Foto: TV Markíza
Hiphop bral ako svoje hoby aj akúsi psychoterapiu zároveň. Kariéru chcel zavesiť na klinec niekoľkokrát, naposledy minulý rok. „Je to moja chyba, že poviem v danej chvíli, čo cítim a potom to dopadne takto. Musím si to ustáť,“ vysvetlil počas rozhovoru.
O raperoch sa zvykne hovoriť, že sú moderní básnici dneška. Keby ste si mohli vybrať – rap alebo spev?
Keď si vypočujem hudobnú skladbu so spevom, často sa text naozaj skladá z pár viet. Niekedy sa vymení slovíčko-dve, refrény sa opakujú. Pri speve dostanete do 45-sekundového úseku možno šesť viet, u rapera je ich šestnásť až tridsaťdva, ak sa bavíme o štýle double-time, ktorý je dvakrát taký rýchly. V tomto je určite rapovanie náročnejšie. Ale zase poznám aj ľudí, ktorí nevedeli rapovať a drilom sa to naučili. Pri speve musíte mať dar.
Rapovať sa teda dá naučiť? Aká bola vaša škola rapu?
Asi ako každý na sídlisku som v tom čase počúval veľa hiphopovej muziky. Názov stavby, Kontrafakt, Rytmusa ešte v časoch, keď vystupoval pod pseudonymom Patrik Metamorfolord, Vec, Trosky – tí všetci ma nejakým spôsobom inšpirovali. Potom som začal písať a skúšal sa triafať do rytmu, rapovať melodicky, skúšal som doubletime – ale v začiatkoch bolo podstatné, aby som sa trafil do rytmu a text nebol mimo hudby.
Pred hiphopom ste mali údajne nábeh na dobrú futbalovú kariéru. Prečo ste vlastne skoncovali so športom?
V roku 2004 mi zomrela mama. Vtedy moja pozornosť patrila najmä futbalu, hiphopovú hudbu som len počúval. Lenže, keď sme s otcom zostali sami, bolo nutné prispieť na chod domácnosti. Musel som začať pracovať, aby sme zvládli platiť účty. Po maminej smrti to nebolo jednoduché. Na čas som prestal komunikovať s okolím, akoby som úplne stratil potrebu hovoriť, začal som písať texty. O živote, o sebe, o mojich citoch, pocitoch z toho, ako som vnímal veci okolo. Hudba sa stala mojím hoby.
A zároveň akousi psychoterapiou?
Istým spôsobom určite. Chvíľu som navštevoval aj psychológa Dušana Fabiána, ale netrvalo to dlho. Na našich stretnutiach ma viedol k vyrozprávaniu sa z pocitov. Bol som uzavretý. Zdalo sa mi, že ak sa nedokážem zhovárať o tom, čo ma ťaží, s najbližšími ľuďmi okolo seba, prečo by som to mal robiť pri nejakom neznámom psychológovi. Vtedy som začal s písaním textov.
Pri vašej ranej tvorbe v nich cítiť mnoho negatívnych emócií – hnev, rozhorčenie, smútok. Mohli za to okolnosti alebo aj prostredie, v ktorom ste vyrastali? V hiphope sa mu zvyčajne pripisuje veľký podiel na tom, ako hudba znie.
Ak narážate na to, či som chlapec z drsnej Petržalky, úplne to neplatí. Pamätám si, že ako dieťa som našiel párkrát pri pieskovisku injekčnú striekačku. Pod oknami bol často hluk, lebo sme tam mali niekoľko krčiem. V našom okolí sa sem-tam vykrádali autá, ale mňa sa to bytostne nikdy nedotklo. Odmalička som hrával futbal a viacej času som trávil na ihrisku a tréningoch. Takže určite som nebol typický sídliskový typ bitý životom.
Prečo ste sa potom rozhodli práve pre rap? Prečo trebárs nie pre gitaru?
Na gitaru som fakt chcel vedieť hrať, do dnešného dňa sa pohrávam s myšlienkou, že by som začal konečne navštevovať nejaké hodiny. Pokojne aj na ZUŠ-ke. Ale potreboval som slová, chcel som vyjadriť, čo cítim. Dnes už viem, že ak niekto ovláda naozaj dobre hru na violončele alebo na klavíri, dokáže s tým vyjadriť rovnakú, možno aj väčšiu škálu emócií ako ja slovami. No kedysi mi pomohli najviac a keďže som nevedel spievať, tak som začal rapovať.
Dnes vás zvyknú radiť do komerčnej skupiny súčasnej hiphopovej scény. Na Youtube majú niektoré vaše videá 16 – 17 miliónov zhliadnutí. Dá sa podľa toho merať úspech interpreta?
Je to jeden z aspektov, ale základom je koncert. Sú raperi, ktorí majú miliónové pozretia, ale ich koncerty nefungujú. Ak vás pozve promotér alebo majiteľ klubu, ráta s tým, že mu príde na koncert tisíc ľudí. Ak ich príde dvesto, už vás asi druhýkrát nepozve. Majitelia sa navzájom poznajú a dávajú si echo. Hodnotiť na základe Youtube, či ste v kurze – to si netrúfam. Ale je to jedna z dôležitých súčastí nášho dnešného fungovania v brandži.
Zvykne sa hovoriť, že v šoubiznise panuje silné konkurenčné prostredie. Platí to aj pri hiphope?
Pamätám si obdobie, keď bola naša scéna skutočne rozdelená na skupinky a panovala medzi nimi nevraživosť. Delilo sa to tu na underground a mainstream. Jedna skupina opovrhovala druhou. Komercia bola kritizovaná. Každý raper je tak trochu presvedčený o tom, že je najlepší. Ale na druhej strane už väčšina z nás sme chlapi po tridsiatke, niektorí aj starší, máme rodiny, trošku iné postoje k životu. Ja mám napríklad dobrý vzťah so Strapom. Nedávno som stretol v nákupnom centre Veca, prehodili sme pár slov a bolo to fajn. Možno má názor na moju tvorbu, ktorý by sa mi nepáčil, ale zase už sme vo veku, keď skôr riešime, kto je aký človek, než to, kto akú robí hudbu. Názory jeden na druhého určite máme a diplomaticky si ich nechávame pre seba.
Pohybujete sa v mantineloch akoby motivačných textov, naopak, vyhýbate sa politike alebo hodnoteniu spoločnosti. Prečo?
Každý sa nachádza v nejakých témach. Samozrejme, že politiku sledujem. Mám 36 rokov, žijem v tejto krajine a chcem vedieť, aká je situácia, no nevyjadrujem sa k nej z jedného prostého dôvodu – nie som presvedčený, že môj názor je správny a nerád by som ovplyvňoval fanúšikov, ktorí sú trebárs ešte v tínedžerskom veku. Keď si premietnem samého seba v -násťročnom období, nemal som vlastný názor a mal som tendenciu počúvať iných. V mladšom veku sa veľa z nás stotožňuje s názormi nie pre ich obsah, ale skôr pre vzhliadanie k idolu, ktorý ich prináša. A toho sa bojím. Nechcem takto fanúšikov ovplyvňovať a nechcem im vnucovať to, čo si myslím ja. Z princípu to v tvorbe nerobím.
Nemáte pocit, že by ste práve platformu mohli využiť pozitívne? Spomínali ste Strapa, ktorý sa pomerne jasne vymedzuje voči fašizmu, xenofóbii alebo politikom ako je Marián Kotleba.
Je to dvojsečná zbraň. Nechcem byť alibista a máte pravdu v tom, že sila slova je veľká a dokázala by ovplyvniť ľudí. Ale ja sa skrátka nechcem pasovať do úlohy človeka, ktorý si myslí, že jeho názor je ten správny.
Na rapovaní je fascinujúce, že si dokážu umelci zapamätať také kvantum textu. Vy máte na to nejaký osvedčený recept?
Keď píšete text, vždy si ho po vetách odrapujete – či sedí, či niečo treba vymeniť. Skladbu si opakujete dookola, najprv pri písaní, neskôr pri nahrávaní. Počúvam nové veci doma, či by som tam niečo menil, nemenil, či to sedí intonačne, znovu sa k nim vrátim ešte predtým než ide cédečko do výroby. Mám veci napočúvané tak, že si ich zapamätám. Ak by ma teraz niekto na koncerte požiadal, aby som zahral skladbu, ktorá má desať rokov, netuším, ako sa text začína. Pamätám si len pesničky, ktoré pred publikom hrávam, a niečo málo z toho, čo som hrával ešte minulý rok a vyhodil z repertoáru.
Môžu si raperi občas pomáhať aj ťahákmi?
Na našom žánri je fajn, ak človeku vypadne text a už má trošku skúsenosti, začne sa s publikom hrať. Ja poviem hej, vy zakričíte hou. Znie to ako lacná barlička, ale je to dobré aj pre atmosféru koncertu, urobíme tak vždy lepšiu náladu.
Vy ste niekoľkokrát chceli s hudobnou kariérou skoncovať. Jeden z dôvodov bol fakt, že rap vás nedokázal dlho uživiť. Kedy nastal zlom?
V roku 2012 som vydal album Koniec je nový začiatok a spoznal môjho dnešného manažéra. Dovtedy som si všetko platil sám, koncertov bolo pomenej, dlho som hrával len za konzum. Robil som v štátnej správe, šoféra na ministerstve, kde som podľa tabuliek dostával od 350 do 430 eur. Tým, že som bol s otcom sám, platili sme napoly byt, veľa peňazí nezostalo. Práve môj manažér Miro Čimo ma odhovoril od toho, aby som s hudbou končil. Požičal mi peniaze na nahratie novej skladby, potom vybavil sponzorov, ktorí nám zafinancovali ďalšiu nahrávku a nejako sa to celé otočilo. Možno aj preto, že som zmenil rétoriku. Ubudlo tej nasranosti, v mojom živote nastali zmeny, z niektorých chýb som sa poučil a premietlo sa to aj do hudby. Odrazu sme začali hrávať koncerty, ktoré nám začali zarábať.
Paradoxne ste minulý rok chceli končiť, pretože koncertov bolo odrazu veľa. Vyzerá to, akoby ste boli stále nespokojný.
Pravda je skôr taká, že som začal výraznejšie vnímať zdravotné problémy. Odchádzal mi hlas, do dnešného dňa nemôžem mať na koncerte parostroj, lebo mi sadá na hlasivky. Riešil som rôzne nedoliečené choroby, mal som v tele stále nejaké zápaly a hovoril som si, že asi budem musieť skončiť. Navyše som v tom čase našiel aj moju partnerku Alicu, ktorú vnímam ako ženu na celý život. Otehotnela a vtedy som si povedal, že by som mal myslieť viac na rodinu. V kariére som dosiahol strop. Už som si nevedel predstaviť, čo môžem chcieť viac, ako mať plné kluby a nahrať albumy, ktoré sa slušne predávajú.
Znie to, akoby aj raper mohol trpieť pocitom vyhorenia.
Mojou chybou bolo, že som sa naháňal s kolegami a chcel vydávať raz toľko vecí, ako vydávajú oni. Niektorí mali album každé tri roky, ja som musel mať nový každý rok. A nie cédečko, kde je dvanásť skladieb, ale osemnásť alebo aj viac. To bola chyba. Nie som bezodná studňa. Tiež priznávam, že nie som človek s obrovskou slovnou zásobou. Moje texty sú pomerne jednoduché, ľahko porozumiteľné – taký je aj môj slovník. A nikto sa nechce opakovať. Dnes robím na nových skladbách, ale kým minulý rok som mal o takomto čase vonku možno päť klipov, teraz mám vonku jeden sólový a jednu spoluprácu a prichystané štyri single, ktoré som nahral ešte v decembri. Tým, že sa mi narodila dcérka a naozaj sa chcem venovať rodine, nemám toľko času sadnúť si na balkón a písať texty. Popravde sa mi ani nechce. Za vyhorenie si môžem sám, ale tiež za to, že som človek, ktorý nerozmýšľa, čo povie. Dávam zo seba von, čo v daný moment cítim. Potom musím niesť následky – tak ako teraz znášam následky za to, že som povedal, že definitívne končím. Veľa ľudí sa toho chytilo, oplieskalo mi to o hlavu. Nemám žiaden protiargument, skrátka si to musím ustáť.
Váš názor zmenila ponuka od Markízy na šou Voice Česko Slovensko?
Áno, mal som pocit, že túto skúsenosť nechcem zmeškať. Viem, že som sa rozhodol správne. Prešlo pár mesiacov, odkedy sme začali s nakrúcaním a udialo sa toľko nových vecí. Moje meno sa objavilo najprv v nomináciách na cenu OTO, potom som sošku aj dostal a odrazu sa moja tvár, moja hudba dostali aj k ľuďom, ktorí ma predtým možno vôbec nepoznali.
Pred kamerami ste sa stretli s ostrieľanými tvárami hudby, ale aj šoubiznisu. Vyzerá, že najlepšiu chémiu máte s Janou Kirschnerovou. Ako ste zvládli českých kolegov?
Paradoxne mám veľmi dobrý vzťah s Pepom Vojtkom, sme dokonca spolu v šatni a máme sa stále o čom rozprávať. S Jankou nám to tiež funguje a pri Vojtovi Dykovi chvíľku trvalo nájsť si cestu. Zo začiatku možno mal pocit, že raper bude automaticky frajer, ktorý si o sebe myslí priveľa a na obrazovkách mi nakladal. Aj diváci to vnímali a pýtali sa v diskusiách, prečo mi dáva podpásovky. Utriaslo sa to celkom rýchlo.
V programe sa nepoužíva slovko porotca, všetci ste koučmi. Čo to vlastne znamená vo vašom prípade?
Viete, že ani sám neviem? Asi najvýstižnejšie je, že som psychický kouč. Čo ja môžem radiť, keď nespievam. Všetci moji traja kolegovia sú speváci, dokázali konzultovať veci ohľadom techniky, intenzity hlasu, rozsahu. U mňa to bolo skôr o psychickej podpore, pripadal som si trochu ako kedysi môj tréner na futbale. Dodať podporu, prehovoriť do duše, uvoľniť pred zápasom – teda pred súťažou. Našťastie mám v tíme takých spevákov, ktorí ani nepotrebovali môj zásah na odbornej úrovni. Spravil som však trochu chybu, že som si koučovskú pozíciu lepšie neustrážil. Zabudol som, že mám pod sebou súťažiacich. Stretával som sa s nimi, komunikoval. Keď sme boli v Prahe, bral som ich na večere alebo na obedy. A potom odrazu prišiel moment, keď som ich musel povyhadzovať. Lenže ja som už k nim mal bližšie a vyraďovacie kolá sme nakrúcali v čase, keď moja žena mala tesne pred pôrodom. Bol som rozcítený aj z toho a na kamere som furt reval. Na takýto post musí mať človek pevné nervy a byť odosobnený. Už by som si dával väčší pozor na osobnú rovinu.
Talentové súťaže vo svete často ukazujú chvíľkové hviezdy, súťažiaci majú miliónové pozretia na Youtube, ale potom sa skončí šou a o nich už nie je počuť. Myslíte si, že slovenský Voice má potenciál zrodiť novú spevácku hviezdu?
Určite má veľký potenciál a dokonca by som netvrdil, že sa uchytí len víťaz. Pozrite sa na Dominiku Mirgovú, ktorá nevyhrala SuperStar. Kluby vypredáva Sima, ktorá tiež bola kedysi vo Voice. Presadila sa aj Veronika Strapková alebo Lina Mayer. A potom si zoberte takú Emmu Drobnú, z ktorej je skutočná hviezda. Potenciál podobných projektov stále funguje. Základom je, že títo speváci sa ukážu, majú odrazový mostík a zvyšok je už potom na nich a tvrdej drine.
Spomenuli ste futbalového trénera, šport bol dôležitá súčasť vašej mladosti. Nechýba vám?
Jasné, že chýba. Jeden čas som začal znovu hrávať sálovku. Párkrát sme sa stretli v takej dobrej zostave – Robko Vittek, Samko Slovák, bratia Kozmerovci. Ale musel by som ísť dolu takých dvadsať kíl, aby som mohol hrať ďalej. Po troch-štyroch zápasoch som to musel nechať tak. Začali ma bolieť kolená – z nádvahy. Je to trošku začarovaný kruh. Prestal som športovať, tak som pribral. Teraz zhadzujem, ale zatiaľ len kvôli chorobe. No verím, že do leta by som sa mohol dať dokopy tak, aby som začal hrať aspoň na umelej tráve.
Partnerka Alica vás motivuje v chudnutí?
Ona je strašne zlatá. Hovorí mi, láska, veď vyzeráš dobre a dôležité je, keď sa cítiš fajn. Ale to je to – necítim sa fajn. Alica počas tehotenstva pribrala dvadsať kíl, maličká má teraz desať týždňov a moja partnerka je už o dvadsať kíl ľahšia. Je veľmi inšpiratívna. Keď sa zatne, dodržuje stravu, chce začať aj s cvičením a má skutočne silnú vôľu. U mňa je to horšie. Som ukážkový fitnes stravník. Ale len do osemnástej. Jem presne, čo mám, žiadne hriešne veci. Ale príde desať hodín večer alebo som nedajbože hore do polnoci, neviem zaspať, je so mnou zle. Teraz ma zachraňuje len to, že potraviny nakupuje Alica a keď otvorím chladničku, namiesto klobásy a kokakoly je tam ryba a kaleráb.
Predpokladám, že rodina a narodenie dcérky zmenili aj iné veci vo vašom živote ako len obsah chladničky.
Rodina mi poskytla prístav. Nevedel som si predstaviť, že by som mal prestať žiť život muzikanta, čo znamenalo napríklad, že sme v piatok odišli na koncert a mnohokrát som sa vrátil domov až v stredu. Lebo som nemusel prísť v nedeľu. S tým je spojené, že som sa o seba nestaral. Bolo mi jedno, či som chorý, že mám napríklad chytené uzliny alebo zápal stredného ucha. Dal som si štyri paraleny a hovoril si, však toto je párty, nejako to dáme. Ak máte partnera, s ktorým sa dokážete zhovárať, s ktorým dokážete veci zdieľať, už nepozeráte na svet vzorcom ja, ja, ja – uvažujete za dvoch. A teraz dokonca za troch. Musím sa snažiť, aby rodina mala, čo má mať a zároveň mala k dispozícii aj zdravého otca a muža. Dnes sa namiesto žúrov chodím prechádzať do lesa, životný štýl som úplne zmenil.
Asi nie ste jediný. Aj spomenutý Vec je otcom rodiny, Rytmus sa na otcovské povinnosti už chystá, Separ vychováva dve ratolesti s Tinou. Nie je to trošku v kontraste so zvyčajnou predstavou, keď sa okolo hiphoperov krútia v klipoch polonahé tanečnice v bazéne a užívajú si život? Nemáte obavu, že týmto prichádzate o mladú generáciu hiphopových fanúšikov?
Aj ja som mal pár klipov, kde sa baby krútili v bazéne – ale párty pesničky už dnes robím pomenej. Keď mám doma ženu, neviem si predstaviť, že by som bol herec a bozkával sa s niekým na kamere. Som rád, že jedna generácia so mnou vyrástla a stále ju baví na moje koncerty chodiť. Teraz vidím v hľadisku aj štyridsiatnikov a päťdesiatnikov, ktorí sa vedia odviazať a to je dobrý pocit. A keď prídu noví raperi a mladú generáciu fanúšikov zaujmú viac polonahé baby a litre šampanského, nech. Je úplne normálne, že raz nás niekto nahradí.
Kali
Narodil sa 29. decembra 1982 ako Koloman Magyari v Bratislave. Na hiphopovej scéne pôsobí od roku 2008, ale prvé texty a skladby vytvoril ešte skôr. Zlomový bol album Koniec je nový začiatok v roku 2012, ktorý mu priniesol aj komerčný úspech. Zatiaľ poslednou nahrávkou je album Dovi, dopo. Kali žije v Bratislave s priateľkou Alicou a novonarodenou dcérkou.