Fogašová: Opera otvára ľudskú dušu

09.07.2007 14:40

Jolana Fogašová (35) má pred sebou prázdninové leto - strávi ho s manželom Marekom Bubničom, s ktorým sú už dva roky. Aj on je zo sveta hudby - hrá v orchestri SND. Keď sedí na predstavení v hľadisku, tíško si s manželkou všetko spieva. Aj tým jej vytvára spoľahlivé zázemie.

Ste už dva roky vydatá. Ako znášate stratu slobody?
Manželstvo nevnímam ako stratu slobody. Človek je slobodný podľa toho, aké mantinely si v živote stanoví. Pre mňa to bol veľmi závažný krok – ako napokon pre každého. Som vôbec veľmi zodpovedný a stály človek, takže inštitúcia manželstva nie je pre mňa zväzujúca, a to aj napriek tomu, že som umelkyňa. Dalo by sa totiž predpokladať, že niektorí umelci sú v tomto smere bohémski. Ja nie – keď som sa rozhodla vstúpiť do manželstva, tak so všetkým, čo k tomu patrí. S manželom sme šťastní, veľmi si rozumieme.

Váš manžel Marek Bubnič hrá prvú pozaunu v orchestri SND – spoznali ste sa v divadle?
Zopár rokov sme sa stretávali na chodbách v divadle, ale len sme sa pozdravili. Vždy prídem tesne pred predstavením alebo odspievam skúšku a hneď odchádzam, takže s orchestrom neprichádzam až tak do kontaktu ako s kolegami na javisku, s ktorými skúšam viac. Raz však môj budúci manžel prišiel za mnou do šatne pred predstavením a – hovorím tomu románové operné zoznámenie – požiadal ma o fotku s autogramom.

Hneď vás upútal?
Je veľmi citlivý, hlboký človek, to mal už vtedy v očiach, hoci sme sa rozprávali len chvíľočku. Nechcel dlho vyrušovať pred predstavením, lebo vie, že sa musím sústreďovať, takže to bol taký minútový rozhovor, ale určite už vtedy som si uvedomila to hlboké a citlivé, čo sa mi na ľuďoch veľmi páči.

Rozmaznáva vás manžel?
Áno, aj doma, aj v divadle. Každý má rád, ak ho niekto rozmaznáva, nie? Keď mám predstavenie, tak sedí v publiku – snaží sa, aby vtedy nehral – a príde aj do zákulisia. Manžel mi drží palce, hovorí, že spieva so mnou a on naozaj so mnou v duchu spieva. Vie pekne spievať, ale nejako mimoriadne to neprezentuje. Pochádza z hudobníckej rodiny: jeho otec hral v rozhlasovom symfonickom orchestri a jeho brat Peter hrá tiež v orchestri SND.

Takže ste spojili dva hudobné rody. Plánujete aj potomstvo?
Dieťa je to najkrajšie v živote človeka. Brat má práve trojtýždňového Adamka a je to v našej rodine udalosť číslo jedna. My s manželom túžime mať deti a veľmi sa tešíme až to tak bude, možno aj čoskoro.

Veď vy už máte za sebou množstvo práce. Koľkokrát ste boli napríklad Carmen – ste vždy iná?
Ak to je na javisku, nie koncertne, vždy záleží na tom, ako si tú-ktorú postavu predstavuje režisér. Je to však v rámci konzultácie s nami a v konečnom dôsledku je osobný prínos každého interpreta najdôležitejší. Uvidíte napríklad dve speváčky v tej istej inscenácii, ale každá bude iná. Každá bude dodržiavať réžiu (stáť napríklad vľavo), ale charakter postavy cíti každá trocha inak – a tým je to práve jedinečné. Nemôže to byť ako cez kopirák. Je to tá istá inscenácia, ten istý režisér, ale každá speváčka podá tú Carmen trocha inak. Iné je, keď spievam Carmen v Bratislave, iné, keď hrám v ND v Prahe – v konečnom dôsledku je to iná Carmen, a predsa som to stále ja a je to tá moja Carmen, ako ju ja vnímam.

V každom predstavení prežijete osud postavy rovnako intenzívne alebo to závisí od okolností?
Určite to závisí od toho, ako sa človek cíti, či som v pohode zdravotne, či nespievam s malou indispozíciou, či som nepriletela ráno odniekadiaľ a nejdem rovno z letiska na javisko, čo sa tiež občas stáva. V zásade sú všetky tieto veci okrajové, človek musí zakaždým s postavou všetko naplno prežiť a podať stopercentný výkon, ktorý sa od neho očakáva.

A čo po predstavení? Ako to nasadenie odznieva?
Veľmi dlho. Predstavenie sa skončí, spadne opona, ale umelec je taký plný pocitov, celého toho predstavenia, že ešte dlho trvá, kým sa dostane do normálneho stavu. A dve hodiny mi idú v hlave texty, aj také to nabudenie organizmu trvá, energia tam stále je, človek je ako zapnutý v sieti. U mňa to až po takých dvoch-troch hodinách začne opadávať. Potom už naozaj zaspávam, priam odpadnem do postele.

Čo robíte dovtedy? Chodíte hore-dolu?
Musím sa prezliecť, odlíčiť – to trvá nejaký čas. Potom idem domov a snažím sa ešte si niečo čítať, ale väčšinou sa neviem sústrediť, tak si uložím noty, celé predstavenie ešte preberieme s manželom, ten čas ubehne…

Kde to najviac cítite – v hlave, v hrudi?
Počujem melódie v hlave, stále v podvedomí memorujem texty. Prichytím sa napríklad, ako sa rozprávame s manželom, niečo rozoberáme z toho predstavenia, a zároveň mi stále idú tie texty, hudba. To sa mi stáva najmä, keď študujem novú postavu, ktorú som ešte nespievala. Človek je do toho taký ponorený, neustále to má v sebe, neustále to počuje. Musím si prehodnotiť hudbu aj libreto, slovo za slovom, aby som vedela, čo znamená. Väčšinou sú texty totiž v cudzích jazykoch, čiže si musím uvedomiť, čo ten skladateľ chcel povedať, ako moja postava korešponduje s ostatnými postavami. Vybavujú sa mi repliky ostatných kolegov, čo oni spievajú, ako na nich nadväzujem, v akej atmosfére vstupujem do deja. Je rozdiel, ak sa napríklad postavy hádajú, či ich prídem upokojiť, alebo ešte priliať olej do ohňa. Každá nota, fráza, slovo sú veľmi dôležité.

Mávate aj trému? Vidíte na svojej tvári napätie, keď ste v stave takého tvorivého „vybudenia“?
Nie som trémistka, ale napätie sa na človeku prejaví. Na javisku to však nesmie byť na vás vidieť: tam ste za tú postavu, nie za seba. Nemôžete ukázať, že prežívate nejaké svoje pocity, že vás niečo vyrušilo. Keď napríklad počas najväčšieho piana niekto v publiku začne veľmi kýchať alebo kašlať, vyruší všetkých dookola, zachytím to aj ja, ale nesmiem to ukázať. Musíme byť na javisku natoľko koncentrovaní, že nás nič „nevyhodí“.

Ste teraz na vrchole. Máte kam pokračovať? Aké máte ciele?
Chcela by som ešte veľmi veľa rokov spievať, môcť spievať a každou produkciou sa niečo učiť. Do konca života sa duša má čo učiť aj spevák sa má stále čo naučiť. Chcela by som, aby mi zostal elán a nadšenie pre túto prácu, aby som nikdy neskĺzla do stereotypu.

Hlas starne?
Všetko starne. Keby ste chodili do posilňovne päťdesiat rokov, budete cítiť, že tie svaly už tak neovládate ako kedysi, a hlasivky sú tiež len sval. Je to veľmi individuálne. Záleží na tom, ako spievate a či sa viete správnym spôsobom aj šetriť. Každý sval si môžete ničiť aj roztrhnúť, veľa závisí od techniky. Ono sú to také malé olympijské rekordy, každé predstavenie, a nedá sa do osemdesiatky podávať olympijský výkon. Áno, starne aj hlas, ale sú ľudia, ktorí končia ako štyridsaťpäťroční, a iní spievajú aj v šesťdesiatke.

Svet opery bol vždy veľmi noblesný. Nehrozí zánik tejto noblese?
Opera sama osebe je noblesná a ja si myslím, že to je na nej práve to krásne. Tej priemernosti, komercie a žoviálnosti je okolo nás toľko, že už to prestáva byť zaujímavé. Opera bude vždy patriť k vrcholom umenia. Je rozdiel, či máte zlatú retiazku, alebo prsteň zafarbený zlatou farbou. Ľudia to už začínajú rozlišovať. V predchádzajúcich rokoch komercia prevalcovala umenie, ale to sa mení. Ľudia, ktorí chodili raz za rok do opery, chodia už aj šesť ráz do roka a zisťujú, že im to umožňuje v tom svete bilbordov a reklám vzácne pozastavenie. Dá sa tam ponoriť do ľudskej duše a do sveta, ktorý už v bežnom živote nie je možné vnímať.

Dnes sa dá za peniaze všetko kúpiť, dá sa kúpiť aj hlas? Niečo voperovať do hrdla?
Nie, hlas je veľmi citlivý a nenahraditeľný orgán. Operný spev je taký náročný, že minimálny problém s hlasivkami môže byť osudný. Spievame bez mikrofónov, záleží len na danosti človeka. Hlasivky sa nedajú vybrať ani nahradiť.

Ste rada, že máme nové divadlo? Spieva sa tam lepšie?
Som rada, že máme zatiaľ obidve budovy. Už len preto, že stará budova má svoju atmosféru a je pre operu najvhodnejšia. Každý človek, ktorý príde na predstavenie, strávi minimálne desať minút pred začiatkom v starobylom foyeri a vychutná si ornamenty a celú pamäť starého divadla. Táto príprava diváka na operu je tu dokonalá. Inak, činohra a balet veľmi potrebovali sťahovanie, ich podmienky boli nedostačujúce. A opera? Všetci sme radi, že je to naše divadlo, že je to Slovenské národné divadlo, že sa budova zachovala, veď boli rôzne pokusy predať ju na iné účely. Nová budova má veľké plusy, ale bohužiaľ, nerieši všetky problémy, ktoré sme si mysleli, že budú vyriešené.

Vedia vo svete, alebo aspoň v EÚ, že máme nové divadlo?
Vedia. (smiech) Nedávno som koncertovala v Madride a pán Gerd Albrecht, svetoznámy nemecký dirigent, sa ma práve pýtal na naše divadlo. Vraj počul, že máme novú budovu a veľmi sa o to zaujímal. Keď bude najbližšie vo Viedni, príde sa pozrieť na nejaké predstavenie. Operný svet nie je až taký veľký – takéto perličky sa rozchýria rýchlo.

Kde sa vám doteraz najlepšie spievalo?
Najradšej mám staré operné domy. Ako som už spomínala, je tam zapísaná atmosféra tých pár sto rokov, čo sa v nich spieva, majú v sebe čaro všetkých tých predstavení. Opera predsa len najväčší rozkvet zažila v 18. a 19. storočí a väčšina budov je z toho obdobia. Korešponduje to aj s obsahom opier. Moderné stavby sú chladnejšie.

Možno sa do nich hodia modernejšie inscenácie opier?
Veľmi záleží na citlivosti scénografa a režiséra, či zachová charaktery a vzťahy postáv, či rešpektuje hudbu a libreto. Keď zachová tieto štyri body a vnesie aj niečo moderné, nové, väčšinou vzniknú veľmi krásne inscenácie a vôbec neprekáža, že to je, povedzme, v starej budove. Občas sa však stáva, že režisér niektorú z tých vecí vynechá a potom je problém. Buď nerešpektuje hudbu alebo libreto, alebo sa snaží vytvoriť vzťah, ktorý medzi tými postavami nie je. Potom núti spevákov niečo iné hrať a niečo iné spievať, a to sa nedá. Ak mám lyrický text o tom, že som pokojná a je mi krásne a spievam v piane, on nemôže v tom momente odo mňa chcieť, aby som sa tam herecky rozčuľovala. Bohužiaľ, to sa stáva. Nútia spevákov do niečoho, čo nekorešponduje s dielom a vzniká disproporcia. Ale sú inscenácie, ktoré prijme aj spevák, aj publikum a sú nádherné. Ja som napríklad robila netradičnú Čarovnú flautu v Cagliari s anglickým režisérom. Všetko tam bolo, čo má byť, ale scéna bola takmer prázdna a kostýmy extravagantné. No stále to bola Čarovná flauta. Zažila som teda vydarené moderné inscenácie, ale nie všetky sú také.

Potom vás to nebaví?
Nie, a keď nás režisér do niečoho núti, cíti to aj publikum. Nemusí to byť až také operne vzdelané publikum, aby vycítilo, že niečo nie je v poriadku. V opere sa nedá nič kamuflovať. Jej noblesa to nedovolí.

Jolana Fogašová, mezzosopranistka

Narodila sa v roku 1971 v Brne. Spev študovala na VŠMU v Bratislave. Zúčastnila sa na interpretačných kurzoch Carla Bergonziho v Siene a získala štipendium z fondu Georga Londona od Združenia priateľov Viedenskej štátnej opery. Už ako študentka prijala angažmán v Opere Slovenského národného divadla v Bratislave. Tu sa postupne predstavila v úlohách talianskeho, francúzskeho a ruského repertoáru: ako Bizetova Carmen, Massenetova Charlotta z Werthera, Rossiniho Rosina či Johanka z Čajkovského Panny Orleánskej. Naštudovala úlohu Eglantine v novej inscenácii Weberovej opery Euryanthe v Teatro Lirico Cagliari. Ďalšie medzinárodné úspechy nasledovali v Teatro Sao Carlos v Lisabone, v Teatro Colon v Buenos Aires, v Opéra de Lille, tiež v Grand Théâtre de Bordeaux, v Národnom divadle v Prahe a v amsterdamskom Concertgebouwe. Spievala v Montreali, Berne, Grazi, Frankfurte, v Montpellieri, na Brucknerovom festivale v Linzi aj v Mníchovskej filharmónii za sprievodu Mníchovských filharmonikov. Z kreácií na domácej scéne SND: Popoluška z Rossiniho rovnomennej buffy, Judit z Bartókovho Zámku kniežaťa Modrofúza, Cudzia kňažná v Dvořákovej Rusalke, Oľga v Čajkovského Eugenovi Oneginovi. Žije v Bratislave, je dva roky vydatá za hudobníka Mareka Bubniča.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Ak ste unavený, treba s tým niečo robiť, nepremáhajte sa a pospite si.
Pracovné nasadenie nemusí byť...

+ Nehazardujte so svojim zdravím, cigarety a alkohol vám len ubližujú.
Pustite sa do práce skôr, skončíte a...

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk