Niekto sa nechá opájať rytmom, niekto odhaľuje metafory, niekto dokáže cez poetiku odhaliť samú podstatu. Inému sa to nepodarí. Aj preto sme v rozhovore vychádzali z konkrétnych Rúfusových veršov. Mali sme šancu pýtať sa. Aj nepresne, aby sme dostali presné odpovede. Približovali sme sa k básni. A niekedy sme v básni aj boli. Aj vtedy, keď Milan Rúfus rozprával o atómovej či vodíkovej bombe. Pretože, ako napísal Rúfusov obľúbený básnik Vladimír Holan: „Báseň je v dýchání. Obraz ve vidění.“
Z vašich básní dýcha pokora. Dokážete sa aj priečiť?
Najpokornejší z pokorných skončil na kríži, pretože sa vzpriečil. A takých boli po Ňom celé zástupy. Pokora je nie na to, aby eliminovala protest, keď je nutný. Skutočná múdra pokora je o čomsi celkom inom.
Epochu, azda súčasnú, ste charakterizovali ako Nervóznu dámu na vychádzke s dogou, ktorá sníva o moci. Ako bombardujúceho anjela humanity. Aký je dnešný svet, ak ho neschováme za metaforu?
Metafora nie je na to, aby sa za ňu mohlo niečo schovať. Naopak – metafora obnažuje to, čo sa v bežnom živote schováva za frázu. „Bombardujúci anjel humanity“ – to je obraz absurdna. Alebo chcete ďalšie absurdno? Veľmoci, ktoré majú svoje "špajze“ preplnené atómovými a vodíkovými zbraňami, pateticky tvrdo proklamujú, že niekto iný nemá právo také zbrane vlastniť. Až zničia svoj arzenál, potom budú mať právo na to, čo autoritatívne žiadajú od iných už teraz. Otvorte si noviny, zapnite nejaké elektronické médium a hneď sa vám z nich vysype porcia toho dňa zabitých. A nie je to porcia malá. A my si na tie porcie začíname už pomaly zvykať. A to je zlé.
K demokracii kladiete otázniky. Je to utópia?
„Napoly maska, spola sen.“ Ľudstvo si doteraz nevytvorilo ideálny spoločenský poriadok. No každý doterajší sám seba vyvyšoval nad ostatné. Ale už môj dedo hovorieval: Deň chváľ až pred večerom!
Báseň Byť prostý nie je prvá na túto tému. Dnes sú žiadaní „výnimoční ľudia“. Nie je v dobe, keď "byť nie je ľahké“ jednoduchšie vyhovieť dobe?
Báseň Byť prostý je mojím pokusom definovať vlastnú báseň, jej poetiku. Nijaké iné súvislosti som nemal na mysli. Citát je z Holanovej básne Nepriateľom. Venoval ju tým, ktorí v päťdesiatych rokoch pichali doň ako osy. Dopustil sa dobového smrteľného hriechu. Z hlbokej ľudskej vďačnosti za oslobodenie spod hitlerovskej knuty napísal poému Dík Rudoarmějcům, ba vstúpil aj do KSČ. Dlho sa tam neohrial. Keď sa po Víťaznom februári začalo diať to, čo sa dialo, na príslušnom sekretariáte položil legitimáciu na stôl a odišiel. To si teda dal. Okrem všetkých možných aj nemožných hriechov mu vyčítali pesimizmus. Nota bene – pesimizmus v čase budovateľského úsilia. Odpovedal im menovanou básňou. Jej posledný verš znie: „Být není lehké. Lehká jsou jen hovna.“ Ja som pol toho verša použil ako alúziu: "v básni však/ byť nie je ľahké znamená/ byť prostý“. To je všetko. Chcel som povedať, že prostota je ťažšia než zložitosť.
Takže náročnosť prostoty nezáleží od doby?
Ak by sme sledovali vami nahodenú spoločenskú podobu situácie, keď byť nie je ľahké, potom je naozaj pohodlnejšie prispôsobiť sa dobe. Spoločenské mimikry. V prírode je to sebaobranný reflex slabých, ktorí sú voči svojim predátorom bezmocní a sú ich potravou. Aby nevyčnievali z okolia, prijímajú jeho zafarbenie. Lenže aj chameleón, ktorý ich loví, ovláda mimikry majstrovsky. Nuž, vyberte si z toho.
Čo všetko treba ľuďom, ktorí nevedia, alebo nechcú byť prostí, odpustiť?
Nič – a všetko. Pozrite sa do knižky na báseň Človek.
Nad človekom sa zamýšľate v každej zbierke. Priamo do názvu básne sa dostal nielen v zbierke Vernosť, ale aj vo Zvonoch. Aká je najväčšia slabosť človeka?
Ibidem: pozrite sa na báseň Človek.
Čo je najväčšou chybou a prednosťou človeka?
Veci sú také zložité, že najväčšia prednosť človeka sa môže stať jeho najväčšou chybou. My netvoríme dejiny, dejiny tvoria nás. Ale to neznamená, že máme právo kapitulovať.
V básni Vek rozumu ste naznačili, že rozum nemusí byť vždy múdry. Často však apelujeme práve na „zdravý rozum“…
Rozum, ktorý vymyslel atómovú či vodíkovú bombu, vôbec nebol zdravý. Ani rozum, ktorý robil v Iraku šialený cintorín, keď sa tam vojensky "naládoval“ podľa zásady: čo sa chcelo, to sa zdalo a hľadal neexistujúce zbrane hromadného ničenia.
Hovoríte o Božej spravodlivosti – napríklad v básni Nezastaviteľný. Nie je to dnes slabá útecha?
Práve v básni, ktorú spomínate, upozorňujem, že termín Božia spravodlivosť je metaforou. V skutočnosti ide priam o fyzikálne presný zákon. Nazval som ho nezrušiteľnosťou väzby medzi príčinou a následkom. Globálne oteplenie, ktorého dôsledky si ešte stále neuvedomujeme, je toho dôkazom. A to nie po prvý raz v dejinách. Aj starý Rím sa bezstarostne bavil, keď Hannibal zabúchal na jeho brány.
V reflexiách vašej tvorby kritici často konštatujú, že kladiete väčší dôraz na etiku, než na estetiku. Ako to vidíte vy?
Estetika est etika – hovorieva môj priateľ, básnik Vilko Turčány. Estetika bez etiky nadužíva princíp prekvapenia. Na viac nemá. Po čase sa z nej stáva smiešna preciózka. A Smiešnym preciózkam sa vysmieval už Moliére.
„To podstatné je mlčanie“, tvrdíte v Óde na radosť. Je možné prekričať hluk doby tichom?
Ide opäť o literárnu alúziu. Na Hamleta. Jeho verný Horatio sa lúčil s mŕtvym princom slovami: "Dobrú noc princ… to ostatné je mlčanie.“ Ja som to tvarovo nepatrne, no významovo značne posunul: To podstatné je mlčanie. To čo žijeme, je ešte stále tajomstvom a stále nám, na naše šťastie, doteraz odoláva. Opakujem – na naše šťastie, ba ako podklad pre naše bytie. Keď som v Taliansku po prvý raz počul jedno talianske príslovie, zamrazilo ma. Znie totiž takto: „Muž, ktorý všetko vie, umrie.“
A ešte staré varovanie vizionára H. G. Wellsa, autora Vojny svetov: "Ak sa človek neprestane neprípustným spôsobom vmešovať do poriadkov Zeme, zbaví sa ho táto Zem tak, ako sa starý pes zbavuje príliš dotieravých bĺch – mohutným potrasením svojej miliónročnej kože.“
Na záver už len konštatovanie, že "prekričať hluk doby“ krikom znamená pridať sa k tomu hluku a zvýšiť ho.
V zbierke Vernosť citujete Bibliu a Vladimíra Holana. Čo pre vás tieto dva zdroje znamenajú?
Duchovnú pomoc pre neľahké naplnenie sebavýzvy z básne Môj breviár: „Si v službe. Skús to prežiť!“
Prečo má už druhá zbierka tridsaťdeväť básní?
Je to iba zhoda okolností.