Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou podobou relácie Rozhovory so Zdenom Gáfrikom, v ktorej sa Germáni objavila ako hosť pred pár týždňami. Pozrieť si ju celú môžete nižšie.
Keď sme sa naposledy zhovárali, do kín vstupovala snímka Jej telo. Tiež ste prileteli z Ameriky a absolvovali šnúru stretnutí s novinármi. Cielene sa teda vraciate domov, aby ste podporovali vlastné filmy?
Áno. Súčasťou kontraktu ku každému filmu sú aj PR povinnosti, ktoré zahŕňajú určitú propagačnú tour. Či už ide o premiéry alebo rozhovory, ktoré sa, samozrejme, dajú robiť aj telefonicky, no potom sú tu aj stretnutia vo forme podcastov alebo relácií, ktoré sú príjemné – ako napríklad aj toto naše. A keď už som tu, rada sa zúčastním.
Ako často dnes lietate domov na Slovensko z Ameriky, kde ste sa s rodinou usadili?
Ustálilo sa to na frekvencii raz za štvrťrok, prípadne raz za pol roka – závisí od okolností. Sme už v situácii, keď musíme kupovať dospelácke letenky pre všetkých, keďže aj mladšia dcérka má viac ako dva roky a potrebuje plnohodnotnú letenku. Tentoraz som však letela sama a manžel Martin priletel s deťmi neskôr, pretože má práve mesačné turné po Česku a Slovensku so skupinami Fermáta a Ilustratosféra. Riešili sme rôzne scenáre, ako to s deťmi urobiť, a nakoniec sme sa dohodli, že ich zoberieme sem, aby si užili aj starých rodičov a rodinu.
Čo je prvá vec, ktorú urobíte, keď pristanete na Slovensku? Vedú prvé kroky práve k rodičom alebo starým rodičom?
Vzhľadom na to, že cestovanie s deťmi je energeticky veľmi náročné, najmä v spojení s časovým posunom, naše prvé kroky vedú vždy domov, aby sme si oddýchli. Prvé dva dni sa potrebujeme trochu stabilizovať. V tomto momente som však na Slovensku tretí deň a už sú u nás a „úradujú“ moji rodičia.
Majú deti vôbec jetlag? Mne sa niekedy zdá, že také čosi trápi len rodičov, zatiaľ čo deti idú stále na sto percent.
(smiech) Idú na sto percent, to je pravda, ale jetlag majú v zmysle, že spia v úplne iných hodinách, ako sa očakáva. A presne to je pre rodičov problematické. Vy si chcete v určitom čase konečne oddýchnuť alebo zaspať a v tom momente sa dieťa zobudí: „Ahoj, som tu!“ Ale čím sú staršie, tým lepšie zvládame posuny a je to predvídateľnejšie.
Čítajte viac Najprv som to brala trošku ako zradu, hovorí Dubayová o svojom konci v Dunaji. Dnes by som sa tam už nevrátila, táto kapitola je uzavretá
Keď sme sa zhovárali pred dvoma rokmi, boli ste len pár mesiacov po druhom pôrode. Teraz prichádza nový film, je prvým po tomto období. Vedome ste si dopriali materskú pauzu a povedali si, že si od nakrúcania trochu oddýchnete?
V zásade áno. Po filme Jej telo som sa – aj s odstupom času, keď to celé prehodnocujem – cítila úplne vyčerpaná, vyžmýkaná. Ocitla som sa vo zvláštnom rozpoložení, keď som ani nevedela, na čo sa mám tešiť. Bola som skrátka úplne prázdna schránka. A vtedy prišlo rozhodnutie, že by sme sa chceli pokúsiť o druhé dieťatko, keďže to už bolo na programe dňa a rozprávali sme sa o tom. Staršia dcérka Zunka, samozrejme, opakovala, že chce súrodenca, ako to pri deťoch býva. Takže vedome som si dala – presne, ako vravíte – rodičovskú pauzu. Paradoxne, nakrúcala som aj tehotná v ôsmom mesiaci a potom som točila nový film v Tunisku, keď mala mladšia dcérka necelý rok. Ale pravdou je, že som sa potrebovala na chvíľu odpojiť a opäť naplno precítiť to rodinné spojenie.
Zastavme sa pri tom, že ste nakrúcali v ôsmom mesiaci. Odráža sa tehotenstvo na prežívaní hereckej roly pred kamerou? Je v niečom celý proces intenzívnejší?
Ani nie. Nemala som taký pocit. Na chvíľu som síce riešila špecifickú vec, ktorú si už dnes ani neviem predstaviť – keď vás dieťa kope. To je pocit viazaný len na konkrétne obdobie a hneď po pôrode si už človek nevie spomenúť, aký ten pohyb presne je. Pamätám si, že jediné zvláštne bolo – keď som nakrúcala, hovorila som repliku a zrazu ma niečo v bruchu koplo. (úsmev) Ale inak si myslím, že som prácu pred kamerou nejako výrazne neprežívala.
Foto: Markéta Hanzlíková / Česká editoriální fotografie / Profimedia
Do kín vstúpil nový film Neporaziteľní. Ste v ňom jedným z mála slovenských elementov vo výrazne českom hereckom obsadení. O čom je?
Som tam zrejme jediný slovenský prvok, aj keď v obsadení je aj známy nemecký herec, ktorý pôsobí v Hollywoode, Til Schweiger. Neporaziteľní sú taká medzinárodná všehochuť. Film je nakrútený na základe skutočných udalostí, povedala by som, že je pravdivý až na deväťdesiat percent. Je to príbeh o vzniku celosvetového šampionátu v para hokeji, ktorý sa odohral v Ostrave v roku 2019. Dej sa odvíja od životných ciest troch ľudí, ktorí sa z rôznych dôvodov ocitli na životnej hrane. Nechcem prezrádzať viac, no ich osudy sa napokon pretnú a dovedú ich až na spomínaný šampionát, kde celý príbeh vrcholí.
Prečítal som si, že z niektorých natáčacích dní ste chodili domov s plačom, pretože vás téma filmu emočne zasahovala.
Bolo to v prvom rade moje prvé stretnutie s hendikepovanými ľuďmi v takomto rozsahu. Zrazu som bola dennodenne v kontakte s chlapcami, ktorí prišli o jednu, druhú či obe nohy, alebo mali iné pohybové obmedzenia. Hneď môj prvý obraz s nimi sa odohrával pri bazéne, takže som ich videla, ako sa hovorí, v plnej kráse – s tou kovovou výzbrojou namiesto končatín. Človeka to dokáže úplne odrovnať, keď si uvedomí, že pred ním stojí niekto, kto je vlastne spolovice „robot“. Premýšľala som, ako sa s tým vyrovnať, ako k nim pristupovať, ako sa k nim správať. Postupom času sme však všetci zistili, že čím normálnejšie, tým lepšie. Sú úplne normálni ľudia, s tou výnimkou, že v živote dokázali prijať a využiť druhú šancu. To je pre mňa nesmierne obdivuhodné. Po takej extrémnej udalosti, ktorá vám môže psychicky zničiť život, sa dokázali pozbierať a nájsť niečo, čo ich baví a napĺňa – a tým je pre nich para hokej. Je to ich terapia. Keď som počúvala o ich osudoch, s akou ľahkosťou o nich rozprávajú a akú radosť majú zo života, ako si ho vedia vážiť… to boli veci, ktoré ma zasiahli. Po návrate do môjho reálneho sveta, napríklad sediac do vlaku, som pozorovala ľudí a uvedomovala si, ako riešia bežné hlúposti, niekto bol nervózny, iný ponorený do telefónu. A potom som si to porovnala s obrazom zo šatne, kde riešia, ako sa vôbec postaviť, čo ich bolí, lebo si musia nasadiť protézu. Áno, veľa som si poplakala.
Čítajte viac Na VŠMU ju vzali na štvrtýkrát, po nociach sedela za pásom v pekárni. Hviezda Sľubu Anikó Vargová dnes hovorí: Život ma naučil variť z toho, čo chladnička ponúkne
Jej telo vás „požulo“, ak použijem váš vlastný výraz. Neporaziteľní tiež zanechali silnú stopu. Vyberáte si len filmy, ktoré vás nejakým spôsobom zmenia?
(smiech) Vyzerá to tak, že si zámerne hľadám dramatické témy, aby som sa doma trápila. Nie, nevyberám si iba také, ale musím povedať, že mám veľmi rada prekážky, aj čo sa týka práce. Čím je téma dramatickejšia a ťažšia, tým viac ma baví. Ale mám to tak aj ako diváčka, nielen ako tvorkyňa.
Otvorilo vám nakrúcanie oči aj v zmysle, ako spoločnosť pristupuje k zdravotne znevýhodneným ľuďom a čo v tomto smere, či už v Česku alebo na Slovensku, nefunguje?
Obrovským plusom filmu je, že zviditeľní para hokej ako taký a vlastne akýkoľvek šport pre znevýhodnených. Ja sama som o tom dovtedy nevedela skoro nič. Samozrejme, vedela som, čo to je, ale nikdy som nenadobudla osobnú skúsenosť. Nebola som na zápase, nevedela som, ako vlastne korčuľujú. Prvýkrát som sa so saňami, v ktorých sedia, stretla až na mieste. Dokonca som si ich vyskúšala a je extrémne náročné udržať v nich stabilitu. Druhá vec je – áno, verím, že to podnieti diskusiu o tom, ako k takýmto ľuďom pristupujeme, ako správne s nimi zaobchádzať, do akej miery byť empatický a kedy pomáhať. Podľa mňa je vždy dobré, keď film načrtne nejakú tému. Nemusí striktne ukazovať, čo sa má a čo nie, ale už len to, že okolo neho vznikne diskusia, je skvelé. Ak sa navyše spopularizuje aj daný šport, bude to len bonus.
Foto: Continental Film
Vo filme účinkovalo množstvo nehercov. Ako ste s nimi vy herci, ostrieľaní profesionáli, dokázali fungovať a komunikovať?
Vlastne polovica, ak nie väčšia časť hereckého osadenstva, sú profesionálni para hokejisti – Slováci, Taliani, Kanaďania aj Američania. V Ostrave sa kvôli filmu zorganizoval veľký šampionát, aby sa mohlo zároveň nakrúcať. Niektoré sekvencie sú teda z reálnych zápasov, iné z tých, ktoré sa hrali priamo pre kameru. Bolo to fyzicky veľmi náročné nakrúcanie. Oni boli na ľade dennodenne aj desať hodín a nikto ani nepípol. Boli neuveriteľne disciplinovaní. Skvelí. Dokonca by som povedala, že boli herecky veľmi prirodzení. Uvidíte to aj vo filme – mnohí diváci si budú myslieť, že naši hráči sú herci. Pritom stačí mať v sebe správny náboj, kúsok prirodzenosti a nebáť sa. Mne sa s nimi točilo výborne. Našli sme si k sebe cestu a ku koncu nakrúcania – to už sme mali skrátené dni, lebo nás produkcia uvoľnila – sme sa chodili pozerať na ich skutočné zápasy. Z pľacu sme sa presunuli na tribúnu. Oni odišli o niečo skôr, aby sa pripravili. My sme prišli celá herecká „perepúť“ a povzbudzovali sme ich. Bolo to krásne.
Zasiahol zážitok do vášho života možno až do takej miery, že by ste sa venovali ľuďom s hendikepom alebo sa s nimi viac prepojili? Vaša kolegyňa Aňa Geislerová napríklad prezradila, že po práci na filme Karavan nadviazala trvalý kontakt s ľuďmi s Downovým syndrómom a spolupodieľa sa na viacerých aktivitách pre nich.
Vôbec to nevylučujem. Práve po dotočení filmu sme sa s režisérom rozprávali, že by bolo zaujímavé nájsť v Amerike nejaké tímy a možnosti, ako sa ísť pozrieť na para hokejové zápasy alebo navštíviť mládež, ktorá sa tomuto športu venuje. V USA je veľmi veľa vojnových veteránov, takže tam má šport silné korene, tam sa to celé v podstate začalo. Aj ľudí, ktorí môžu byť súčasťou tímu, je v USA viac, keďže u nás toľko znevýhodnených športovcov nie je. Dokonca funguje pravidlo, o ktorom som predtým netušila, že v para hokejovom tíme môže byť aj žena. Je to práve pre to, že nie je dostatok potenciálnych hráčov, takže družstvá môžu byť zmiešané. Je to určite zaujímavý nápad, nad ktorým sa dá uvažovať.
Foto: Krištáľové krídlo
V Amerike žijete už väčšiu časť roka a nejaký čas. Ako vyzerá váš bežný deň? Nepochybujem, že stále máte aj profesionálne ambície.
Keď sme sa videli naposledy, mala som podanú žiadosť o víza. Od tohto apríla sú už realitou. Stihla som naskúšať predstavenie na Broadwayi. Malo síce limitovaný počet repríz, ale na budúci rok ho odkúpilo divadlo The Tank a v priebehu mesiaca by sa malo odohrať 16 predstavení, na čo sa veľmi teším. To je prvá vec, ktorá ma čaká. Okrem toho som nakrútila jeden celovečerný film. Mám manažment, ktorý ma zastupuje a podľa ponuky a dopytu mi posiela požiadavky na kastingy. Sama produkujem takzvané „self-tapes“. Nahrám si ich, zostrihám. Väčšinou ich posielam späť v surovej podobe, ale keď treba, upravím napríklad svetlo. Nahrám úvodnú vizitku a odošlem všetko kastingovému režisérovi. Samozrejme, na množstvo z nich sa nikto neozve. Niekedy postúpim do druhého kola alebo na takzvaný „chemistry read“, čo je skúška chémie medzi hercami, ktorá sa zvyčajne robí cez Zoom – v Amerike je takmer všetko virtuálne. Niektoré projekty vyjdú, iné nie. Je to veľmi rýchly biznis, veci sa môžu meniť zo dňa na deň. Popritom stále využívajú môj hlas v reklamnej komunikácii rôzne značky a budúci rok by som mala točiť štyri filmy v Česku a rôzne po Európe. Rok 2026 vyzerá byť v tomto momente veľmi pestrý a rozcestovaný.
Čítajte viac Ako presvedčila Milana Ondríka na kľúčovú rolu, ktorú nechcel? Petra Svarinská odhaľuje zákulisie svojej práce a sily presviedčania
Zmenila Amerika váš prístup k sebahodnoteniu? Musí tam človek inak narábať s vlastným sebavedomím? Predpokladám, že odmietnutí je na americkom trhu výrazne viac ako na slovenskom či českom.
Viete, na odmietnutia som zvyknutá. Aj na negatívnu odpoveď alebo na žiadnu reakciu. Zhruba pred desiatimi rokmi, keď som končila školu tu v Bratislave, mala som agenta v Los Angeles. Stalo sa tak vďaka Gabike Marcinkovej, ktorá bola v rovnakej agentúre a otehotnela. Hľadali náhradu, aspoň archetypálnu a ona odporučila mňa. Vtedy som robila množstvo takýchto nahrávok, postupovala som do druhých, tretích kôl, ale nikdy som nič nezískala. Systém poznám a neberiem to tak, že by som teraz doma plakala do vankúša. Môjmu manažérovi som povedala: „Posielajte mi čokoľvek, chcem robiť, skúšať a dostávať spätnú väzbu.“ Americký trh naozaj funguje inak, je tam obrovská hierarchia – talentoví manažéri, kastingoví režiséri, komerční agenti. Na začiatku som nechápala, prečo je do toho zapojených toľko ľudí, keď u nás všetko rieši jeden človek. Ale pri objeme práce je to nevyhnutné. Čo ma však Amerika určite naučila, je určité ohodnotenie seba samej. Poznať svoju cenu. Nie v zmysle namyslenosti, ale nebáť sa pomenovať vlastné kvality, možno aj mínusy, a vedieť ich odprezentovať. Nebáť sa povedať, v čom som dobrá a čo mám za sebou. U nás na to nie sme zvyknutí, príde nám hlúpe chváliť sa. V Spojených štátoch ide o celkom bežnú vec. Ak nepoviete, kto ste a čo ste dokázali, nemajú sa to o vás ako dozvedieť. Tým sa konverzácia začína.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, že všetko by mohlo byť inak, keby ste neboli vydatá a nemali dve dcéry?
(úsmev) Úplne všetko by bolo inak. Pravdepodobne by som bola stále na Slovensku a naplno by som sa venovala nakrúcaniu seriálov. Musím povedať, že Martin (pozn. redakcie: herečkin manžel – hudobník Martin Valihora) je v tomto smere moja hnacia sila. On je ten, kto ma inšpiruje ísť ďalej, prekračovať hranice a posúvať sa za pomyselnú čiaru. Ako Natália Germáni, ktorá by nestretla Martina Valihoru, by som to v sebe asi nemala zakódované. Chvalabohu, počas profesionálnej kariéry na Slovensku som vždy mala šťastie a medzi prácami neboli veľké medzery. Nikdy som nepociťovala finančnú existenčnú krízu a projekty prichádzali prirodzene. Nemyslím si však, že by som mala veľkú ambíciu prekračovať svoje limity. Dnes vidím, čo všetko mi to dalo – a to nielen kariérne, keďže kariéru mám doma rozbehnutú už dlho, ale najmä ľudsky. V mojom vnútornom nastavení. Je to obrovská škola života.
Povedali by ste, že Martin je ten pravý a vysnený partner práve preto, že vás zmenil k lepšiemu a posunul vás ďalej?
Neviem to takto presne definovať, ale som mu za jeho hnaciu silu nesmierne vďačná. Sme dvaja ľudia, ktorí sú podľa mňa úplne rozdielni, no navzájom sa dokážeme inšpirovať, a to je úžasné. Prinášame si do života odlišné uhly pohľadu. A keď také čosi človek prijme do hry a nebojuje proti tomu – hoci priznávam, že aj u nás sa to občas stáva – dokážu vzniknúť úplne nové dimenzie a veci.
Čítajte viac Odtrhával som si od úst, aby som si mohol vyberať úlohy, hovorí Milan Ondrík. Teraz zbieram úrodu
Ste obaja schopní urobiť aj pomyselný krok späť? Ste rodičia dvoch detí a v určitom momente musí jeden z vás ustúpiť – pretože ten druhý nakrúca nový film alebo má napríklad turné s Fermátou. Dokážete si rodinné povinnosti podeliť?
To je naše základné nastavenie. Typické a nie práve obľúbené debaty sú vlastne takou rodinno-pracovnou kombinatorikou – kto má čo a čo je pre koho dôležitejšie. Musíme si úprimne povedať, čo pre koho daná príležitosť znamená, či ide o finančnú záležitosť, alebo o potrebu umeleckého naplnenia. Áno, sme schopní ustupovať, ale najmä sa snažíme viesť aj naše deti k flexibilite. Buď s nami cestujú, alebo im musíme vysvetliť – s čím sa ja stále trochu ťažko stotožňujem – že mamina má rada aj svoju prácu. Miluje ich najviac na svete, ale zároveň potrebuje pracovať, či už pre peniaze, alebo preto, lebo zbožňuje svoje povolanie. Myslím si, že tým nastavujeme dobrý vzor do budúcnosti. Keď deti uvidia, že ich mama bola šikovná, pracovala a zároveň sa o ne starala, možno si to raz budú vážiť. Ja moje deti milujem, ale herectvo k životu potrebujem tiež. Keď ho nemám, začínam byť nervózna, zlá, nič ma nebaví. Potrebujem cítiť umelecké vyžitie. A Martin to prežíva rovnako.
Sú vaše deti odlišné ako ich slovenskí rovesníci? Možno práve vplyvom života v inej krajine?
V tomto veku je ešte ťažké robiť nejaké závery. Čo však viem povedať, že sú extrémne prispôsobivé. Myslím si, že sú veľmi dobre vyzbrojené do života a do dnešnej doby, keď sa všetko neustále mení a nič nie je isté. Verím, že práve to bude ich najväčšia devíza do budúcna. A, samozrejme, jazyková vybavenosť. To je pre nás momentálne alfa a omega. Zunka je už v podstate bilingválna a budúci rok by sme jej chceli pridať ešte španielčinu. Ak sa nemusíte v detstve sústrediť na jazyky, ako som sa musela ja, možno sa budete môcť o to viac venovať niečomu, čo vás skutočne napĺňa. Aj v tom vnímam veľké plus.
Foto: BONTONFILM
Znie to ako klišé otázka, ale vlastne je zaujímavá, pretože dobre poznáte pozitíva aj negatíva vašej profesie. Ak za vami raz prídu dcéry s tým, že sa chcú vydať umeleckou cestou, budete ich odhovárať?
Určite nie. Robiť umenie je tá najkrajšia vec na svete. (úsmev) Možno hovorím z trochu zasneného, utopistického hľadiska, ale neviem si predstaviť, že by som vykonávala prácu len preto, lebo potrebujem peniaze. Pre mňa je herectvo hobby, vášeň, súčasť mojej identity. Postaviť sa pred kameru je pre mňa ako dať malému dieťaťu lízanku. Teším sa na každý nový projekt, na to, ako budem nad ním premýšľať. Preto by som chcela, aby aj moje dcéry robili, čo ich bude baviť. Je úplne jedno, čo to bude. Ak by to mala byť aj manikérka – pretože naša Zunka miluje gélové nechty a stále hovorí, že bude „nail artist“ – poviem: „Dobre, ak ťa to bude napĺňať, je to v poriadku.“ Najdôležitejšie je, aby človek chodil do práce s radosťou.
Žijete v Amerike počas vlády staronového prezidenta Donalda Trumpa, no zažili ste krajinu aj za vlády demokratov a Joea Bidena. Máte pocit, že sa vnímanie umenia alebo podmienky preň v Amerike zmenili, či už k lepšiemu alebo horšiemu?
Z môjho pohľadu je ťažké hodnotiť, som tam príliš krátko. Reálne som začala pracovať až v apríli tohto roku. Viem, že najväčším problémom v poslednom čase boli štrajky, otázka umelej inteligencie a prognózy, ako sa bude na tejto úrovni spolupracovať s filmovým priemyslom a koľko ľudí príde o prácu. Z politického hľadiska však umelecké prostredie posúdiť neviem. Tu na Slovensku je to viditeľnejšie – žijeme v tom, počúvame kolegov, vidíme, ako sa búrajú inštitúcie. V Amerike sa systém mení tiež, ale zatiaľ som nepocítila, že by ma to priamo finančne alebo pracovne ovplyvnilo.
Čítajte viac Josef Trojan: Sloboda nie je samozrejmosť. Ale mám nádej, ako spoločnosť sme sa dostali aj z horších vecí
Pozorujete z Ameriky, čo sa deje doma na Slovensku? A plánujete byť občiansky aktívni aj za veľkou mlákou?
Sledujeme. Čo sa týka Ameriky, zatiaľ nemáme ani volebné právo. To získate až s občianstvom, ani zelená karta nestačí. Momentálne však máme nového starostu New Yorku, Zohrana Mamdaniho. Je mi extrémne sympatický, rovnako ako jeho vízia pre mesto. Neviem, či nie je do istej miery utópiou, ale snažím sa mu veriť. Je to človek, ktorý dlhodobo bojuje za práva menšín a prisťahovalcov. Sám je imigrant, má len osem rokov americké občianstvo a je neuveriteľné, že vo veku 34 rokov dokázal vyhrať voľby na starostu New Yorku. Navyše je moslim, čo je v Amerike tiež téma. Som zvedavá, aké nové veci prinesie. Sľubuje zmrazenie nájmov, bezplatné škôlky, lepšie ceny potravín a vyššie daňové zaťaženie pre milionárov. Verím, že svitá na lepšie časy, aspoň čo sa týka života v New Yorku. Ameriku ako celok si posúdiť netrúfam, New York je oproti zvyšku krajiny veľmi špecifický.
Tak o tom sa porozprávame možno znovu o rok alebo o dva – pri ďalšom novom projekte.
(úsmev) Rada.
Natália Germáni
Narodila sa 27. 1. 1993 v Nitre. Po dvojročnom štúdiu marketingu začala študovať VŠMU v Bratislave. Objavila sa vo viacerých televíznych seriáloch ako Panelák, Divoké kone, Deň a noc či naposledy napríklad v Hřebejkovej Ivete, vo Víťazovi a v seriáli Duch. Na filmovom plátne zaujala v snímke Amnestie Jonáša Karáska či v rozprávke Princezná zakliata v čase. Za rolu vo filme Svetlonoc od Terezy Nvotovej bola nominovaná na Českého leva. Výkonom vo filme Jej telo získala nomináciu na cenu Slnko v sieti. Je vydatá za hudobníka Martina Valihoru a majú dve dcéry.
