Dnes ho naplno živí divadlo, pričom aktuálne ho možno vidieť aj na plátnach slovenských kín v snímke Únos. Návrat na televízne obrazovky však po úspechu filmovej novinky neplánuje. „Snažím sa hľadať v práci takú zdravú mieru, niekedy je jej veľmi veľa, čo nie je podstatné, lebo keď je robota, treba robiť, no na druhej strane je dobré si to trošku dávkovať, lebo príliš veľké tempo môže byť občas kontraproduktívne – hlavne ak ste na tej obrazovke stále – v takej pozícii som však zatiaľ nebol… Momentálne ma živí divadlo, hrám päť premiér,“ prezradil v rozhovore.
Z inscenácií, v ktorých účinkuje, mu vraj najviac ulahodila pôvodná hra Dobro režiséra Laca Keratu. „Je to taká tragigroteska či tragifraška o stave našej krajiny a stave dobra v Európskej únii. Ja stvárňujem chlapíka menom Dobro. Je to treťotriedny herec, ktorý šíri hodnoty dobra spôsobom dnes už nie veľmi moderným – nemanipuluje, nepresadzuje svoje myšlienky nejakým násilím, snaží sa vidieť krásu vo veciach, v ktorých ju ostatní veľmi nevidia, z čoho plynie, že ho okolie považuje za takého trpáka – a to aj napriek tomu, že sa Dobro stane tvárou Slovenska v čase predsedníctva Slovenskej republiky v Európskej únii,“ priblížil sympatický Bratislavčan.
„Dnes sa dobro celkovo stalo takým trpákom. V hre je taká replika, že ‚dobro je príliš nevýrazné‘ - je to niečo nepodarené, málo ambiciózne, málo snaživé a nepriebojné… No aj ten najmilší človek príde občas do momentu, keď vypustí ventil a všetkým povie, čo si o nich myslí…,“ podotkol Rybárik.
Napriek tomu sa však Dobro za každých okolností správa priamo a korektne, čo je v dnešnej dobe podľa mladého herca ojedinelé. „Dnes ani neviete, že niekto klame alebo pácha dokonca zločin. Robí sa to sofistikovane. Mám pocit, že dnes je už aj taký zločin často považovaný za niečo, čo je v poriadku… Niekedy sa zločinci stanú členmi vlády, niekedy sú to poslanci… Ambíciou ľudí, ktorí sa snažia operovať mimo zákon, je hlavne dostať sa do toho priestoru, kde sa tvoria zákony, aby mohli svoju činnosť legalizovať. Zároveň žijeme v dobe, kde sa prejavy extrémizmu stali povinnou jazdou a sú brané ako sloboda prejavu… Už v 90. rokoch sme zažili suterén, no stále musíme vyšliapať veľa schodov, aby sme sa dostali aspoň na nejakú základnú štartovaciu dráhu, odkiaľ by sme našu spoločnosť mohli budovať na iných hodnotách,“ uzavrel Rybárik.