Na české hudobné ceny Anděl, ktoré vyhlásili v sobotu, bola skupina Kryštof nominovaná v dvoch kategóriách, a samotný Krajčo je za postavu outsidera Richieho v hre Láska a porozumenie v pražskom divadle Ungelt nominovaný aj na prestížnu divadelnú Cenu Thálie.
V pripravovanom filme Vladimíra Morávka Hrubeš a Mareš sú kamarádi do deště hráte chlapíka s predkusom a mastnými vlasmi. Myslíte si, že vám ľudia uveria túto polohu, keď vás médiá inak stavajú skôr do polohy sexsymbolu?
Ak som dobrý herec, tak to zvládnem a uveria mi. Možno práve preto som úlohu nakoniec aj prijal, pretože som sa jej zo začiatku trochu bál. Toto je prvá rola, kde vyzerám inak. Mám zubnú protézu, hrám trochu silnejšieho retardovaného chalana, ktorý má však srdce na dlani, je to dobrý človek, Pepík Mareš. Myslím si, že ten film bude veľmi krásny a vôbec neriešim, či si ľudia budú hovoriť, že som tam škaredý. Na to úplne kašlem.
Vraj ste pre túto rolu museli pribrať.
Keď v tom filme zostanem len v trenírkach, tak ľudia uvidia, že som desať kíl pribral. To k tomu patrí.
Nakoľko je pre vás dôležitý imidž?
Som taký, aký som, nosím džínsy, aké chcem, tričká len tie, ktoré si vyberiem a okuliare, čo si kúpim. Samozrejme, že sa chcem pozrieť do zrkadla a povedať si: Tak dnes mi to celkom sluší, takže nie som „týpek“, ktorému je jedno, čo si na seba vezme. Chcem mať na sebe to, čo sa mi páči – a ak to niekto považuje za imidž… Nemusím chodiť za módnymi návrhármi a nechať sa „vystylovať“ na Aurelov alebo Andělov, to nepotrebujem.
Neobmedzuje vás to, že ste tvárou istej módnej firmy?
Prišli za mnou s tým, že by chceli nejakú tvár. Šiel som do ich obchodu a zistil, že majú veci, ktoré nosím, taký ten free style, ktorý sa mi páči. Nemusím nosiť nápisy, tie som nikdy nemal rád, ale myslím si, že ľudia časom zistia, aké oblečenie nosím a trebárs si povedia, že vyzerá dobre. Napokon vždy ma sponzorovala nejaká firma, nikto to však nevedel. Vždy mi nejaký butik povedal: Pozri, môžeš si tu vybrať nejaké tričká, keď chceš…
Aký je to pocit?
Pocit je to dobrý (smiech). Za oblečenie nemíňam peniaze, môžem ísť a vyberiem si to, čo sa mi páči. To by asi využil každý človek. Keď vám to niekto ponúkne a páči sa vám to, nemusíte sa do ničoho tlačiť, tak je to v poriadku.
Ste známy aj zbierkou okuliarov. Koľko ich vlastne máte?
Teraz som už taký zlý zberateľ, pretože v poslednom období už zbierku nerozširujem. Mám ich osemdesiat – sto, ale teraz si vždy obľúbim jedny a tie nosím. Napríklad tieto bonovské som dostal od priateľky, myslím si, že sú super, páčia sa mi a tak ich už asi pol roka nosím, pretože sa mi páčia najviac.
Neplánujete výpredaj, niečo na spôsob Eltona Johna?
To nie. Zbieral som ich dlho, aj desať rokov, mám medzi nimi aj rozbité, na ktoré som si sadol – svoje prvé okuliare… Sú to také spomienky.
Ste známy negatívnym postojom k SuperStar. Prečo si o nej myslíte, že je to nekalá súťaž?
Pretože zabíja prirodzenú hudbu a tvorbu. Diváci sú masakrovaní televíznymi prenosmi, všetky médiá ich napádajú so SuperStar. Solídne denníky sa začínajú zaoberať pseudohviezdami a prirodzenú hudbu a ľudí, ktorí ju skutočne robia, totálne odsunuli do pozadia. A to je zle. V tej chvíli zaniká kultúra. Toto už je len biznis – ani nie šou, ani šoubiznis. Určite sa tam nájde talent, lenže to, akou cestou sa dostane na výslnie, je pre mňa skôr neprijateľné ako prijateľné.
Ovplyvňuje obrovská medializácia SuperStar aj to, koľko albumov víťaz predá?
Keď si vezmem, že Chinaski predajú 40-tisíc, Kryštof predával 40-tisíc, Lucie predá 60-tisíc, Kabát 80-tisíc, ale za aké obdobie. Títo ľudia si dlho budovali svoju pozíciu. Potom príde SuperStar a predá šmahom sedemdesiattisíc platní. Ľudia potom nemajú peniaze, aby si šli kúpiť Luciu, Chinaski alebo Kryštofa, pretože ich minú na SuperStar. Tú platňu by mali dávať zadarmo, potom by to bolo regulárne: Okej, si známa hviezda, chceš si zarobiť – zarob si na večierkoch, urob si koncerty, ale platne dávaj zadarmo – aj tak to nie sú tvoje pesničky, tak o čo ide?
Ako podľa vás SuperStar ovplyvnila českú hudobnú scénu?
Jednak predajom platní, jednak tým, že množstvo adeptov hudby vytlačila celkom na okraj. Prínos však nemá absolútne nijaký. Finalisti nahrávajú coververzie, pesničky vybrané z obrovských medzinárodných databánk muziky, nič osobné. Vlastne neviem, čo mi chce víťaz alebo človek na druhom, treťom štvrtom mieste povedať, keď si vyberie desať pesničiek z katalógu, ktoré mu otextuje niekto iný a on na dva dni príde do štúdia a naspieva to. Šárka Vaňková, jedna z účastníčok českej SuperStar, povedala, že za platňu ďakuje svojmu vizážistovi a celú platňu nahrala za osem dní – a ja som platňu s kapelou nahrával trištvrte roka. Musel som si všetky tie veci napísať…
A nemali ste ani vizážistu…
A nemáme ani vizážistu. Vlastne teda neviem, komu by som mal ďakovať. Tak si potom hovoríte, že to je postavené na hlavu.
Pred vydaním albumu Mikrokosmos ste mali obavy, ako sa bude predávať. Ste spokojný?
Zatiaľ sa z neho predalo asi dvadsaťtisíc kusov, čo je fajn, dali sme si cieľ 25-tisíc platní. A keďže teraz vyrážame na turné, dúfame, že sa ešte nejaký kus predá. Samozrejme sme vedeli, že Mikrokosmos nebude komerčne taký úspešný ako predchádzajúce albumy, pretože sme sa rozhodli vydať inou, dospelejšou cestou.
Ani vaše predchádzajúce albumy neboli prvoplánovo komerčné.
Neboli, ale pri nich vždy pomohol nejaký singel. Na prvej platni Lolita, na druhej zase Obchodník s deštěm. A naraz od nás všetci chcú Obchodníky s deštěm. Takže náš nový album sa im naraz zdá málo rádiový, pritom si myslím, že je najlepší, sú tam najsilnejšie pesničky, najlepšie texty. Ako však písali českí kritici: „Je krásný jako anděl, ale těžký jako prase.“ Tento album musí človek asi trošku vstrebať. Rádioví dramaturgovia si to pustia na prvé počutie a buď usúdia, že áno, alebo nie. A už sa tým ďalej nezaoberajú. Bohužiaľ.
Existuje niečo ako pesnička do rádia?
O-Zone, potom Karma, to je dobré stupido do rádia. Dramaturgovia podceňujú poslucháčov ako takých. Myslia si, že poslucháč je hlupák, ktorý potrebuje nejaké kolovrátky. Nie je to tak. Teraz som v Čechách začal vysielať na jednej rádiovej sieti program, ktorý je pre mnoho dramaturgov alternatívny, pretože tam hráme dosť hip-hopu a gitarových vecí, ale takých tých anglických. Program má výborný ohlas a ľudia doň hlasujú rovnako ako do normálnych hitparád. Vidno, že tiež prahnú po niečom inom.
Čím to podľa vás potom je, že rádiá kŕmia poslucháčov kolovrátkami?
Rádioví dramaturgovia akoby boli takí „smradoši“. Majú radi to svoje zasmradnuté teplučko a nie sú ochotní riskovať. Pozrú sa na názov kapely a povedia si: To nepoznám, tak to nebudem hrať! Niekedy si to ani nevypočujú. Chcelo by to veľkú dramaturgickú zmenu. Vyhádzať všetkých dramaturgov a nasadiť mladých ľudí. Napokon v Prahe fungujú minimálne štyri rádiá, ktoré hrajú rockovú a tanečnú hudbu a akoby sa zbavujú mainstreamu. (Richardova priateľka Iva kýchla.) Tu sa kýcha, je to pravda!
Väčšinu pesničiek na Mikrokosmos ste zložili v zložitom období. Potrebujete na tvorbu depresie alebo necítiť sa dobre?
Z toho tlaku a emócií, ktoré sa vo vás varia, z človeka vypadne to najlepšie. Mikrokosmos je akoby utkaný z môjho vnútorného tápania a trápenia. Teraz už pracujem na materiáli na novú platňu a to už je trochu veselšie, nepociťujem nijaké depresie a dokážem spávať. Aspoň čo sa týka melódií. S textami je to trošku komplikovanejšie.
Hovorí sa aj o tom, že chystáte sólovú platňu…
Pesničky, ktoré som spomínal, skladám na štvrtú platňu skupiny Kryštof, ktorú by sme chceli nahrávať niekedy na budúci rok. A potom som sa rozhodol, že si skúsim sólový album, ktorý by som chcel nahrať neovplyvnený ostatnými šiestimi členmi Kryštofa. Myslím si, neviem to určite, že to bude dosť akustická platňa, dosť o piánach, akustických gitarách, dychoch a sláčikoch. Takmer bez elektroniky.
Ako to vyzerá s anglickými verziami vašich pesničiek?
Teraz som oslovil jedného českého shakespearológa, najznámejšieho a asi najuznávanejšieho, ktorý povedal, že by mi s tým pomohol. Učí na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej a spolu s jedným írskym básnikom by sa pokúsili prerýmovať naše pesničky. Mal som už nejaké verzie, ale zdalo sa mi, že to nie je ono, že potom Kryštof stráca svoju poetiku. Niektoré nové pesničky už pripravím v angličtine a skúsim prespievať tie staršie, potom uvidím, čo sa s tým spraví.
Aký mali ohlas poľské verzie vašich pesničiek? Plánujete ďalšie aktivity v Poľsku?
Lolita bola jeden čas v top 100 hranosti tamojších rádií a Poliaci sú druhým národom, ktorý najviac chodí na naše internetové stránky. Takže asi to v nich niečo zanechalo a niekoho tam zaujímame. Rozišli sme sa však s naším bývalým manažmentom a ten nám odmietol dať akékoľvek kontakty vrátane Poľska. Takže v tejto chvíli, ak budeme chcieť ísť do Poľska, tak si to musíme všetko vydobyť znovu, pretože nemáme žiadne telefónne čísla, žiadne kontakty na organizátorov festivalov, nič.
Čo bolo dôvodom rozchodu s manažmentom?
Nespokojnosť zo strany kapely a viac by som k tomu asi nehovoril.
Vlani ste reprezentovali Česko v Británii v rámci projektu Crossroads of Ideas a pri tej príležitosti vás prijal Tony Blair. Mali ste možnosť rozprávať sa s ním?
Osobne som sa k nemu nedostal, ani som sa tam príliš nepchal. Pre mňa bol omnoho prínosnejší celý workshop. Chodili sme po televíziách, rádiách, reklamných štúdiách a videli sme, ako sa robí šoubiznis v pravom slova zmysle. Vyvrcholením toho bola párty u Tonyho Blaira, ktorý sa s nami vyfotil. Ani neviem, čo by som mu povedal. Možno to, že ma štve, že schválil útok na Irak, ale to je asi tak všetko.
Mali ste možnosť nahliadnuť do zákulisia britského šoubiznisu. Ako na vás zapôsobil?
Profesionálne, pretože u nich naozaj funguje už niekoľko desiatok rokov. Boli sme napríklad na nakrúcaní súťaže Chcete byť milionárom? a bol to fantastický zážitok. Moderátor bol neuveriteľne vtipný, veľa komunikoval s publikom, bola to veľká zábava a vo chvíli, keď bola reklamná prestávka, tak nabehli dvaja chlapíci, ktorí boli ešte vtipnejší ako moderátor. Naozaj som sa bavil a nečudoval sa, že pred štúdiom stoja rady ľudí, aby sa dostali na nakrúcanie.
Máte statok v Krkonošiach. Vyhovuje vám viac život v meste alebo vidiecky pokoj?
Najlepšia je asi kombinácia oboch. Vyhľadávam pokoj, myslel som si, že na statku strávim viac času. Potom som stretol Ivu, ktorá akoby prevrátila môj život naruby a zistil som, že je pre mňa dôležitejšie byť s osobou, ktorá pre mňa toľko znamená, ako byť v pokoji na statku. A samozrejme obaja v Prahe pracujeme, tak je to trochu ľahšie. Snažíme sa to však kombinovať – sme v Prahe, občas vycestujeme na statok, pretože tam doteraz býva moja mama, zároveň sa snažíme chodiť do Litvínova za Ivinými rodičmi. Snažíme sa, aby všetky strany boli spokojné a aby sme zároveň boli spokojní aj my.
Vaša priateľka Iva Frühlingová je tiež speváčka. Je výhodou mať priateľku z rovnakej brandže?
Asi áno, pretože každý človek, keď príde po práci domov, síce vypne, ale zároveň si chce posťažovať, zveriť sa. A ak ten druhý človek tomu rozumie, pretože sa pohybuje v rovnakej oblasti, tak vám je oporou, dokáže vás upokojiť, správne „nakopnúť“ a poradiť. S Ivou som trebárs dosť riešil Mikrokosmos. Púšťal som jej nahrávky a veľmi ma zaujímal jej názor.
A nakoniec ste aj tak spravili po svojom…
Niekde samozrejme áno a niekde som si povedal , že na jej radách niečo je. Pretože Iva alebo ktokoľvek je „obyčajný“ poslucháč, ktorý platňu bude počúvať. Niekde som hovoril: Tu sa mi to páči viac tak, ako to máme… a tu máš pravdu, vôbec mi to nedošlo, takto to možno bude lepšie.
Vraj chystáte s Ivou svadbu…
No, chystáme (smiech).
Viac neprezradíte?
Budeme sa brať v Reykjavíku na Islande, 24. decembra, za družičku nám ide Björk, hrať nám tam bude kapela Sigur Rós, možno príde aj Lars von Trier, potom ešte uvidíme, ale inak je to všetko prekvapenie. Tak to, prosím, nikomu nehovorte a čitatelia, ktorí si to prečítajú, nech o tom nehovoria nikomu ďalšiemu. Chceme, aby to bolo tajomstvo.
Už druhú sezónu máte angažmán v pražskom Národnom divadle. Ako sa cítite ako člen Národného divadla? Bola to vaša herecká méta?
Keď začínate hrať divadlo, tak si každý povie – raz budem hrať v Národnom divadle. Keď som hral v Ostrave, tak som nad tým vôbec nepremýšľal. Prišla ponuka a trochu sa mi roztriasli kolená. Mal som strach hrať vedľa Mirka Donutila, Borisa Rösnera, Ivy Janžurovej, ale povedal som si, že sa s tým musím pobiť. Tí ľudia ma zobrali veľmi pekne, mám sa od nich veľa čo učiť. Je to pre mňa obrovská skúsenosť a príležitosť a snažím sa k nej pristupovať s pokorou.
Máte ďalšie méty?
Najmä chcem robiť to, čo ma baví. Nemôžem končiť na nejakej méte. Nemôžem si teraz povedať: Okej, budem hrať v Shakespearovom divadle v Londýne, pretože už som dosiahol Národné divadlo a prestanem skladať hudbu, pretože už mám dvoch Andělov. Tak to nie je. Je to tak, že ma to baví a kým ma to bude baviť, tak to robiť budem a nijaké méty si nedávam.