Marián: Obdivujem jeho bezprostrednosť
Ako si spomínate na prvé stretnutie Lukášom?
S Lukášom sme boli na prijímacích skúškach na VŠMU v roku 1995, no odtiaľ som si ho nezapamätal. Sám sa tomu čudujem, lebo je dosť výrazný typ. Možno som bol príliš sústredený na seba, aby som všetko dobre zvládol. Jednoducho, nevšimol som si ho. Až keď som išiel prvý deň do školy, zoznámili sme sa. Mali sme rytmiku s pani Lindtnerovou a poobede hereckú tvorbu s Milkou Vášáryovou, Martinom Hubom, Františkom Kovárom a Peťom Mankoveckým. Medzi tým sme mali dlhšiu pauzu a vtedy som si všimol Lukáša. Stáli sme vonku a on tiež tak na mňa skúmavo kukal. „A ty si bol na prijímačkách? Ako to, že sme sa tam nevideli?“ čudoval sa. Presne si ho pamätám: Mal narazenú červenú šiltovku, kaz na prednom zube a tuším žlté tričko. Bol ako pestrofarebný kanárik, také ucho. Kukal na mňa a ja na neho. Odvtedy sme spolu zažili množstvo vecí. Myslím, že sme sa najmä počas druhého ročníka veľmi skamarátili a vytvorili sme – aj s ďalšími spolužiakmi – výbornú partiu. Stretávame sa dodnes aj mimo pracovných povinností.
Ktorá jeho vlastnosť sa vám najviac páči?
Obdivujem jeho bezprostrednosť. Mne to troška pripomína spomienky pána Lasicu na Júliusa Satinského – aj on vraj, keď prišiel do akejkoľvek spoločnosti, hoci úplne neznámej, začal sa s tými ľuďmi bezprostredne baviť. Mohli to byť kuchári, upratovačky, hneď sa im vedel prihovoriť. Taký je aj Lukáš. Od hercov sa asi očakáva, že hneď bavia okolie, ale nie je to tak vždy. Ja napríklad nie som taký bezprostredný. Som opatrnejší ako on. Najprv si nového človeka trošku oťukám a keď je ten človek príjemný, viem sa s ním zabaviť, ale trocha mi to trvá. Som teda rád, keď do spoločnosti ide s nami aj Lukáš.
Vy sa venujete petangu – nahovorili ste na tento šport už aj jeho?
Petang je taktická hra, človek musí najmä premýšľať, ale ihrisko má na dĺžku 12 metrov (na súťaži až 15 metrov), a tak sa tam dá aj nachodiť. Som rád, že som sa ponoril do tejto hry a teším sa už na teplejšie počasie, aby som si mohol zahádzať. Na petang som nahovoril aj Lukáša. Dokonca si bol párkrát zahrať. On je taký – chvíľu ho to baví, chvíľu nebaví, povedal by som, že je neposedný. Náš kamarát z Prahy, režisér Petr Budko, hovorí, že my sme skôr kaviarenské typy, prečo by sme mali chodiť do prírody alebo športovať, keď si môžeme posedieť v kaviarni? Ja si však myslím, že herec by mal športovať, aby sa udržiaval vo forme. Pokiaľ viem, Lukáš vždy športoval. Mal aj zápasnícke tričko od Joža Lohyňu na čo bol veľmi hrdý. Lukášov strýko zápasil a poznal sa s Lohyňom, takže Lukáš o zápasení niečo vedel.
Báli ste sa ho?
Nebál, ale rešpekt som mal. Veď sa na neho pozrite – to je korba! Vždy bol taký, síce mal menšie brucho, ale silu mal. Títo Stredoslováci, to sú chlapi! Kurnik šopa, veď on je z Hriňovej!
Je odvážny?
Určite je odvážny, niekedy možno aj zbytočne, ale odvážny je. Naozaj.
Keď ste ako študenti debatovali o divadle, kto z vás bol lepší diskutér?
Všetci sme boli múdri ako tranzistory! Každý mal nejakú teóriu, ako to treba robiť, každý počul niečo od kamarátov.
Máte spoločné aj to, že ste začínali v iných profesiách. Vy ste študovali krátky čas na materiálovo-technologickej fakulte v Trnave, Lukáš sa zasa učil za sklára.
No, ja som bol osemnásťročný Bratislavčan z Rače a z môjho okolia išli všetci na právo. Aj ja som teda išiel na právo, ale zistil som, že tam sa treba strašne veľa učiť, tak som sa veľmi šuchtal na prijímačky, aby som ich nestihol. Naši chceli zo mňa niečo mať a tak ma prihlásili na materiálovo-technologickú fakultu, kde bola výborná partia, ale tie výkresy, tie som nemal rád. Bol som pol roka zamestnaný na televíznom vysielači, keď mi prišiel povolávací rozkaz do Kežmarku. To urýchlilo moje rozhodovanie, išiel som si po prihlášku na VŠMU. Tam sme sa stretli s Lukášom. On bol voľakedy veľmi poznačený tým sklárstvom: Keď zbadal v nejakom výklenku (on to veľmi mäkko vyslovuje – výkľenok) sklo, zastal a začal nám všeličo rozprávať o tom, akou technológiou to bolo robené… Ukazoval nám, ako sa sklo fúka a mal pri tom obrovské líca. Vedel veľa o sklárstve. Zhovárali sme sa aj o tajomnej technológii, ktorú si starí majstri vzali do hrobu. Lukáš ľutuje, že to nevie a ja by som bol rád, keby sa niekto prihlásil, kto túto technológiu ovláda. Jej výsledkom je plná sklenená guľa, ťažidlo, vnútri ktorého je zaliata fotografia.
Ako sa vám s ním hrá? Vidíte ho niekedy v postave?
Lukáš je výborný herecký kolega. My dvaja sa veľmi dobre poznáme a to sa premieta aj na javisko. Keď robíme improvizácie, tak sa vyskytnú všelijaké záblesky – toto som už u Lukáša videl, alebo ho vidím, ako som ho videl včera, keď sme sa prechádzali. Divák to nezbadá, ale ja viem – toto som s Lukášom prežil. Samozrejme, veď čerpáme zo seba, to by sa inak ani nedalo.
Viete kedy má narodeniny?
No, Lukáš to ledva stihol. Narodil sa 28. februára. My kamaráti si veľmi vážime jeden druhého a v ten deň, keď má niekto z nás narodeniny, si všetci obliekame oblek. Čiže keď mám ja narodeniny, viem, že v ten deň má Lukáš oblečený oblek a že v obleku sú aj ostatní z partie.
Naozaj?
Áno, aj v najhorúcejšom lete.
Lukáš: Zachováva si viac tajomstvá
Ako si spomínate na prvé stretnutie s kolegom Mariánom?
Z prijímačiek som si ho veľmi nepamätal. Poznal som len tých, s ktorými som bol na prijímačkách v jednej skupine. My cezpoľní sme boli iná skupina a Bratislavčania boli iná skupina. Stretli sme sa asi až v treťom kole, ale on mi pripadal taký čudný.
Prečo?
Lebo bol z Bratislavy.
Aha. A ako si potom vo vašich očiach napravil tú povesť Bratislavčana?
Celý čas zaťato tvrdil, že je z Rače. Jemu bolo vlastne ľúto, že je z Bratislavy: chodieval domov, kým my sme zostávali na internáte, a to nám závidel. My sme boli furt spolu, stále sme sa rozprávali o hereckej tvorbe, o divadle a neviem o čom všetkom… Zbalil si teda veci a prišiel za nami na internát. Mávali sme tam pracovné seansy – liter kávy za noc, dva kartóny cigariet… Ja som vtedy ešte nefajčil, ešte som len začínal, pri tých debatách sa dobre fajčilo.
Keď ste sa lepšie spoznali, čo sa vám na ňom najviac pozdávalo? Ktorá jeho vlastnosť?
Je to vlastnosť, ktorá je opačným pólom mojich vlastností. Mal som taký pocit – a časom sa mi to aj potvrdilo – že Majo si viac zachováva tajomstvá, že je viac diskrétny. Kým sa o človeku nepresvedčí, že sa mu môže otvoriť, je zdržanlivý. Ja som mal úplne opačné vlastnosti a musel som sa vedome naučiť, že nie je dobré byť až taký otvorený, lebo potom je človek veľmi ľahko zraniteľný. Skrátka, časom som zistil, že tá jeho zdržanlivosť nie je úplne zlá. Musel som si na ňu zvyknúť aj ja, skúsenosti ma prinútili, aby som si urobil ochranný val proti okoliu. Človek sa musí obrniť, aby sa ho všetko tak bolestne nedotýkalo.
Čo vás na ňom prekvapilo?
Mariánove dve tváre – jedna z spredu a jedna zozadu, zarastená vlasmi. (smiech)
Aký je rozdiel v tých tvárach?
To závisí od počasia – jeden deň môže byť extrémne horúci, druhý daždivý…
Keď je smutný, robíte niečo, aby ste ho rozveselili?
Nič, on sa vtedy tvári neprístupne: Dajte mi pokoj, nestarajte sa o mňa, nikoho vtedy nepotrebuje.
Na čo reaguje smiechom?
Na všeličo. Môžem ho hoci aj poštekliť – je veľmi citlivý na všetko. No ja som sa s ním skôr chcel vždy biť. Ešte v škole. Môj strýko Vlado Latiňák bol zápasník spolu s Jožom Lohyňom a keď som bol na prijímačkách, tak som dokonca býval u Joža Lohyňu. Marián prezradil, že on robil bojové umenie aikido, a to bola pre mňa výzva. Bol som od neho o pol hlavy vyšší, čo ma provokovalo. Furt som išiel do bitky. Skončil som vždy s vykrútenými rukami, ale neodradilo ma to. Opäť som sa pokúšal.
Vnímate sa na javisku s Mariánom inak ako v civile?
Naposledy sme spolu robili Zimu a tam sa mi to niekedy prelínalo – raz hovorila postava, raz sa tam objavil aj Majo, potom zasa tá postava… Niekedy bol za postavou a niekedy… V niektorých postavách sa nedá byť úplne za seba, ťažko to vyjadriť. Neviem si ho napríklad predstaviť vo chvíli, keď ide vraždiť Desdemonu, Táňu Pauhofovú, akože – teraz sa Majo rozhodol a ide akože vraždiť. To sa nedá prijať.
Rád s ním hráte?
Na rozdiel od neho – áno. (smiech)
Vidíte pri hraní, že čerpáte z rovnakého zdroja ako on?
Niekedy vidím, že rozmýšľame rovnako, a to je strašne oslobodzujúce. No aj vtedy sú dve možnosti: buď bude túto tému ťahať so mnou, alebo mi to nabúra. Oboje je dobré.
Viete kedy má narodeniny? Vystrojí vtedy zábavu?
Viem, že Majo má narodeniny vždy deň predtým, ako ma strašne bolí hlava. Má ich 30. októbra a v novembri ma už bolí hlava. Keby neboli poruke žiadne narodeniny alebo premiéry, Majo je vždy schopný vymyslieť nejaký sviatok, napríklad karneval alebo majáles.
Čo tam podávate?
Všetko možné – obložené misy, chlebíčky, klobásky, slaninu, sladké…
Aj mixujete za pultom?
Ani nie. To zaberá veľa času. Máme v divadelnom bare aj mlynček na ľad, robili sme mochito, ale s tým je babračka. Uprednostňujeme dobré vínko, nepotrebujem miešať nápoje, lebo potom je človek taký pomiešaný.
Ešte sa spolu rozprávate o divadle?
Veľa teórie podľa mňa škodí. Niekedy sa treba zhovárať, keď skúšame novú hru, ale nejaké veľké filozofické debaty nepestujeme. Keď sa stretneme, bavíme sa dnes už viac o praktických veciach ako o divadle. Kedysi to bolo naopak. Keď však počujeme o dobrej hre, ideme si ju pozrieť.
Marián hovorí, že vám je ľúto za jedným sklárskym tajomstvom. Naozaj by ste nevedeli zaliať fotografiu do skla? Je to ťažšie ako herecké kúzla?
Jeden môj kamarát vedel, že sklár z jeho rodiny dával klas do skleneného ťažidla. Čosi také si neviem ani predstaviť, lebo to musí zhorieť ako fakľa – sklovina má predsa 900 stupňov! A ten majster nepovedal ani svojmu synovi, ako sa to robí – s tým tajomstvom zomrel.