Nasledujúci rozhovor je prepísanou podobou videorozhovoru s Katarínou Morháčovou, ktorá ešte v decembri navštívila redakciu Pravdy a reláciu Ide o nás. Rozhovor si môžete pozrieť aj v jeho pôvodnej podobe vo videu nižšie.
Ako vás s vaším rýdzo slovenským priezviskom v Amerike volajú?
Ja si hovorím Katarina Morhacova, čo, samozrejme, Američan prečíta ako Morhakova. V angličtine nemajú prízvuky, je pre nich ťažké vysloviť moje priezvisko. Snažila som sa to kedysi ľudí naučiť, ale kolegom z brandže by to veľmi dlho trvalo a nezapamätali by si to.
Čítajte viac Herečkou v Amerike? Katarína Morháčová uspela. Začala v bare a popri hraní mala dve brigády, dnes sa už o zajtrajšok nebojí
Neuvažovali ste niekedy nad pseudonymom? Nejakým menom na americkú nôtu?
Už dávnejšie som si hovorila, vyskúšam meno Katka Kova, Katarina Kova, ale potom som si povedala, toto je predsa moje meno. Som s ním stotožnená, nie je dôvod, prečo by som ho mala meniť. Koncovka v priezvisku „-ová“ naznačuje ľuďom od filmu, že pochádzam z východnej alebo zo strednej Európy, ale na kastingoch s tým nemám problémy. Medzi kastingovými režisérmi som ako herečka, ktorá hovorí rôznymi jazykmi. Som schopná hrať vo viacerých rečiach. Neobsadzujú ma len stereotypne do rolí žien z východného bloku.
Takže žiadne Rusky, Ukrajinky, Poľky a podobne?
Na začiatku kariéry som si ich užila viac ako dosť. Mala som prízvuk a nebudem sa tváriť, že som prišla do Ameriky a zrazu mi angličtina šla na jednotku. Keď som začínala, veľmi často ma obsadzovali ako Východoeurópanku, či už ako prostitútku, au-pairku, alebo mamu, ktorá sa bola bála o svoje dieťa. Prvých pár rokov som sa sústredila na zdokonaľovanie jazyka a hrania v ňom. Tvrdo som pracovala na mojom akcente. Dodnes mám vlastného kouča, s ktorým pracujem na rôznych amerických alebo anglických prízvukoch a dialektoch. Stále sa snažím rozširovať kapacitu ako herečka a veľmi ma to baví. Som rada, že som sa venovala angličtine a prízvuku, pretože dnes už viem veľmi dobre zapadnúť medzi Američanov. Pár kastingových režisérov mi síce povedalo, že Američanku v živote hrať nebudem – vraj preto, lebo ako typická Američanka nevyzerám. Vždy sa opýtam, kto je vlastne Američan…
Kam vás pri obsadzovaní rol zasadzujú?
Mám prirodzene brčkavé vlasy a výraznejšie črty, aj preto som už bola napríklad Talianka, Španielka či som hrala izraelskú postavu. A keďže rozprávam plynulo francúzsky, zahrala som si už aj Francúzku. Neprekáža mi to, pretože ma také úlohy bavia a posledné dva roky sa mi vlastne darí popierať aj to, čo hovorili kastingoví režiséri. Prišlo zopár ponúk aj na americké roly.
Foto: Profimedia
Sníva sa vám už v angličtine?
Dlho, už roky rokúce. Človek sa naučí jazyk veľmi dobre, keď v ňom nielen sníva, ale aj myslí a cíti. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že v každom jazyku cítim úplne inak. Aj preto veľmi rada hrám po francúzsky alebo po taliansky, pretože sa vo mne niečo iné zobudí, nejaký taliansky alebo francúzsky živel, a je to úplne iná skúsenosť.
Odišli ste do Ameriky s príchodom nového milénia, v roku 2004 ste dostali príležitosť študovať v Bostone v rámci študijného programu American Repertory Theater (ART) a zároveň do toho prišlo aj štúdium v Moskve. Vždy ste túžili byť herečkou?
Celá moja rodina je zameraná skôr vedecky, otec bol vedec, mamina je doktorka farmácie a brat je veľký matematik. Mňa vždy bavili filmy, hranie. Chodila som aj poza školu, ale preto, aby som mohla ísť videopožičovne, vzala si domov niekoľko videokaziet a pozrela si ich doma. Bola som celkom drzá, pretože moja triedna učiteľka bývala v dome oproti nám. Každý deň som len čakala, kedy mama príde domov s tým, že vie, že som zase nebola v škole. Po strednej škole som nakoniec išla študovať manažment, ale to ma len utvrdilo v tom, že chcem byť herečka. Po prvom semestri som si povedala: toto nemôžem robiť a potrebujem si splniť môj sen. Verím, že keď je človek otvorený príležitostiam, vesmír mu prinesie možnosti, treba ich len vidieť a využiť. Vtedy som stretla učiteľa pohybu z moskovskej školy, ktorý mi povedal o kombinovanom programe medzi školou v Cambridge v Massachusetts a školou v Moskve. Do Ameriky som sa nedostala len kvôli škole, ale aj vďaka láske.
Čítajte viac Slušní muži sú ako červené auto, hovorí Evelyn Kramerová. Keď veríte, že sa objaví, príde. Mám šťastie na džentlmenov
Vašej prvej veľkej láske teda svet vďačí za to, že ste sa stali herečkou.
(smiech) Neviem, či by to tak vnímal aj on, ale asi hej. Je to veľmi milý človek, ale ako to už býva… vzdialili sme sa a každý šiel iným smerom. Ale to sa láskam v 20 rokoch stáva.
Absolvovali ste kurzy herectva, trénovali ste rozličné metódy. Nedávno som si v rozhovore s americkou herečkou Christine Baranski prečítal, že ani tá najlepšia škola vás nepripraví na prácu v televízii alebo vo filme. Vraj sa musela niekoľko rokov učiť, ako sa sústredene nepozerať do kamery. Aké bol vaše stretnutie s realitou?
Školská príprava bola zameraná na divadelné herectvo, čo je úplne o niečom inom, ako keď stojíte pred kamerou. Hovorí sa, že keď ste v zábere, namiesto toho, aby ste vy išli ku kamere, metaforicky ju musíte priviesť k sebe. V divadle, ak chcete zasiahnuť aj zadné rady divákov, je vašou úlohou prísť až k nim. Rozdielov je mnoho, ale azda najväčší v tom, že kamera zachytí všetko. Ak len trošičku klamete, zabudnete slovo, zachytí to. Aj ja som si musela na mnohé zvykať a učiť sa za pochodu.
Foto: archív Kataríny Morháčovej
Je vašou srdcovou záležitosťou hranie pred kamerou?
Keby sa dalo vyžiť z divadla, strávila by som tam omnoho viac času. Filmové aj televízne scenáre sa však za posledných 10–12 rokov zlepšili natoľko, že herec má oveľa lepšie príležitosti v televízii. Nehovoriac o tom, že výsledok vidí omnoho viac ľudí. Jedným dychom však dodávam, že nič nenahradí kontakt s divákom.
Slovenský herec Lukáš Frlajs mi nedávno priznal v rozhovore, že popri práci herca sa zaoberal aj youtuberstvom a venoval sa reklamám, pretože z herectva sa nedá vždy vyžiť. Aká je situácia v Amerike? Ste už v bode, keď je vaša finančná situácia stabilná, alebo je to stále vrtkavé?
Začínala som asi ako každý herec v Amerike. Popri štúdiu herectva som bola barmankou a zároveň som vypomáhala ako asistentka v škole. Bola to fuška, ale musela som si na seba privyrábať. Keď som skončila školu, prišla skvelá ponuka na divadelné predstavenie, ktoré dodnes vnímam ako taký môj krst – štart. Naivne som si myslela, že tak teraz už to pôjde jedna radosť a stále budem hrať. Trošku som narazila. Prišiel rok 2008/2009, keď bola finančná kríza a nebola žiadna práca. Vynašla som sa a keďže som si na fakulte manažmentu urobila bakalársky titul, rozhodla som sa využiť ekonomické vedomosti. Musím sa priznať, vymyslela som si životopis a začala pomáhať firme, ktorá získavala peniaze pre startupové programy. Dodnes som členkou správnej rady 3 startu-pov. V dnešnej dobe som v bode, keď už to nemusím robiť, ale baví ma to. Založila som aj vlastnú produkčnú spoločnosť. Nemáme síce veľké zisky – založili sme ju tesne pred pandémiou, potom prišiel štrajk – až teraz to naozaj rozbiehame. Som v bode, keď sa nemusím finančne báť o zajtrajšok, ale som si tiež vedomá toho, že v tomto povolaní nikdy neviete, čo bude zajtra. Aj preto verím, že človek v dnešnom svete by mal mať viacej zdrojov príjmu.
Čítajte viac Zuzana Smatanová: Musela som sa poskladať úplne nanovo
Ste človek, ktorý má rád stabilitu? Máte predstavu o nejakých istotách, plánoch o desať, dvadsať, možno tridsať rokov?
V Amerike, ale vlastne tak nejako celkovo, žijem život, v ktorom veľa investujem do dnes, do seba ako herečky, ženy, človeka. Rada sa vzdelávam. Samozrejme, mám uschované peniaze, mám investície. A čo sa týka stability – keď som napríklad vo vzťahu, tú stabilitu, ktorú vzťah poskytuje, vítam. Možno aj preto, že to je jediná stabilita v mojom živote. No viem žiť aj bez nej.
Spomenuli ste štrajk hercov a scenáristov, ten sa nedávno skončil podpísaním zmluvy, odbory sa dohodli so štúdiami, ale niekoľko mesiacov to bolo pomerne ošemetné. Akým spôsobom dianie zasiahlo do života herečky a producentky v Amerike?
(smiech) Odišla som z Los Angeles a prišla na niekoľko mesiacov do Európy. Prvý štrajk bol štrajk scenáristov, ktorý sa začal na začiatku mája a my herci sme sa pridali v polovici júla. Tým, že som členkou hereckej únie a pracujem pre projekty, ktoré sú napísané len scenáristami, ktorí sú zase v únii scenáristov (pozn. WGA – Writers Guild Association), nemala som ako herečka žiadnu prácu. Ako producenti sme aj s mojím biznis partnerom mohli robiť určité prípravy na pár projektoch, ale nemohli sme ich posunúť do takého štádia, do ktorého sme chceli. Zhodou náhod sa môj brat v júni ženil, takže to bol ďalší závažný dôvod prísť späť na Slovensko. V Prahe mám tiež zastupujúcu agentúru a nakoniec to dopadlo celkom dobre. Pracovala som na Slovensku a natáčala aj v Ríme a v Španielsku. Nudiť som sa nenudila, hoci príjmy v Európe sú úplne iné ako v Amerike. Pocítila som najmä finančný rozdiel. Na rozdiel od mojich amerických kolegov som však bola stále v činnosti, viacerí z nich posledné mesiace stagnovali a čakali.
Musíte byť ako herečka členkou hereckých odborov? Čo by sa stalo, keby ste členstvo odmietli?
Na jednej strane, únia vás ochraňuje, máte zabezpečenú minimálnu mzdu, garantovanú minimálnu mzdu na deň. Ďalšou výhodou je, že vám únia môže poskytnúť zdravotné poistenie. Ale na to, aby ste ho mohli dostať, musíte zarobiť určité množstvo peňazí za rok. Ak sa nemýlim, momentálne je to zhruba 26– alebo 27-tisíc dolárov na rok, čo sa nezdá ako veľká suma. Ale zo všetkých hercov, ktorí sú v únii, len 1 % tvoria umelci, ktorí zarábajú milióny, a zvyšných 99 % sme my, ktorí niekedy robíme veľa a niekedy nerobíme nič. Poznám kolegov, ktorí mali kľúčové úlohy vo veľkých seriáloch a potom dva roky nerobili nič. A v takom prípade nemáte zabezpečené ani zdravotné poistenie. Únia však hercov chráni aj v rámci pracovného prostredia – napríklad, aby bola zaručená bezpečnosť na pľaci – pri nakrúcaní sexuálnych alebo bojových scén. A ak chcete pracovať na väčších projektoch, bez členstva to nepôjde. Inak vás nezavolajú ani na kasting. Poznám však aj veľa hercov, ktorí sa živia reklamným herectvom, kde členstvo v únii nie je podmienkou. A pre produkčné spoločnosti to znamená aj nižšie náklady. Preto mnohé začali spolupracovať viac s ľuďmi, ktorí nie sú v únii.
Čítajte viac Sexuálnych scén je v tomto filme veľa, jedna bola zásadná. Preto som ju nakrútila s manželom, prezradila Germáni. Spolu uviedli Jej telo v Bratislave
Pravidlá teda očividne platia aj v Hollywoode. V čom ste objavili najväčšie špecifiká hereckého života v Amerike? Na čo ste si museli zvyknúť?
Najviac asi na to, že veľmi dlhú dobu ma brali ako zahraničnú herečku. Bola som v škatuľke a tvrdo som pracovala, aby som sa zo škatuľky dostala von. Do určitého bodu – čo sa týka herectva – máte kontrolu nad tým, čo sa deje. Ale od určitého bodu je preč. Nesmiete sa tým nechať odradiť, sama sa snažím stále posúvať. Na začiatku som brala menšie roly, aby som si mohla vybudovať resumé. Potom som začala brať väčšie roly a už keď som bola v tej fáze tých väčších rolí, tak som sa snažila nebrať tie menšie, iba ak by to bol projekt s nejakým veľkým režisérom, producentom a tak ďalej. Čo ma stále fascinuje na hereckej práci, je fakt, že ani vynikajúci talent, skúsenosti, zoznam projektov vám nezaručia dlhodobú istotu. Jedného dňa sa môže stať, že všetko vyfučí a dva-tri roky si „ani neškrtnete“. Tomu sa človek musí mentálne prispôsobiť.
Naučila Vás Amerika aj doceniť to, čo bolo doma na Slovensku? Alebo, naopak, upriamila pozornosť na to negatívne?
Oboje. Teraz si asi znepriatelím veľa dám na slovenských úradoch, ale… keď idem na úrady na Slovensku niečo vybaviť, už to je zážitok ako z filmu. A málokedy pozitívny, ak to poviem diplomaticky. Nejde mi to do hlavy, prečo sa niekto musí na ľudí mračiť, vyvyšovať nad nimi alebo ukazovať svoju moc. Ak si človek takú prácu vybral, mal by ju robiť zodpovedne a neprenášať svoju nespokojnosť na ľudí. Druhá vec, ktorá ma hnevá, je, že k ženám sa tu muži stále nesprávajú tak, ako by mohli a mali. Nedávno ma šofér v taxíku bez akéhokoľvek dôvodu nazval tvrdohlavou ženou, no veru, vypočul si odo mňa svoje. Netvrdím, že v Amerike je všetko perfektné, že zákaznícke služby sú vždy dobré alebo že sa muži stále správajú dobre ku ženám. Ale je tam cítiť rozdiel. V Amerike mi zase chýbajú tradície, kultúra a história Európy. Keď mi tam niekto povie, že táto budova bola postavená pred 200 rokmi, pousmejem sa. Ale človek si zvykne, a najmä si musí vytvoriť sám život, po akom túži, a obklopovať sa ľuďmi, ktorí mu vyhovujú a skvalitňujú mu život.
Mne sa zdá, že negatívne správanie ľudí voči iným – napríklad aj na úradoch – je odrazom frustrácie a nespokojnosti, z ktorej nepoznajú cestu von. Keď v Amerike idete na kasting, kde vás je sto herečiek, urobíte desať alebo dvadsať kastingov, a možno ani jeden z nich nevyjde… Nie je to tiež dôvod na frustráciu? Dokážete si zachovať si triezvu hlavu a pozitivizmus?
Čím je človek starší a má viac skúseností, zažije aj viac negatívnych vecí. Zostať pozitívnym je osobná voľba a ja sa ju snažím aplikovať dennodenne. Samozrejme, nejde mi to stále. Nechcem vyznievať pateticky, ale som vďačná, aj keď dostanem ponuku na kasting. Pre mňa je dôležité, aby som urobila taký kasting, s ktorým som spokojná ja, môj agent a môj manažér. A aby ma kastingový režisér zavolal naspäť. Jasné, že sú roly, pri ktorých moje srdce piští a kričí: Toto chcem! Človek sa rokmi naučí nebrať odmietnutie osobne – jasné, stále ste len človek a niekedy to zabolí. Aj ja si niekedy si poplačem, posťažujem sa, a potom si dám čokoládu, aby mi bolo lepšie, a ide sa ďalej.
Čítajte viac Šiel som na YouTube, lebo som chcel viac hrať. Stal sa presný opak, nikde ma nechceli, priznal Lukáš Frlajs
Najväčším problémom herca údajne je, že veľmi dlho stojí sám sebe v ceste a celoživotnou prácou je z tej cesty odstúpiť a nechať veci voľne plynúť. Vy ste už z nej odstúpili?
To je celoživotný projekt. Aj preto sa venujem sebarozvoju. Ako herečka môžete mať vynikajúci talent, vynikajúce technické, tanečné, herecké schopnosti a môžete si aj veriť. Ale ak je tam niečo zastavené – ste príliš ponorení vo vlastnej hlave, veľa nad tým rozmýšľate, nie ste uvoľnení, neveríte si alebo akákoľvek iná konštelácia týchto vecí, ktoré celkovo ľuďom stoja v ceste – tak to potom zasa na kamere vidieť. Povedala by som, že ja som teraz v bode, keď si konečne uvedomujem všetky moje spúšťače, ktoré mi nedovoľujú, aby som bola otvorená, uvoľnená a dostupná môjmu herectvu. Som zvedavá, čo bude ďalej.
Katarína Morháčová
Narodila sa v Bratislave, neskôr vyrastala v Banskej Bystrici, v devätnástich odišla do USA. Po drilovaní angličtiny ju prijali do študijného programu na American Repertory Theater (A.R.T.) v Bostone, odkiaľ pokračovala v štúdiu herectva na spriaznenej škole v Moskve. V roku 2004 sa usadila v New Yorku, kde debutovala na divadelných doskách. Účinkovanie v hororovom filme Hostel odmietla, radšej prijala hlavnú úlohu vo vojnovej činohre, za ktorú si odniesla ocenenie EMCT za najlepšiu herečku. Na kastingoch do televíznych seriálov si ju všimol uznávaný režisér Steven Soderbergh, ktorý do seriálu The Knick napísal menšiu rolu priamo pre ňu. Hrala tiež v amerických seriáloch ako Madam Secretary, Deception, Big dogs, Bull, Zákon a poriadok, v komédii steamovacej platformy Amazon Married Life či aktuálne v americkom seriáli For all mankind na Apple TV a vo filme Ambrosio na Netflixe.