Nasledujúci rozhovor je upravenou prepísanou verziou relácie Rozhovory so Zdenom Gáfrikom, ktorú Petra Polnišová navštívila koncom minulého roka. Pozrieť si ju celú môžete nižšie.
Keď sme sa stretli naposledy, bolo to priamo pred budovou redakcie Pravdy. Vtedy ste mi prezradili, že ste v jej priestoroch nakrúcali niekoľko scén pre komédiu Ideme na teambuilding. V kinách je už pár dní Dream Team. Čo z neho sa točilo u nás?
V tejto budove nič (úsmev). Je však pravda, že pri filme Ideme na teambuilding sme toho natočili pomerne veľa, stavba je veľmi fotogenická. Pri Dream Teame sme v Bratislave takmer nepracovali, teda s výnimkou pár scén v Rusovciach. Väčšina filmu však vznikala v Česku, v Turecku a v Brazílii.
Brazília nie je pre slovenský film úplne bežnou destináciou. Dokáže byť určite nevyspytateľná. Aká bola vaša osobná skúsenosť?
V Brazílii som už predtým bola niekoľkokrát. Mali sme obrovskú výhodu v osobe nášho kamaráta, režiséra Peťa Budku, ktorý tam žije. Zabezpečil nám absolútne všetko, čo je pri produkcii v takejto krajine nevyhnutné. Bol to fantastický zážitok, pretože Brazília, a špeciálne Rio, má v sebe niečo, čo nazývam „samba nálada“. Ten pocit vás skrátka neopustí.
Takže ste sa všetci pohybovali v tanečnom rytme?
V podstate sa celým nakrúcaním tak trochu pretancujete.
Foto: Marek Jančúch
Pretancovali ste sa až do favely?
Aj do favely. Samozrejme, sprevádzali nás miestni sprievodcovia, ktorí nám presne určili, kde môžeme točiť a čomu sa radšej vyhnúť. Vďaka nim som sa cítila veľmi bezpečne. Priznám sa, že keď niekomu poviem, že sme točili v Brazílii, väčšinou sa zľakne. Nakrúcali sme však aj na miestach, ktoré neboli úplne bezpečné, a tam sme mali k dispozícii profesionálnu ochranku. V minulosti som krajinu navštívila dokonca aj s deťmi a som presvedčená, že ak človek vie, kde sa má pohybovať – čo je, mimochodom, veľmi široký okruh miest – nie je tam žiadny problém. Mne Brazília aj Rio de Janeiro totálne učarovali. Pre film sú mimoriadne vďačnou lokáciou. Kamkoľvek namierite kameru alebo fotoaparát, všetko vyzerá fantasticky. Ľudia sú neskutočne pohodoví a príjemní. Pre nás všetkých vrátane režiséra Jonáša Karáska, kameramana Maťa Žiarana a celého štábu to bol veľký zážitok. Príprava Dream Teamu nám pripadala ako taká pracovná dovolenka. Užívali sme si atmosféru na pláži s caipirinhou v ruke a potom sme išli točiť. Bol to taký náš vlastný teambuilding (smiech).
Čítajte viac Jindřiška z Pelíškov žiarila na premiére: Ukázala tínedžerské dcéry a v drsnej kriminálke hrá rolu, ktorá fanúšikom vyrazí dych
V komédii Dream Team ste herečkou a zároveň producentkou. Bežia vám čísla a financie v hlave aj v momentoch, keď stojíte pred kamerou?
Je tam úplne všetko. Úprimne priznávam, že doteraz som sa cielene zameriavala skôr na menšie postavy, pretože skĺbiť tieto dva svety je náročné. Kým hráte, v hlave vám stále vyskakujú rozpočty a milión iných organizačných vecí. Projekt sa pripravuje minimálne rok dopredu, a to nielen po finančnej stránke. Naša firma na ňom pracuje od prvých riadkov scenára. Intenzívne sme sa stretávali s Jonášom, mojím mužom Ďurom Brockom, neskôr sa pridali Martin Hofmann či Jakub Prachař. Ten príbeh si v hlave „premeliete“ štyristotisíckrát, meníte ho a neustále zlepšujete. Keď sa potom postavíte pred kameru ako herečka, musíte sa od všetkého odstrihnúť. Produkciu totiž vždy sprevádzajú aj rôzne nezdary a vy sa len modlíte, aby boli čo najmenšie. Sústrediť sa v takom nastavení na herecký výkon je nesmierne ťažké. Pochopila som, že tie dve roly musím striktne oddeľovať, no nie vždy sa mi to darilo.
Učíte sa?
Snažím sa v tom uvoľniť. Prirovnala by som to k momentu, keď prvýkrát vyjdete pred publikum. Máte stres, neviete poriadne rozprávať, zajakávate sa a tréma je obrovská. Keď idete na javisko tridsiaty- či štyridsiatykrát, mozog si na nápor zvykne. Stres opadne, viete, že nejako „vykorčuľujete“, a pocit je zrazu úplne iný. S produkovaním a hraním zároveň je to v mojom prípade veľmi podobné.
Foto: Šymon Kliman
Film Ideme na teambuilding je v historických tabuľkách jeden z najzárobkovejších slovenských filmov vôbec. Na tržbách zarobil takmer dva milióny eur. To sú na naše pomery veľmi pôsobivé čísla. Zároveň ste však spomenuli, že každú produkciu sprevádzajú aj nezdary. Na čom sa môže producent najviac popáliť?
Rada by som uviedla na správnu mieru sumu dva milióny eur. Nie je to môj osobný zárobok, ktorý by som si uložila do truhlice (smiech). Je to celkový obrat filmu, ktorý sa delí medzi kiná, distribútora a všetkých finančných koproducentov. Takže aby nevznikol dojem, že som sem prišla na kabriolete s vankúšom plným miliónov – naozaj nie. Navyše, peniaze, ktoré sme zarobili, sme obratom investovali do ďalšieho filmu. Reálne som z našich projektov ešte žiadne peniaze nevidela, v podstate stále len točíme a investujeme ďalej. Produkcia má neskutočne veľa úskalí. Stačí, ak vám uprostred nakrúcania ochorie herec, a ste, ľudovo povedané, nahratí. Ľudí a techniku, ktorých máte na daný deň objednaných, musíte zaplatiť – či sa robí, alebo nie. Človek musí byť tak trochu „pošahaný“, aby do toho išiel. Je to adrenalínový šport, hoci ja adrenalín v súkromí vôbec nevyhľadávam.
Napriek tomu, že po adrenalíne netúžite, produkujete už svoj štvrtý film.
To je skôr zásluha môjho muža, on je väčší dobrodruh. Ja sa v našom tíme snažím stáť pevne nohami na zemi. Skvele sa dopĺňame – Ďuro je ťahač, ktorý povie: „Poďme, toto natočíme za dva týždne!“ Keď prvýkrát vyslovil slovo Brazília, skoro mi vypadli oči z jamiek. Okamžite som si začala predstavovať všetky možné problémy. Som však veľmi rada, že v sebe túto odvahu má. Jemu zasa vyhovuje moja skepsa, lebo sa v tíme prirodzene vyvažujeme. Sme nesmierne šťastní, že sme Dream Team vôbec dotočili a že sa nič dramatické nestalo. Pri takýchto projektoch totiž aj jeden jediný deň výpadku môže znamenať obrovskú finančnú stratu.
Čítajte viac Keby sme sa stretli v dvadsiatke, asi by sme sa pozabíjali. Adela Gondíková (aj) o živote s Jiřím Langmajerom a mýte o jeho náprave
Museli ste si v Brazílii dávať pozor aj na spomínané caipirinhe – miešané kokteily?
To teda áno! (smiech) Pri jednej scéne ma dokonca, takpovediac, uviedli do omylu. Moja postava Jana v nej spoznáva Brazíliu a pri jednom z krásnych plážových vozíkov si objednáva drink. Pani, ktorá tam miešané nápoje pripravovala, však úplne nerozumela filmovým pravidlám. Namiesto toho, aby mi do pohára dala len sódu, namiešala mi regulárny, silný kokteil. Kým sme scénu nakrútili, vypila som ich niekoľko. Zrazu som sa začala tak zvláštne motať a hovorím štábu: „Počkajte, nejako sa mi to nezdá, asi v tom bol naozaj alkohol.“ Už som bola celá bujará. Aj takáto vie byť Brazília.
Spomenuli ste vášho partnera Juraja, s ktorým na filmoch spolupracujete. V Dream Teame účinkujú aj Martin Hofmann či Jakub Prachař, s ktorým ste robili už predtým. Čím to je, že vo filmovom priemysle sa tvoria takéto stabilné tvorivé bubliny?
Nakrútiť film je taká drahá a náročná záležitosť, že potrebujete pracovať s ľuďmi, ktorí sú vám ľudsky príjemní a profesionálne ich rešpektujete. Chcete mať po boku niekoho, kto do práce vloží aj kus seba. Rada nás prirovnávam k malej domácej pekárni. Jedného dňa sme si povedali, že budeme piecť chlieb. Pečieme možno menšie bochníky, ale dávame do nich všetko. A keď si vyberáte ľudí do pekárne, chcete niekoho, s kým sa vám chlieb bude dobre miesiť. Jakub Prachař do filmu vstúpil dokonca aj ako producent. Bol to jeho nápad, vychádzali sme zo skutočných udalostí. On oslovil scenáristu Petra Kolečka, my zasa režiséra Jonáša Karáska. Film je príliš veľký kolos na to, aby ho človek ťahal sám. V našich podmienkach a na takom malom trhu by to bez finančných koproducentov a spriaznených ľudí ani nebolo možné.
Ste silno spätá s komediálnym žánrom, či už ide o vaše filmy, alebo o televízne projekty ako SOS, Partička či Kredenc. Máte pocit, že sa humor za ostatné roky vyvinul? Zdá sa mi, že na obrazovkách ho ubudlo.
Presunul sa najmä na internet. To, čo sme si kedysi mohli dovoliť v SOS alebo v Partičke – takú zdravú drzosť a reflexiu doby – dnes nájdete primárne tam. Televízia sa stala oveľa konzervatívnejším médiom. Nechce diváka bohapusto prekvapovať alebo provokovať. Ja síce účinkujem v šou Možné je všetko, čo je výborný zábavný formát, ktorý ma veľmi baví, ale aj ten má svoje televízne limity. Humor nezmizol, len sa preskupil. Dnes majú mladí komici obrovský priestor na sociálnych sieťach a považujem také nastavenie za správne. Divák si môže vybrať – ak je konzervatívnejší, zapne si televíziu. Ak má rád drsnejší alebo špecifickejší humor, má tu Temné kecy, Silné reči, Piatoček alebo rôznych influencerov. Humor je tu stále, len na iných platformách.
Čítajte viac Veronika Žilková: Za to, čo sme si mohli dovoliť v Tele Tele, by nás dnes asi zavreli
V divadle GUnaGU ste stvárňovali aj postavy skutočných politikov, ale maličké divadlo má oklieštený dosah. Na internete alebo v televízii je omnoho širší. Trúfli by ste si na politickú satiru s takýmto veľkým dosahom aj dnes, v tejto mimoriadne polarizovanej dobe?
Myslím si, že áno. Ale musela by som sa jej venovať naplno. Politickú satiru sledujem a veľmi ma baví, ale rada ju prenechám mladším. Som už taký „starý harcovník“. Svoje som si v satire odrobila a moju pozornosť už, prirodzene, lákajú iné veci. Kedysi som sa pýtala sama seba, prečo takí Monty Python – niežeby som sa k nim prirovnávala – nerobili svoje šou ďalších sto rokov. John Cleese v jednom rozhovore povedal, že všetko má svoj koniec a človek prirodzene prejde na novú úroveň. Neznamená to, že je lepší alebo horší, je jednoducho iný. Satira má svoju životnosť. Ale ak by ma niekto oslovil s projektom, ktorý by ma skutočne zaujal, nemala by som s tým problém. Práve v polarizovanej dobe je dôležité prinášať podobné témy. Dnes sa občas ozývajú hlasy, že by sme mali byť radšej ticho, aby boli všetci spokojní. Myslím si opak. Práve dnes je to dôležité. Pamätám si doby, keď sa nemohlo nič a všetci sme „šúchali nohami“. Sloboda slova, o ktorú sme bojovali v novembri 1989, je kľúčová a veľmi fandím všetkým, ktorí ju prostredníctvom humoru využívajú.
Ako vnímate skutočnosť, že bývalému generálnemu riaditeľovi SND Matejovi Drličkovi v podstate zakázali spomínať meno ministerky kultúry?
Považujem rozhodnutie za absolútny bizár. Pani ministerka si týmto krokom, bohužiaľ, len objednala, že hoci jej meno nespomenie on, budú ho spomínať mnohí iní. A zrejme aj v komédii. Ja sama hrám postavu ministerky v jednom predstavení v divadle GUnaGU a myslím si, že ak sme sa dopracovali do doby, keď sa nesmiete ozvať, ak sa vám niečo nepáči, je to veľmi zlé znamenie. Ak takéto niečo pomenuje priamo predstaviteľ štátu – a minister ním nepochybne je – niekde sme vážne zabočili zle. Musíme sa rýchlo vrátiť k pochopeniu, že sloboda slova zahŕňa aj právo kritizovať verejného funkcionára a podobný prejav je úplne v poriadku. Na druhej strane sa dnes za slobodu slova začalo považovať všetko. Keď niekto vykrikuje hanlivé slová na adresu pani prezidentky, obhajuje sa tiež slobodou slova. Nie, sloboda slova spočíva v slušnom pomenovaní nefunkčných vecí. Neznamená, že si budeme vulgárne nadávať. Ak sa takto budeme správať, spoločnosť skončí veľmi zle.
Foto: TASR/AP, TV Markíza
Vráťme sa ešte ku komédii. Ľudia si vás so žánrom spájajú roky, hoci máte za sebou aj vážne dramatické úlohy. Mali ste niekedy počas kariéry obdobie, keď ste mali pocit, že musíte publiku niečo dokazovať?
Určite. A dnes som vďačná, že som dospela do bodu, keď už nemusím dokazovať nič. Mám takmer päťdesiat rokov a s vekom prichádza istá zrelosť. Kedysi som mala pocit, že musím všetkým ukázať, aký široký register polôh mám. Dnes už chcem len robiť, čo ma baví a napĺňa. Buď si to divák nájde, alebo nie. Samozrejme, vždy sa nájdu ľudia, ktorým sa vaša práca nepáči, ale to je riziko nášho povolania. Keď ste verejne exponovaný, niekto povie, že ste stále len v komických polohách, inému prekáža váš afekt. Kedysi som veľmi chcela dokázať, že zvládnem aj vážne roly, no neskôr som si uvedomila, že som to chcela dokázať iným, nie sebe. Klamala som samu seba. Mňa komédia úprimne baví – najmä taká, kde sa človek aj zasmeje, aj si poplače. To je pre mňa vrchol. Humor je pre mňa každodennou soľou života a nerobí ho tak veľa ľudí. Cítim sa v ňom doma, tak prečo by som to mala meniť len preto, aby ma niekto videl v dramatickom kostýme?
V minulosti ste boli veľmi silný tandem so Zuzanou Šebovou. Dnes vás časť publika vníma v spojení s Evelyn Kramerovou vďaka podcastu jauuu, PS: to bolelo. Chémia medzi vami funguje výborne. Ako ste sa vy dve vlastne dali dokopy?
S Evelyn sme sa zoznámili pri nakrúcaní študentského filmu. Ja som hrala alkoholičku, ona zase inú postavu, a neznášali sme sa.
Čítajte viac Adela Vinczeová: Náš syn je hotový zenový majster. S Viktorom sa od neho veľa učíme
Ale iba vo filme?
Áno (úsmev). Vnímala som ju z jej stand upov, neskôr sme sa okolo seba pohybovali v rámci Kredenca a prišlo obdobie, keď sme sa raz začali spolu reálne rozprávať. Riešili sme vzťahy a Eva mi spomenula, že ju oslovili s ponukou na podcast. Vtedy som sa opýtala: „Čo je to podcast?“ Povedala mi, o čom by mal projekt byť, a ja som súhlasila. Trvala som však na tom, že musíme mať jasnú dramaturgiu a systém, na čo som zvyknutá z televízie. Zistili sme, že sme na rovnakej vlne a stali sa z nás mimoriadne blízke priateľky. Neznamená to, že priateľstvo so Zuzkou Šebovou sa skončilo. So Zuzkou určite ešte niečo spoločné vytvoríme, momentálne má však malé deti a je náročné popritom budovať niečo nové. Ja pracujem v tandemoch či trojiciach veľmi rada. Baví ma, keď ma môj partner zabáva a nemusím stále drieť len sama.
V jauuu, PS: to bolelo sa venujete vzťahom a rozoberáte ich veľmi otvorene. Nemali ste niekedy strach, že to uberie z toho povestného hereckého tajomstva, ktoré by si umelci mali strážiť?
To je zaujímavá otázka, nad ktorou som veľa premýšľala. Herec by si mal svoje tajomstvo chrániť. Ak si však všimnete, v podstate v reláciách o sebe a svojom súkromí hovorím len veľmi málo, takmer vôbec. Je to súčasť mojej práce. Ak by som chcela byť ako Greta Garbo, o ktorej nikto nič nevie a vždy sa objaví len v novej postave, nemohla by som robiť relácie ako Možné je všetko!. Som súčasťou šoubiznisu, tieto formáty ma bavia, takže som prijala aj stránku istej verejnej popularity a prítomnosti v médiách. Svoje skutočné súkromie si však strážim. Nemyslím si, že osobný život umelcov je verejný majetok. Môžeme sa jašiť, môžeme povedať názor, ale moju rodinu a deti do toho neťahám. Nechcem, aby nám ľudia videli až do komory. Moja rodina je pre mňa dôležitá a aj moji blízki sú povahy, ktoré chcú mať svoj vlastný svet, nezávislý od Petry Polnišovej.
Takže otázka, ako vnímajú vaši synovia mamu, ktorá je známou umelkyňou, je asi bezpredmetná.
Mama Petra je pre nich občas trochu „za trapku“. Ale to je úplne prirodzené (úsmev). Nikdy som ich do sveta šoubiznisu netlačila. Ak sa im raz zapáči, cestu k nemu si musia nájsť sami. Ale nie sú také povahy. Mám dokonca zakázané o nich verejne hovoriť a absolútne ich žiadosť rešpektujem. Nie sú zo mňa nijako „hotoví“. Naopak, sú mojimi veľkými kritikmi a tak je to správne. Rovnováha je dôležitá.
Dá sa v 21. storočí, v ére sociálnych sietí a marketingových gest a stratégií, ešte vôbec byť spomínanou Gretou Garbo?
Pozrite sa na speváčku Siu, ktorá roky vystupovala s parochňou cez tvár. Pri veľkých hviezdach je to o vedomom nastavení a PR. V Amerike sa na spôsob prezentácie špecializujú celé tímy ľudí. Ak ste tajomný, je to vedomé rozhodnutie. Ja by som nikdy nechcela žiť v Hollywoode a byť takou veľkou hviezdou, že nemôžem prejsť po ulici. V Bratislave sa na vás nikto ani nepozrie a mimo nej sa niekto občas usmeje. Stačí mi moja lokálna „minislávička“. Ale späť k vašej otázke – aj u nás máme hercov, ktorí si punc tajomstva udržiavajú. Napríklad Táňa Pauhofová alebo Tomáš Maštalír – veľa toho o ich súkromí neviete. Ja o mojom tiež nehovorím. Je úplne v poriadku vydať sa takouto cestou.
Čítajte viac Povedala som si, že nebudem ničiť náš vzťah tým, čo nemáme, hovorí Anikó Vargová. Život bez detí si však musela natrénovať
Uzatvorme náš rozhovor novým filmom. Vstúpil do kín v symbolický dátum. Dream Team sa premieta od 1. januára. Ako vnímate nadchádzajúce obdobie a čo by ste si priali pre nový rok, ktorý nás všetkých čaká?
V prvom rade by som si želala, aby diváci prišli na náš film. Je to krásna česko-slovenská komédia s vynikajúcim obsadením. Diváci sa nielen zasmejú, ale nájdu aj hlbšie presahy. Sama som bola pri niektorých scénach dojatá. Jonáš Karásek, ktorý režíroval Invalida, a kameraman Maťo Žiaran, ktorý robil Vlny, sú zárukou kvality. Scenár Petra Kolečka je vynikajúci. Snažili sme sa, aby film, hoci je lokálny, mal hollywoodsky efekt a nebolo na ňom vidieť žiadnu rozpočtovú núdzu. A čo sa týka mojich osobných prianí – úprimne by som si priala, aby sa upokojila politická situácia. Aby sme nemuseli riešiť vojnu u susedov a aby sa zmiernila šialená polarizácia. Dovolím si obviniť našu vrcholnú politickú garnitúru. Môžete za to vy! Napríklad za to, čo sa odohráva v parlamente, ako sa správate. Naprieč politickým spektrom sa vždy nájde niekto, kto používa pohŕdavé reči. Národ sa potom správa presne ako jeho politická elita a my sa čudujeme, že sa nevieme vystáť. Želám si, aby sme začali riešiť konštruktívne problémy a nie vymyslené hlúposti. Verím, že každé vypäté obdobie sa raz musí upokojiť. Takéto zázraky sa už v minulosti stali, tak dúfam, že sa stanú aj teraz.
Petra Polnišová (49)
Narodila sa 24. februára 1976. Vyštudovala bábkoherectvo na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Dva roky pôsobila v divadle Teatro laboratorio mangiafuoco v Miláne. Neskôr pôsobila v slovenských divadlách GUnaGU, L+S, Nová scéna a Aréna. Bola súčasťou zábavných televíznych formátov S.O.S., Kredenc a Partička. Účinkovala v seriáloch Hoď svišťom!, Horná Dolná, Pán profesor či Dunaj, k vašim službám. Zahrala si tiež v snímkach Muzika, Cuky Luky Film, Známi neznámi či Jedeme na teambuilding. S manželom Jurajom Brockom spoluzaložila produkčnú spoločnosť Angry Tiger. S Evou „Evelyn“ Kramerovou má podcast o vzťahoch jauuu, PS: to bolelo. Je držiteľkou Ceny Stana Radiča, ocenení Talent roka a OTO.
