Nasledujúci rozhovor je prepísanou, editovanou a rozšírenou verziou relácie Rozhovory so Zdenom Gáfrikom, ktorú Adela Vinczeová navštívila pred pár dňami a ktorú si vo videopodobe môžete pozrieť nižšie.
Ako to máte nastavené vo svojej práci moderátorky, ktorá spovedá hostí? Potrebujete mať naozajstný komfort a pohodlie, dobre si sadnúť a mať veci usporiadané, aby ste sa cítili dobre a podali stopercentný výkon?
Podľa mňa by som to vedela pomenovať až v situácii, keď mi niekto nastaví nevyhovujúce podmienky. Ale už sa mi na nejakých jednorazových vystúpeniach či akciách stalo, že mi nastavili priestor spôsobom, ktorý mi nevyhovoval. Napríklad pre niekoho je úplne prirodzené dať moderátorovi vyššiu stoličku, ako má hosť, no ja by som sa potom na hosťa pozerala z takého povýšeneckého uhla. To mi nevyhovuje, myslím si, že by sme mali byť v jednej rovine. Mám rada aj to, keď sa môžem oprieť. Samozrejme, keď ma potom niečo veľmi zaujme, režisér Riško Raimann pri Trochu inak šalie, lebo sedím predklonená a vyliezam z rôznych záberov. (úsmev) Pre mňa je však úplne najdôležitejšie to, akí ľudia sú v štábe, s ktorým robím. Pretože tí ma vedia dať do pohody alebo mi vedia trošku z tej pohody uhryznúť.
Keď už diskomfort nastane, ako ho riešite? Máte na to po rokoch moderovania nejaký recept?
Nevyplašiť sa. Neviem, či mám úplné rady, ale naučila som sa, že keď príde diskomfort, tak je pre mňa asi potrebný. Vnímam to tak: v poriadku, teraz to prišlo, nepôjde všetko ako po masle, je to asi pre mňa dôležitá skúška, poďme do toho a nejako to dám. Nejdem bojovne proti diskomfortu, ale skôr ho skúmam, pozorujem a snažím sa čím viac sprítomniť. Lebo keď odídem zo situácie, potom ani rozhovor neplynie, ako by mal, keďže všetko stále pozorujem zvonku. Nebojujem ani s trémou, aj tú mávam, hovorím si: „No tak mám trému.“ Naozaj sa mi vždy osvedčilo, že proti čomu bojujem, zvyčajne len posilňujem, a čomu dávam pozornosť, zase rastie. Čiže keď si stále budem hovoriť, akú mám trému, čo s ňou a akých je tých desať krokov alebo nádychov, aby som sa jej zbavila, tak vtedy je len intenzívnejšia.
Čítajte viac Keby sme sa stretli v dvadsiatke, asi by sme sa pozabíjali. Adela Gondíková (aj) o živote s Jiřím Langmajerom a mýte o jeho náprave
Robíte si ešte po každom svojom výstupe moderátorské sebahodnotenie? Analyzujete, či to vyšlo, alebo nevyšlo?
Keď rozhovor z môjho pohľadu výnimočne vyjde alebo výnimočne nevyjde, vtedy automaticky rozmýšľam nad tým prečo, alebo sa teším, ako pekne sme sa rozprávali. Ale nerobím to už po každom. Rada si však pozriem alebo vypočujem nejaké svoje rozhovory s odstupom času. Nie hneď, pretože človek je vtedy v nejakom dojme, v únave či vo vyčerpaní. Keď napríklad točím Trochu inak, robím šesť rozhovorov za sebou – takých tridsaťpäťminútových pred obecenstvom. To vytvára istú atmosféru očakávania, že publikum chce byť zaujaté, nehovorím, že úplne pobavené, ale musí tam byť nejaký moment, voči ktorému cítim zodpovednosť. Ale keď už emócia trošku odznie a potom vysielajú reláciu v televízii, prípadne si môžem vypočuť zvukový záznam, počúvam. S takým odstupom to má zmysel.
Spomenuli ste reláciu Trochu inak. Začínali ste na obrazovke TA3, potom sa presunula do verejnoprávnej televízie a aktuálne je známe, že od Nového roka tam končí. Povedalo sa k tomu už veľa, ale s odstupom času – ako sa v tom celom cítite teraz?
Doplním, že dve časti sa premiérovo odvysielajú v januári budúceho roka, tak to máme dohodnuté. Cítim sa však v tom rozhodnutí komfortne. Pretože aj pri rozhodnutiach s televíziou Markíza alebo aj v iných životných situáciách – ako keď človek napríklad odchádza zo vzťahu a nemá jasný ďalší vzťah, no vie, že v ňom nemôže ostať – viete, že to je správne rozhodnutie. Človek niekde vnútri cíti, že sa to naplnilo, alebo že okolnosti mi ako človeku nedovoľujú ďalej v nejakom prostredí a nastavení pokračovať.
A čo bude ďalej?
Teraz prichádza B – čo je za prahom, ktorý som prekročila. Samozrejme, plánujeme pokračovať v online priestore, ale veľmi beriem do úvahy, že výsledky môžu byť rôzne. Náš plán nemusí ísť podľa očakávaní a predpokladov. Aj keď obsahu a projektu veríme, ale staviam sa k tomu realisticky. Som zvedavá, čo mi život povie, akú pravdu mi prinesie o projekte Trochu inak aj vzhľadom na záujem ľudí, ktorí, verím, s nami pôjdu ďalej aj v tom online priestore.
Foto: STVR/Ľubomír Pidaný
Zamýšľali ste sa s producentom Danielom Rabinom, nakoľko je online trh saturovaný? Vo verejnoprávnej televízii ste mali istú platformu, ktorú nezíska každý. Na YouTube či Spotify je konkurencia v podobe podcastov a relácií obrovská.
Áno, ale obsah tam ostane a ktokoľvek sa k nemu bude môcť kedykoľvek vrátiť. Tu bol z môjho pohľadu trošku problém – napríklad, keď sa mi ozvalo niekoľko ľudí po rozhovore s filozofkou Hogenovou, že si ho chceli pozrieť, ale už ho nevedeli nikde nájsť. Rozumiem, že televízie si strážia svoju sledovanosť. My sme robili v piatok o 22:00 na Dvojke nadštandardné čísla, ale nemôžeme sa tváriť, že by to v televíznej konkurencii robilo neuveriteľné podiely. Zdalo sa mi, že tam odznejú veci, ktoré si zaslúžia ďalej žiť. Pre diváka je vyhovujúcejšie, keď si môže záznam pustiť a nájsť kedy chce. Televízia síce má archív, ale ten si už vyžaduje istý základ IT vzdelania.
Čítajte viac Zomrieť sme chceli spolu v posteli a dožiť sa 120 rokov, osud rozhodol inak. Ľudmila Mandžárová o strate manžela aj o tom, čo ju zachránilo
Je tu ešte jedna vec, ktorá v poslednom období istým spôsobom tvarovala váš život a kariéru – rozhodnutie dať zbohom televízii Markíza. Ako ho vnímate s odstupom času?
Rovnako. Aj teraz, keď natrafím na rozhovory ľudí o dianí v televízii Markíza, len si potvrdzujem, že som urobila dobre. Prišla som tým síce o projekty Možné je všetko a Let's Dance. Sú veľmi príjemné, som vďačná, že som v nich mohla byť, ale keďže som odišla, asi aj stačilo. Mám to v sebe urovnané. Keď sa mi to pripomenie, ide len o momenty, ktoré mi potvrdzujú správnosť rozhodnutia. Je zaujímavé uvedomiť si, že niektoré médiá majú status TOP a NAJ, bez ktorého sa vraj nedá žiť. Je jasné, že pre mnohých budem menej viditeľná a v ich bublinách už nebudem, ale zistila som, že v mojom živote viem úplne v pohode fungovať ďalej. Sú to len zvláštne presvedčenia, ktoré nás niekedy obmedzujú alebo nám vykresľujú realitu inak, ako je. Som presvedčená, že odísť bolo správne.
Prekvapilo vás niečo? Mediálna bublina je malá a odchod kľúčovej tváre môže zmeniť dynamiku vzťahov. Cítili ste zmenu v správaní ľudí v televíznom prostredí?
Neudiala sa. Dokonca si myslím, že môj odchod neublížil ani televízii Markíza. Určite s ním počítali – oni sú pevná loď, ktorá ide ďalej. S ľuďmi z biznisu mám naďalej veľmi pozitívny vzťah. Skôr sa stretávam až s prehnaným pozitívnym prístupom, že obdivujú moje rozhodnutie a stavajú ho na piedestál. Pripisujú tomu istý faktor hrdinstva, ktorý by som ja až tak nezdôrazňovala.
Foto: TV Markíza
Z Markízy odišiel aj váš manžel Viktor Vincze. Bola televízia v istom čase u vás doma veľkou témou?
Bola to téma v čase, keď v odboroch riešil nielen dysfunkčné nastavenie spravodajstva, ale aj mnohé vnútrofiremné nastavenia. Nakoniec však narazil na moment – neviem, či je to mentalita zamestnancov alebo Slovákov – že radšej budem robiť v horších podmienkach, než by som sa mal ozvať a možno prísť o to, čo mám. Je celkom rozšírené. Vtedy aj on cítil, že už nemá zmysel pokračovať. Keď to takto chcú, v poriadku. Počas jeho odborového zápolenia to teda bola téma, inak som sa do nej vyslovene nezapájala. Mala som len jednu vtipnú príhodu. Podľa všetkých pravidiel mohol vylepiť na konkrétnych miestach plagáty pozývajúce ľudí do odborov. Keďže som išla okolo ateliérov do fitka, zastavila som sa a vyvesila ich. Z toho bol vnútorný škandál, že „Adela chodí vylepovať plagáty“. Pritom som mala len cestu okolo. (smiech) Urobili z toho väčšiu kovbojku, než bola, dokonca plagáty otáčali. Išlo o trochu žabomyší prístup. Televízia bola téma asi rok, ale nerozprávali sme o nej stále, to sa ani mne nechce.
Pri rozhodnutí odísť z Markízy sa hovorilo o vašej podpore Viktora. Keď sa partner rozhodne podporiť druhého takýmto gestom, môže sa stať, že sa do vzťahu vkradne pocit tichej výčitky alebo viny. Neriešili ste niečo podobné?
Rozhodnutie som veľmi dlho v sebe navnímavala. Keď človek vie, kam kompas ukazuje, je skôr zvedavý, čo život prinesie ďalej. Prináša všelijaké nové zaujímavé výzvy a stále mám pocit, že ho mám dostatočne plný. Samozrejme, náplň sa nejako zmenila, ale treba povedať, že pre Markízu som robila asi dvadsať dní do roka. Čiže to nie je, ako keď chodíte do zamestnania každý deň a zrazu nič. Dokonca trochu odstupujem od formulácie, že som podporila partnera. Áno, je to môj partner, ale podporila som kolegu. V úvode, kým moje ego malo pocit, že hodnota je zostať v porote Let's Dance, som sa tomu zľahka bránila. Ale keď som si všetko rozmenila na drobné, pochopila som, že človek, ktorý sa zastával princípov novinárčiny, bol vyšachovaný za svoju činnosť. V konečnom dôsledku, nech by to bol ktokoľvek, nejaký postoj by som zaujať mala. Nielen preto, že je to môj manžel. Samozrejme, komerčná televízia má právo nastaviť si spravodajstvo, ako chce. Môže byť také, ako vidíme v upútavkách – čokoláda, kakao či nebudú drahé Vianoce. Ale je vhodné situáciu pomenovať: Chlapci, dievčatá, ideme takýmto spôsobom ďalej, buď sa pridáte, alebo odídete. Nie sa tváriť navonok, že nám záleží na objektivite a demokracii, ale vnútri sa dejú iné veci. Nenastavenie pravidiel transparentne považujem za problém. Viktor veci pomenoval a za to bol – ja to tak vnímam – vyšikanovaný preč. V podstate by som sa takto mala zachovať pri komkoľvek. Ale priznávam, neviem, či by som to urobila, lebo rovnako to ani nikto iný v podstate neurobil.
Čítajte viac Odtrhával som si od úst, aby som si mohol vyberať úlohy, hovorí Milan Ondrík. Teraz zbieram úrodu
Posilnilo to váš partnerský vzťah?
Asi do nejakej miery áno. Neviem, potrebovala by som ísť na nejakú STK-čku vzťahu, aby som zistila, aký je silný a funkčný. (úsmev) Myslím si – a možno žijem v ilúzii, lebo človeka vie všeličo prekvapiť – že máme vzťah pekný a pevný. Samozrejme, je skúšaný každodennosťou, únavou, rodinným nastavením a aj takýmito vecami. Ale toto nás skôr spojilo. Dávala som si však veľký pozor, aby nenastalo: Teraz sa spojíme my proti svetu. Chcem stále vidieť realitu, nepresviedčať sa o niečom len preto, aby sme sa utvrdili, že my sme tí správni. Skôr som vnímala, že takto to cítim a nemohla som urobiť inak. Do nášho vzťahu priniesla situácia pokoj a pevnosť. Boli v ňom aj predtým, teraz možno ešte dostal inú kvalitu.
Ste tri roky rodičmi. V živote dieťaťa je takéto obdobie doslova svetelná rýchlosť vývoja. Čím vás váš syn Maxík prekvapuje najnovšie?
Najnovšie tým, že sa s ním už normálne dá komunikovať a zhovárať. Ale pri ňom to bolo relatívne skoro. Bol veľmi verbálne a mentálne vybavený. Trošku som sa bála, že keď budeme mať malé dieťa, budem musieť robiť veľa vecí, ktoré sú pre mňa nezaujímavé. Napríklad čítať knižky o tom, ako Kubko nakupuje alebo kam ide kravička na výlet. (smiech) Našťastie som mu nenápadne podsunula knižky, ktoré zaujímajú mňa, napríklad Mach a Šebestová alebo knihy od Arnolda Lobela, ktorý píše krásne a svojské rozprávky. Takže som mu to jemne nastavila a on to vzal. Žijeme si v takej symbióze. Aj čo sa týka hudby, nejdeme úplne do tých detských pesničiek, ale je možné, že sa im časom nevyhneme.
Foto: RTVS
Takže Miro Jaroš u vás zatiaľ nehrá?
(úsmev) Miro Jaroš je super a všetci, čo robia podobný typ hudby, robia skvelú prácu. Ale my tam zatiaľ nie sme. Náš Max je úplný parťák. Teším sa z toho – a dúfam, že si to len nenahováram – že som sa zlepšila vo vnútornom postoji voči nemu. Niekedy som vedela byť nervóznejšia, rýchlejšie chytiť takú podráždenosť v štýle: „Dobreee, poďme už.“ Možno aj preto, že je starší, už podobné momenty dobre zvládam. Vidím to aj na Viktorovi. Náš syn je pre nás perfektná škola vnútorného harmonizovania sa. Nie potláčania, že idem vybuchnúť, ale cez zuby som milá, ale naozajstnej práce s vnútrom. Max je náš zenový majster. (úsmev) A treba povedať, že je k nám aj veľmi láskavý. Sú deti, ktoré sa nechcú obliecť, ráno jačia, nechcú do škôlky, hádžu sa o zem. Aj on prežíva jemné vzdory, ale sú veľmi prirodzené a zvládnuteľné.
Máte povesť pohotovej moderátorky, ktorá vie na všetko reagovať. Pri dieťati, detskej logike a otázkach to nemusí vždy fungovať. Máte momenty, keď vás syn úplne odrovná?
V prvom rade si nemyslím, že som pohotová. Mám len záujem byť vždy plne prítomná v rozhovore. Aj keď ma niečo prekvapí, je to v poriadku. Rada sa nechám prekvapiť. Nemyslím si, že je majstrovstvom mať na všetko reakciu. Ak ma človek zaskočí, treba to nechať vyznieť, objaví sa dobrý moment zmeny dynamiky. Maxík má, samozrejme, inú logiku, v zásade celkom funkčnú. Rozhovory s ním ma až tak neprekvapujú, skôr s ním idem ďalej v otázkach. Keď sa ma na niečo opýta, spýtam sa ho: „Prečo sa to pýtaš? Prečo si myslíš, že by tam mohol byť problém?“ Väčšinou si tak sám nájde odpovede. A baví ma to.
Čítajte viac Chudáci si mysleli, že je to skrytá kamera, smeje sa Šebová. V Žiari zazvonila cudzím ľuďom pri dverách, lebo ju chytila nostalgia
Herečka Zuzka Šebová, mama dvoch chlapcov, mi nedávno povedala, že rodičovstvo je úplná alchýmia a neexistuje presný návod na to, ako byť správnym rodičom. Máte napriek tomu s Viktorom nejaké zásadné méty a mantinely, ktoré chcete vo výchove dodržiavať?
Zuzkina alchýmia je pravda, najmä pri dvoch chlapcoch, to je hotové laboratórium. (smiech) Ale existujú všeplatné pravdy, ktoré človeku veľmi pomôžu, keď si ich uvedomí. Dnes je dostupná literatúra aj odborníci, ktorí vedia veci dobre pomenovať. Vyhýbam sa prístupu „nejako sme boli vychovaní a sme tu, tak to budem robiť ako moja mama“. Detská duša je veľmi krehká a formovateľná, na to si treba dávať pozor a cítiť zodpovednosť. Základom pre mňa je, že ak chcem byť dobrým rodičom, musím byť v pohode sama so sebou. Človek, ktorý by potreboval terapiu, nemôže úplne v pohode a bez následkov vychovávať dieťa. Potom je to láskavosť, čo však neznamená nemať hranice. Stále s láskou, ale pokojne hranicu postaviť, trpezlivo povedať nie a počkať. Keď má dieťa záchvat, pripomínam si, že ono mi nechce urobiť zlú chvíľu, ale samo prežíva niečo ťažké. Je to jeho súboj so sebou. Mozog sa vyvíja do dvadsaťpäťky, čo môžem čakať od trojročného človeka? Také uvedomenie mi pomáha vnútorne sa upokojiť.
Uvedomuje si Max, že jeho rodičia sú z televízie? Alebo skôr vníma, že otec je pilot, čo môže byť pre malého chlapca veľký vzor.
Pamätal si, že sme chodili na Let's Dance, logo Markízy má načítané. Vníma aj Fun rádio, Milujem Slovensko aj to, že sa s nami ľudia chcú fotiť. Aj fakt, že otec pracuje ako pilot, má, samozrejme, načítaný, ale je pilot, ktorý veľa nelieta. (smiech) Byť pilotom znamená chcieť byť tri týždne preč, čo nie je jednoduché, takže tam je pochopiteľný vnútorný rozpor. Ale Maxík to chápe. Vždy, keď sa Viktor vráti z lietania, spolu vybaľujú kufor so slúchadlami a s výložkami.
Boli ste už so synom v kokpite?
Len tak sa tam ísť nedá.(smiech) Museli by sme byť cestujúci a lietadlo by muselo mať prestoj po pristátí, vtedy by nás možno pozvali.
Leteli by ste s Viktorom? Sú rodičia, ktorí sa boja letieť spolu kvôli riziku…
Už sme s ním leteli, potrebovali sme niečo riešiť v zahraničí. Áno, viem si premietať v hlave všelijaké filmy, ale už túto svoju schopnosť poznám a nerobím z toho drámu. S Viktorom by som letela. A keby pilotoval, tak určite. Je extra zodpovedným človekom pravidiel.
Nie je to niekedy na porazenie?
Je to vlastne super. My máme v sebe ešte niečo balkánske, štýl „hála-bála“, ale pravidlá dávajú obrovskú slobodu. Vyznať sa vo svete bez pravidiel je únavné a nebezpečné. Keď sa pravidlá dodržiavajú, funguje to ako namazaný stroj. Nemusíte rozmýšľať, komu dať desať eur do vrecka alebo pred čím utekať. Týka sa to všetkého – od parkovania až po veľké korupčné kauzy, ktoré sú u nás také populárne. Kým nedodržiavate pravidlá, nie je to zábava ani v spoločenských hrách. Rozpadne sa pointa hry aj dobrý pocit z jej hrania.
Čítajte viac Povedala som si, že nebudem ničiť náš vzťah tým, čo nemáme, hovorí Anikó Vargová. Život bez detí si však musela natrénovať
Dotknime sa ešte programu Milujem Slovensko – jednej z vašich srdcoviek. Relácia prechádza z verejnoprávnej televízie do JOJ. Bude sa formát transformovať?
Nemal by sa a ani sa nebude zásadne meniť. Televízia JOJ nemá také očakávanie. Formát je populárny práve preto, že je stabilný – taký náš domáci program, naša párty. Aj vo verejnoprávnej televízii sme mali slobodu. Pre mňa je zaujímavé, že som sa „presťahovala“ spolu s Milujem Slovensko. Nevnímam to ako môj osobný prestup, ale skôr, že karavan, v ktorom stále bývam, zaparkoval inde. Vymenil sa jeden účinkujúci – do karavanu jeden nastúpil, druhý vystúpil. Jasné, príde zmena a budeme sa musieť zladiť, hoci so Sajfom máme chémiu už 25 rokov, ale v inom nastavení. Teraz budeme proti sebe.
Keď už ste spomenuli Sajfu – ste vnímaní ako dlhoročný tandem. Samozrejme, rokmi každý z vás potvrdil svoju vlastnú pozíciu na trhu so zábavou, ale bolo vo vašom spoločnom účinkovaní aj obdobie, keď ste sa zamýšľali, či jeden dokáže fungovať bez druhého? Či máte dostatočnú hodnotu aj samostatne?
On to mal asi trošku ináč ako ja. Začala som v rádiu sama a potom robila SuperStar s Pycom. Vždy som si ťahala samostatnú linku – myslím, že funkčne. Sajfa bol skôr ten, ktorého začiatok sa udial so mnou. Často sme z toho robili nadhľadovú srandu, že sa vyšplhal po mojom chrbte a tak ďalej – toto sú, samozrejme, jeho fóry. Keď som sa rozhodla odísť z denného vysielania, z tej naozajstnej dennej rehole, myslím si, že sa cítil mierne zranený. Veľmi pochopiteľne, ani mne to nebolo jedno. Uzavrela som veľkú kapitolu života. Do zátvorky rovno dávam, že som mimoriadne rada, že tá kapitola pokračuje v rozhovoroch raz týždenne. Miera práce je jemná, ale stále som v kontakte s Fun rádiom, lebo je moja srdcovka. Vtedy určite zacítil strach a obavy, aj mi ich pomenoval. Ale verím, že sa mu dobre stalo. Tak ako teraz ja zažívam nejaký zlom, aj on vtedy vnímal zvláštne vákuum a otázniky, čo bude. Myslím si, že každého človeka veľmi posilnia. Prišlo to, keď zistil, že vie fungovať bezo mňa. Našiel si svoje miesto. Áno, sme Adela a Sajfa, ale sme aj Sajfa, sme aj Adela.
Foto: TV JOJ
Blížime sa k záveru nášho zhovárania sa – bolo také jemne bilancujúce, tak mi prezraďte: Ako hodnotíte uplynulý rok?
Pozitívne, som zaň veľmi vďačná. Priniesol niečo nové, také uzavretie. Najprv Markíza, potom Milujem Slovensko v RTVS a potom som cítila, že ani s Trochu inak by som tam už nechcela byť. Je to uzatvárací, v niečom ozdravný rok. Priniesol veľa sviežeho. Dvadsať rokov som žila v nastavení „ďalší rok v šoubiznise, ďalší projekt“, čo bol príjemný komfort, ale bez veľkých výziev. Tento rok vyvetral priestor, v ktorom žijem.
Čo by ste zaželali Slovensku do roku 2026?
Ťažko sa to formuluje, lebo hovorím k dvom skupinám a každá má vo svojom vnímaní reality správne hodnoty. Želám si, aby sa nám to nejako spojilo. Viem, že mi budú vyčítať, že nie som konkrétna a nenaložím napríklad vláde. Ale nechcem hovoriť nič vyhranené. Len čo poviem, jedna strana ma prestane počúvať. Mám pocit, že sme zaseknutí. Jedinú odpoveď vidím v sebe. Musím si v sebe vytvárať krajinu, v akej chcem žiť. Dodržiavať pravidlá, byť fér, pomenúvať veci, ktoré nie sú okej, vytvárať svoj mikrosvet a korigovať ľudí v okolí. Každý je presvedčený, že jeho hodnoty sú správne. Odkázala by som všetkým: buďte vnímaví voči sebe, či konáte z hnevu, alebo zo strachu, a buďte vnímaví voči druhým. Prestaňte sa báť, lebo veľa vecí robíme zo strachu. Aby sme sa niekde stretli.
