Elena Podzámska sa dostala na výslnie len nedávno, hoci na divadelných doskách stojí od detstva. Z jej života by sa dal utkať dramatický film. Najprv chcela študovať medicínu a keď sa napokon uchytila ako mladá herečka, všetko zanechala pre lásku a odišla za ňou až za „veľkú mláku“ do Ameriky. Potom však zažila pád do depresií a musela svoj domček z karát budovať odznovu. Teraz si užíva hektickú seriálovú prácu a zdôrazňuje, že kariéra sa dá krásne zladiť s rodinou.
V poslednom čase zažívate rušné obdobie. Hráte v seriáloch, skúšate divadelnú hru a účinkovali ste v tanečnej šou. Neželáte si niekedy zastaviť čas a spomaliť?
Ešte som takýto pocit nenadobudla. Občas mám chuť vypnúť všetko tak na tri dni. Ale vybehnúť z tohto krásne rozkrúteného kolotoča sa mi nechce.
Hektický život vás teda baví?
Áno. Aj pracovný, aj osobný. Zrejme je mi to dané.
Veríte v osud?
Moja filozofia je, že všetko sa deje tak, ako sa diať má. Myslím si, že nič nie je náhoda. Všetko, čo sa nám stane v živote, má nejaké opodstatnenie, hoci ho v danom momente nemusíme chápať. Ale skôr či neskôr naň prídeme.
Takže veríte, že aj zlé je na niečo dobré?
Každý z nás má občas pocit: „Prečo sa práve na mňa sype všetko zlé, čo som komu urobila?“ Ale sebaľútosť je to najhoršie, čo sa človeku môže stať. Hneď ju zaženiem preč.
Zažili ste však chvíle, keď sa vám už jednoducho nechcelo vstať z postele a ísť ďalej?
Áno. Aj som v tej posteli zostala dosť dlho s depresiami. Nič sa mi nechcelo. Ale potom som si uvedomila, že niečo so mnou nie je v poriadku. A vyhľadala som lekársku pomoc. Už je to za mnou.
Vo viacerých rozhovoroch ste spomínali svoje depresie. Pomáha vám, keď o svojich problémoch hovoríte nahlas, je to pre vás forma terapie?
Nie. Bola som k tomu trošku dotlačená bulvárom. Začalo sa to rozoberať a obrátilo sa to úplne proti mne. Už nijakú terapiu nepotrebujem.
Je to len zopár rokov, čo ľudia už poznajú aj vašu tvár, dovtedy im bol známy len váš hlas z dabingu. Predtým ste žili asi obyčajný život. Boli ste pripravená na nával slávy?
Keď som začala veľa nakrúcať a čoraz viac som sa dostávala do povedomia ľudí, hovorila som si, že musím byť pripravená na to postupnú stratu súkromia. Lenže človek sa môže sám pripravovať na hocičo, no keď príde realita, je to predsa len silnejší úder.
Len prednedávnom ste sa stali „mastným“ kúskom pre bulvár, ktorý rozoberal vaše vzťahy i nevzťahy, vaše choroby i postavu. Ako ste to znášali?
V pohode. Mám podporu u najbližších priateľov i brata, ktorý mi veľmi pomáha. Ale rodičia to znášajú ťažšie. Veľkou medializáciou teda trpí najmä rodina.
Musí známy človek, ktorý je často na očiach, počítať s bulvárom v pätách, je to tak trochu cena za „slávu“?
Normálny človek berie bulvár s rezervou. Otrasie sa a ide ďalej. Keby si to každý z nás, čo je takto prepieraný v médiách, pripúšťal k telu, tak na Slovensku nie sú herci a herečky, ale chodiace trosky.
Keď ste mediálne známa osobnosť, cítite, že si musíte dávať väčší pozor na to, čo poviete, kam idete, ako sa oblečiete?
Treba byť aj opatrnejší, ale zase nie nejako prehnane.
A vás to v čom obmedzuje?
Kedysi sme s kamoškami chodili na Zlaté piesky a opaľovali sme sa hore bez. No teraz mi to ani nenapadne! Ani na dovolenke. Akurát sme sa o tom zhovárali s Gabikou Dzúrikovou, ktorá sa chystala na dovolenku. Hovorím jej: ,,Budeš sa opaľovať hore bez?" A ona mi na to: ,,Čo ti šibe? Vieš, koľko tam bude Slovákov!" Ale to sú také vtipné veci. Teraz bolo rušno okolo mňa a Mateja Chrena. Jeden deň som mala pred domom od rána až do poobedia paparazov. Tri autá sa vystriedali! A ja som sa na tom smiala, že na čo sa hrajú, či som ja nejaká Angelina Jolie?
A vy sama sledujete, čo o vás kde popíšu?
Bulvár nekupujem. Ale nedá sa nesledovať ho. Máte ho na každom kroku, v každej kaviarni, reštaurácii. Nuž a takí dobroprajní ľudia vám aj sami zatelefonujú a podhodia vám pod nos, čo o vás píšu. Aj keby som chcela, neubránim sa a viem, čo o mne píšu.
Aká bola vaša cesta k herectvu? Boli ste dieťa, čo sa rado predvádzalo a doma hrávalo divadielka?
Ani nie. Dodnes mám trému, zrýchli sa mi tep. Ale nikdy ma to úplne nevezme až tak, že by som sa zajakávala. Moja mama ma viac-menej tlačievala do aktivít ako recitovanie, ja by som ani sama nešla. Nebavilo ma učiť sa básničky. A mama tiež môže za môj prvý film. Mala som jedenásť rokov a ona našla v novinách inzerát na celoslovenský konkurz, na ktorom sa vyberalo dievčatko do filmu Sojky v hlave. Prešla som cez sito a vyhrala úlohu. A odvtedy som chodila na dramatický odbor na ľudovej škole umenia a hrala detské divadlo v Luduse.
Takže potom vás herectvo začalo baviť?
Áno. Pretože v Luduse sme sa vlastne stále hrali. Ale zároveň sme tvorili, naučili sme sa pohybovať, prednášať, robiť divadlo. Bola to úžasná škola hrou. A myslím si, že pre mňa to sprvu bolo skôr hranie detské ako herecké. Mama ma dávala na rôzne krúžky pre deti, ale mne sa ani veľmi nechcelo. To herectvo som si však obľúbila.
Boli ste ako dieťa tvrdohlavá?
Áno. Ale myslím si, že už nie som. Životnými skúsenosťami som sa naučila, že sa nedá ísť hlavou proti múru. A že človek musí niekedy pre dobro veci ustúpiť.
Čiže viete robiť kompromisy?
Určite áno.
Je to dôležité?
V akomkoľvek vzťahu je to veľmi dôležité. Kompromisy sú vlastne tolerancia!
Ale vy ste kedysi asi boli nekompromisná. Zmysleli ste si, že sa dáte na medicínu a išli ste si tvrdo za svojím. Ako to bolo?
Mala som 17 rokov a všetci si hovorili, že určite pôjdem študovať herectvo na Vysokú školu múzických umení. A v tom období mi asi pubertálne „preplo“ a zaumienila som si, že chcem sebe samej aj môjmu okoliu dokázať, že nie som len taká hlúpa herečka, ale že sa viem naučiť aj exaktné vedy, ktoré som dovtedy flákala. A že medicína je nádherné poslanie! Rozhodla som sa, že budem lekárkou. A že budem maturovať z chémie a biológie. Všetci takmer omdleli.
Ako toto vaše snaženie napokon dopadlo?
Celý rok som sa pripravovala, zmaturovala som na samé jednotky. Bez protekcie som spravila prijímačky a dostala som sa na medicínu. Ale na konci prvého semestra mi v hlave „cvaklo“, že to celé bol omyl. Tak som z medicíny odišla a zase všetci, čo sa už zmierili s tým, že budem lekárka, zostali v šoku. Hneď som išla na talentové skúšky na VŠMU a prijali ma.
Prekvapujete ľudí často?
Myslím si, že hej. Asi majú zo mňa moji blízki zábavu. Ale nie som úplne dobrodružný typ, lenže nie som ani klasický konzervatívny typ, ktorý robí veci podľa toho, ako druhí hovoria, že je to najlepšie. Keď sa necítim šťastná, kašlem na to, ako veci majú podľa nejakých pravidiel byť.
Takže konáte emotívne?
Odkedy som už mamina, snažím sa byť racionálnejšia.
Vaša dcéra je po vás?
Je v nej môj odtlačok, lebo je najviac so mnou. Ale má trošku inú povahu. Je „tvrďaska“, taký chalanisko. Známi hovoria, že to bude mať ľahšie v živote.
Niektorí tvrdia, že rodina a kariéra sa nedajú zladiť, vraj si treba vybrať jedno alebo druhé. Čo si o tom myslíte?
Ide o to, ako človek chápe spolunažívanie s rodinou. Niekto potrebuje byť s rodinou dennodenne a nonstop. Moja Radka so mnou okrem obdobia, keď bola bábätkom, nikdy nebola od rána do večera. Vždy sme boli obklopení priateľmi a rodinou. Moja mama ju v dobrom slova zmysle nazýva takým cigánčaťom. Keď mám prácu, má sa mi kto o ňu postarať a ona je šťastná, ona sa teší, s ktorou babinou bude. Keď teda má človek dobré rodinné zázemie a priateľov, dá sa to zladiť a dieťa netrpí vašou neprítomnosťou. A keď som potom doma, prioritou je pre mňa ona a nie prach a špinavý riad.
Ako vaša dcéra vníma to, že ste herečka?
Berie to ako samozrejmosť. Kým si začala uvedomovať, že moja mama je herečka a kamarátkina mama je učiteľka, už som bola mediálne známa a pre ňu bolo úplne normálne, že mamička je v televízii.
Rozumie tomu, že ste aj v televízii, aj pri nej?
Keď mala asi tri roky, zbadala ma v telke v takej emotívnej scéne, kde na mňa môj seriálový muž, čo ma týral, kričal, stála som na streche, plakala som a chcela som skočiť. Radka sa na mňa pozrela a dostala šok, rozplakala sa a začala kričať, aby som neskočila. Upokojovala som ju, že veď som pri nej. Vypla som televíziu a odvtedy som si dávala veľký pozor, aby ma nevidela v takýchto scénach.
Ako ste jej to vysvetlili?
Vzala som ju do štúdia, aby videla, kde mama stojí, keď nakrúca, ako ju berie kamera. Ani dabing nechápala, neverila mi, že hrošíka v rozprávke nahovorila mamina, stále opakovala, že veď to hrošík hovorí. Tak som ju zobrala do dabingového štúdia a vysvetlila som jej, že mamička požičia hlások hrošíkovi, lebo hovorí po anglicky.
Vo všetkých seriáloch, či už sú to Odsúdené alebo Ordinácia v ružovej záhrade, hráte kontroverzné postavy alebo panovačné mrchy. Majú ľudia pocit, že ste aj v skutočnosti taká?
Divák má tendencie stotožňovať herca s jeho postavou. A keďže som ustavične v obývačke diváka ako zlá ženská, je pravdepodobné, že nadobudne pocit, že som aj naozaj riadna sekera. Ale napríklad ešte na vysokej škole som hrávala samé princezné a popolušky.
Nemrzí vás, že vás diváci vnímajú v nie práve najkrajšom svetle práve pre negatívne postavy?
Pre mňa sú takéto postavy výzvou. Teraz idem po dlhom čase skúšať jednu divadelnú hru, nebudem v nej hrať mrchu, je to komédia. Teším sa na iný žáner, na iný druh herectva.
Po vysokej škole ste hrali v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Teraz ste už viac-menej stále pred kamerou. Herci však zvyknú tvrdiť, že práve divadlo je ten pravý kumšt. Nechýba vám?
Chvíľu mi chýbalo. Ale priznám sa, že milujem filmové herectvo. Divadlo je o väčších gestách, ale filmové herectvo môže byť intímne a oveľa pravdivejšie. Kamera hercovi najazdí na tvár, a ten nemusí robiť nič, stačí, že to prežíva a divák to odčíta.
Napríklad v Odsúdených hráte drsnú postavu, ktorá ubližuje a je jej ubližované. Ako potom zo seba zhadzujete všetky tie záporné emócie?
Keď dokrútime, s kolegyňami sa od toho odstrihneme a začneme sa baviť o varení alebo len tak vtipkujeme.
Predsa len, cítite sa po nakrúcaní vyčerpaná?
Jasné. Som unavená fyzicky i psychicky. Cítim sa prázdna.
Prenášate do herectva to, čo sa vám deje v osobnom živote? Môže teda herec zahrať dva razy tú istú rolu rovnako?
Keď sa herec šúcha len po povrchu postavy a techniku má zvládnutú, postavu odohratú už 50-krát, zahrá to rovnako. Lenže divák to podvedome cíti. Keď sa však herec do svojej postavy vloží, nájde v sebe emóciu a pravdu, ktorú chce odovzdať, tak to vždy zahrá inak. Je to stále tá istá postava, ale vždy je trošku iná. Pretože človek nie je stroj.
A nie je to šialené byť každý deň niekým iným?
Je. Práve preto nemôžeme každý deň hrať, lebo človek by sa zbláznil.
Je pre vás herectvo prácou alebo poslaním?
Som šťastná, že moja práca je zároveň mojím koníčkom. Keď sa zobúdzam, teším sa do práce. Poslanie je však silné slovo. Byť lekárom, to je poslanie. Herec má dávať ľuďom radosť, zabávať ich alebo odpútavať od každodennej reality.
