili spolu obrovské množstvo času a nikdy sme si neliezli na nervy. Zažili sme spolu zvláštne veci. Vydávali sme knihy aj diáre.
Spomínate si na nejaký konkrétny zážitok?
Napríklad krst knihy na Bibliotéke. Organizátori boli zvyknutí na krsty, kde postavili dvadsať stoličiek, a mysleli si, že to bude stačiť. Zrazu sa tam však nahrnulo asi dvetisíc ľudí s deťmi. Neboli to dôchodcovia, ktorí si prišli dopoludnia pozrieť krst. Bol to masaker. Deti plakali, kričali, nedalo sa im povedať, aby si sadli. Museli nabehnúť ochrankári, dávať pásky. Kým sa herci vôbec dostali na pódium, museli doslova rozrážať dav. Myslím, že toto nikto nečakal a bude to zážitok, ktorý sa v mojom živote už asi nezopakuje.
Foto: Stana Topoľská/TV JOJ
Skončili sa Oteckovia v správny čas?
Myslím si, že nie. Bolo ešte o čom písať, ale rozhodnutie televízie znelo: posunúť sa niekam inam.
Zaujalo ma, že seriál ponúkali aj do Rakúska, no tamojšia verejnoprávna ORF ho vraj odmietla s tým, že v rakúskych rodinách takéto stereotypy nefungujú.
Áno, Oteckovia bežali napríklad v Poľsku pod názvom Tatuśkowie. V Rakúsku to bolo zložitejšie. Tým, že ide o nemecky hovoriacu krajinu, preberajú veľa programov z Nemecka a ich vlastná výroba je menšia ako naša. Pre nich by bolo výhodné seriál odkúpiť a nadabovať. Mali však problém s tým, či to pre progresívnu Viedeň nie je príliš stereotypné. Smiala som sa, lebo mám pocit, že rakúsky model rodiny je oveľa tradičnejší a katolíckejší než ten slovenský. Matky málokedy pracujú na plný úväzok a nedajbože, aby žena zarábala viac ako muž. My sme však seriál nastavili tak špecificky na slovenské prostredie, že by sa asi ťažko prenášal do inej kultúry.
Čítajte viac Som bežec na dlhé trate, hovorí Vladimír Kobielsky. Po Oteckoch a Paneláku otvára Sieň slávy
Kde je pre scenáristu hranica medzi prácou s poznaným stereotypom, ktorý divák očakáva, a snahou o edukáciu?
Hovorí sa, že scenárista si má dávať pozor, aby nevytváral stereotypy, ale archetypy alebo prototypy. Kľúčom je, aby postava či situácia vychádzali z niečoho poznaného, no zároveň mali nadstavbu originality.
Pred pár mesiacmi ste nastúpili ako vedúca scenáristka – head-writerka – do rozbehnutého seriálu Nemocnica. Aké je adaptovať sa na víziu scenáristov, ktorí tam boli pred vami?
Našťastie sa mi to nestalo prvýkrát, aj keď v pozícii head writera je to trochu iné. Tím som v podstate poznala, s niektorými som už spolupracovala, všetci sa poznáme. Takisto som poznala štáb, takže to nebolo také ťažké, ako keď prídete do novej firmy a nikoho nepoznáte. Dôležitejšie bolo, či sa vieme zladiť v rámci tímu, či ma dokážu akceptovať a či ja dokážem presadiť svoju víziu a zároveň sa napojiť na to, čo už existovalo. V tomto prípade bolo zadaním z vedenia televízie, aby sa Nemocnica trochu zmenila.
Foto: Stana Topoľská/TV JOJ
Ide o váš prvý projekt z nemocničného prostredia. Ako sa vám pracuje s touto témou?
Hrozne. (smiech) Ale naozaj, je to strašné, pretože som veľký hypochonder. Mám také vlny. Najhoršie obdobie bolo, keď som do tvorby Nemocnice nastúpila, vtedy som na sebe všetko pozorovala. Teraz je to už len nárazové, dokážem sa viac odosobniť, ale je náročné neustále sa vŕtať v diagnózach, ktoré si potom človek na sebe nájde, či chce, alebo nie.
Vyhľadávate aktívne zaujímavé lekárske prípady, napríklad v spravodajstve?
Samozrejme, večerné správy máme všetci v tíme zapnuté. Denne sa konfrontujem s hľadaním zaujímavých prípadov a diagnóz. Posielame si tipy a zvažujeme, čo z toho by sa dalo použiť. Sme vlastne stále v pracovnom nasadení.
Čítajte viac Ako presvedčila Milana Ondríka na kľúčovú rolu, ktorú nechcel? Petra Svarinská odhaľuje zákulisie svojej práce a sily presviedčania
Čím to je, že seriály z nemocničného prostredia sú takmer vždy úspešné?
Každý pozná lekárske prostredie, lebo každý chodí k lekárovi a takmer každý bol v nemocnici. Divák má pocit familiárnosti, no zároveň mu ponúkame istý odstup. Chce vidieť, ako to v nemocnici funguje, lebo sa ho prostredie bytostne dotýka. Zároveň sú takéto projekty vďačný formát – v každej epizóde sa rieši nejaký prípad, ktorý sa v nej aj uzavrie. To umožňuje aj divákovi, ktorý nesleduje každý diel, aby sa zorientoval. Osobné linky postáv sa tak môžu vyvíjať pomalšie a realistickejšie. Nemusíte ako scenárista vymýšľať, ako ešte osviežiť dej a ísť do čoraz väčších extrémov. Napríklad v zmysle, že v tretej sérii už polovica hlavných hrdinov zomiera. A napokon, lekár má stále charizmu. Keď do úlohy obsadíte Noëla Czuczora alebo Mariána Mitaša, ktorí vyzerajú dobre, sú kompetentní a zachraňujú životy, čo by sa na tom nemalo divákom páčiť?
Máte slovo aj pri obsadzovaní hercov?
Áno. (úsmev)
Foto: Profimedia
Tak prezraďte. Kto sa na televíznu obrazovku dostal vďaka Hane Lasicovej?
(úsmev) Neprezradím, ale, viete, skôr je to o pocite, že by sa nám nejaký herec hodil. Zvyčajne proti podobnému návrhu nie je veľká opozícia, veď tých hercov na Slovensku až tak veľa nie je. Svojich favoritov má zároveň režisér aj vedenie televízie, takže hereckú skladbu tvorí viacero takýchto uhlov pohľadu. Nejde však o nejaké „tlačenky“, ale o dôveru, že dokážu stvárniť, čo napíšeme.
Je seriál v nemocničnom prostredí náročnejší na rozpočet? Napríklad z hľadiska autentickosti výpravy?
Zariadenie je to najmenej, priestory sa zariadia raz a môžu zostať v ateliéroch aj niekoľko rokov. Najviac zvyčajne stoja exteriéry – ísť do reálnej nemocnice, alebo nakrúcať scény pred ňou. A finančne náročný je tiež komparz. Postavený nemocničný ateliér je lacnejší, lebo nemusíme ukazovať domácnosti lekárov a všetko vieme zahrať na jednom mieste. Omnoho drahšie sú napríklad zvieratá. V Oteckoch stál najviac papagáj – ak sa nemýlim, bolo to zhruba 1 500 eur na deň a musel odniekiaľ pricestovať. Pri rozprávke pre Slovenskú televíziu bol zase najdrahší orol. Zvieratá sú najdrahší herci, lebo potrebujú trénerov a opatrovateľov a často nezahrajú všetko na prvú ostrú.
Čítajte viac Dcéra Karola Duchoňa: Otcove piesne žijú, to je dôležitejšie ako škandály
Pracujete aj na scenári k dokumentu o vašom otcovi s názvom Lasica: Vstup zakázaný. Čo vás táto práca naučila?
Dokument je úplne iný žáner, bol pre mňa riadnou fackou. Dostala som sa k tomu postupne, nikdy to nebolo tak, že by mi niekto povedal: „Choď a napíš scenár.“ Je to pre mňa náročné, lebo neviem, čo očakávať od každého natáčacieho dňa. Vždy prídu prekvapenia a nikdy to nie je také, ako som si myslela. Našťastie, väčšinou prídeme na niečo úžasné, čo nás posunie ďalej, no stále premýšľam, ako taký dielik zapadne do celku. Režisér je však tvorca filmu, v strižni všetko bude musieť poskladať.
Ako do toho vstupuje váš osobný, rodinný rozmer? Tým, že ste s otcom spojená pokrvne a mali ste aj veľmi silné emocionálne puto – dokážete sa odosobniť?
Povedali sme si, že náš dokumentárny film chceme ladiť emočne, nebudeme sa teda od emócií odstrihávať. Je to pre mňa ťažké, lebo som introvert, ale človek ide z jedného filmovacieho dňa na ďalší. Pri dokumente je iné aj to, že sa nenakrúca v jednom slede. Máme natáčací deň raz za mesiac, potom je pauza. Všetko je teda stále nové a udržiava ma v emócii, ktorá bude – dúfam – pre film prínosom. Aby si niekto pozrel len hovoriace hlavy, ktoré opakujú, čo už každý vie, to by nebolo zaujímavé.
Čítajte viac Hana Lasicová: Otec nám odovzdal nadhľad a pokoj. Najviac si vážil profesionalitu
Zažívate pri práci na projekte aj náročné emočné návraty, ktoré si musíte znova prežiť?
Povedali sme si, že do toho ideme naplno, takže pred kamerou aj plačem. Niečo nové sa dozviem, k niečomu sa v pamäti vrátim a pustia sa mi slzy. Napríklad nedávno sme točili s otcovou sestrou. Povedala mi: „Ja budem celý čas plakať.“ Samozrejme, vôbec neplakala ona, ale ja. Čo už spravím. Ten človek je mŕtvy a je príjemné dať v danom momente priechod emóciám, aj keď pre mňa nie je prirodzené ukazovať na kameru zraniteľnosť. Ale producent Patrik Pašš a režisér Peter Pokorný ma upokojujú, že emócie sú potrebné. Uvidíme, čo sa nakoniec dostane do strihu.
Prezradili vám už ľudia zo štábu – koho vo vás vidia viac? Toho ironizujúceho a glosátorského otca, alebo skôr vašu mamu, angažovanú a zapálenú pre vec?
(úsmev) Neviem, či ste niekedy boli na nakrúcaní. Lebo štáb na akomkoľvek audiovizuálnom projekte sú ľudia s kamennou tvárou, mlčanliví, nič nepovedia. Starajú sa o svoju robotu, aby bola najlepšia. Ťažko odčítať z výrazu tváre, čo si myslia. Pritom spolu trávime obrovské množstvo času, cestujeme a tak ďalej. Nedávno sme napríklad dva dni boli kvôli natáčaniu v Prahe. No preniknúť do vnútorného sveta trebárs zvukára alebo kameramana – to je skutočne ťažké. Vnímajú to svoje. Občas ma prekvapí, keď sa začnú dohadovať o svietení a sú schopní dve hodiny maturovať nad tým, ako nasvietia danú scénu. Ja si hovorím, však to je sekundový záber… Ale ich zaujíma niečo iné a čo hovorím, je im podľa mňa úplne ukradnuté. (smiech) Režisér má svoju víziu a keď je spokojný on, v podstate sú spokojní všetci.
Foto: Lucia Benedikova/BONTONFILM
Vaše meno a pôsobenie sa s otcom Milanom Lasicom posledné roky stále spájajú. Vznikli knihy, pripravuje sa dokument. Mali ste niekedy pocit, že už stačilo a túžite, aby sa ľudia pýtali na vašu prácu?
Nie, nechcem, aby sa ma pýtali na mňa ani na moju robotu. Veľmi rada rozprávam o niekom inom, nie o sebe. Takže si hovorím – našťastie môžeme hovoriť o otcovi. Zhovárame sa o tom aj s Luciou Satinskou – v decembri minulý rok bolo dvadsať rokov, čo zomrel Julo Satinský – a potvrdzuje mi to aj ona: nestalo sa jej, že by sa niekto s ňou nerozprával o jej otcovi. A ja dúfam, že to tak bude navždy.
Vyrastali ste vo Viedni a dokonca ste v jednom rozhovore povedali, že nemčina je váš materinský jazyk. Uvažovali ste niekedy, že by ste sa do Rakúska vrátili?
Áno, najmä v poslednom čase stále o tom premýšľam. Mám tam veľa kamarátov, cítim sa vo Viedni dobre. Mala som aj obdobie, keď som sa tam dobre necítila. Zdalo sa mi dokonca, že Bratislava je živšia. Za posledné roky, možno dekádu, sa však prebrala k životu a páči sa mi. Audiovizuálnej tvorby v Rakúsku však vzniká o dosť menej ako napríklad u nás na Slovensku alebo v Čechách.
Tak by ste mohli ísť do Viedne a odtiaľ posielať scenáre do Bratislavy.
Áno, to by bolo ideálne. (úsmev)
Hana Lasicová
Narodila sa 28. februára 1981 v Bratislave. Napísala knihy Sedím si v Manchestri na kameni a je mi…? či Pravdivý príbeh lži. Podľa jej románu Slúžka bol natočený rovnomenný celovečerný film v réžii Mariany Čengel Solčanskej. Napísala tiež knihu pre deti Pupo a fazuľka, monografiu o živote a tvorbe Milana Lasicu a autorsky sa podieľa na viacerých televíznych seriáloch. Najnovšie je hlavnou scenáristkou jojkárskej Nemocnice. Je dcérou herečky a diplomatky Magdy Vášáryovej a herca a humoristu Milana Lasicu. Má dve dcéry.
