Doktora z Ordinácie k pôrodu nepustili doma, ani v Afrike

27.11.2008 08:59
Maroš Kramár
Herec Maroš Kramár. Autor:

Maroš Kramár pôsobí ako kamarát. Dôveru k nemu pocítila aj africká rodička, keď sa objavil v pôrodnej sále. Bol odhodlaný zostať pri pôrode, ale nedalo sa. Chlapčeka však nazvali jeho menom - Maroš. To všetko sa udialo medzi dvoma živými vysielaniami šou Slovensko má talent. Kramár tvrdí, že všetko stíha a vôbec nie je v strese.

Kto vo vás objavil talent?
Vyrastal som v hereckej rodine, môj otecko hrával na Novej scéne kráľov a rozprávkarov. Nedele som trávil v divadle, videl som aj dve predstavenia za deň, vedel som hry naspamäť. Ako šesťročný som sám začal hrať. Najviac sa mi venoval dedo, Jano Klimo, ktorý bol režisérom aj hercom.

Kramárovcov je veľa – Ján, Alojz, Jozef a všetci pochádzajú z Rybian pri Trnave. Poznáte to tam?
Narodil som sa v Bratislave, ale medzi koníkmi a kravkami v Rybanoch som trávil leto. Odtiaľ pochádzal aj  Alojz Kramár,  herec SND, ktorého mnohí považujú za môjho otca.  Môj otec je ale Ján Kramár. Z Rybian pochádza aj Jožko Kramár, ktorý hral v Martine.

Ste všetci príbuzní?
Raz som sa pýtal Alojza, aká sme my rodina, a on mi povedal: ,,Vieš, Maroško, všetci pochádzame z jedného majera." Boli s otcom vzdialení bratranci. Otec sa vyučil za kolára a potom začal hrať, najprv  v Dedinskom divadle.

Máte tri deti, z koľkých detí ste vy?
Keď som mal pätnásť rokov, naši sa rozviedli a otec mal v druhom manželstve dcéru Janku. Je to moja sestra, ale nevyrastali sme spolu. Ja som bol už od pätnástich rokov vlastne preč z domu.

Ale dovtedy ste boli jedináčik.  Ako sa to na vás prejavuje? Boli ste rozmaznávaný?
Jedináčikovia sú trocha rozmaznávaní, v každom prípade  je na nich sústredená pozornosť.  Niekedy je to dobre, niekedy nie, ale  môžem vám povedať: úprimne závidím mojim deťom, že majú jeden druhého. To je úžasné!

V televízii teraz často robíte aj s deťmi – rozoznáte,  či dieťa vedú k úspechu rodičia, alebo či je to v ňom? 
To sa rozpozná. Minulé leto som nakrúcal v Prahe film Maharal,  kde hral jeden malý chlapec, ktorý bol úžasný a ktorý mi pripomínal mňa, keď som bol malý. Bolo na ňom vidieť, že hranie ho baví. Tie deti, ktoré majú talent, majú aj väčší cit,  trpezlivosť,  chápu rýchlejšie, čo od nich režisér chce, je na nich vidieť, že sa pri nakrúcaní zabávajú, že to berú ako hru. Tie deti, ktoré to nemajú prirodzene v sebe, tie trpia a chcú sa zabávať nejako inak.

Hovorí sa, že dnes panuje kult detí. Pestujete ho doma?
Ide asi o mediálny kult, lebo deťom sa dnes  nevenuje dosť pozornosti. Rodičia nemajú čas.  Mám to šťastie, že moja žena je teraz doma a venuje sa deťom na tristo percent. Ja som ten, ktorý sa naháňa. Ale sú rodiny, kde sa musia naháňať obaja. Myslím si,  že kedysi život napríklad v Bratislave viac prial deťom. Už len to, že sme mali školské dvory, kde sme sa mohli vyblázniť, naháňať, v uličkách sa dal hrať futbal a po uliciach sa dalo voľne chodiť – nebolo to pre deti také nebezpečné.

Ale dnešné deti sú vraj inteligentnejšie. Všimli ste si to na ,,talente"?
Odborne to neviem posúdiť, ale sú pohotové, rýchlejšie vnímajú a myslia. Cibrí ich technika. Sú veci, ktorým nerozumiem a môj šesťročný syn áno. 

Nechceli by ste byť zasa na materskej?
Áno, raz som to už skúsil a bolo to príjemné. Pomáhala mi vtedy aj mama, a tak som bol vlastne zasa dieťaťom aj ja…

Teraz ste na roztrhanie, veľa robíte  – nestrácate sa niekedy sám sebe?
Necítim to tak. Skôr mám pocit, že sa vrátil ten spôsob života, na ktorý som bol zvyknutý pred revolúciou. Vtedy som mal vždy veľa roboty, vždy sa nakrúcali televízne inscenácie, filmy, hralo sa. Vtedy však neexistoval bulvár, takže sa o tom tak veľa nepísalo. Potom prišlo obdobie sucha, nevyrábali sa ani inscenácie,  ani filmy, tak som išiel do Ameriky, kde som bol rok a pol. Potom sa situácia zasa zmenila. Vrátila sa  robota, čo je dobre.

Kedy sa cítite lepšie – pred divadelným predstavením alebo  pred televíznym či filmovým nakrúcaním?
Každé je niečo celkom iné. Pri nakrúcaní je to vždy niečo nové – nový text, noví ľudia, okolo  je štáb, tam sa môžete aj pomýliť,  dá sa vrátiť, točiť na preskáčku, nemá to  nadväznosť. Hru v divadle máte naskúšanú,  môžete sa plne sústrediť. Už viete, kde ten divák zaberá, čo treba  rýchlejšie prejsť.  Najradšej mám tragikomédie, kde toho diváka najprv rozveselíme a potom príde zmrazenie:  Treba ho, rozbujdošeného, vtlačiť do sedadiel a utíšiť, aby si uvedomil, o čom hovoríme. A keď ho dotlačíme až k slzám, je to úžasné. Keď sú na predstavení aj slzy smiechu, aj slzy smútku, to mám najradšej.

Vídame vás na rôznych televíznych kanáloch, aj českých. Prečo vás majú tak radi v Česku?
Štyri roky som študoval v Brne a rok som tam bol v divadle. Naučil som sa češtinu ako javiskovú reč, hovorím po česky prijateľne, hoci tam vždy počuť slovenčinu.  A prečo ma majú radi? Asi je to tým, že Česi, naši bratia, majú radi Slovákov.

Vy máte rád Čechov?
Ja mám rád ľudí, tak by som to povedal, ale – ako hovoria Brňania – ,,lidi sou hloupé a pitomé". Takže,  všade – aj na Slovensku, aj v Česku, aj v Amerike – sa nájdu hlupáci, ale aj strašne veľa ľudí mojej krvnej skupiny, s ktorými je mi dobre. 

Vyvolávate sympatie – nepozývali vás preto do politiky? 
Dajte pokoj! Politika ma nebaví. Ale raz, asi tri roky pred revolúciou, som povedal na zjazde SZM, že už bolo dosť komunistov.  Potom som rok nesmel nikde robiť, okrem divadla.

Museli ste sa na to vystúpenie odhodlávať? 
To bolo v roku 1986, už bola ,,perestrojka" a šíril sa ten známy prejav Miloša Kopeckého. Prišli za mnou, či by som na zjazde mládeže neprehovoril a ja som si pomyslel, že všetci hovoria len po bufetoch,  prečo by som to ja nepovedal z tribúny? Bol to prvý rok, čo  necenzurovali príspevky, ale po mojom vystúpení sa k tomu  ešte vrátili. 

Vašu charizmu využíva aj celosvetový projekt UNICEF očkovania proti tetanu…
Áno, nedávno sme sa vrátili z africkej Mauritánie, kde sme si boli pozrieť, ako také očkovanie tehotných žien a malých detí v takejto nesmierne chudobnej krajine v praxi vyzerá.  Našou úlohou je teraz sprostredkovať Slovákom naše zážitky, presvedčiť ľudí v našom štáte, kde tetanus vďaka očkovaniu už prakticky nejestvuje, aby kúpou plienok a čistiacich obrúskov Pampers s logom UNICEF-u finančne pomohli tejto organizácii. V krajinách tretieho sveta totiž zomiera na tetanus každé tretie dieťa.

V delegácii bola aj naša kolegyňa Bianka Stuppacherová, ktorej sa v miestnej nemocnici podarilo odfotografovať celý pôrod. Vraj ste pri ňom boli aj vy?
Muži však museli opustiť pôrodnú sálu, nadarmo som tvrdil, že som gynekológ, doktor Fabián z Ordinácie… . Povedali, že radšej nie, že dieťa uvidím po pôrode.

Nazvali ho po vás Maroš, budete mať s tým dieťaťom aj vzťah?
Možno sa raz objaví, keď bude zisťovať pôvod svojho mena.  Musel som im na lístoček napísať svoje krstné meno, aby vedeli, ako sa to píše. 

V Afrike ste chceli byť pri pôrode a doma nie. Prečo?
Pýtal som sa ženy, ale povedala mi, že si to veľmi neželá. Všetko závisí od ženy. Moja manželka ma pozná a vie, že by som pri pôrode nápomocný nebol. Možno by som omdlel a ona nechcela, aby sa napokon starali viac o mňa ako o ňu.

Ste pred päťdesiatkou – máte už nejaké zdravotné problémy?  Nikto vás napríklad nenúti, aby ste prestali fajčiť?
Nútia ma moje deti. Timurko mi furt zahadzuje cigarety.

Dokedy vydržíte odolávať? 
Neviem, pri tejto robote je to ťažké… Som workoholik, a keď robím, teším sa na cigaretu. Keď som prechladnutý a nefajčím, som vykoľajený. Ohlásia, že je prestávka a ja nemám čo robiť. Som  zúfalý. Vtedy by som zas len robil. Cigareta je pre mňa oddych.

Pred cestou do Afriky ste museli podstúpiť aj vy očkovanie. Ako ste to zvládli?
Bál som sa a bál som sa aj toho, aby nás neuniesli, lebo sme cestovali po živom vysielaní Slovensko má talent a po návrate malo byť ďalšie živé vysielanie… Injekcie sú inak moja najväčšia trauma, preto ani neviem nič o svojom zdravotnom stave, lebo všetko sa číta z krvi a ja sa odberu krvi vyhýbam. Niekoľko očkovaní som však absolvoval a prežil som to. Mohol som potom očkovanie proti tetanu v Afrike propagovať s čistým svedomím.

Ako?
Veľa času sme trávili v nemocniciach,  ukazovali a vysvetľovali sme, ako sa to očkovanie robí a ako účinkuje.  Boli sme v troch mestách a videli sme pri presunoch Mauritániu. Ja sa čudujem, že tam, v tej piesočnatej krajine, sa dá prežiť. Inak, na púšti boli porozhadzované plastové fľaše, igelitové vrecúška a použité pneumatiky.  Myslím si, že onedlho bude táto naša zemeguľa nie modrá planéta, ale plastová planéta. Kozmonauti uvidia guľu pokrytú plastovým odpadom. 

Naše – aj svetové – talenty si s tým poradia. Ste v tej relácii spokojný?
Je to pre mňa veľmi zaujímavé. Jediné, čo som nedocenil, je kolegyňa Barborka. Na začiatku sa nás pýtali, či súhlasíme, že budeme vytvárať dvojicu. Komu by sa nepáčilo mať vedľa seba krásnu čučoriedku?  Ale teraz vidím to úskalie:  Vždy som bol sám za seba, môj vek nikto nerozoberal. A teraz sa to začalo: Obstarožný,  hrá sa na mladého…  Skrátka,  Barborka je skvelá, ale ja som pri nej zrazu zostarol.

Maroš Kramár
Narodil sa 26. apríla 1959 v Bratislave, vyštudoval Štátne konzervatórium v Brne, hral v Brne, v DAB v Nitre, od roku 1985 bol členom Činohry SND. Dva roky tam už nie je, ale hosťuje v predstaveniach Chrobák v hlave a Ideálny manžel. Hrá aj v Mandarínkovej izbe (Divadlo West), Vše o mužích (naštudoval v Prahe). Z filmov: Fontána pre Zuzanu, Na krásnom modrom Dunaji, Alžbetin dvor, Maharal atď. Hral v seriáli Letište, Medzi nami, Ordinácia v ružovej záhrade, moderuje šou Slovensko má talent.

Žeby slovenské herecké legendy Emíliu Vášáryovú...
Soňa Norisová a Maroš Kramár
+9Herec Maroš Kramár s dcérou Tamarou a synom...
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Nedostatkom vitamínov a dôslednom veľkej práce sa budete cítiť unavene.
Viac ohľaduplnosti v pracovnom...

+ Počas slnečných dní si chráňte zrak slnečnými okuliarmi, budete viac vidieť.
Nikdy nie je neskoro začať od...

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk