"Ja som síce už ako dieťa hral futbal, skončil som aj prípravu na profesionálnu kariéru v Českých Budějoviciach, no celá moja rodina sú umelci, otec je choreograf, mama bývalá tanečnica, sestra herečka, brat hudobný skladateľ a producent – to keď si dáte dohromady, moc to k sebe s tým futbalom nejde,“ usmial sa v rozhovore.
Netrvalo však dlho a známy herec sa, možno práve pre zážitky z detstva, k divadlu opäť podvedome vrátil. „Inšpirovala ma k tomu celá rodina. Keď som sa jedného dňa rozhodol, že s futbalom končím a otec mi povedal, aby som si teda našiel niečo, čo ma bude baviť, tak som ani na chvíľku nezaváhal a išiel som rovno na herectvo. A teraz už som v tom celkom pekne namočený,“ podotkol Marušin.
Keď šiel študovať VŠMU, bol však ešte podľa vlastných slov v divadelnej sfére celkom dezorientovaný. „Nevedel som ani, kto je moja teraz bývalá profesorka Milka Vášáryová a nepoznal som ani ďalšie klenoty národného divadla,“ priznal talentovaný herec.
Na futbal pritom ani popri náročných inscenáciách nezanevrel. Napriek tomu, že trávnik vymenil za divadelné dosky, je preň futbalové ihrisko stále domovom a futbal hráva pravidelne. „Snažím sa zahrať si každú nedeľu. Chodím hrať s Mufuzou a mám ešte iný tím. Dal som si totiž do nového roku predsavzatie sa aj mimo javiska trochu viac hýbať a žiť trochu zdravšie…,“ prezradil.
Futbal je podľa neho rovnako ako divadlo istý druh umenia. „Keď tak sledujem, čo tí ľudia s loptou dokážu a ako sa to celé posúva vpred, vnímam aj ten futbal ako umenie, preto je podľa mňa svojím spôsobom príbuzný aj môjmu terajšiemu povolaniu,“ zamyslel sa Marušin.
Okrem dní strávených v divadle či s kamarátmi behajúc za loptou má však podľa vlastných slov rád i samotu. Voľný čas preto často trávi na chate. „Keď nie som v divadle a nehrám zrovna futbal, mám rád príjemnú samotu. Rád som sám na svojej drevenici v horách, kde ma nič neruší a môžem si čítať a len tak byť… Je v takej malej malebnej dedinke na severovýchode Slovenska, ktorá má možno 250 obyvateľov. Koncom šesťdesiatych rokov dokonca vyhorela, no k mojej drevenici sa oheň nedostal. A aj keď zvyšok dediny roky rekonštruovali a mňa sa to nijako nedotklo, myslím, že ma majú tamojší obyvatelia radi. Raz tam pôjdem kandidovať na starostu,“ uzavrel s úsmevom.