Nasledujúci rozhovor je prepísanou a rozšírenou verziou relácie Rozhovory do Zdenom Gáfrikom, ktorú Petra Dubayová navštívila pred pár týždňami – videopodobu si môžete pozrieť nižšie.
Osobnejšie otázky a pohľad do súkromia zvyčajne kladiem až na záver rozhovoru, ale vy ste čerstvá mama a rodičovstvo je aktuálne asi vašou najväčšou náplňou. Začnime teda inak – ako vyzerá váš bežný deň teraz, keď sa plne sústredíte na materské povinnosti?
Každý deň sa u nás celkom líši. Nemám pocit, že by som žila v nejakom materskom stereotype, kde by sa mi dni zlievali dokopy. Práve naopak, darí sa nám robiť si ich naozaj pestré. Je to určite aj vďaka tomu, že Jakub nemá prácu od deviatej do piatej – niektoré dni má úplne voľné, inokedy zase pracuje viac, takže sa doma vieme prestriedať. Počas bežného dňa sme predpoludním s malou doma, hráme sa. Varíme. Popoludnia väčšinou trávime vonku na prechádzkach či kávičkách. Máme však aj dobrodružnejšie dni, keď má Jakub úplné voľno. Vtedy vyrazíme mimo Bratislavy, niekam do lesa alebo na chatu, a užívame si dobrodružstvo v prírode.
Tým, že ste obaja herci, vnieslo rodičovstvo do vášho vzťahu nejaké špecifiká?
Momentálne vnímam ako najväčšiu výhodu náš prispôsobiteľný pracovný čas. Jakub si vie prácu do istej miery manažovať – ak vie, že má fixné natáčacie dni, ktoré sa nedajú presunúť, na tie nasledujúce si už ďalšiu prácu nevezme. Sme celkom flexibilní. Samozrejme, termíny treba dodržiavať, ale veľmi nám vyhovuje, že si vieme veci zariadiť. Vznikajú nám tak dvoj- až trojdňové okná, ktoré vieme spolu naplno využiť. V tomto to vnímam najintenzívnejšie.
Ťahá vás naspäť k herectvu alebo si zatiaľ chcete materstvo užiť naplno?
Zatiaľ som veľmi rada doma. Nechávam sa unášať prítomným okamihom, je mi s dcérou veľmi dobre a nevidím dôvod hrnúť sa do práce. Zatiaľ nevolám do divadiel, či už môžem začať hrať. (úsmev) Musím však povedať, že sa teším, keď to príde. Nechcem byť doma „zamknutá“ bez práce, teším sa aj na návrat, ale myslím, že ešte mám čas. Zároveň bude veľa záležať na projekte. Asi si budem viac vyberať. Ak príde niečo, čo ma naozaj bude lákať, možno do toho pôjdem aj skôr než po bežných troch rokoch na materskej. Ale ak nepôjde o niečo špecifické, na čo sa budem veľmi tešiť, radšej ostanem s dcérkou.
Od roku 2020 ste súčasťou projektu Spievankovo, takže k deťom máte blízko. Vlastné materstvo je však určite zdrojom osobnostnej transformácie. Ako sa zmenila Petra Dubayová po narodení dcéry?
Najviac sa zmenilo moje vnútorné nastavenie v zmysle, že už sa nemôžem spoliehať, že sa stane presne to, čo si naplánujem. S dieťaťom to tak skrátka nefunguje. Musela som to nielen akceptovať, ale nájsť aj pozitívny rozmer. Povedať si, že je to vlastne skvelé. Dcérka má teraz tri mesiace a mám pocit, že sa postupne dokážem viac a viac naladiť na chvíľu, ktorá práve prebieha. Naozaj sa nič nestane, keď za deň nestihnem veci, ktoré som si zaumienila. Viac sa nechávam unášať. Možno je dieťa taká malá výhovorka, že si poviem, „veď mám bábätko, toto je dovolené“, ale vlastne je to veľmi oslobodzujúce. Dovolím si nebyť na seba taká prísna, ako som bola predtým.
Foto: Peter Frolo
Odrazí sa narodenie dieťaťa aj pri výbere hereckých úloh? Budete si ich po návrate k herectvu vyberať inak?
Určite. Doteraz som sa na moju prácu pozerala optikou, že čokoľvek idem robiť, môže mi priniesť nejaké benefity a nemám čo stratiť. Bola som nastavená v štýle, „poďme do toho, vždy mi to niečo dá“. Teraz sa už na jednotlivé ponuky budem pozerať cez filter času – každá práca je „konzumentom“ času, ktorý by som potenciálne mohla stráviť s dcérou. Takže vo výbere budem asi o niečo prísnejšia.
Váš ostatný projekt pred nástupom na materskú bol seriál Dunaj, k vašim službám, ktorý je časovo veľmi náročný. Vy ste sa so seriálom rozlúčili – išlo o veľmi srdcervúcu scénu smrti, ktorá mnohých fanúšikov zdvihla z gauča. Čo Dunaj vlastne znamenal pre vás osobne?
Keď moja postava v seriáli skončila, veľa ľudí sa ma pýtalo rovnakú otázku. A ja som bola nútená zamyslieť sa nad ňou a konfrontovať sa s faktom, že sú to tri roky môjho života. Bolo to veľmi intenzívne obdobie. Pre mňa bol Dunaj skutočnou životnou zmenou. V niečom to bolo pre mňa akési dospievanie, posunula som sa ľudsky aj hodnotovo. Ale najmä mi priniesol do života ľudí. Jednak kamarátky, s ktorými som hrala kamarátky aj v seriáli (pozn. Lesana Krausková a Kristína Svarinská) – naše priateľstvo pretrvalo a prenieslo sa do reality. A rovnako Jakuba, ktorý bol mojím partnerom v Dunaji a teraz je mojím životným partnerom aj v skutočnosti. To je na tom krásne. Na druhej strane, Dunaj – alebo skôr pomyselná sláva, ktorú priniesol – veľa vecí urýchlil. Mnohé veci o mne akoby odhalil pred celým Slovenskom, ľudia si čítali rôzne články. Na to som psychicky pripravená nebola. Bola pre mňa veľká výzva – udržať si hranicu a nepripúšťať si príliš, čo si o mne ľudia myslia, čo píšu a čo čítajú. Všetky tieto veci so sebou Dunaj priniesol.
Čítajte viac Zomrieť sme chceli spolu v posteli a dožiť sa 120 rokov, osud rozhodol inak. Ľudmila Mandžárová o strate manžela aj o tom, čo ju zachránilo
Ako ste zvládli nastaviť si takýto filter? Asi nejde zo dňa na deň si povedať: „Petra, nečítaj články, nerozmýšľaj nad tým.“ Pomohol vám niekto?
Stále neprežívam túto súčasť môjho života ideálne. Keď niečo vidím, najprv sa vo mne nahromadia emócie, až potom si poviem: „Dobre, veď je to jedno.“ Menej ako predtým, ale do istej miery ma niektoré články stále dokážu rozhodiť. Najviac mi pomáha uvedomenie, že ľudia ma naozaj nepoznajú a že sa s nimi pravdepodobne nikdy v živote nestretnem. Nie je dôležité, čo si myslia. Záleží na tom, aby som mala veci vysporiadané sama so sebou. Veľmi mi pomáhal aj Jakub. Teda myslím si, že sme si pomáhali navzájom, pretože do veľkej miery išlo o prezentovanie nášho vzťahu v médiách. Dokázalo to byť dosť nepríjemné, no zvládli sme náročné momenty vďaka nášmu vzťahu. Riešila som moje prežívanie aj u psychologičky. Je veľmi dôležité vedieť veci pomenovať a analyzovať, prečo ma vlastne trápia.
Teraz si pomôžem mojou domnienkou, ktorá nemusí byť všeplatná alebo vôbec pravdivá, ale nie je to tak, že väčšina umelcov pri rozhodovaní sa pre profesijnú dráhu sníva nielen o samotnej tvorbe, ale tak trochu aj o úspechu a popularite. Nezamýšľali ste sa vtedy nad tým, že to môže priniesť aj negatíva?
Naozaj som to takto nemala. Nedávno som sa zamýšľala nad tým, že v niečom – a teraz nechcem, aby to vyznelo, že si nevážim priazeň ľudí – ale v niečom by som bola radšej, keby ma ľudia nepoznali. Jednoducho by som išla do divadla, odohrala predstavenie, vrátila sa domov a mohla len tak byť. Bez toho, aby na druhý deň niekto niečo písal. Samozrejme, môžem normálne žiť, ale stále je prítomný aspekt, že niekto o mne môže niečo napísať, povedať, alebo ma oslovia na ulici. Naozaj som po sláve nikdy netúžila. Skôr ju vnímam ako nutné zlo, ktoré prináša práca, ak ju robím na úrovni, na akej ju robiť chcem. Druhá strana mince, ktorú musím akceptovať a naučiť sa s ňou narábať najlepšie, ako viem. Pretože so slávou prichádzajú aj dobré projekty a lepšie ponuky – a po takých túžim.
Pred časom som sa zhováral s hereckou agentkou Petrou Svarinskou, ktorá zastupuje vašu kolegyňu Kristínu. Mali sme zaujímavú debatu o dlhodobých seriáloch. Viažu hercov na relatívne dlhý čas a vyblokujú ich z mnohých ďalších príležitostí. Povedali ste si vedome, že je čas dať zbohom, aby sa otvorili ďalšie dvere, aj keď si na ne možno budete musieť počkať?
Priznám sa, že som nad tým nemusela premýšľať, ku koncu som už bola tehotná a vedela som, ako moja postava dopadne.
Foto: Markíza
Tvorcovia vás mohli nechať žiť. A len na pár mesiacov zastaviť vašu dejovú líniu, to sa deje bežne.
Áno, mohli. Pôvodne sme mali aj debatu, či by som sa neskôr vrátila, a bola som nastavená, že áno. Potom však prišla informácia, že ma „zabijú“. Najprv som to brala ako malú zradu – predsa len, boli sme od začiatku tri hlavné postavy. Nečakala som, že ma úplne vypíšu. Veľmi rýchlo som si však uvedomila presne to, čo ste pomenovali – je dobré, keď sa jedny dvere zatvoria. Upracem si svoj životný aj herecký priestor a nechám miesto na nové veci. V prvom rade prišlo bábätko, ktoré som čakala, a ďalšie pracovné príležitosti môžu prísť neskôr. Dnes by som nemenila. Na otázku, či by som sa vrátila do Dunaja, ak by moja postava nezomrela, by som povedala nie. Túto kapitolu som už chcela mať uzavretú.
Zužitkovali ste prvotné pocity „zrady“ aj pri natáčaní scény vašej smrti?
To bol veľmi emotívny deň. Môj posledný natáčací deň vôbec a zároveň sme točili takúto poslednú scénu.
Čítajte viac Na VŠMU ju vzali na štvrtýkrát, po nociach sedela za pásom v pekárni. Hviezda Sľubu Anikó Vargová dnes hovorí: Život ma naučil variť z toho, čo chladnička ponúkne
Takže ste nakrúcali chronologicky?
V podstate áno, pričom pri tejto scéne všetko vyšlo tak, že sme ju točili na záver. Bolo to veľmi silné. Uvedomovala som si, že sa lúčim s postavou, ktorej som dala život a ktorú som vytvorila. Lúčila som sa s ľuďmi, ktorých som na pľaci stretávala niekedy denne, s celým projektom. Ovládli ma pocity ľútosti, pretože som si prácu na Dunaji obľúbila. Ale v najlepšom treba prestať.
Aký máte pocit z nastavenia slovenského televízneho trhu, kde dlhodobé seriály zaväzujú hercov kontraktmi na dlhší čas, často exkluzívne pre jednu televíziu? Je to zdravé?
Ťažko povedať. Vie to byť výhodné pre obe strany. Hercovi sa ponúka veľká istota – vie, že má prácu, ktorá sa neskončí o dva dni, ale má víziu na ďalšie mesiace. Z môjho hľadiska, keďže som školu dokončila len minulý rok, to nie je samozrejmosť, aby mal človek v mojom veku toľko práce. Veľmi si vážim, že som istotu vďaka Dunaju mala. Na druhej strane je pravda, že ak by som počas toho dostala inú ponuku, nemohla by som ju prijať kvôli množstvu natáčacích dní a záväzkom. Všetko má svoje za aj proti. Či je to zdravé, by mali odpovedať skôr starší kolegovia, ktorí v projekte alebo celkovo v systéme fungujú dlhšie. Náš trh nie je veľký a človek je rád za každú pracovnú príležitosť.
Foto: Zdenko Hanout
Zahrali ste si aj v minisérii Víťaz, ktorá vznikala v produkcii HBO Europe a neskôr bežala na SkyShowtime. Išlo o iný typ produkcie s výraznejším rozpočtom a medzinárodným tímom. Keď si porovnáte obe skúsenosti, čím vás nadchla práca na medzinárodnom projekte?
Nepochybne to bol môj najväčší filmovací zážitok. Tvorilo sa na úrovni, akú vidíme v zahraničných produkciách či v rôznych „behind the scenes“ videách. Pripadalo mi až zázračné, že sa práve mne ušla príležitosť. Na jeden obraz sme mali niekedy štyri až päť hodín – šialene krásny čas na tvorbu. Pri denných seriáloch musíme fičať omnoho rýchlejšie, pri Víťazovi bol priestor. Spomínam si, ako sme si sadli s režisérom Honzom Hřebejkom, povedal nám, aby sme sa len tak rozprávali, a on si vraj vyberie. Tvorili sme priamo na pľaci, často sme išli bez skúšky, lebo chcel vidieť autenticitu. Mnohokrát podobné scény vyšli lepšie než „naostro“. Navyše na pľaci panovala atmosféra, keď sa nikto nikam neponáhľal. Ako herca vás to viac uvoľní. Podmienky na tvorbu boli skvelé.
Trúfnem si povedať, že zrod herečky Petry Dubayovej prebehol na divadelných doskách Novej scény, v muzikálových predstaveniach. Potom prišiel seriál. Čo je vám bližšie – reflektory na javisku alebo svietenie v televíznom štúdiu?
Veľmi ťažko sa mi vyberá, pretože divadlo je moja srdcovka. Tam som začínala a je mi veľmi blízke. Človek v divadelnom priestore zažije špecifický stav – tým, že sa hrá naživo a diváci sú prítomní, je zážitok intenzívnejší, má v sebe väčšiu mágiu. Na druhej strane, pred kamerou má človek omnoho väčšiu šancu hrať sa s realizmom, s tým, čo naozaj cíti vnútri. Nemusí svoje pocity „zväčšovať“ pre divadelné dosky. Každé má svoje špecifikum. Často hovorím, že hoci je to jedna práca, sú to akoby dve odlišné povolania. Divadelný a filmový či seriálový herec potrebuje iné zručnosti, inú prípravu, možno aj iné nastavenie mysle. Niekedy sa na seba vôbec nepodobajú. Takže si neviem vybrať, ale do budúcnosti by som rada mala medzi nimi balans – ako doteraz. Aj keď som točila Dunaj najintenzívnejšie, vždy som mala aj predstavenia. Dokázali ma vrátiť naspäť a držať pri zemi.
Čítajte viac Chudáci si mysleli, že je to skrytá kamera, smeje sa Šebová. V Žiari zazvonila cudzím ľuďom pri dverách, lebo ju chytila nostalgia
Vždy ste túžili byť herečkou?
Nie. Chcela som byť speváčka. Pôvodne som išla na strednú školu s tým, že sa chcem zdokonaliť v speve. Keďže na Slovensku nemáme strednú školu zameranú výlučne na spev – okrem operného – zvolila som konzervatórium a trojkombináciu herectvo-spev-tanec. Tam som v pätnástich rokoch prvýkrát „zakúsila“ herectvo.
Ste klasickejší typ umelca, ktorý začal už na strednej škole. Dnes sa hranice otvárajú, do hereckého prostredia prichádzajú aj ľudia, ktorí sa možno dlhšie hľadajú. Stačí spomenúť Kristiána Barana, ktorý začínal na technickej strednej škole, herec Ladislav Bédi je absolvent športového gymnázia a bývalý futbalový reprezentant juniorov. Má dnešná generácia viac možností hľadať sa a skúšať?
Môže to byť dôvod. Zároveň si myslím, že aj v minulosti mnohí, dokonca tiež známejší herci, začali študovať herectvo až na vysokej škole. Pre mňa bola stredná škola – konzervatórium – dôvodom, prečo herectvo robiť chcem, prečo sa mu venujem a dokážem sa v ňom zlepšovať. Vysokú školu som brala ako nadstavbu, išla som na ňu až štyri roky po maturite. Už na konzervatóriu som mala pocit, že herectvo je to, čo chcem robiť. Dostala som prvé ponuky v divadlách, hrávala som. Až potom som si povedala: „Dobre, niečo už azda viem, keď ma chcú v divadle, no chcem ísť na vysokú školu a priučiť sa viac.“ Môj základ však prišiel z konzervatória.
Čítajte viac Môj najväčší sen sa mi už splnil, a to je moja manželka. Hviezda seriálu Neuer o láske, ktorá je viac ako sláva
Pomáha herecká profesia v žití svojho najautentickejšieho ja? Alebo skôr pomáha odhaľovať podvedomé vrstvy, ktoré si potom človek spracuje?
Myslím si, že oboje. Je to veľká výzva. Každá postava, ktorú tvorím, si vyžaduje nazretie do seba – som to predsa ja, kto bude stáť na javisku alebo pred kamerou – len s vymyslenými charakteristikami a slovami. Tým, že sa snažíme postavu hĺbkovo analyzovať, pátrať, čo prežíva, aké mala detstvo, človek sa automaticky konfrontuje, čo robí sám so sebou. Mňa hranie v mnohom oslobodilo. Nie je to tak, že by som hrala postavu a povedala si: „Toto sa deje aj mne.“ Niekedy ide o diametrálne odlišné príbehy. Ale vidím v nich nejaké vzorce správania, niečo mi do seba zapadne a pripomenú mi moje vlastné konanie. Potom sa dokážem vo všetkom viac „pohrabať“ a zistiť, kde sú korene. Moja práca mi pomáha v poznaní seba samej.
Nedalo by sa z nejakej postavy niečo si aj požičať? Napríklad v súvislosti s negatívnou stránkou slávy – nedokázali by ste si požičať „hrošiu kožu“, flegmatizmus alebo silu postaviť sa tomu čelom?
(úsmev) Vždy hovorím, že jednoducho neviem klamať. Možno si ľudia myslia, že pre herečku je také čosi nezvyčajné, ale o to je pre mňa moja práca zaujímavejšia – naozaj sa snažím uveriť veciam, ktoré hrám. Nedokážem klamať, ani sama sebe. Kedysi som vnímala ako slabosť, že sa neviem s niečím ľahko vyrovnať a trápim sa nad vecami dlhšie. Ale keďže ma dobiehali, musela som si ich vyriešiť a prestať skrývať sama pred sebou. Aj keby som niečo dokázala zahrať pred ľuďmi, samej pred sebou by mi to nešlo.
S vaším partnerom a kolegom Jakubom Jablonským sme sa zhovárali pred rokom a časť nášho rozhovoru bola aj o dianí v kultúre a politike. Ovplyvnil svojou občianskou angažovanosťou aj vás či nebodaj aj to bola jedna z vecí, ktorá vás spojila?
Angažovaná som aj ja, ale v dnešnej dobe a situácii ide o dvojsečnú zbraň. Niekedy neviem, či tým, že niečo poviem, danej veci skôr neuškodím. Ľudia často na adresu umelcov píšu veľmi nepríjemné veci. Tvrdia, že sme všetci „zapredaní a pokúpení“. Niekedy potom nemám chuť sa zapojiť – vidím, že žiaden argument nepadne na úrodnú pôdu. Ale čo sa týka môjho občianskeho či spoločenského postoja, nehanbím sa zaň a viem sa zaň postaviť, akurát možno nie tak verejne ako Jakub. Doma sa však o tom spolu rozprávame a zdieľame rovnaké názory.
Zmenili sa vaše konverzácie od narodenia Vesny? Myslíte viac na jej budúcnosť?
Veci, ktoré bývali kedysi vtipné – čo sa schválilo alebo povedalo – majú zrazu veľmi trpkú príchuť. Je to spôsobené aj tým, že situácia v kultúre, v spoločnosti sa stupňuje. Každý deň čakáme, čo nové sa stane a čo môže mať priame následky na našu dcéru. V budúcnosti sa jej bude vývoj v krajine bytostne týkať. Či už sa bavíme o stave školstva, o tom, kam pôjde do školy, alebo či ju bude mať kto ošetriť. Na pohľad banálne, základné veci a človek sa pri tom zastaví a hovorí si, že niečo musí byť naozaj v neporiadku, keď nad tým uvažujeme v takýchto súvislostiach.
Čítajte viac Markíza odvysielala poslednú epizódu Dunaja. Fanúšikovia ale zúria pre obrovskú chybu, ktorá zatienila celé finále
Nie ste jediní rodičia, ktorých sužujú podobné myšlienky. Máte nejaký spôsob, ako sa tým nenechať ochromiť?
Neviem, či máme recept. Zatiaľ sa veľa rozprávame, diskutujeme o každej téme, ktorá sa týka dcérinej budúcnosti. A sme otvorení aj tomu, že prinajhoršom jednoducho odídeme preč. Nie je to stratené, možnosť stále existuje. Veľmi neradi by sme sa pre ňu rozhodli, pretože Slovensko máme obaja radi, no uvidíme… do akej miery sa bude dať znášať vývoj situácie a do akej miery budeme schopní my ako ľudia, ktorí túžia niečo zmeniť, odolávať systému.
Rozlúčme sa teda otázkou o profesionálnej budúcnosti. Aký je váš najbližší plán alebo sen, ktorý by ste si chceli splniť?
(smiech) Moje plány do budúcnosti sa zúžili na plánovanie najbližšieho týždňa. Žijem tu a teraz. Do konca kalendárneho roka nebude nič veľké pracovné. Koncom decembra – krátko pred Vianocami – pôjdem odohrať dve predstavenia ako záskok za moju alternáciu v muzikáli Mojžiš na Novej scéne. Veľmi sa už teším, ale bude to aj veľká výzva, keďže som naposledy hrala v apríli. A čo prinesie nový rok? Čo sa stane, čo pribudne, kto ma osloví? Neviem, nechávam dvere otvorené a budem sa tešiť na všetky výzvy, o ktorých ešte ani neviem.
Petra Dubayová
Narodila sa 27. júla 1998 v Seredi. Už počas štúdia na Štátnom konzervatóriu v Bratislave v roku 2014 prvýkrát účinkovala v televízii v seriáli Superhrdinovia. Jej javiskovým debutom bola Šľahačková princezná v Divadle Nová scéna, kde doteraz stvárnila niekoľko postáv. Objavila sa vo filmoch Sviňa, Amnestie či Vojna policajtov. Od roku 2023 začala stvárňovať postavu predavačky a speváčky Evy Dušekovej v seriáli Dunaj, k vašim službám. Už bezmála päť rokov je tiež súčasťou koncertov a predstavení so Spievankovom. S partnerom Jakubom Jablonským sa v auguste stali rodičmi. Majú dcérku Vesnu.
