Foto: Pravda, Ivan Majerský
Kedy ste mali naposledy pocit, že potrebujete, aby deň mal viac ako 24 hodín?
(smiech) Každý deň. Mám pocit, že tých 24 hodín mi nestačí práve pre kvantum roboty, ktorú mi dávajú politici. Dnes sú azda ešte väčším zdrojom práce a nasadenia ako v minulosti. Pre sociálne siete. Stále sa niečo deje, je toho veľa a majú nové spôsoby, ako šíriť vlastné naratívy a informácie.
Práca politického moderátora, ale aj novinára, ktorý sa venuje politike či investigatívnej žurnalistike, sa v poslednom čase zmenila práve vďaka týmto vplyvom. Ako to cítite v rámci dennej roboty? Čomu sa musíte venovať, čo možno pred desiatimi či pätnástimi rokmi nebola súčasť bežnej rutiny?
Kedysi nám stačilo ísť na tlačovú konferenciu alebo sme dostávali informácie len od našich zdrojov a následne sme naháňali politika, aby sme dostali spätnú väzbu. Teraz musíme strážiť oveľa viac zdrojov. Často sa stane niečo, napríklad výmena názorov medzi politikmi v on-line priestore, aj to treba sledovať. Ešte v minulom volebnom období sme si zvykli, že najdôležitejšie informácie zverejnil premiér na sociálnej sieti, a nie na tlačovej konferencii. Znamená to, že musíme toho ustrážiť oveľa viac ako predtým.
Nemáte niekedy trochu pocit márnosti, že hoci sa na politika pripravíte, máte v rukách závažné argumenty, ktoré napríklad konfrontujú jeho tvrdenia, sociálna sieť alebo on-line priestor jednoducho šíria jeho naratív ďalej?
Keby som si myslela, že to je márna práca, samozrejme, by som ju nerobila. Naopak, my ako novinári musíme ísť s trendom. Aj my sme veľmi prítomní na sociálnych sieťach. Z každej relácie, ktorú nakrútim, robíme zostrihy. To najdôležitejšie vždy dáme na vlastné sociálne siete a šíri sa to rovnakou rýchlosťou. Jediný problém nových médií je možno v tom, že často prvá informácia – neraz aj nepravdivá – zahltí priestor skôr. Potom už novinári musia veci napravovať, vyvracať a dávať pravdu do mediálneho priestoru.
Foto: Marian Datko
Aké sú kľúčové osobnostné a povahové črty pre človeka, ktorý chce moderovať politické diskusie alebo rozhovory?
(úsmev) Mať veľa voľného času na prípravu. To je asi základ. Samozrejme, človek potrebuje byť aj analytický a pokojný, aby sa nedal vtiahnuť do boja, pretože my novinári tam nie sme na to, aby sme s politikom bojovali. Našou úlohou je klásť otázky za ľudí, aby ich mali zodpovedané. A keď sa tak nestane, pýtame sa znova. Musíme byť kreatívni, snažíme sa otázku otáčať, aby sme predsa len – nemôžem povedať, že úplne prinútili – ale aby sme dostali odpoveď od hosťa. To je veľmi dôležité. Príprava je alfa a omega. Človek musí mať naštudované veľmi veľa. Neviem si predstaviť, že by som si sadla do kresla a bola nepripravená.
Čítajte viac Chudáci si mysleli, že je to skrytá kamera, smeje sa Šebová. V Žiari zazvonila cudzím ľuďom pri dverách, lebo ju chytila nostalgia
Jedna vec je príprava, ktorá je nesmierne dôležitá. Ale keď sa zameriame na schopnosť zostať pokojný, flegmatický, klásť otázky a nedať sa vtiahnuť do konfliktu, dá sa to natrénovať? Musí moderátor podstúpiť tréning, alebo je to skôr jeho osobnostná a povahová črta už od detstva?
V médiách som vyše desať rokov, prešla som si rôznymi pozíciami – od redaktora, ktorý robil jednoduchšie témy, až som sa prepracovala k politike. K moderovaniu som sa dostávala postupne. Najskôr som sa venovala iným oblastiam, až následne som zakotvila čisto pri politike. Skúsenosť človeka posúva ďalej. Keď začne moderovať, nájde si svoj vlastný štýl. Ale jasné, musíte mať na to trochu aj povahu. Vidíme, že každý moderátor má iný štýl. Ja som pokojnejšia, inde vidíme niekoho uvoľnenejšieho, kto si robí žartíky. Do veľkej miery je naša práca o tom, že človek, ktorý chce robiť politické diskusie, musí mať v sebe istú mieru pokoja.
Politické diskusie vedú často aj mužskí moderátori, ale občas sa mi zdá, že ženské mená rezonujú viac. Čo je podľa vás dôvodom?
Nemám na to odpoveď, no zároveň som veľmi rada, že ženy sa zviditeľňujú v moderovaní politických diskusií. Ženy novinárky do tohto mužského prostredia dokážu prinášať niečo iné. Možno práve pokoj, ktorý z nás vyžaruje. Mnohé veci vieme riešiť s chladnou hlavou. Predsa len máme na to danosti, aj čo sa týka rodinného života, takže si dokážeme veci vyhodnotiť – vieme, kde zatlačiť a kde, naopak, nie.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Opýtam sa aj na B v tejto rovnici. Zažili ste niekedy od politikov dešpekt preto, lebo ste žena?
Nie. V živote som nezažila od politika dešpekt tohto druhu – azda aj preto, že sa v ich prostredí pohybujem veľmi dlho. Politici ma poznali aj predtým a pre mňa je moderovanie relácie viac-menej vyústením mojej predchádzajúcej kariéry. Vedia, že vediem rozhovory korektne, som vždy pripravená. Často mi hovoria, že ich dostávam do úzkych práve preto, že som na nich veľmi pripravená, čo mi osobne lichotí. Som tam na to, aby som ich konfrontovala s faktami. Ak nehovoria pravdu, vyložím ju na stôl.
Spomínate si ešte na moderovanie úplne prvej politickej diskusie?
Mala som ich už toľko, že ani neviem, ktorá bola prvá. Pravdepodobne môžem za politickú diskusiu rátať už rozhovory, keď som mala pri pultíku v Národnej rade dvoch politikov a riešili sme konflikt medzi nimi. Odvtedy som viedla stovky rozhovorov, takže presne neviem, čo bolo prvé. Čo sa týka relácií, najskôr som mala relácie o investovaní (smiech).
Čítajte viac Na VŠMU ju vzali na štvrtýkrát, po nociach sedela za pásom v pekárni. Hviezda Sľubu Anikó Vargová dnes hovorí: Život ma naučil variť z toho, čo chladnička ponúkne
Určite je medzi nimi aj tvrdší oriešok ako tie ostatné. S ktorým politikom alebo s ktorou politickou stranou sa komunikuje ťažšie?
Každý politik je pre moderátora výzva. Musím si naštudovať danú osobu, mať napozerané tlačové konferencie, ich prejavy na sociálnych sieťach. Viac-menej viem, kto príde do môjho štúdia. Je to človek, ktorý má možno v hlave vlastnú predstavu o tom, čo chce povedať. Mojou úlohou je ustrážiť, že pôjdeme podľa mojich pravidiel, nie jeho. Je náročné diskutovať s každým jedným politikom, no, samozrejme, sú takí, ktorí sú v brandži dlhšie. To znamená že sú ostrieľanejší. Vždy hovorím, že najväčšia výzva je, keď máte premiéra. V prípade premiéra Roberta Fica je to jednoznačné – má v politike nabehané kilometre, vie, ako má v diskusiách vystupovať, a má v hlave to, že sa snaží prihovárať svojim voličom. Príde tam človek, s ktorým musíte vedieť pracovať, aby ste dostali odpoveď.
Fenoménom doby je fakt, že politici začali využívať aj alternatívne médiá a dokonca niektorí aj dezinfoscénu a dezinfluencerov. Nestavia to podľa vás prácu politického novinára do ohrozenia?
Je pravda, že pre politikov je asi príjemnejšie ísť do priateľského prostredia, kde sa neobjaví kritická otázka. Tam sa však prihovárajú len svojmu voličovi. Potrebujú osloviť aj iného, nerozhodnutého voliča, a ten často nebude vyhľadávať alternatívu. Práve preto majú tradičné médiá stále dôležitú rolu a politici ich našťastie nemôžu úplne ignorovať. My máme za sebou inú prípravu a kritické otázky im dáme. Verejnosť tak stále dokáže získať všetky informácie a rozhodnúť sa sama, komu verí a komu dá hlas.
Foto: Martin Hesko
Cítite, že žurnalistika má momentálne ťažší život, ako mala pred pár rokmi?
Má ho ťažší minimálne v tom, že ľudia sú polarizovaní a zlosť si vybíjajú na nás moderátoroch a redaktoroch. Nech vediem akýkoľvek rozhovor, nikdy sa nezavďačím každému – ani sa o to nesnažím. Chcem, aby bol rozhovor vedený korektne, aby odzneli všetky informácie a opravila som také, ktoré z druhej strany nie sú úplne správne. Aj to môže byť pre niekoho spúšťačom, že mi adresuje nepríjemnú správu. Snažím sa nepripúšťať si k srdcu takéto odkazy – nechcem byť limitovaná tým, že začnem moderovať, aby som sa niekomu zapáčila. Potom by som už túto prácu asi nemohla robiť.
Dá sa vôbec v dnešnej polarizovanej dobe byť stopercentne objektívny?
Snažím sa. Či som, alebo nie, nech posúdia diváci. V každom prípade sa snažím robiť prácu zodpovedne, nepretavovať do výstupov vlastný názor a pracovať len s čistými faktami. Keď položím otázku, mám ju vždy podloženú dátami.
Čítajte viac Josef Trojan: Sloboda nie je samozrejmosť. Ale mám nádej, ako spoločnosť sme sa dostali aj z horších vecí
Vy ste sa politike začali venovať veľmi mladá. Namiesto chodenia na diskotéky ste pozerávali politické diskusie a tlačové konferencie.
(smiech) Áno. O polnoci, keď dohrala hymna, dávali na verejnoprávnej televízii reprízy z Národnej rady.
Čo vás na nej tak fascinovalo?
Vždy ma zaujímali informácie, chcela som vedieť, čo sa okolo mňa deje. Zároveň ma fascinovalo dianie v Národnej rade. Bolo to iné, než bežne sledovať ľudí okolo seba. Pre tínedžerku, ktorá má bezstarostný život, to bol iný svet – sledovať ľudí, ktorí rozhodujú o tejto krajine.
Ako na to reagovali spolužiaci? Preberali ste s nimi v škole, čo ste videli?
Podľa mňa to nevedeli. (smiech) Niežeby som im niečo tajila, ale nebol dôvod sa o politike s nimi rozprávať. Pre mňa to bolo jednoznačné. Už počas strednej školy som napríklad prispievala do on-line časopisu, kde som robila recenzie hardvéru a softvéru. Skúšala som všetko, aby som zistila, čo ma bude najviac baviť a pri čom vydržím. Médiá ma všeobecne fascinovali, rovnako ako politika.
Český herec Josef Trojan mi nedávno prezradil, že je občiansky veľmi anagažovaný a k záujmu o politiku ho viedli rodičia. Bolo to tak aj u vás?
Rodičia každý deň pozerali správy. Padla určitá hodina, sedeli sme spolu v obývačke a sledovali spravodajstvo. Ale o polnoci mi verejnoprávnu televíziu nezapínal ani jeden z nich, inklinovala som k politike sama. A rezonovala vo mne.
Váš otec pochádza z Česka a mama je polovičná Nemka. Pretavuje sa táto národná DNA do vášho prístupu k práci a budúcnosti?
(úsmev) Minimálne tak, že si neuvedomujem, keď poviem české slovo. Bola pre mňa veľká výzva naučiť sa hovoriť spisovne, od detstva som počúvala češtinu. Tatinovi niekedy ujde české slovo, starí rodičia hovorili iba po česky. Aj dnes, keď robím živé vstupy, ešte mi to občas unikne. Na druhej strane sa aspoň musím viac snažiť.
Foto: TV JOJ
Myslíte si, že vaša práca môže mať aj nejakú exspiračnú dobu?
… že už budem staršia? (smiech)
Nenarážal som na vek, skôr mentálne. Keď si človek povie, že už má toho skrátka dosť.
Podľa mňa neexistuje novinár, ktorý by aspoň trikrát nevyhorel. Máme vysoké nasadenie, je toho veľa a človek potrebuje viac ako 24 hodín denne. Niekedy mám pocit, že už chcem pokoj a šla by som pokojne oberať mandarínky do Španielska. Potom si však poviem, že by mi moja robota chýbala, takže mandarínky zatiaľ odkladám. Niekedy sa cítim viac vyčerpaná, niekedy menej. Nové výzvy a impulzy pomáhajú predĺžiť obdobie, keď má človek energiu a teší sa z práce. Keď je práce priveľa, potrebuje psychohygienu. Treba si v tom nájsť balans.
Čítajte viac Odišla som zo seriálu a opustila som lásku, hovorí otvorene herečka Eva Mores. Niekedy je najťažšie zachovať sa správne, priznáva nová hviezda Sľubu
Balans môže byť dobrým posolstvom na záver. Rozlúčme sa ešte jednou otázkou: Čo by ste odkázali mladým dievčatám, ktoré o svojich schopnostiach pochybujú, možno aj preto, že ich do toho niekto dotlačil? Ako sa postaviť k životu a ísť ďalej?
Netreba o sebe pochybovať. Sme najlepšou verziou seba samých. Treba mať zdravé sebavedomie, ale zostať pokorným. Najhoršie je, keď si človek o sebe priveľa namýšľa – to je v biznise často začiatok konca. Treba na sebe pracovať a byť trpezlivý, výsledok nemusí prísť o týždeň. V mojom prípade trvalo roky, kým som sa niekam dostala, ale cesta stála za to, pretože som sa veľa naučila. Nemali by sa báť počkať si na svoj moment.
