„Ak si veci nalinkujete, narušíte tým ten prirodzený chod života a zároveň sa ešte ochudobníte o tú jednu vlnu, ktorá síce môže byť aj veľmi nepríjemná, ale zároveň – čím nižšie sa dostanete, tým vyššie zas vyletíte hore,“ poznamenala v rozhovore „Akýkoľvek výstup z komfortnej zóny človeku dá možnosť dostať sa omnoho ďalej, než ste si v tej hlave naplánovali,“ dodala herečka.
Podobná je podľa nej i linka postavy, ktorú stvárnila vo filme Príliš osobná známosť režisérky Marty Ferencovej. „Pamätám si, ako som si tú postavu prečítala a hovorila som si ‚No neviem, dosť šibnutá…‘ Potom sme sa o nej s Martou začali rozprávať a ona má ten dar, že pod tým lesklým obalom nájde ten bonbón a v tom bonbóne nájde ešte ten oriešok, to je na nej veľmi pôvabné… Dokáže aj celkom jednoduchej, blýskajúcej sa veci dodať hĺbku. To sa stalo aj pri tejto postave. Marta mi na ňu povedala, že je autentická a hneď, ako to vyslovila, začalo ma to strašne zaujímať. V tom momente som zrazu chcela byť pre diváka tým absolútnym zosobnením autentickosti, aby cezo mňa mohol pochopiť, že byť autentická – ukázať, že som naštvaná a že som prehrala a zrútil sa mi teraz svet, v dnešnej dobe, keď sme zvyknutí všetko premejkapovať, nie je žiadna slabosť, ale že v tom je práve tá ozajstnosť. Len tak nás ostatní môžu čítať a môžu pochopiť, čo sa v nás deje,“ usúdila Vilhelmová.
„My si, naopak, myslíme, že nám niekto pomôže, aj keď budeme hrať, že je pohoda. Vtedy nám ale nik pomôcť nemôže… Možno sú to nejaké hry, ktoré sme rozbehli, pretože cítime, že svet je nebezpečný alebo že vyhrávajú len tí, ktorí sú v pohode a furt sa usmievajú. Neviem, no mne sa páči byť ozajstná. A to sa mi páčilo aj na tej postave. To bol dôvod, prečo som sa rozhodla, že sa jej chcem prepožičať a že jej vdýchnem život,“ ozrejmila 41-ročná rodáčka z Prahy.