Do zábavnej relácie Partička Mariána Miezgu zavolal kolega Dano Dangl. Relácia založená na pohotovosti a improvizácii účastníkov ho oslovila hravosťou a jednoduchosťou. „Trému mávam aj pred predstavením Na koho to slovo padne, ktoré hrávame v divadle už jedenásť rokov. Takže ísť pred divákov s tým, že neviem, čo sa bude diať, to je iná káva. Ja však milujem adrenalín,“ hovorí tridsaťpäťročný herec.
Podľa neho na improvizačné vystúpenie treba istú dávku odvahy, uvoľnenosť, vnímavosť a pohotovosť, aj keď nie za každú cenu. „Ono, keď sa to podarí, tak ten pocit uvoľnených endorfínov stojí za to,“ priznáva rodený Bratislavčan. Improvizačné súťaže, čiže improligy veľmi nesleduje, videl len dve predstavenia Jaroslava Dušeka a vystúpenie kamarátov zo žilinskej improvizačnej skupiny 3T. „Spolu s nimi sme urobili, či už v Žiline alebo v Bratislave, improvizačné predstavenia a boli vydarené. Myslím, že ešte tento mesiac k nim prídeme do Žiliny ako hostia, kde majú veľké divácke zázemie,“ plánuje Miezga.
Chcel byť vodičom MHD
Aj keď sa dnes úspešne venuje hraniu, na základnej škole sníval o tom, že bude vodičom mestskej hromadnej dopravy. „Vedel som všetky grafikony autobusov, električiek a trolejbusov naspamäť,“ spomína. Potom však začal so spolužiakom hrávať scénky pred rovesníkmi a učiteľmi, aby sa neučili, a to sa mu zapáčilo.
Odvahu ísť na prijímačky na Vysokú školu múzických umení mu však dodal až druhý povolávací rozkaz na vojnu do Kežmarku. V škole sa zoznámil s kolegami Jurajom Kemkom, Lukášom Latinákom a Robom Jakabom, s ktorými hráva dodnes. Tvrdí, že po rokoch spoločného účinkovania ešte nemá ponorkovú chorobu. ,.Viem, čo môžem od nich očakávať, či už v súkromí alebo na javisku. A s nimi vlastne improvizujem najdlhšie v projekte Nepripravení, ktorý mal nedávno obnovenú premiéru v divadle Astorka," hovorí herec, ktorý má v súčasnosti málo času na oddych. To mu však vyhovuje, lebo ak sa dlhšie nič nedeje, tak znervóznie.
Vo voľnom čase hádže oceľové gule
Okrem herectva prepadol i hre petanque, ktorá pochádza z Francúzska. „Na jednu párty ktosi priniesol oceľové gule a začali sme len tak, bez nejakých extra pravidiel hádzať,“ opisuje, ako sa začala jeho športová vášeň. „Potom som si kúpil svoje, zavolal kamarátov a chodili sme hádzať do Sadu Janka Kráľa, kde zrazu začali stavať ihriska na petanque,“ dodáva.
Potom sa zoznámili s ľuďmi, ktorí boli registrovaní, tak sa tomu upísal aj on a založili klub a už šiesty rok si pripisuje body za turnaje do rebríčka Slovenskej federácie petanque. Ak mu povinnosti dovolia chodí na turnaje do okolitých štátov.