Foto: Pravda, Ivan Majerský
Nasledujúci rozhovor je prepísanou, editovanou a rozšírenou verziou rozhovoru s Anikó Vargovou, ktorý vznikol v rámci relácie Rozhovory so Zdeno Gáfrikom. Pozrieť si ho vo videopodobe môžete celý nižšie.
Váš život sa odohráva na trase medzi Košicami a Bratislavou. Vyzerá to ako bežná súčasť vášho života, ale predsa len, nie je neustále pendlovanie únavné?
Áno, je to tak. Moje rodinné zázemie je v Košiciach, no práca ma volá do Bratislavy. Dnes som napríklad cestou stihla navštíviť aj mamku, ktorá býva pri Tornali v malej dedinke. Vždy sa snažím moje cesty spojiť s návštevou blízkych. A dnešný deň bol nádherný, máme krásny jesenný deň, slnko svieti a farby sú čarovné, takže cesta bola radosť.
Hovoríte, že rodinné zázemie máte v Košiciach, ale dlhé roky ste žili v Budapešti, pracujete v Bratislave a rodinu máte aj pri Rimavskej Sobote. Čo pre vás dnes znamená slovo domov? Kde sa cítite najviac doma?
Mám dobrú vlastnosť – viem sa prispôsobiť. Dokážem byť doma všade. Keď človek raz skúsi žiť v zahraničí, zistí, že sa tam musí nejako udomácniť. Musí si nájsť svojho pekára, svojho mäsiara, svoju tržnicu, kde bude nakupovať zeleninu. Keď si vytvoríte takéto malé bázy, zrazu máte k mestu vzťah. Pre mňa sú potom obľúbenými parky, kde chodím na prechádzky, miesta, kde sa bicyklujem. Vytváram si takto domov kdekoľvek.
Čítajte viac Bez neho by som bola tu a stopercentne točila seriály, hovorí Natália Germáni. Martin je moja hnacia sila, ktorá ma posunula za hranice
Vytvárate si väzby aj s ľuďmi v rôznych mestách, kde ste žili? Prídete na trh a už kričia: „Á, pani Aniko, dneska tu mám nové zemiaky?“
(úsmev) Áno, mám to rada. Veľmi. Rada sa zoznamujem, hoci nie všade na to reagujú ľudia iba pozitívne. Mňa obohacuje takýto proces aj profesijne. Rada skúmam ľudí, prekvapujem ich a som zvedavá, ako reagujú. Alebo ako reagujú na mňa. Ak sú milí, samozrejme, som milá aj ja. A niekedy aj vtedy, keď nie sú milí. Úsmev dokáže veľa zmeniť. Aj keď je niekto namosúrený, keď sa na neho usmejete, je to zázračná vec.
Tiež tomu verím a tiež sa rád prihováram ľuďom. Niekedy sa mi však zdá, že za hranicami reagujú lepšie ako u nás doma. Myslíte si, že my Slováci sme srdečný národ?
Zlepšujeme sa. Aj mne sa zdalo, že ľudia dokážu byť bezprostrednejší v zahraničí, ale aj na Slovensku sa situácia obrátila k lepšiemu. Nemám už pocit v každom obchode, že predavačka by tam nemala byť, pretože sa vidí niekde úplne inde a dáva mi najavo, že celá tá práca je pre ňu prechodná. Nadväzovať konverzácie je jednoduchšie. Skvelým miestom sú napríklad vlaky. Necestujem vždy len autom, a keď si sadnem do vozňa, najmä do reštauračného, mám pozitívnu spätnú väzbu od ľudí. Aj so sprievodcami mám dobré vzťahy (úsmev).
V roku 2020 ste sa vydávali, s manželom Jozefom máte základňu práve v Košiciach. Akú dynamiku vytvára vo vašom vzťahu práca a opakované dochádzanie do Bratislavy, respektíve za hereckou profesiou ako takou?
Je to náročné. Aj preto si veľmi vážim, keď mám voľno a chodím za rodinou. Ak v Bratislave nemám nakrúcanie alebo hranie, povedala by som, že to je priam zbytočný deň. Veľmi ma to ťahá domov a hneď využívam prvú možnú chvíľu, aby som zase odcestovala späť. V hlavnom meste mám prenájom – inak by to asi nešlo. Snažím sa zútulniť si aj tento bratislavský domov, ale viete… ak vás srdce ťahá inde, nie je to vždy jednoduché. Naše fungovanie si vyžaduje obrovskú logistiku a komunikáciu o tom, čo nás v rámci práce čaká. Našťastie, môj manžel Jožko ako vedec venuje práci tiež veľa času a vkladá do nej množstvo energie. Nie je typ, ktorý by po večeroch čakal, čo mu naservírujem na stôl. A keďže nemáme deti, respektíve nemáme malé deti, ide to ľahšie. Ale človek sa musí naučiť hovoriť aj nie. Manžel mi nedávno dal dobrú radu: „Rýchlo povedz nie a dlho premýšľaj, keď povieš áno.“ Snažím sa ju aplikovať čo najviac, pretože má pravdu. Mám tendenciu nechať sa pohltiť a na všetko odpovedať súhlasom. Človek si to ani neuvedomí – poteší sa kamarátom, novej výzve alebo si povie, že s tým hercom sa dávno nevidel, alebo že ide o krásny príbeh študenta z VŠMU, ktorého treba podporiť. Po čase zistíte, že si musíte určiť aj nejaké hranice.
Foto: Markíza
Aké je vlastne manželstvo herečky a vedca? Svet fantázie a emócií verzus svet exaktných čísel a presnosti. Kde sa dve univerzá stretávajú?
Verím, že sme sa stretli, lebo manžel je umelecká duša. Má rád divadlo, v mladosti dokonca amatérsky hral, takže má pre moju prácu veľké pochopenie. A všeobecne, keď vidím vedcov a jeho kolegov, sú často veľkí bohémi. Dokážu sa výborne zabaviť a majú kultúru veľmi obsiahnutú. Chodia na premiéry, do divadla, na koncerty. Som z toho veľmi prekvapená a myslím si, že, naopak, my umelci možno vieme o ich výsledkoch a výstupoch menej ako oni o tých našich.
Pristavím sa pri jednej veci, ktorú ste sama spomenuli – s manželom Jozefom nie ste rodičmi. V staršom rozhovore pre Denník N ste uviedli, že do istého bodu života ste vnímali fakt, že nie ste matkou, ako veľký hendikep. Myslíte si dnes, že to bol hendikep, ktorý ste si vytvorili vo vlastnej hlave, alebo išlo o dôsledok tlaku spoločnosti?
Aj, aj. Bolo to jedno s druhým – vplyvy sa nedajú oddeliť. V mojom okolí nebola žena, ktorá by deti nemala a bola by s tým vyrovnaná a šťastná. Respektíve, že by to mala okamžite v sebe vyriešené. Aj ja som dlho prežívala pocit, že je veľké nešťastie, že sa mi „to nedeje“. Hovorím dnes o téme otvorene, lebo našťastie som si svoje vnútorné pocity vyriešila v dobrom.
Čítajte viac Odišla som zo seriálu a opustila som lásku, hovorí otvorene herečka Eva Mores. Niekedy je najťažšie zachovať sa správne, priznáva nová hviezda Sľubu
Čo bolo zlomovým bodom, kedy prišlo zmierenie?
Boli aj ťažšie obdobia, keď som sa ľutovala a bolo mi smutno. Ale povedala som si, že je dôležité uvedomiť si jednu vec: keď som stretla skvelého muža a mám taký úžasný vzťah, nebudem ho ničiť tým, čo nemáme. V tej vete som si vedome škrtla slovíčko „ale“. Je super, že mám nádherné stretnutie s manželom, bodka. A v jednom momente som si povedala, že budem variť z toho, čo mi ponúkne chladnička. Snažím sa tak pristupovať k životu celkovo. Na maximum využiť, čo mám, a menej sa zaoberať tým, čo sa v mojom živote neuskutočnilo. Ktoré príležitosti neprišli, či ktorý kasting nevyšiel alebo akú postavu som si nezahrala.
Bol to vedomý proces, ktorý ste si museli naordinovať?
Áno, je to tréning. Pamätám si jeden dokument o basketbalistovi. Pointa bola, že keď sa sústredíte len na jeden kôš, nevidíte nič okolo. Ale keď sa hráč v zábere poobzeral, zrazu sa mu naskytol úplne iný pohľad. To bolo pre mňa kľúčové poznanie – že na každú situáciu sa dá pozrieť aj inak. Preto mi pomáha aj spomenuté cestovanie. Vtáčia perspektíva, keď sa vzdialim a potom sa vrátim, mi vždy dáva čerstvý pohľad nielen na miesta, ale aj na problémy.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Pomáha vám takýto uhol aj pri herectve? Pri tom, ako pristupujete k úlohám?
Ako mladšia herečka som mala pocit, že z emócie, ktorú prežívam, nesmiem vypadnúť. Chcela som v nej zostať, musela som ju žiť a vedieť o nej čo najviac. Dnes už viem, že je veľmi dôležité vedieť sa aj vzdialiť a pozrieť sa na vec s odstupom, čerstvými očami. My tomu hovoríme, že treba postavu nechať „odležať“. Stav vo vás zreje a vy sa naň potom môžete pozrieť z inej perspektívy. A je to kľúčové, pretože aj diváci sa na dielo budú pozerať čerstvými očami. Musíme vnímať, ako ho budú čítať oni. Preto je pre mňa veľmi dôležitý nadhľad a schopnosť meniť uhly pohľadu. Prospievajú aj v osobnom živote. Keď mám pocit, že môžem reagovať len jedným spôsobom, poviem si: nemusím. Môžem tú chvíľu zastaviť, premyslieť si to a prekvapiť samu seba. Povedať si, že teraz ma to nerozčúli. Alebo sa na tom zasmejem. Alebo, naopak, ten moment si naplno uvedomím a nechám ho v sebe hlbšie doznieť.
Hovoríte o schopnosti pozerať sa na veci s odstupom. Zároveň ste však prejavili obrovské zanietenie, keď ste sa na VŠMU hlásili štyrikrát. To je skôr prejav neústupnosti a silnej idey ísť si za svojím. Ako to vnímate?
Áno, je to tak. Na VŠMU ma prijali až na štvrtýkrát, takže keď som tam konečne bola, už mi nebolo jedno, prečo tam som. Nebola som na škole len z náhody, nešlo len o pocit: „Super, že ma prijali.“ Chcela som zo štúdia skutočne vyťažiť maximum a naša skupina mi to umožnila.
Čítajte viac Smrť otca ma zmenila, priznala hrdinka vianočnej rozprávky Jurištová. Z princeznej je herečka, ktorá sa nebojí ohňa ani podnikania
V ročníku ste boli s Tomášom Maštalírom, Alexandrom Bártom či Markom Igondom. Rozmaznávali vás ako jedinú ženu v skupine?
Vôbec (smiech). Ale práve to bolo dobré a pre mňa veľká skúška. Boli sme všetci o niečo starší a mali sme jasné ambície. Pod vedením nášho spolužiaka – režiséra Patrika Lančariča sme na škole pracovali veľmi intenzívne. Mali sme hlboké rozhovory, neustále sme cvičili. Na intrákoch sme viac-menej spolu žili – ja som im, samozrejme, niekedy aj varila. Bolo to nesmierne inšpiratívne obdobie. Stále sme hľadali, premýšľali o situáciách, o slovách našich pedagógov. Snažili sme sa navzájom spochybňovať názory, ale konštruktívne. Veľa sme sa na tom naučili.
Končili ste školu v roku 2000. Ak si človek pozrie filmografiu slovenských hercov, začiatok milénia je vlastne akési hluché obdobie. Filmov sa točilo málo, rozmach seriálov prišiel vlastne až s Ordináciou v ružovej záhrade o pár rokov neskôr. Dalo sa v tom období z herectva vyžiť?
Náš pedagóg Emil Horváth nás brával na rôzne príležitosti, keď režíroval. Aj dnes je však diskutabilné, či je dobré, aby študenti chodili tak často hrať. Intenzívna práca na škole je pre mladého herca kľúčová. Tam sa formuje prístup k práci, spôsob myslenia. Ak sa nevypestujú na škole, neskôr sa to už dobieha ťažko. Aj sama som chcela venovať maximum času štúdiu, skúšaniu, tráveniu času v divadelnom priestore. Takže som si privyrábala na brigádach. Neboli vtedy také možnosti filmovania či natáčania, tak som chodila upratovať alebo aj do pekárne.
Do pekárne?
Áno, na nočné, lebo to sa dalo skĺbiť so školou. Najhoršia práca v pekárni je, keď vám idú rožky na páse osem hodín v kuse a vy ich musíte oddeľovať, lebo sa sem-tam zlepia. Sedíte na pohyblivej stoličke, idete sprava doľava, sprava doľava a v noci vás nikto nevystrieda. Je to dosť náročné. Pamätám si, ako boli kolegyne prekvapené, keď zistili, že študujem herectvo a som tam s nimi. Bolo to trochu absurdné (úsmev).
Na druhej strane dnes to môžete využiť ako emóciu a spomienku pri role bufetárky Helenky v Sľube.
(úsmev) Napríklad. V herectve nikdy neviete, čo vám príde pod ruky a čo príde vhod. To, že viem sa dotknúť cesta, mám v rukách zručnosť a nebojím sa fyzickej práce, mi niekedy veľmi pomôže. Inak sa dotýkate vecí.
Čítajte viac A kvôli tomuto si nebola doma, pýtajú sa deti. Hviezda Sľubu Marcinková sa teší z obrovského úspechu, jej reakcia - veď sa pozrite
Dlhé roky ste sa profilovali ako divadelná herečka. Seriálová kariéra prišla neskôr. Bolo to prirodzené alebo ste sa sprvu bránili myšlienke stáť pred televíznymi kamerami?
Sám ste spomenuli rozmach tvorby s Ordináciou v ružovej záhrade. V momente, keď sa tu televízny biznis rozbehol, odišla som do Budapešti. Naskytla sa mi príležitosť, ktorá sa neodmieta. Ako Maďarka žijúca na Slovensku som si chcela vyskúšať život v Maďarsku. Bola to taká romantická predstava. Samozrejme, romantika rýchlo opadne, keď zistíte, že hoci jazyk ovládate, sú výrazy, ktorým nerozumiete. Pol roka som v divadle nerozumela kolegom, musela som sa učiť všetky odborné divadelné termíny po maďarsky.
Boli kolegovia a režiséri v Maďarsku prajní a podali vám pomocnú ruku? Alebo vám to, použijem expresívny výraz, dali vyžrať?
Viete čo, bolo to aj-aj. Aj v slovenskom divadle mi kedysi povedali, aby som sa v bufete nerozprávala po maďarsky. A stalo sa mi to aj v Budapešti, keď sme sa rozprávali po slovensky. Pre nás, ktorí sme dvojjazyční, je prepínanie medzi jazykmi také prirodzené, že si ho ani nevšimneme. Keď sa v maďarskom prostredí stretnem so Slovákom, automaticky prepnem. Nie je to vedomé, nikoho nechceme vylúčiť, práve naopak. Jednoducho nič nezbadám. To je odkaz pre ľudí, ktorí možno dvojjazyčnosti nerozumejú – je to také prirodzené, že si človek nič neuvedomí. Stále sa ma pýtajú, ako rozmýšľam alebo v akom jazyku sa mi sníva. No raz tak, raz onak. Niekedy sa mi to pomieša. Ráno vstanem a na manžela Jožka, ktorý je Slovák, začnem rozprávať po maďarsky. A nezbadám to. Len z jeho pohľadu po chvíli zistím – pozerá sa na mňa tak čudne a mne dôjde: „Aha, prepáč.“ Slovenčinu som sa učila ako dieťa, takže je pre mňa rovnako hlboko zakorenená ako maďarčina.
Mení vás jazyk aj ako herečku? Hrá Anikó v slovenskom jazyku inak ako v maďarčine?
Áno. Narodila som sa v regióne, kde sa hovorí silným nárečím. Preto som sa musela neustále kontrolovať v spisovnej slovenčine aj maďarčine. Moja prirodzenosť je hrať a byť v nárečí, v ktorom som vyrastala. Vždy som si hovorila, že Palócszínház (Palócke divadlo) by bolo moje divadlo, keby som mohla hrať v nárečí, ktorým som ako dieťa začala rozprávať. Tam by som bola úplne prirodzená a asi aj najslobodnejšia. Či už som v Budapešti, alebo na Slovensku, musím sa stále kontrolovať.
Keď herec dosiahne pocit vnútornej slobody, je to znak, že podáva najlepší výkon?
Sloboda pre mňa prichádza s vedomosťami a so skúsenosťami. Predpríprava je nevyhnutná, aby človek mohol byť slobodný, pretože slobodu považujem za zodpovednosť. Platí to v divadle aj v živote. Sloboda neznamená, že si môžem robiť čokoľvek. Musí ísť ruka v ruke so zodpovednosťou. V divadle platí, že čím viac viem o téme a svojej postave, čím lepšie si určím hranice a vyskúšam si ich na skúškach, tým slobodnejšia budem. Je to tímová práca, takže keď je príprava dobrá, dá sa potom sem-tam – ako my hovoríme – vystrkovať rožky. Ale vždy v rámci zodpovednosti, nemôžete robiť halabala. Myslím tým Helenku zo Sľubu aj postavy v divadelných predstaveniach. Vždy si myslím, že hlavne v divadle je kľúčové, aby sa okamih udial naživo pred divákom. A my ho musíme tvoriť. To znamená, že musí nastať priamy kontakt, herci sa musia stretnúť v danej situácii, v konflikte. A ako presne sa to stretne, to je podstatné. Ten okamih môže byť zakaždým trochu iný.
Čítajte viac Stratil som samého seba a bol som na dne. Ján Ďurica o tom, ako mu najväčší pád ukázal novú životnú cestu
Takže predstavenie nie je každý večer rovnaké?
Nie je a, samozrejme, že ani nebude. Mnohí kolegovia sa toho možno trošku boja a povedia: „Ale nebolo to ako minule.“ Ja už mám v sebe veľkú zhovievavosť a niekedy mám z toho aj radosť. Teším sa, keď sme natoľko slobodní, že si dovolíme navzájom reagovať trochu inak. Keď môj kolega zahrá niečo inak, prijmem jeho hru a reagujem na to, čo od neho dostávam. A, naopak, mám rada kolegov, ktorí uvítajú, že dnes z mojej strany vyšli inak, hoci si to možno ani neuvedomím.
Dá sa takýto prístup aplikovať aj pri televíznej práci? Napríklad pri postave Helenky zo Sľubu. Máte pocit, že ste si ju za ten rok, čo seriál beží, trochu upravili? Že dnes viac vystrkuje rožky ako na začiatku?
Dá sa to, a myslím, že najmä preto, lebo mám kolegov ako Gregor Hološka, ktorý je aj môj spolužiak. Máme medzi sebou obrovskú dôveru a máme sa veľmi radi. Keď máte takúto dôveru s kolegom, môžete byť slobodní, lebo sa nezľakne nejakého nečakaného gesta alebo toho, že sa k nemu priblížite. Aj keď sme sa na niečom nedohodli, ale príde vnuknutie, ktorému dovolím ísť ďalej, vzniká slobodné hranie. Takže rožky sa určite vystrkujú. Je to pre mňa vždy výzva, do akej miery a ako bude reagovať. Jeden môj režisér v Budapešti mi raz povedal: „Uvedomte si, že vy herci máte v živote toľko rôznych a farebných reakcií. Ale keď prídete na javisko alebo pred kameru, všetko si korigujete.“ A toto je úžasná vec. Pri dennom seriáli a jeho rýchlosti sa s tým dá narábať. Niekedy do postavy pustím aj kúsok seba ako Anikó. Nevychádzam len z toho, čo by povedala Helenka, ale aj ako by som zareagovala ja. Samozrejme, je to už potom mix, ktorý sa ťažko rozdeľuje, ale kto kedy určil, že Helenka môže byť len taká alebo onaká? Farebnosť prichádza práve tým, že si dovolím reagovať inak. Režiséri ma, samozrejme, usmerňujú, ale niekedy mi dajú dôveru a povedia: „Skús sa do toho pustiť, uvidíme, čo to prinesie.“ Keď dušu, s ktorou pracujeme, príliš nekontrolujeme, príde prirodzená reakcia odo mňa. Akurát ste v parochni, v dobovom kostýme a zrazu to už neviete oddeliť, ale výsledok je podľa mňa veľmi živý.
Foto: TV Markíza
Platí to aj naopak? Keď zložíte parochňu a idete domov, zostane vo vás niekedy kúsok Helenky alebo inej postavy?
(smiech) Áno, je to tak. Dokonca môj manžel mi to sem-tam odzrkadlí. Cíti, na akej postave práve pracujem. Väčšinou mi potom s láskavým tónom povie: „Keby si tak mohla hrať také pozitívnejšie postavy, to by bolo.“
To bude musieť odkázať režisérom.
(smiech) Ja mu však vysvetľujem, že pre nás hercov je výzva robiť dramatickejšie a náročnejšie postavy. Každé dobré dielo – či už divadelné, filmové, alebo televízne – je ako dobré jedlo. Musí v ňom byť trošku soli, trošku cukru, trošku kyslého, trpkého aj chrumkavého. Vtedy dostanete dobré jedlo. Preto si myslím, že neexistuje žáner, ktorý by bol len drámou, kde by sa všetci museli len ťažiť a ťažiť. Príbeh musí mať aj priestor na odľahčenie, aby sa divák mohol upokojiť. Vnímam to tak aj v živote. Sú obdobia, keď máte naložené a nakladané, ale život je úžasný v tom, že potom prídu momenty, keď veci len tak plynú, alebo príde niečo úplne nečakane pozitívne.
Čítajte viac Soňa Norisová o obsadzovaní nehercov: To, že je niekto známy na sociálnych sieťach, nie je vždy šťastná voľba
Hollywoodske herečky často hovoria, že pre ženy nie je dosť dobrých rolí. Súhlasíte s tým alebo máte pocit, že máte na zaujímavé ženské postavy šťastie?
Súhlasím s nimi. Keď si pozriete príbehy alebo scenáre, ktoré sa tvoria, stále je cítiť istý nepomer. Som vďačná za postavy, ktoré som dostala. Snažím sa tešiť z toho, čo mám. Ale je pravda, že máme v ženských príbehoch ešte čo robiť. Prijímame scenáre také, aké sú, ale myslím si, že môžeme inšpirovať režisérov. Mohli by sme priniesť zmenu v tom, aké ženské postavy tvoríme. Páčia sa mi napríklad francúzske detektívky, kde hlavné vyšetrovateľky nie sú len ženy modelkovského typu. Nič v zlom, mám krásne kolegyne, všetka česť, ale ide o typológiu. A ja o nej môžem hovoriť svoje, pretože s ňou bojujem celý život. Musela som sa pozrieť do zrkadla a nezaradiť sa len do škatuľky „vtipná komediálna herečka“, ale pochopiť, že môžem vytvárať charaktery so všetkým, aj s nežnosťou a so ženskosťou. Spomínali sme mojich spolužiakov na VŠMU. Práve oni ma v tom veľmi podporovali. Cepovali.
Takže žiadne rozmaznávanie, ale cepovanie…
(smiech). Áno, cepovali ma, ale veľmi mi tým pomohli. Začala som premýšľať, čo je to vlastne ženskosť na javisku. Čo je tajomstvo, ktoré cítime napríklad u pani Milky Vášáryovej? Ženskosť je napríklad jemnosť, ladnosť. Moje telo nikdy nebolo na prvú ladné, ale dá sa s ním pracovať. Viete ho koordinovať, pohyby môžu byť jemnučké a zrazu to nie sú len rázne gestá. S telom sa dá krásne pracovať.
Foto: Bára Podola
Čo je teda podľa vás podstatné pri tvorbe ženských postáv?
Podstatné je, aby žena nebola neustále len v pozícii obete. Aby sme tvorili hrdinky. Aby sa ženský príbeh vyrozprával do hĺbky, či už vo filme, alebo v divadelnej hre. Teraz som si spomenula na postavu Alžbety Güntherovej, ktorú hrám v divadle. Pre mňa je to absolútna hrdinka so svojím životným osudom. Jej príbeh by mohol byť motiváciou pre mnohé ženy. Dáva mi obrovskú silu, keď si uvedomím, čo všetko dokázala prekonať, a my sa rúcame z maličkostí. Preto je dôležité nielen, aké hrdinky tvoríme, ale aj do akých pozícií ich v mužských prostrediach staviame. Často je žena len akousi „prihrávačkou“. Myslím si, že v tomto máme ešte rezervy.
Zvyknem si na záver rozhovorov pripraviť jednu bilančnú otázku. Spoločne sme bilancovali počas celého rozhovoru, ale predsa skúsim: Keby ste sa dnes mohli stretnúť s Anikó, ktorá sa štvrtýkrát hlási na VŠMU, čo by ste jej povedali?
(Anikó vbehnú do očí slzy)… vidíte, dojalo ma, keď som si ju v mysli predstavila. Dobre, že to nevzdala. Že bola veľmi statočná a išla za svojím snom. Keď sa na to pozriem po tých rokoch, vidím, že čas a energia, ktoré som tomu venovala, sa oplatili. Puzzle sa krásne poskladalo. A to je odkaz aj pre mladých: hoci možno vidíte len náročnosť, oplatí sa aj obetovať. Nič nie je silnejšie, ako keď robíte prácu, ktorá vás baví.
Anikó Vargová
Narodila sa 24. marca 1974. Vyštudovala herectvo na VŠMU a hrá v divadlách, vo filmoch a v televízii. Hosťovala v SND či v Radošinskom naivnom divadle, potom viac ako desať rokov pôsobila na divadelnej scéne v Budapešti, odkiaľ sa vrátila v roku 2015. Istý čas pôsobila v stálom angažmáne na Novej scéne, rozhodla sa však ísť na voľnú nohu. Ako hosť účinkuje v predstaveniach v Štúdiu L+S, GUnaGu či v košickej Thálii. Zahrala si vo dvoch filmoch Marka Škopa – Eva Nová (2015) a Nech je svetlo (2019). Na televíznych obrazovkách sa s ňou diváci stretávali v seriáli Tajné životy (RTVS), v historickom seriáli s kriminálnou zápletkou 1890 (JOJ) či v Sestričkách (Markíza). Aktuálne je jednou z hviezd denného seriálu Sľub, kde stvárňuje Helenu Horváthovú.
