Žltý gauč v redakcii Pravdy ozdobila flitrami z kostýmu, ktorý mala na sebe krátko pred svojou návštevou, ale tiež typickým humorom. Nebojí sa však priznať ani strachy či chyby, to ju robí autentickou. Nasledujúci rozhovor je prepisom relácie Ide o nás, v ktorej sa Eva Kramerová objavila ako hosť. Pozrieť si ju ako video môžete nižšie.
Sme už pár týždňov v novom roku, ale azda sa na to môžem ešte opýtať. Študovali ste prognózy či horoskopy o tom, čo nás čaká? Viem o vás, že ste veľkou fanúšičkou podobných predpovedí.
Samozrejme. Viem, že 2024 je osmičkový rok, čínsky rok draka. Všetko mám naštudované. Predsavzatia alebo nejaké obrovské plány do tohto roku som si normálne prvýkrát nedala, lebo mám pocit, že som celkom cieľavedomý a ambiciózny človek – to nejde bez plánu, a tak si dávam záväzky priebežne. Kedysi som zvykla veľkolepo niečo si sľubovať na Nový rok, ale tentoraz som si povedala, že to dám freestyle. Nechám sa prekvapiť, akurát budem otvorená a pripravená.
Rok draka značí vraj na jednej strane prosperitu, úspechy aj šťastie s financiami, ale drak je aj drsný, hovoria astrológovia. Neobávate sa, že prinesie aj niečo, s čím sa bude ťažké vyrovnávať?
To je asi život. V určitom kontexte som mala drsné aj predošlé roky. A v niečom boli zase skvelé. Treba si na to zvyknúť, život je sínusoida. Raz je to fantastické a raz to už fantastické nie je, ale my tým tak nejako preplávame a učíme sa z toho. Keby všetko bolo len ľahké, tak by nás to asi nebavilo.
Čítajte viac Herečkou v Amerike? Katarína Morháčová uspela. Začala v bare a popri hraní mala dve brigády, dnes sa už o zajtrajšok nebojí
To znie rozumne, priam až tak mentorsky. Máte blízko k podobným veciam. Hľadať vnútorné ja alebo alebo skúšať objavovať seba samu, silné aj slabé stránky cez psychoterapiu či koučov?
Mám k tomu veľmi blízko a dnes už podobné veci dokážem povedať s nadhľadom. Prežila som náročné roky, ktoré priniesli kadečo. Zlé aj dobré. Stále navštevujem psychológa a snažím sa zdokonaľovať moje ja – byť najlepšou verziou seba samej, akou môžem byť. Každý kráčame životom s nejakým batôžkom tráum – ja takisto a verte, že ich je požehnane. Chcem mať život kvalitnejší a žiť autentickejšie. Čiže robím na sebe aj s pomocou odborníkov. Okrem toho ma psychológia vo všeobecnosti fascinuje.
Ako na to reagujú v rodine alebo trebárs starší kolegovia? Nemáte občas trochu pocit akéhosi zľahčovania… že však samých seba objavujú len „tí mladí“…
Na jednej strane si myslím, že vlna spoznávania seba samého, ktorú posledné roky zažívame, je fantastická. Ale je to dvojsečná zbraň, lebo každý druhý človek je odrazu kouč. Vie to byť nebezpečné, keď s tým neviete narábať, ale je skvelé žiť v časoch, keď môžeme otvorene hovoriť, že chodíme na terapiu. Nie je hanba dať si od niekoho pomôcť. V mojom okolí sú ľudia absolútne otvorení, mnohí sami využívajú psychológov alebo nejaké iné zdokonaľovacie prostriedky na to, aby sa cítili lepšie sami so sebou, so svojím okolím – s čímkoľvek, s čím žijú. Moje ohlasy na tému sebarozvoja sú len dobré, okolie mám plné chápavých ľudí, ale aj táto situácia sa menila postupne.
V slovenských kinách je už niekoľko týždňov film Ideme na teambuilding. Pokoril hranicu 100-tisíc divákov, láka na mená slovenských aj českých hviezd, či už komediálnych alebo hereckých. Ako ste sa v tejto zostave cítili?
Pre mňa to bol najlepší zážitok minulého leta. Obklopili ma fantastickí a šikovní ľudia. Rada s nimi trávim čas, lebo mnohí z nich sú aj priatelia a druhá vec, sú megatalentovaní. Aj v momentoch, keď som nehrala a mala prestoj, bol zážitok pozerať sa na to, čo sa odohráva pred kamerou. A niekedy aj za ňou. Skutočne som sa bavila, a teší ma, že sa bavia aj diváci.
Foto: Profimedia
Komediálny žáner je háklivý v tom, že baví divákov, ale veľakrát k jeho produktom kritici nie sú zhovievaví. Pre vás sú dôležitejší diváci, alebo aj to, čo povie filmový odborník?
Viem, koľko práce, koľko úsilia a energie bolo do filmu vložené. A keď sa ľudia zasmejú, to je hlavný cieľ. Ak divák môže na hodinu a pol zabudnúť na každodenné problémy – ktorých určite nie je dnes málo – a len sa čisto zasmiať, potom je účel splnený. A keď sa nájde kritik, ktorému sa náš film páči, super, keď sa mu nepáči, tiež je to v poriadku.
Vybláznite sa ako divák aj vy doma pri bláznivých komédiách?
Ako kedy, podľa nálady. Niekedy mám chuť na pokojné a hĺbavé filmy, inokedy chcem napríklad zabudnúť na niečo negatívne a pustím si niečo bláznivé. Výhodou dnes je, akú obrovskú pestrosť film a televízia ponúkajú.
Čítajte viac Som vďačná za všetky mrchy, ktoré som hrala. Vďaka nim som silnejšia, hovorí Barbora Švidraňová
Hlavnú postavu filmu Ideme na teambuilding, herca Jakuba Prachařa, prevelí šéf do callcentra, čo je v snímke stvárnené ako to „najhoršie z korporátneho biznisu“. Vy ste v callcentre kedysi tiež pracovali, aké máte na to spomienky? Použili tvorcovia niektoré z nich vo filme?
Ja som v callcentre bola iba chvíľu, potom ma – myslím – vyhodili, alebo som odišla. Povedali mi, že som k ľuďom veľmi milá. Vraj musím trošku viac zatlačiť, ak chcem niečo predať. Mne to bolo proti srsti – hovorila som si, že nemôžem byť predsa k ľuďom hnusná, ak ich už otravujem. No, tam niekde sa moja kariéra v callcentre skončila. Vždy si hovorím, že buď ma to baví, alebo je to lekcia, z ktorej potom môžem vyťažiť nejaký humor. A táto skúsenosť bola veľmi vtipná. Ale do filmu sme nepoužili z mojich skúseností nič (smiech).
Foto: Ján Zemiar
Vyskúšali ste viaceré polohy humoru. Virálne videá, sitkomový televízny seriál, stand-up komédia, a objavili ste sa aj v divadle. Teraz pribudla ďalšia filmová príležitosť. Ktorý typ humoru je vám najbližší, respektíve s ktorým to ide najľahšie?
Mne sa zdá, že sa môj humor prirodzene mení fázami tak, ako ja dospievam. Niekedy si hovorím, že pred dvanástimi rokmi, keď som skúsila stand-up, som mala takú odvahu, ktorú by som už dnes nemala. Paradoxne s viacerými skúsenosťami som oveľa viac – neviem, ako to správne pomenovať – možno ustráchanejšia. Vidím rozdiel, keď som mala devätnásť, a teraz, keď mám tridsaťtri. Dnes viac premýšľam nad tým, čo robím. Kedysi som sa do vecí vrhala bezhlavo, nebála som sa. Ale na každú tú vec, ktorú som robila, bol pravý moment v danom čase. Som tiež človek, ktorý sa rýchlo začne nudiť. Potrebujem zmeny, po čase mi začne v hlave znieť hlas: ale toto si už vyskúšala, takže čo ďalej? Čiže všetko ma bavilo, na istý moment, ale herectvo ma baví asi najviac a najdlhšie. Viem, že práve v ňom by som sa chcela zdokonaľovať a venovať sa mu.
Čítajte viac Panické ataky som mala 10-krát za deň, dotkla som sa dna, priznáva Zuzana Smatanová. Hovorí o sebe, aby pomohla iným
Keď hovoríme o strachu – alebo možno lepšie pomenovanie bude rešpekt – nesúvisia s tým, že ste sa stali mediálne známou? Na začiatku Evelyn bolo neznáme dievča z internetu, ale keď sa o vás odrazu začne písať, objavujete sa na titulkách magazínov, novín, človek si asi povie, teraz je čas začať zvažovať.
Je možné, že je to podvedomá vec. Človek nechce zlyhať, lebo cíti väčší tlak. A ja som sa dostala do akejsi špekulatívnej slučky v mojej hlave, čo je najhoršia vec, aká sa môže stať kreatívnemu človeku. Pretože na chvíľku zabudnete na to, že primárne sa všetkému venujete pre radosť. Ja sa podľa toho snažím žiť a žijem tak stále, ale boli momenty, keď som na to zabudla. Bola som vystresovaná, že niečo neviem urobiť, alebo sa mi to nepáčilo a vytvorila som zbytočný tlak na seba, aby som potom zistila, že ma niečo nebaví. Dôležité bolo pre mňa tlaku sa zbaviť a uvedomiť si, že v prvom rade musím mať radosť z vecí, ktorým sa venujem. Potom sa radosť prenesie aj k iným ľuďom.
Dokážete byť vtipná na povel?
Nie vždy. Som hĺbavý človek, citlivý, čiže niekedy, keď mám zlý deň, alebo prežívam niečo ťažké, nechcem byť vtipná nasilu. Ako človek, ktorý trpel roky úzkosťami a panickými atakmi, nemôžem úplne presahovať svoje hranice. Myslím si, že to ani nie je dobré. Keď som smutná, tak nezačnem hovoriť sedemsto vtipov a niekoho baviť. Musím byť autentická v tej nálade, v ktorej som, pretože potom mi to nerobí dobre. V práci, samozrejme, ten humor zvládnem, to už mám vytrénované, ale v súkromí nie som vtipná za každú cenu.
V komédii Ideme na teambuilding je kreatívnou producentkou Petra Polnišová, ktorá je vaša veľmi dobrá kamarátka. Máte spolu podcast Jauuu, PS: to bolelo. Ako funguje zábava a umelecká tvorivosť v spolupráci s niekým, s kým vás spája priateľstvo?
Ak budeme hovoriť o filme, bola to pre mňa veľmi dobrá skúsenosť. Je skvelé môcť pracovať s ľuďmi, ktorých máte radi. Peťa mi bola veľkým mentorom. Sme podobné povahy, už chápe, ako veci vnímam, vie ich tým pádom veľmi dobre vysvetliť. Tak trochu ma koučovala aj v rámci herectva a všetky jej komentáre alebo pripomienky som vnímala s nadšením. Viem, že mi chce to najlepšie, je moja kamarátka. Mať niekoho, komu dôverujete, a nemusíte si klásť otázky: To naozaj? A dobre to myslí? Fakt to vidí?… A v rámci podcastu je tiež skvelé, že máme vytvorené veľmi pevné puto. V niečom sme si podobné, v niečom zase totálne iné. Ona má viac skúseností, ja som trošku „crazy“. A v tejto kombinácii vieme pobaviť ľudí, ženy a mužov.
Čítajte viac Recenzia: Korporátne peklo očami česko-slovenskej komédie. Aký je film Jedeme na teambuilding?
Je podcast pre vás ešte práca?
Ono to vlastne nikdy nebola práca. Mali sme pocit, že podeliť sa o problémy je niekedy veľmi liečivé, pretože ak nevieme nič vyriešiť, tak minimálne ten pocit, že v tom nie ste sami, vie byť veľmi fajn. A stále je to pre nás veľká zábava.
Zdieľanie je jedna zo základných vecí, na ktorej si podcast vybudoval popularitu – teda, okrem nezameniteľného humoru. Ale opäť sa dostávame k tomu rešpektu, čo pustiť von a čo nie. Museli ste si nastaviť hranice?
Som človek, ktorý žije veci otvorene. Nehanbím sa za ne, mám rôzne skúsenosti, dobré a zlé, a myslím si, že to tak majú všetci. Dnes žijeme v dobe, keď sa všetci tvárime na Instagrame, aké je to dokonalé. A hnevá ma, keď sa tým nechám ovplyvňovať. Lebo pre mňa bolo vždy dôležité povedať: Počkajte, ale aj ja mám zlý deň, mám aj zlý vzťah za sebou. Nie jeden. Je to v poriadku. A bez toho sa to nedá, bez autenticity sa nevytvorí puto medzi nami a poslucháčmi. Ale možno tým, že Peťa má deti a rodinu, je to iné. Ja som slobodná, sama za seba, viem si dovoliť povedať troška viac a až tak sa ma nedotkne, keď to napríklad niekto zneužije. Hoci ma to hnevá, lebo my sme pred mikrofónom dobrovoľne zraniteľné a to si pýta veľkú dávku odvahy. Veľakrát sa nám stalo, že nejaké médium naše slová prebralo, obrátilo ich. Ale možno aj preto si dnes už vieme povedať – toto asi bude vec, ktorú vie niekto veľmi rýchlo otočiť. Čiže tam si dávame hranice. Prípadne, keď si vypočujeme celý zvukový záznam a povieme si, tu nie je jasný kontext, neznie to dobre, tak striháme.
Ozval sa vám niekedy niekto z bývalých partnerov? Napríklad so slovami: Eva, ale toto si nemusela pustiť von. Veď ma tam spoznajú…
(smiech) Nie, ale jeden môj ex, s ktorým mám výborný vzťah, mi povedal, že sa bojí náš podcast počúvať. Vraj budem o ňom určite hovoriť. Ale o ňom som nikdy nehovorila, o iných áno. Možno s tým majú problém, ale osobne ma nik nekonfrontoval. Skôr sa mi stáva, že sa v našich príbehoch spoznávajú občas ľudia, o ktorých vôbec nebola reč.
Čiže trafená hus zagága.
Presne tak. Ale náš podcast nie je o tom, aké chyby robia iní, je to aj o nás, o tom, čo sme porobili my s Peťou. Múdre aj chybné.
Nedávno som sa zhováral s herečkou Katarínou Morháčovou, ktorá mimochodom tiež účinkuje vo filme Ideme na teambuilding. Žije v Amerike, a poznamenala, že sa jej zdá, že slovenskí muži sa nesprávajú k ženám tak, ako by sa mohli a mali. Ako to vidí slovenská herečka, ktorá žije na Slovensku a vo veľkej miere aj slovenským mužom venuje počúvaný podcast?
Mám pocit, že muži sa k vám správajú tak, ako im dovolíte sa k sebe správať. Sama nemám problém, možno preto, ako mužov vnímam, alebo mám také šťastie, že je okolo mňa veľa džentlmenov. Niekto je džentlmen, niekoho treba požiadať, niekto to urobí sám a niekto ani nevie, čo sa patrí alebo nepatrí. Jednoducho, každý sme iný.
Takže dobrí aj horší muži sú všade – aj v Brazílii, v Portugalsku alebo v Amerike?
Tak pozor, Brazília je moja srdcovka. Nechcem nikoho uraziť, ale v Brazílii… tam sú proste krásni a šarmantní muži, každý druhý. Ale aj na Slovensku je kopa skvelých, slušných a perfektných mužov. Treba si dať do hľadáčika takéto vlastnosti. To je ako teória červeného auta. Keď si povieme červené auto, sústredíme sa naň, tak uvidíme červené auto. Ak sa sústredíte na dobrých mužov, tak budú okolo vás v prvom rade skvelí muži. Keď počúvam od iných žien, že muži sú hrozní, často si v duchu hovorím: možno len treba trošku prestaviť objektív a začať si všímať iných. Aj oni okolo nás sú.
Na tej obrazovke, ale aj v divadle a v televízii vás často kombinujú do dvojice či skupiny s inými ženami. Robí sa vám lepšie s nimi alebo mužmi?
Pracuje sa mi rovnako dobre s mužmi aj so ženami, ale… som fanúšička žien. Fandím ženám, lebo si myslím, že ženy to majú o troška ťažšie. Nielen v hereckom biznise, vo všeobecnosti. Témy ako rovnosť platov a šancí sa, chvalabohu, otvárajú, ale stále treba veľa vecí dohnať, aby boli ženy rovnocenné. Šoubiznisu kedysi muži vládli, žien v ňom bolo menej. Médiá sa pritom vždy viac púšťali do žien, mužov až tak netrhali. Dnes je nás viac, veci sa už trochu menia a mňa vždy teší, keď robím so šikovnými ženami.
Foto: Profimedia
Vy ste ako dieťa žili niekoľko rokov v Amerike. Myslíte si, že život v zahraničí zasiahol nejako do podoby dnešnej Evelyn? Že sú tam korene toho, čo tvorí osobnosť a hodnoty dnešnej Evy Kramerovej?
Nepochybne. Ako dieťa som bola exponovaná množstvu rôznorodosti, iným ľuďom, národnostiam, kultúram, farbám pleti. Toto je moja detská spomienka na deväťdesiate roky. Všetci sme boli odniekiaľ inokadiaľ a všetci sme boli absolútne prijatí. Aj preto nerozumiem rasizmu alebo homofóbii. Amerika mi dala do života veľkú otvorenosť. Nemať strach z iných ľudí – pretože rasistickí alebo homofóbni sú len ľudia, ktorí majú strach. Netreba sa báť.
Ako teda hodnotíte v tomto kontexte Slovensko? Stojíme si dobre s našimi strachmi voči inakosti?
Nie. Zdá sa mi, že to zvládame hrozne. Som v bubline otvorených ľudí, ktorí bojujú za veci, za ktoré bojujem ja. Za slobodu. Za to, že môžeme byť, kto chce, aký chce, ak nenabúravame hranice druhého človeka. Som prekvapená, keď vyjdem z bubliny mojej rodiny a mojich priateľov, aké veľmi nehostinné prostredie tu dokáže byť. Máme čo robiť. Ale veľmi verím, že to dokážeme. Dúfam…