Hovoríte o sebe, že nie ste karieristka. Úspechy, ktoré sú na vašej práci značne viditeľné, však svedčia o opaku.
Som vďačná za úspechy, vážim si ich, ale nežijem nimi. V každej relácii idem totiž vždy od nuly a môžem rovnako uspieť, ako zlyhať. Novinárkou som chcela byť oveľa skôr, ako som vôbec chápala význam slova karieristka. Od detstva som však veľmi súťaživá. Nič som však nedostala zadarmo a občas sa zamýšľam, či je v poriadku, že celú svoju mladosť strávim hádaním sa s politikmi. (smiech)
Keď občas takto rozmýšľate, čo vás dokáže pri tejto práci udržať a presvedčiť vás, že to stojí zato?
Určite ľudia, ktorí mi dokážu prejaviť priazeň a podporu. To dáva mojej práci zmysel. Často ma len tak oslovia, podajú ruku, usmejú sa. To potrebujem cítiť. Dostávam množstvo listov, v ktorých vidím aj veľa biedy. Žiaľ, pomôcť sa nedá všetkým len šibnutím čarovného prútika.
Ako vnímate popularitu? Vďaka práci ste stratili súkromie a veci, ktoré sa týkajú vášho partnera, jeho rodiny či vášho brata, ktorý sa dostal do väzenia, sa stali veci verejné. Dokázali ste sa s tým vyrovnať?
Som veľmi silná povaha. Dokážem sa zaťať a bojovať. Môj brat sa dostal na rok do väzenia nezmyselným omylom. Má potvrdenie od Generálnej prokuratúry, že je nevinný a prišiel o rok života. Nikomu to neželám. Mal dve malé deti a sestru, vďaka ktorej to mal oveľa ťažšie. Naučila som sa, že aj v ťažkých situáciách najviac pomáha zdvihnúť hlavu hore a zostať hrdý. Nikdy nebudem zaťažovať verejnosť svojimi problémami, fakt však je, že boli situácie, keď som prechádzala peklom.
Ani v tých momentoch ste sa nepohrávali s myšlienkou začať sa venovať niečo inému, čo by vás „nenútilo“ skladať verejnosti účty?
Vôbec nie. Nemusím skladať nijaké účty. Každý máme aj svoj súkromný život a často nevieme veci ovplyvniť. Ani jedno rozhodnutie však neľutujem.
Čo vám v takých situáciách pomáha?
Rodina a viera. Mám životné šťastie v mojich rodičoch a starých rodičoch. Dali mi hodnoty, učili pokore, ale dali mi aj voľnosť, aby som sa naučila na vlastných chybách, a zároveň ľahkosť bytia. U nás sa veľa smeje, vieme sa podržať, ale aj zhodnotiť. Ťažko prežívam straty najbližších. Mám ešte jednu skvelú starú mamu, ktorú si veľmi vážim. Nedá mi vzlietnuť do oblakov, pretože jej vždy v dobrom na mne niečo nesedí. (smiech)
Ste veriaca?
Pochádzam z veľmi silne veriaceho prostredia. Som hrdá na otca, ktorý ani v čase režimu nikdy nesklonil hlavu a verejne chodil do kostola, aj keď sa to mnohým nehodilo. Boli to takí rebelanti, určite ma aj toto rodinné prostredie naviedlo na novinársku dráhu. Starý otec bol dokonca kostolníkom, takže som často v kostole čítala a dokonca aj hrala na organe. To všetko má pre mňa veľmi krásnu a silnú vôňu detstva.
Kde je podľa vás tá pomyselná hranica, ktorá robí z usilovného a vytrvalého človeka v očiach iných karieristu?
Naučila som sa nepresviedčať verejnosť o tom, aká vlastne som. V zásade ma nebolí, ak mi niekto dá nálepku karieristky a určite to súvisí aj s tým, že zatiaľ nemám deti. Žijem si svoj život, neberiem sa príliš vážne, a najmä viem, ako veľmi som musela na sebe pracovať, aby som si uznanie zaslúžila.
Ale ak by ste zostali len pri snahe a neobjavovali sa úspechy, neprišli by ani uznania.
Neviem o tom špekulovať. Úspech je veľmi krehká vec.
Vďaka celku, ktorý vytvárate, stali ste sa vzorom pre začínajúce novinárky či redaktorky. Pritom vy sama ste vo veku, keď máte ešte mnoho pred sebou. Nie je to príliš veľká zodpovednosť, byť niekoho vzorom?
Našťastie som vôbec nepodľahla vlastnej dôležitosti. Nemyslím si, že som jediný vzor, len je ma na rozdiel od píšucich novinárov viac vidieť. (smiech) Ja som nikdy nešla do novinárčiny pre popularitu, pretože v detstve som vôbec netušila, čo to je. Išla som za svojimi ideálmi, chcela som ísť vlastnou cestou, pobiť sa s príležitosťou. Je pravda, že v živote som mala aj veľa šťastia, a to je pre mňa stále dar. Dobrý novinár však musí chcieť oveľa viac, ako len stať sa známym.
Na obrazovke pôsobíte suverénne. Je to vaša pracovná póza, alebo ste rovnaká aj v súkromí?
Mám dve tváre a ani jedna nie je pózou. V relácií sa často nespoznávam, ale nič nehrám. Tak prežívam vážne situácie a rozhovor s politikmi pre mňa stále vážny je. Ak by som však bola taká aj v súkromí, určite by som ubila samú seba, a najmä okolie. Som prajný človek, mám rada ľudí, ale aj samotu. Milujem mesto, ale rovnako rada utekám na dedinu. Som žena kontrastov a možno aj rozporov, ale som šťastný človek.
Takže o konzervatívnej moderátorke sa vo vašom prípade nedá hovoriť.
Som mladá a skôr rebelantka ako konzervatívna žena.
Veľa sa v minulosti diskutovalo o tom, či politický redaktor môže byť s politikmi v kamarátskom vzťahu. Aký máte na to názor?
Niektorých ľudí som spoznala skôr, ako vstúpili do politiky. Je prirodzené, že im nebudem vykať. V relácii však nikomu nič nedarujem. Som príliš hrdá, aby som niekoho uprednostňovala alebo niekomu vedome škodila. Navyše moja robota je stále pod drobnohľadom
Asi ste sa nevyhli ani kritike, či už zo strany médií, alebo politikov, že niekomu nadbiehate. Ako prežívate, riešite tieto situácie?
Čudovali by ste sa, ale žiadnu zásadnú kritiku, ktorá by vychádzala z konkrétnej relácie, som nezaznamenala. Licenčná rada ani raz za môj materiál neudelila televízii pokutu, ale na druhej strane nie som stroj. Ak má niekto pocit uprednostňovania nejakého politika, nech mi napíše konkrétnu situáciu, všeobecná kritika je totiž to najjednoduchšie, čo existuje.
Pamätáte si na začiatky relácie Na telo? Ako vás politici v tom čase vnímali?
Reláciu som začala moderovať po dvoch rokoch aktívnej novinárčiny, takže politici moja robotu poznali. Keď som prišla do Markízy, mala som 22 rokov a rešpekt som si vynucovať nemusela. Bola som drzá, skákala som do reči, aj trúfalo mladá. Pamätám si, ako som stále čelila kritike mnohých ľudí, že som neslušná. Išla som si však svojou cestou, ktorej som verila aj za cenu, že nikdy nebudem populárna. Úprimne sa priznám, že som si nikdy nemyslela, že získam televízne ceny. Na obrazovke sa totiž viac mračím, ako usmievam. (smiech)
Zaujímalo vás, čo si o vás politici myslia?
Nikdy ma to nezaujímalo. Mám rada skôr kontroverzné diskusie, pretože ma držia v strehu. Za tie roky som si užila množstvo rôznych situácií, ale je pravda, že rešpekt som si vynucovať nemusela.
Pripraviť zaujímavú politickú diskusiu nie je jednoduché. Čo všetko tomu predchádza?
Viac ako moderátorka som stále reportérka. Ešte stále potrebujem cítiť spravodajstvo, byť na pulze dňa, ponáhľať sa do strižne a večer čakať na výsledok v Televíznych novinách. Poznám nuansy politických rozhodnutí, a to dáva relácií Na telo silnú pridanú hodnotu.
Sledujete správanie politických moderátorov a redaktorov aj v zahraničných televíziách?
Vždy som chcela byť originál aj s chybami, ako kópia niekoho. Nekopírujem robotu iných, idem vlastnou cestou. Určite však moje uznanie patrí Larrymu Kingovi.
Aj keď ste redaktorkou domáceho spravodajstva, aktívne hovoríte niekoľkými cudzími jazykmi. Nikdy ste nemali ambície dostať sa do európskych spravodajských televízií?
Keby som tu nemala partnera, dávno som minimálne v talianskej spravodajskej televízií. Mám Talianskom uznanú maturitu, pretože som chodila na talianske gymnázium, takže rečovú bariéru by som určite v pohode zvládla. Mám rada akciu, ale som vďačná aj za súkromie. Vážim si ho.
Správanie politickej redaktorky podlieha viac drobnohľadu médií. Vy sa zúčastňujete na rôznych večierkoch, nemáte problém s predvádzaním šiat na móle ani s pózovaním v lifestylových časopisoch. Neobávate sa, že vám to môže kaziť reputáciu?
Na rôzne večierky nechodím, lebo je to podľa mňa strata času. Nerozumiem ľuďom, ktorí nevedia byť aj doma v súkromí. Drvivá väčšina pozvaní, ktoré akceptujem, sú charitatívne akcie, ktoré majú zmysluplný cieľ. Nikdy som nebola upnutá na všeobecnú reputáciu, ale žijem tak, ako to cítim. Som mladá žena a keby som neustále pozorovala, čo si kto o mne myslí, nikdy by som sa neposadila ani do relácie Na telo. Mám svoje hodnoty a ideály, ktorým verím a ktorými sa riadim.
S vaším životným partnerom, moderátorom Patrikom Švajdom, sa živíte spravodajstvom. Prenášate svoju prácu aj do súkromia?
Nemáme dohodu, podľa ktorej práca zostáva výlučne v Markíze. Na druhej strane, nežijeme len prácou, takže dokážeme aj vypnúť a užiť si súkromie.
Čo pre vás v praxi znamená vypnúť?
Odísť na chalupu a pozerať sa do krbu.
Zlatica Puškárová
Narodila sa 26. júna 1977 v Bratislave. Vyštudovala talianske bilingválne gymnázium a politológiu a žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Ako novinárka začínala vo Večerníku, denníku SME a v agentúre SITA. Pracovala aj v STV a od roku 1998 pracuje v televízií Markíza. Je redaktorkou Televíznych novín a moderátorkou politickej relácie Na telo. V roku 2005 bola spolu s Danielom Krajcerom nominovaná na cenu Emmy Award v kategórii Najlepšia spravodajská relácia sveta za špeciálny program zo summitu Bush – Putin. V roku 2006 si odniesla cenu Krištáľové krídlo za publicistiku a literatúru. A na konte má aj ocenenie OTO, ktoré dodnes získala trikrát.