Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou podobou relácie Rozhovory so Zdenom Gáfrikom, ktorú Lukáš Pelč navštívil pred pár dňami. Pozrieť si ju môžete nižšie.
Lukáš, máte pomerne výraznú bradu – zostala ešte z nakrúcania alebo s vami takpovediac zrástla?
(Úsmev) Pretrváva so mnou už nejakých päť rokov, prakticky od momentu, keď som na filme začal pracovať. Dnes je už neoddeliteľnou súčasťou môjho imidžu.
Film Štúr a jeho téma nesie v sebe silný historický rozmer. Hovoríme o jednej z najvýraznejších, ak nie úplne najvýraznejšej osobnosti našich dejín. Zároveň je to však odvážny krok, pretože ľudia dnes do kín chodia skôr na komédie či akčné filmy. Čím si podľa vás Štúr zaslúži pozornosť súčasného diváka?
Na projekte sme pracovali viac ako šesť rokov a som presvedčený, že téma Štúr je kľúčová pre každý národ, ktorý si uvedomuje svoju identitu. Národ definujú dva základné znaky: územie a jazyk. Vďaka Ľudovítovi Štúrovi máme práve jazyk. Bez neho by Slováci neboli Slovákmi, neboli by sme uznaní ako národ v OSN a neboli by sme súčasťou Európskej únie. Mnohí ľudia taký dôležitý moment vnímajú, hoci v školskom veku je pre nich Štúr možno len povinnou jazdou, sochou v panteóne či pôvodcom problémov s gramatikou. Neskôr však začnú chápať, že to bola skutočná, živá osobnosť, ktorá dopadla tragicky a obetovala sa. Tento silný moment sa odzrkadlil aj priamo pri nakrúcaní. Mali sme stovky komparzistov, dobrovoľníkov. Jedinou motiváciou pre takmer 700 ľudí, ktorí prišli bez nároku na honorár, bolo, že chceli byť súčasťou filmu o Štúrovi. To mi potvrdzuje, že pre Slovákov stále jeho osobnosť veľa znamená. Chceli sme ukázať, že aj my máme svoje veľké osobnosti, tak ako má Británia Winstona Churchilla. Náš film je iný než televízne projekty, ktoré si ešte mnohí diváci pamätajú. Náš Štúr je živý a omnoho civilnejší. Nazrieme do jeho súkromia, nebude to len suchý dejepis.
Vyvolala rola u vás ako herca zvýšenú mieru zodpovednosti, tlak?
Ak je herec po škole aktívny na profesionálnom poli, má pred sebou kariéru možno tridsať, štyridsať rokov. Počas tohto obdobia dostane v kinematografii len hŕstku takýchto veľkých príležitostí. Je to mimoriadne zodpovedná úloha, pretože ľudia majú od Štúra obrovské očakávania. Tie sa, samozrejme, líšia podľa regiónov či vzdelania. Niekto ho vníma ako nedotknuteľnú modlu, iný má podrobne načítanú literatúru a v určitých veciach s ním možno aj polemizuje. Ja osobne sa na neho pozerám v prísnom kontexte doby, hoci s niektorými jeho názormi tiež vnútorne nesúhlasím.
Čítajte viac Csongor Kassai: Bol som Štúrov dohadzovač. Prečo má problém s ospravedlnením?
Štúr pôsobí priam ako literárna tragická postava…
Mimoriadne. Mal ťažký život. Obetoval sa a vyžadoval to aj od svojich spolupútnikov. Mnohí sa oženili, no on zostal verný svojej myšlienke až do konca. A čo je najsmutnejšie – prakticky ničoho z toho, za čo bojoval, sa nedožil. Celý život v niečo veriť, snívať o tom a nakoniec sa nedožiť úspechu. To je silný osud. Keby sa dnes Ľudovít Štúr vrátil a videl, že jeho „nárečie“ sa stalo jazykom päťmiliónového národa a že maturita zo slovenčiny je dnes jedinou skúškou, ktorá spája všetkých mladých ľudí na Slovensku – 70-tisíc maturantov ročne – bol by asi v absolútnom šoku.
Foto: Robo Hubač/CinemaArt SK
Na filme ste pracovali niekoľko rokov, no samotné nakrúcanie sa zvyčajne koncentruje do niekoľkých intenzívnych týždňov, možno mesiacov. Úlohe ste priniesli aj nemalú osobnú obeť v podobe výraznej fyzickej premeny. Prezraďte viac.
Zadanie od pani režisérky Mariany Čengel Solčanskej bolo jasné: musíme sa čo najviac priblížiť vizuálu ľudí 19. storočia. Ľudovíta Štúra poznáme najmä z jedného ikonického portrétu, o ktorom Hurban po jeho smrti vyhlásil, že sa naňho skutočne podobá. Máme ešte dve fotografie – jednu skupinovú a jednu sólo. Okrem toho existuje jeho opis zo zatykača, ktorý bol vydaný na Štúra, Hurbana a Hodžu. Píše sa v ňom, že je „šľachovitej postavy, má oči čierne ako uhoľ, vlasy gaštanovej farby a je vysoký“. Tomuto sme sa museli priblížiť. Nakrúcali sme vo dvoch fázach – na prelome rokov 2024 a 2025 – a počas týchto 26 nakrúcacích dní som musel podstúpiť radikálnu premenu. Schudol som vyše 25 kíl, prefarbili mi vlasy aj bradu, no všetko to bolo prirodzené. Okrem čiernych kontaktných šošoviek som na sebe nemal nič umelé. Bol to každodenný dril, tréning a mimoriadne náročný proces. Ak to nazveme osobnou obeťou, tak toto bola jedna z tých najväčších.
Čítajte viac Už žiadna snaha ani prosenie, hovorí pre Pravdu Adriana Sklenaříková. V 54 rokoch som objavila lásku, ktorá sa proste deje
Tak prezraďte, akého obľúbeného jedla ste sa museli vzdať kvôli Ľudovítovi Štúrovi?
Prakticky každého! (smiech) Takmer pol roka som nepil sladké nápoje ani žiaden alkohol. Úplne som vyradil sladkosti, pečivo či cestoviny. Celé to bolo postavené na prísnej bielkovinovej diéte, ktorú mi nastavil môj tréner. Šesťkrát týždenne som musel absolvovať stominútové kardio cvičenie. Musím však zdôrazniť, že takýto režim má aj negatívne účinky, telo stráca dôležité vitamíny, preto by ho nikto nemal opakovať bez odborného dozoru. Bolo to vyčerpávajúce.
Keď vás počúvam, pripomína mi to skôr prípravu Hugha Jackmana na rolu Wolverina v Hollywoode. Mali ste pri práci na filme pocit, že zažívate rozmer herectva, aký ste doteraz vo svojej kariére nepoznali?
Museli sme postavu nanovo „naplniť“. Prešiel som tisíce strán archívnych materiálov, jeho reči na Uhorskom sneme či dobovú tlač. Prečítal som takmer všetko dostupné, aby som si na neho vytvoril vlastný názor. Mojím cieľom – a pevne verím, že diváci to vo filme objavia – bolo poľudštiť ho. Ukázať, že aj najväčšie činy v dejinách robí obyčajný človek.
Pred časom som viedol rozhovor s českým hercom Josefom Trojanom, ktorý stvárnil Ondreja Nepelu. Povedal zaujímavú vec: je dobré naštudovať si kvantum poznatkov, ale potom ich na samotnom pľaci vedieť vypustiť, aby ste postavu tými faktmi úplne nezahltili. Máte podobný prístup alebo pracujete inak?
Urobil som to takmer identicky. Účelovo som nenavštívil ani jedno múzeum Ľudovíta Štúra. Tam vám totiž povedia ich verziu pravdy a dozviete sa niekoľko rôznych výkladov. Nechcel som byť ovplyvnený historikmi z múzeí. Mojím kľúčovým konzultantom bol však profesor Žigo, významný jazykovedec z Univerzity Komenského. Spolu s ním a s pani režisérkou sme k postave pristupovali tak, aby bola pravdivá a uveriteľná. Film je dramatické umenie, nie učebnica. Musíte ovládať historickú chronológiu, ale samotné reakcie a emócie sú už otázkou hereckej mizanscény a konkrétneho režijného zámeru.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Vy ste dokonca kdesi prezradili, že Štúr si potrpel na zovňajšok – chodil k barberovi a používal parfum. Znamená to, že aj Lukáš Pelč prišiel na pľac navoňaný a čerstvo upravený, hoci to divák vo filme priamo neuvidí?
(smiech) Tak úplne to nebolo. Lukáš Pelč vstával o štvrtej ráno a o piatej už sedel v maskérni. Na parfum naozaj nebol čas. Masku mi vytváral úžasný umelecký maskér Vladimír Wittgruber. Zo začiatku trvalo takmer dve hodiny, kým sme vytvorili správnu „štúrovskú“ frizúru a nakulmovali bradu. Zaujímavé je, že kým na začiatku sme masku robili dve hodiny, v posledných dňoch točenia nám stačilo nejakých štyridsať minút. Už sme to jednoducho mali v rukách.
Herec Vladislav Plevčík pri stvárnení postavy Karola Duchoňa tvrdil, že pod vplyvom masky a prípravy sa už ako Duchoň budil aj zaspával. Prebrala postava Štúra na čas kontrolu nad vaším súkromím?
Áno. Trvalo to asi rok. Rok som so Štúrom vstával aj zaspával. Okolo človeka sa vytvorí určitý okruh samoty, v ktorom vnímate len tú postavu. Možno to znie šialene, ale s charakterom vnútorne komunikujete, rozprávate sa s ním a dokonca sa vám s ním aj sníva. Úplne rozumiem tomu, čo hovoril Vladko Plevčík – mimochodom, Duchoňa stvárnil bravúrne – ak s postavou nežijete, výsledku bude vždy niečo chýbať.
Foto: Tina Botková
S režisérkou Marianou Čengel Solčanskou ste spolupracovali na viacerých projektoch – v zozname je Zakliata jaskyňa, Sviňa či Slúžka. Vždy to však boli skôr vedľajšie úlohy. V akom momente sa to zlomilo a dala vám plnú dôveru stvárniť hlavného hrdinu?
Bolo to počas prvej vlny covidu, keď sme na zámku v Slatiňanoch točili film Slúžka. Hral som tam záhradníka Ištvána, ktorý odchádza na front. Vtedy som bol hladko oholený a maskér mi prirábal bradu, aby som vyzeral ako muž vracajúci sa z vojny. Večer sme v opustenom hoteli sedeli s pani režisérkou a pýtal som sa jej, na čom pracuje. Povedala, že pripravuje scenár o Štúrovi a dodala: „Keď sa tak na teba pozerám, ak by si schudol, celkom sa naňho aj podobáš. Možno ťa zavolám na kamerové skúšky.“ Tak vznikla prvá idea. Prešli sme cez kamerové skúšky, hľadali sme Adelu Ostrolúcku a zrazu to bolo tu. Film Štúr je už našou piatou spoluprácou.
Niekde som sa dočítal, že počas nakrúcania filmu Slúžka ste rozbili historické okno na zámku v Slatiňanoch. Čo padlo za obeť pri Štúrovi?
Našťastie sme tentoraz nič nerozbili, hoci k jednej veľmi kurióznej a v podstate nebezpečnej situácii prišlo. Nakrúcali sme scénu prenasledovania Ľudovíta Štúra, v ktorej som mal prebrodiť potok v Liptove. Vonku boli štyri stupne, voda mala možno dva. V tom hereckom zápale, keď na mňa vybehli traja žandári na koňoch a padol výstrel, som spadol priamo do toho ľadového potoka. Padol som tvárou do vody, úplne som sa ponoril. Bolo to skutočne riskantné, ešte šťastie, že som sa nenapichol na vlastnú šabľu. V tej vode som však stratil dve veci: vysielačku, ktorou mi dávali pokyny, a pištoľ. Vysielačku sme našli hneď, ale pištoľ už nie. Takže ak raz niekto v potoku v Liptove nájde pištoľ, nebudú to stopy po napoleonských vojskách, ale pamiatka na náš film.
Čítajte viac Solčanskej Štúr je sklamanie zabalené do vizuálnej pozlátky. Najviac zo všetkého mu chýba emócia
Do múzea s vidinou historického objavu ju teda nosiť nemusia.
Presne tak, je to len filmová atrapa (smiech).
V jednom staršom rozhovore ste spomínali, že sa vám veľmi dobre pracuje so ženskými režisérkami. Spolupracovali ste s Ingrid Timkovou, Júliou Rázusovou či Slávou Daubnerovou. Čím to je? V čom je chémia medzi hercom a režisérkou iná v porovnaní s mužskými kolegami?
Ako herec som, trúfam si povedať, mimoriadne disciplinovaný a tento „opačný“ pohľad mi veľmi vyhovuje. Ženy majú na postavy aj vzťahy úplne iný náhľad než my muži. Kedysi mi jedna režisérka povedala: „Ty vôbec nerozumieš vzťahom medzi mužmi a ženami. Len si myslíš, že to vieš, lebo máš priateľky, ale život je o niečom inom a skutočne sa začína až po štyridsiatke.“ Dnes, ako starnem, jej dávam čoraz viac za pravdu. Ženy sa pozerajú na dramatické situácie inak, napĺňajú moje motivácie inými podnetmi ako muži. Samozrejme, robilo sa mi skvele aj s Jonášom Karáskom či Petrom Balkom, ale ten tvorivý dialóg so ženami je pre mňa v niečom atraktívnejší a hlbší.
Foto: Lea Kalázi
Zmenili vás tieto spolupráce nielen ako herca, ale aj ako muža? Máte dnes iný vzťah k ženám?
Určite áno. My muži sme často nastavení trochu „mačisticky“, riešime mocenské záujmy a ciele, ale ženy dokážu svet zjemniť a priniesť doň potrebný balans. Vidno to aj v politike či vo vede. Je fascinujúce, keď v sále plnej mužov prehovorí jediná žena a prinesie mimoriadne sofistikovaný názor, ktorý všetko zmení. Bez žien by tento svet jednoducho nefungoval tak dobre. Bez žien by tento svet nebol taký dobrý.
Bol by Ľudovít Štúr Štúrom bez Adely Ostrolúckej?
To je výborná otázka. Za jeho životnými zlomami a formovaním stálo zrejme viac žien, o ktorých nič nevieme, ale Adela je tá, o ktorej vieme určite. Nebyť rodiny Ostrolúckych a Adely, zrejme by sa nikdy nedostal na Uhorský snem. Nebol by nominantom mesta Zvolen a neurobil by kľúčový krok do politiky. Adela bola pre jeho osud skutočne kľúčová.
Čítajte viac Ako presvedčila Milana Ondríka na kľúčovú rolu, ktorú nechcel? Petra Svarinská odhaľuje zákulisie svojej práce a sily presviedčania
Študovali ste gymnázium so zameraním na biológiu a chémiu.Bolo exaktnej a prírodnej vedy na strednej toľko, že ste si povedali „dosť, radšej budem herec“?
Môj otec je lekár a mama farmaceutka, takže to boli témy, ktoré nás doma denne živili. Mňa však paradoxne neoslovili. Viac ma lákala recitácia a dramatické umenie, fascinoval ma film. Cez ochotnícke divadlo som sa dostal až k myšlienke skúsiť VŠMU. Bol to tak trochu zázrak – hlásilo sa štyristo uchádzačov, brali jedenástich a ja som skončil na poslednom prijatom mieste. Začiatky v škole boli ťažké, mnohí spolužiaci boli skúsenejší, ale postupne sa to poddalo. Nakoniec som tam strávil deväť rokov, keďže som si urobil aj doktorát a vyštudoval divadelný manažment.
Zaujímavé je, že dnes v divadle takmer vôbec nepôsobíte a nevidieť vás ani v seriáloch. Je to vedomé rozhodnutie?
Áno. Po pandémii, keď sa divadlá načas stopli, som sa už k hraniu na javisku nevrátil. Venujem sa výhradne filmu. V seriáloch teraz neúčinkujem a ani to nejako neplánujem. Som veľmi rád, že sa moje herectvo vyprofilovalo práve smerom k celovečerným projektom.
Foto: Cinemart SK
Možno je to dôvod, prečo ste dostali rolu Štúra – nie ste pre diváka opozeranou tvárou z denných seriálov.
To je presne princíp, ktorý napríklad preferuje Mariana Čengel Solčanská. Som šťastný, že cesta, ktorú som si vybral, mi priniesla projekt o výnimočnom Slovákovi. Pre mňa má táto jedna rola oveľa väčší význam než veľká seriálová úloha.
Podobný prístup však na našom malom trhu asi nie je jednoduchý. Aký je praktický rozmer? Dokáže slovenský herec vyžiť výhradne z filmovej tvorby?
Úprimne? Možno Milan Ondrík, Táňa Pauhofová a pár ďalších mien, ktoré idú z projektu do projektu. Inak to prakticky nie je možné. Na trhu vnímam dva typy hercov: jedni majú základ v kamennom divadle a popritom robia seriály či iné externé „džoby“. Potom sú tu herci na voľnej nohe – a divák možno ani netuší, o akú veľkú skupinu ľudí ide. Z konzervatórií a vysokých škôl vychádzajú ročne desiatky absolventov. Je to tvrdý chlebík. Musíte buď stále hrať v zájazdových divadlách, robiť dabing alebo sa venovať komerčnejším veciam, ako je moderovanie eventov. Mám šťastie, že okrem herectva pôsobím aj ako producent. Práve táto sféra mi dáva slobodu a luxus neúčinkovať v seriáloch. Tým ich však nezavrhujem, neviem, čo mi život prinesie, a ak príde zaujímavá ponuka na kvalitnú minisériu s hlbokým príbehom, určite by ma zlákala.
Aj v prípade Štúra ste sa do projektu zapojili producentsky. Nie je to trochu ako sedenie na dvoch stoličkách súčasne? Pred kamerou ste hlavný hrdina, za ňou riešite produkciu, financie a logistiku. Vedeli ste sa od tých manažérskych úloh počas nakrúcania úplne vypnúť?
Tie roly som musel striktne rozdeliť. Ráno pred nakrúcaním som fungoval ako producent – riešil som financie, kontrakty a operatívne rozhodnutia. Počas samotného „ostrého“ nakrúcania som však neexistoval pre nič iné, len pre postavu Ľudovíta Štúra. Večer po klapke sa môj producentský deň opäť začal. Dni nemali dvanásť hodín, skôr šestnásť až osemnásť. Sedieť na dvoch stoličkách bolo mimoriadne vyčerpávajúce, ale zvládli sme to. Ako vraví Mariana: „Míňať treba pred kamerou, nie za ňou.“ Musíte robiť strategické rozhodnutia, aby zdroje vystačili. Navyše nás tlačil neúprosný termín – 12. januára sme si pripomenuli 170. výročie úmrtia Ľudovíta Štúra, na tento deň sme naplánovali slávnostnú premiéru a v tomto týždni film vstúpil do kín. Nemohli sme si dovoliť žiaden posun.
Za posledné roky vzniklo na Slovensku niekoľko výrazných biografických filmov. Máme Štúra, Duchoňa, Nepelu aj snímky venované Mikulášovi Černákovi. Existuje nejaká postava z našej či zo svetovej histórie, ktorú by ste si túžili zahrať, ak by ste mali moc vybrať si?
To je veľmi ťažká otázka. Nemám jednu vysnívanú osobnosť, ktorú by som nosil v hlave, ale fascinujú ma osudy ľudí, ktorí niečo významné dosiahli. Na Štúrovi ma nefascinuje len samotný výsledok, teda kodifikácia jazyka, ale najmä cesta k nemu. Takýchto hrdinov v dejinách nemáme veľa – možno ešte Štefánika alebo hrdinov z obdobia druhej svetovej vojny. Môžem však prezradiť, že Mariana Čengel Solčanská už pripravuje ďalší projekt – práve z tejto epochy. Mal by som v ňom účinkovať. Viac neprezradím, ale je to pre mňa ďalšia veľká herecká méta, na ktorú sa nesmierne teším.
VIZITKA:
Lukáš Pelč sa narodil 3. mája 1991 v Lučenci. Už počas školy sa venoval amatérskemu divadlu či recitovaniu. Na obrazovke debutoval v seriáli Panelák. Jeho debutom vo filme bola snímka Immortalitas, odvtedy si zahral v tituloch ako Kandidát, Amnestie, Sviňa, Učiteľka, Slúžka či v rozprávkach Tri zlaté dukáty a Zakliata jaskyňa. Lukáš má na konte aj účinkovanie v pamätnej reklame jednej slovenskej banky, kde sa postaral o „zľudovené“ hlášky: Díky, Broňa a Sánka dolu, šéfe.
