Nasledujúci rozhovor je prepisom rozhovoru vo videorelácii Ide o nás, do ktorej Zuzana Smatanová prijala pozvanie ešte v decembri minulého roka. Môžete si ho prečítať, ale tiež pozrieť v jeho pôvodnej video-podobe nižšie.
Čítajte viac Panické ataky som mala 10-krát za deň, dotkla som sa dna, priznáva Zuzana Smatanová. Hovorí o sebe, aby pomohla iným
Nie všetci o vás vedia, že okrem spevu aj kreslíte. Dá sa povedať, že ste ilustrátorka, máte za sebou prácu na dvoch detských knihách. Čím je umelecká realizácia v rámci kreslenia pre Zuzanu Smatanovú iná ako spievanie a skladanie hudby?
Pre mňa to je návrat do detstva. Myslím, že ak by som sa mala na seba pozrieť do budúcna, tak pri kreslení asi aj skončím. Nie som speváčka, ktorá bude do svojej sedemdesiatky skákať na pódiu. V kreslení vidím moju budúcnosť. Už keď som mala tri roky, moji rodičia si veľmi rýchlo všimli, že kreslím trochu inak ako iné trojročné deti. Podpísal sa na mne otcov talent. A zároveň je kreslenie pre mňa obrovská sloboda. Som trošku introvert, čiže kreslenie doma pod lampou je pre mňa taký môj svet.
Ilustrovali ste dve detské rozprávkové knihy. Viete si predstaviť, že by ste sa realizovali aj pri témach pre dospelých? Možno komiksy či napríklad karikatúry, ktoré reflektujú spoločenské dianie.
Všetko som tak trochu skúsila. Na strednej škole som robila komiksy a ilustrovala časopis. Najviac ma chytila detská ilustrácia. Dokážem sa v nej orientovať, baví ma hrať sa s vecami, ktorým dávam charakter. Keby som dostala príležitosť robiť nejaký komiks alebo niečo navyše pre dospelých, tak sa s tým popasujem, ale komfortná zóna je pre mňa práve detská ilustrácia.
V jednom z rozhovorov ste priznali, že keď ste vytvárali ilustrácie pre knižku Petra Nagya k jeho skladbám, prišla z jeho strany trošičku cenzúra – nepáčili sa mu kravské vemená. Ako vnímate z pohľadu umelca situácie, keď ministerka kultúry povie, že ju vyrušuje obraz bozkávajúcich sa mužov a verejne spochybní jedného z najvýznamnejších súčasných slovenských výtvarníkov?
Nerozumiem tomu, lebo umenie je také slobodné, že môžeme fakt úplne čokoľvek. Nechcem sa teraz vyslovene vyjadrovať k pani Šimkovičovej, nechcem sem motať politiku, ale rozhľad a otvorenú hlavu, rešpekt k umelcovi – myslím si, že by ich trošku mohla mať.
Viete si predstaviť, že by vám niekto scenzuroval pesničky, že by ste nemohli spievať o svojich pocitoch?
Kedysi to tak bolo a môžeme si len vážiť, že taká doba nie je. Dúfam, že už nikdy nepríde.
Koncom októbra minulého roka vyšiel váš ostatný album Rozprávač. Rozprávať príbehy je pre vás asi dôležité…
Je. Vždy nejakým albumom uzavriem určité životné obdobie. Práve Rozprávač je o mojom veľmi ťažkom čase, ktorý som na albume chcela zachytiť a podeliť sa s ľuďmi o to, čo som si prežila. Prekonala som vyhorenie, prežila som ťažkú depresiu a hoci by sa mohlo zdať, že album je ťažký, depresívny a smutný, nie je. Je skôr plný nádeje a vyrovnávania sa s tým, čo sa mi v živote stalo. Obsiahla som skôr nádej a nakoniec vyliečenie. Veľmi som si želala, aby Rozprávač bol svetielkom nádeje pre ľudí, ktorých to aktuálne trápi a ukázala im, že aj z depresie sa dá dostať. Chcela som poukázať na duševné zdravie, chcem o ňom hovoriť, šíriť osvetu, že jednoducho ozvať sa odborníkom je to najlepšie, čo človek môže pre seba urobiť.
Čítajte viac Koščová o duševných problémoch: Bola som ako pod vodou, uväznená v bahne a neschopná sa nadýchnuť
Zostaňme teda pri téme vyhorenie, pretože je veľmi dôležité komunikovať o nej. Veľa ľudí nedokáže pomenovať, čo vlastne cítia a čo sa im deje. Ako prebiehalo u vás, keď ste spozorovali prvé symptómy?
Nedá sa presne určiť konkrétne obdobie, ono sa to nejako nabaľuje. Intenzívnejšie som však začala niečo vnímať zhruba v roku 2018. Robila som na dvojalbume Echo a naozaj som sa vyčerpala psychicky aj fyzicky. Práci som obetovala veľa času, drela som od rána do večera, extrémne vyťaženie v štúdiu, potom zase koncerty a príprava turné. Prišli prvé príznaky, a to človek vidí možno na sebe, že je v extrémnom strese. Jednak z tlaku na seba, toho som vyvíjala najviac, lebo som potrebovala, aby to bolo na 120 percent. Bola som perfekcionista, dnes hovorím, že som abstinujúci perfekcionista. Všetko som chcela mať perfektné, chcela som všetko zvládnuť sama. Čokoľvek predo mňa niekto položil, povedala som: jasné, ja to urobím, daj sem. Ale odrazu som toho mala fakt veľa.
Zmenili sa nejako vaše reakcie, prejavy voči okoliu? A čo reakcie tela?
Všimla som si, že odrazu som nervózna z 0 na 100. A to som nikdy nebývala. Chvíľami som bola extrémne nevrlá, správala som sa nervózne, bola som podráždená aj na mojich blízkych. Pridružil sa k tomu zlý spánok, zhoršilo sa mi trávenie, objavilo sa pálenie záhy, kožné problémy, padanie vlasov, dokonca narušený menštruačný cyklus.
Snažili ste sa upokojovať tým, že predsa sa pohybujete v prostredí, kde to tak majú viac-menej všetci? Že také plné a intenzívne nasadenie je predsa normálne.
Asi áno, stres máme okolo seba všetci, takže asi som to tiež považovala za normálne. Ale doma, keď ste sami, si to človek všíma viac. Potom prišli úzkosti a to bol zlom, kedy som si uvedomila, že niečo je inak. Najprv ich bolo menej, boli izolované, no potom sa spustili už z čohokoľvek. Šla som na pódium a začala panikáriť, že zabudnem text a podobne. Sama som si začala hovoriť, že niečo sa musí stať, aby sa to celé upokojilo. Aby som sa dostala z toho kolotoča, čo sa okolo mňa točí. Aj sa tak stalo.
Foto: Lukáš Kimlička
Čo prišlo?
Jedného dňa som prišla domov a doslova fyzicky skolabovala, telo to už nevydržalo. Najprv obrovské búšenie srdca, studený pot, panické ataky a v jednom momente mi došlo, že už sa neovládam, už je to niečo, čo neviem ovládať. Panický atak, 3¤000 myšlienok za sekundu, človek má pocit, že sa zblázni. Myslí si, že možno má infarkt. Zavolala som si záchranku, ratovali ma a vlastne odišli s tým, že všetko je v poriadku. Dali ma do stabilizovaného stavu a ja som si povedala, ideme ďalej. Lenže od toho dňa sa spustili moje panické ataky aj 10-krát za deň. Nabaľovalo sa to zhruba dva mesiace, až som nakoniec sama šla za psychiatričkou.
Čítajte viac Štrajk hercov v Amerike? Vrátila som sa domov a pracovala tu. Ale príjmy v Európe sú o dosť nižšie, priznala Katarína Morháčová
Týmto všetkým ste prešli sama? Nebol tam nejaký podporný element, človek, rodina, blízki, niekto z kapely? Ako na to reagovali oni?
Videli, že sa s niečím trápim. Fyzické prejavy spozorovala najmä moja rodina, mama, brat. Videli, že som unavená, začala som byť aj extrémne apatická. To je jeden zo znakov vyhorenia a všimli si ho na mne aj oni. Že už nerobím veci z radosti, už to nie je to, čo ma napĺňa. Keď prišli silné panické ataky, moja rodina sa absolútne zomkla a podržala ma. Stála pri mne.
V podobných situáciách sa objavuje často aj od najbližších akési zľahčovanie. A však sa z toho vyspíš, oddýchni si a bude dobre. Vás rodina podržala, ale čo širšie okolie? Napríklad ľudia z brandže? Netvrdil vám niekto, že preháňate?
Nie, to sa mi nestalo. Bolo asi veľmi dôležité aj pre mňa, uvedomiť si, že som chorá, lebo už aj vyhorenie je psychiatrická diagnóza. A keď mi to pomenovala psychiatrička, zrazu zo mňa ako keby niečo spadlo. Povedala mi, ste vyhorená, lieči sa to tak a tak a musíte urobiť to a to. Chalani z kapely prijali, že som v takomto stave, nikto nič nezľahčoval, moja rodina určite tiež nie. Akurát som im musela vysvetliť: teraz mám takýto stav, poďte ho so mnou proste prežiť, veľmi vás potrebujem.
Foto: Jakub Gulyas
Bolo potrebné si s nimi nejaké veci vykomunikovať? Povedať im, čo vám pomáha a čo možno škodí?
Určite. Hovorila som rodine, nech ma zapájajú do aktivít. Keď som vedela, že mamina robila niečo v záhrade, tak som ju prosila, mami, potrebujem zamestnať hlavu, nechcem s tým byť sama. Môžem len chváliť moju rodinu, ako to so mnou zvládla. A sama som si na ruku písala, že TO PREJDE alebo JE TO LEN OBDOBIE.
Nedávno mal premiéru na Netflixe dokument o Robbiem Williamsovi, ktorý tiež priznal ťažké depresie. Máte pocit, že sa neočakáva od vás umelcov, ktorí ste navyše považovaní za veľmi úspešných, že by ste mohli mať takéto problémy? Že spoločnosť je prekvapená, keď potom odrazu umelec otvorene o tom prehovorí?
Je to zaujímavý paradox, lebo keď s tým vyjde niekto z umelcov, ľudia skôr hovoria: aha, zase ďalší. Stretla som sa aj s tvrdením, že depresia je choroba umelcov a že bežných ľudí sa netýka. Ale môže sa to stať úplne hocikomu.
Čítajte viac Šiel som na YouTube, lebo som chcel viac hrať. Stal sa presný opak, nikde ma nechceli, priznal Lukáš Frlajs
Možno budem teraz trošku generalizovať, ale neplatí pre umelcov, že v tých najťažších chvíľach dokážu vytvoriť najsilnejšie veci?
Platí, ale pozor na to, o ktorej chvíli hovoríme. Či to je len klasická párdňová depka, lebo vtedy dokážeme tvoriť. Keď je to len zmena nálady, výkyv, vtedy si sadnem ku klavíru, píšem si, idem si do svojich hlbín duše a vyťahujem. Pri naozaj hlbokej depresii nemáte nič, je tma, čierno, zhaslo sa. Vtedy nemáte šancu nič písať, lebo vás nebaví žiť.
Boli ste až na takom dne?
Bola som úplne dole a je to pre mňa najtemnejšie obdobie, aké som zažila. Sama som bola prekvapená, kam sa dokážem až dostať, stiahnuť. Netušila som, že dokážem byť až takto na zemi. Ale považujem to aj za najvzácnejšie obdobie v mojom živote. Až keď som sa z toho začala hrabať a už mi bolo lepšie, až vtedy som o tom dokázala spätne písať, vrátiť sa k tomu už ako zdravý človek, vrátiť sa k tým momentom a opísať ich čo najdôveryhodnejšie ako sa len dá, aby som to ľuďom trochu priblížila. Pretože nie každý sa tam dostane, až tam dole. Niekto sa z toho dostane skôr.
Foto: Lukáš Kimlička
Absolvovali ste terapiu. Čo vám toto obdobie najviac dalo? Zmenilo vás osobnostne alebo možno vrátilo k Zuzane, čo tam kedysi dávno bola?
Terapia mi priniesla poznanie o sebe. Musím povedať, že predtým než som vyhorela, nebola som na seba dobrá. Moja hodnota samej seba nebola vysoká. Najmä my ženy sa často bičujeme za všetko: Toto si urobila zle, takto vyzeráš a tak ďalej. Dnes viem, že samu seba som vnímala zle, bez akejkoľvek sebalásky. Vlastne vďaka vyhoreniu a rozbitiu môjho ja na úplne malé kúsky som sa začala skladať od začiatku. V nejakom štádiu som si povedala, že sa o seba musím postarať. Musím to vyskladať znova všetko dokopy a počas liečenia, terapií som sa začala mať naozaj rada. Nehovorím vôbec o nejakom egu, to šlo úplne preč. Povedala som si, že sa musím znova mať rada a musím sa o seba postarať, lebo kto iný, keď nie ja. A pomohol mi štvorlístok vecí: psychiatrička, lieky, pravidelné terapie a pomohla som si ja. Keby som iba ležala, nič nerobila, všetci sa o mňa starali, tak tu jednoducho dnes nesedím. Človek musí chcieť. Až tak som sa o seba starala a rozmaznávala sa, že naozaj môžem dnes povedať, že som tak najradšej na svete, ako sa len dá. Takúto sebahodnotu som kedysi nemala.
Čítajte viac Keď som napísala o tom, čo ma trápi, ženy si vydýchli. Je dôležité cítiť, že problémy máme všetky, vraví Ema Müllerová
Súvisí to možno aj s tým, že ste si ako abstinujúca perfekcionistka konečne stanovili hranice?
Určite áno. Už aj to, že neberiem všetko a viem povedať nie. Keď mi prichádzajú ponuky na rôzne zaujímavé projekty a aktivity, tak si normálne chvíľku so sebou sadnem a poviem si: Prospeje ti to? Prospeje ti, že si zoberieš dvadsať vecí naraz a to a tamto nebudeš stíhať? Zase sa dostaneš do kolotoča povinností, tlaku na seba, no prospejete ti to? Chceš tam ísť znova? Vtedy sa vrátim späť do mojej situácie a odpovedám: Ďakujem, je to úžasný projekt, ale viete ja už sa poznám, už to nechcem zažiť. A vtedy si tak poďakujem sama sebe za to, že som to odmietla, že som to dokázala povedať, pretože už si rozumiem.
Herečka Sharon Stone v jednom rozhovore povedala veľmi zaujímavú vetu. Všetci ju zbožňovali a mali ju radi, kým robila presne to, čo chcú. Ale len čo si stanovila hranice, mnohí ľudia ju prestali mať radi. Máte pocit, že aj vám sa vyselektovalo okolie a niektorí ľudia odišli práve preto, lebo Zuzana sa rozhodla povedať aj nie?
Zatiaľ to nebadám, ale ak to tak je, nevadí, lebo ja si rozumiem, viem prečo to robím a viem, čo je za rohom. Povedala som to niekoľkokrát, ja som pre seba ten najdôležitejší dom, ktorý chcem mať v poriadku.
Vaše priznanie určite prekvapilo časť ľudí aj v blízkom okolí a nehovoriac asi o fanúšikoch a širšom okolí. Zároveň predpokladám, že otvorilo dvere tomu, aby sa vám aj iní ľudia začali priznávať.
Začalo, ale nečudujem sa tomu. Nedivím sa, lebo je nás strašne veľa. Nie som národný hrdina, ktorý sa zrazu ozval. Mnohí ľudia mi ďakujú za to, že som sa ozvala a že o tom hovorím. Vnímam to ako také svoje malé poslanie pomáhať ľuďom, ktorí nevedia, ako sa s tým vyrovnať, nevedia, čo majú robiť. Som rada, že sa ozývajú a chcú s tým niečo robiť. Ak môžem aspoň trochu takto pomôcť, rada to urobím.