Do štúdia Pravdy však nevtrhla ako smršť, ale vplávala so svojou typickou gráciou. Aj s trochou nedotknuteľnosti. Annu Geislerovú však nezväzujú obavy z neznámeho, skôr je to prirodzená opatrnosť a odstup. Ak si ju získate, povolia.
V rozhovore, ktorý vznikol pre reláciu Ide o nás a nájdete ho nižšie aj vo video podobe, napokon odkryla omnoho viac ako len tradičný pohľad na filmovanie a hereckú prácu.
Smršť je nový slovenský film režiséra Petra Bebjaka, v ktorom stvárňujete hlavnú ženskú rolu. Nakrúcal sa pred viac ako rokom a pol. Čo vám zostalo v spomienkach?
Niežeby som si doma sadla a spomínala, ale nakrúcanie bolo veľmi príjemné. Perfektne pripravené a rýchle. V poslednej dobe točím samé komplikované projekty, ktoré sa dlho ťahajú. Tento sme natočili prakticky za šestnásť, možno osemnásť dní. Fascinovalo ma, aké to bolo zorganizované.
Ako ste pristúpili k vašej postave Pawly Langovej?
Tam to bolo veľmi jednoduché, všetko je v scenári. Jej sa stali hrozné veci, film je taký súčet všetkých zúfalstiev, zlyhaní v rôznych rovinách jej ženstva, materstva a tak ďalej. Niekedy naozaj nie je potrebné pri postave veľmi hľadať, iba vojsť do všetkého, čo v scenári je. Hovorila som si, že je až neuveriteľné, čím všetkým si prešla, no neskôr ako diváci pochopíme, čo všetko sa tam objavuje, akú symboliku majú jednotlivé momenty a prečo sa symbolika objavuje. Prepojí sa to spätne.
Čítajte viac Keď sme si začali brať dieťa domov, pochopili sme, že je 'náš' a patrí k nám, hovorí otvorene o adopcii pre Pravdu Adela Vinczeová
Ste herečkou, ktorá má radšej dlhšiu prípravu na rolu a potom už priamo na pľaci všetko prebehne rýchlo, alebo sa dokážete do projektu aj vrhnúť?
Smršť je projektom, v ktorom to bolo aj s „vrhnutím sa“ – medzi tým, ako som dostala scenár a ako sme začali nakrúcať, prešiel pomerne krátky čas. V tomto prípade sa mi to zdalo úplne v poriadku, ale verím, že dobré veci si vyžadujú čas. Buď sa to musí pretaviť do príprav, aby potom, keď je menej času na realizáciu, človek na pľaci netápal. Alebo treba dať priestor a čas pri samotnom nakrúcaní. Dnes je tendencia všetko skracovať, herci dostávajú obrovské množstvá textu na jeden deň a tam už nezostáva priestor niečo vyskúšať alebo opakovať. Ide sa zabijackým tempom, nemám to rada. Strážim si to ako herečka a vždy chcem vedieť, či budeme pracovať pod stresom, alebo máme dosť času.
V Hollywoode sa občas deje, že keď sa niečo nepodarí, časť filmu sa pretáča. Zažili ste podobnú skúsenosť pri práci?
Veľmi rada porozprávam o mojom natáčaní s Ivanom Ostrochovským, s ktorým tretí rok točíme film Prameň. Úplne som vzdala snahu nosiť si so sebou scenár, pretože točíme niektoré scény už tretíkrát. Ivan hovorí, že kým nie je spokojný, nevidí dôvod, prečo by sme to natáčanie ukončovali. V júni pokračujeme ďalej a už teraz viem, že budeme veľa pretáčať. Nestáva sa to pri našej práci často, ale s takým Ivanom je to úplne bežné. Vždy je niekoľko verzií. Istým spôsobom ma to fascinuje, Ivan Ostrochovský je už v tomto zmysle akousi legendou.
Ako to potom funguje v rámci kontraktu herca s danou filmovou produkčnou spoločnosťou? Predpokladám, že čas sú peniaze aj v umeleckom svete.
(smiech) V mojom áno, ale v Ivanovom evidentne nie. S mojou agentkou sme mali pocit, že sme na to pripravené všetkými možnými komplikáciami v zmluve, ale podcenili sme ho. Nezastaví ho nič, žiadne zvýšenie honoráru za pretáčanie, jednoducho nič. Točíme ďalej.
Foto: ČT
Späť k Smršti: veľkú časť filmu ste natáčali v Kúpeľoch Sliač, v budove z roku 1927, ktorá má svoju špecifickú atmosféru. Pri žánri, ako sú mysteriózne trilery, je veľmi dôležitá. Dokáže energia alebo atmosféra autentického miesta pomôcť zlepšiť herecký výkon alebo výsledok samotného filmu?
Sliač je naozaj špecifický, tie kúpele sú neuveriteľné a film je vizuálne dielo, takže rolu hrá všetko, na čo sa divák pozerá. Preto sedíme v kine, lebo sa pozeráme na film. Prostredie, farby, miesto – na všetkom záleží a pri niektorých snímkach sa to dosť podceňuje. Ale to nie je prípad Petra Bebjaka. Nakrúcali sme na krásnych miestach, či už v kúpeľoch, alebo neskôr aj v dekoráciách v štúdiu. Preniesť tú atmosféru do kina, je osobitná kapitola. Atmosféra sa dá aj vyrobiť a niekedy to, čo je pôsobivé na pľaci, sa na plátno neprenesie a, naopak, niečo, čo sa umelo vytvorí, funguje lepšie ako realita. Je to také kúzlo filmového rozprávania, ktoré je nevyspytateľné.
Máte rada žáner mysteriózneho trileru alebo hororové filmy?
Mám aj nemám. Rada pozerám psychologické drámy. Mám rada, keď sa vo výsledku ukáže, že mystika nie je mystika, že tam je logická príčina.
Čiže ste racionálny typ?
Asi som. Špeciálne pri filmoch ma ten mystický rozmer dokáže rozčúliť, pretože mám pocit, že tvorcovia nevedeli, čo s tým. V Smršti sa mi veľmi páči, že si spätne dokážeme presne povedať, prečo sa konkrétne veci udiali. Aspoň ja to tak chápem a takýto typ filmov mám rada. Horory ma doslova vyčerpávajú. Cítim sa z nich unavená, sledujem ich v kŕči, pretože sa bojím. Ale dočítala som sa – a tiež tak vediem kampaň na náš film – že pri sledovaní hororov sa človek namáha a páli kalórie. Je to zhruba 41 kalórií za hodinu. Čiže týmto pozývam všetkých divákov, ktorí chcú niečo zhodiť, aby sa prišli pozrieť na náš film. (smiech)
Čítajte viac Som vďačná za všetky mrchy, ktoré som hrala. Vďaka nim som silnejšia, hovorí Barbora Švidraňová
Vy musíte ale kalórie páliť inak, lebo som sa dočítal o vás, že strach neuznávate. Nazvali ste ho „zbytočná odbočka od životného šťastia“.
Strach je užitočný iba vo chvíli, keď vás ochráni pred nebezpečenstvom. Takúto formu rešpektujem. Strach, ktorý si spôsobujeme sami nadbytočným premýšľaním, alebo ten, ktorý prichádza od iných ľudí a my mu dovolíme nás vyľakať či zatlačiť do kúta – taký strach odmietam. Mám v sebe vakcínu, ktorá mi dovoľuje vidieť akýkoľvek typ manipulácie alebo zastrašovania.
Znamená to, že do všetkých nových vecí – či už v rámci profesie, alebo osobných rozhodnutí – vstupujete bez obáv?
V podstate áno. Ak chce človek niečo robiť, mal by to skúsiť aj za cenu určitého diskomfortu. Keď som mala strach z hĺbok a mora, odišla som na mesiac na loď, pretože to bol spôsob, ako sa obavám postaviť a vyriešiť ich. Strachu, ktorý je reálny, má človek čeliť. Umelo vybudovaný si netreba púšťať do života.
Foto: Česká televízia
A čo materinský strach? Ste mamou troch detí.
To je úplne iná kapitola. Teraz o tom veľmi rozmýšľam, pretože jedno dieťa mám už za pubertou, druhé niekde uprostred a tretie fáza puberty ešte len čaká. Človeka to vedie k rekapitulácii, čo všetko spôsobí materstvo vo vašom živote. Nedá sa to veľmi opísať, aký obrovský je vlastne materinský strach. Samozrejme, že príde naplnenie, láska, zmysel, ale strach, ktorý človek získa s každým dieťaťom, je bremeno. Ak by som to mala človeku sprostredkovať, obávam sa, že by sa už deti nerodili.
Našli ste mechanizmy, ktorými to dokážete ovládať? Predpokladám, že ani materským obavám nechcete podliehať a podriaďovať sa im.
Musíte sa o seba v tom strachu starať a stále sama sebe tlmočiť, že všetko nakoniec dobre dopadne. Že vaše deti sú šikovné a vybavené rozumom, dá sa im veriť, a tak ďalej. Musíte si vedome prekričať v hlave hrozný hlas, ktorý vám tam vysiela fantazijné obrazy skazy. Ale je nutné na tom stále pracovať.
Pred pár týždňami vyvolal rozruch príhovor animátorky Darie Kashcheevej na vyhlásení cien Český lev. Hovorila o náročnej pozícii žien v tvorivom priemysle a o tom, ako sa nevychádza v ústrety ženám umelkyniam, ktoré sú zároveň matkami. Ako to vnímate?
Ešte sa ma na to nikto nepýtal, a pritom to naozaj bola téma, ktorá zdvíhala ľudí zo stoličiek a pokrievky z hrncov vo všetkých domácnostiach. Mrzí ma, že si teraz budeme pamätať Dariu ako ženu, ktorá na Českých levoch hovorila o materniciach, vaječníkoch a podobne. Nemali by sme zabúdať, že je držiteľka Oscara, žena, ktorá má tvorivý mandát sa takto vyjadrovať. Ale aj ona by sa mala vojsť do jednej minúty, pretože živé prenosy stoja peniaze, je tam kvôli filmu, za ktorý dostala cenu, a to sú všetko veci, ktoré by mal mať človek v hlave. Moja otázka znie, od koho žiada výhody a zmeny. Ak ide o systémové zmeny, možno by sa tam našiel priestor, no nežiadame o ne na Českých levoch. A potom je tu ďalšia vec, s ktorou nemôžem súhlasiť – napriek tomu, že sa považujem aj za feministku a emancipovanú ženu. Na mňa nikdy nikto nevytváral tlak, aby som si vybrala medzi deťmi a kariérou. Je to iba v hlave – je to tlak, ktorý si človek spôsobuje sám. Mám tri deti a nemám úplne márnu kariéru. Odmietam stanovisko, že by ma definovalo iba to, že mám maternicu. Ak by platilo, ako to pomenúva Daria Kashcheeva, potom som aj ja obe veci robila zle. Aj materstvo, aj herectvo, pretože mám oboje. Päťdesiat na päťdesiat, a to znamená, že asi ani jedno nie je na sto percent. Takto to nemôžete postaviť. Ako žena vo filmovom priemysle som nikdy nezažila tlak na to, či môžem, alebo nemôžem byť matka. Zo strany producentov, ľudí od filmu či českej štátnej verejnoprávnej televízie neprišiel ani raz v mojej kariére útlak alebo odstrkovanie. Ide to, mať deti aj točiť filmy.
Nemuseli ste preto niečo obetovať?
Ak ste rodičom, keď ste v práci, tak nie ste s deťmi, a keď ste s deťmi, nie ste v práci. Je to jednoduchá rovnica, ktorá tam bude platiť vždy. Je jedno, či pracujete ako predavačka, lekárka, herečka, alebo filmová strihačka. A ak hovoríme o rovnoprávnosti, týka sa aj mužov. Kto zarába viac, chodí viac do práce, kto zarába menej, je častejšie doma. Určite pomôže mať dobrého partnera alebo rodinu, o ktorú sa môžete oprieť. Alebo sa pripraviť na to, že to bude zložité. Vnútorne mám nastavené, že ak niečo chcem, urobím všetko pre to, aby veci fungovali. Samozrejme, že si to pýta nejakú obetu, ale bez nej to nepôjde. Život nie je prechádzka ružovou záhradou.
Čítajte viac Buďte režisérka, ale neukážte mužom, že zarábate viac ako oni... Prečo autorky filmu Barbie vynechali na Oscaroch? Je to len ďalší dôkaz patriarchátu?
Máte vynikajúci vzťah s vlastnou rodinou, vašou mamou, so sestrami Lelou a Ester aj s bratom Felixom. Vaše vlastné deti zdedili rodinnú súdržnosť?
Sú ešte v takom období, že každý je trošku inde, sú trochu rozstrelené na rôzne strany. Ale čo človeka obklopuje a v čom vyrastá, potom reprodukuje vo vlastnom živote. Je to súčasť ich genetickej výbavy, pretože strávili polovicu svojho života na veľkých rodinných oslavách.
Z rozhovorov s vami srší pocit, že ste súdržná rodina. Ale ako medzi vás zapadnú napríklad noví partneri, priateľky či priatelia vašich detí?
U nás v rodine – čo je asi zjavné – panuje dosť silný matriarchát. Otec už nežije, mama je ozajstný generál, my sme tri sestry – a partneri prichádzajú a odchádzajú. Mama vždy hovorila, že sú to iba externisti (smiech). Máme úžasný termín, ktorý sa používa na môjho muža – odvodený z kníh o Harrym Potterovi. Voláme ho podľa nich Chlapec, ktorý prežil. Stále pri nás zostáva a je taký stabilizačný prvok našej rodiny. Partnerov, ktorých si prinášajú deti, berieme bez rozdielu. Aj partneri, ktorí odišli a majú ďalšie deti, sú vítaní. Chceme všetko, pretože čím je nás viac, tým je to lepšie.
Foto: Martin Hesko
Nebolo by nám lepšie ako spoločnosti, keby sme žili práve takto? Komunitne a bez zbytočných konfliktov, v snahe o zmier a súdržnosť.
Jasné, že bolo. Ale to sa nedá lámať cez koleno. Dlho som si myslela, že všetci žijú tak ako naša rodina. Že sa ľudia majú radi a chcú byť spolu. Po rokoch mi došlo, že to tak nie je. Podľa mňa by sa vzťahy s bývalými partnermi a ich rodinami mali niesť v čo najpriateľskejšej atmosfére, ale do hry vstupujú rôzne vášne, potreby alebo otázky. Ľudia sú zranení, nedokážu s tým pracovať, nemajú na to emocionálnu či mentálnu kapacitu. Čiže nemôžete podobné fungovane nariadiť ani ho od ľudí žiadať.
Okrem Smršte príde tento rok do kín aj film Karavan, ktorý ste nakrúcali v Taliansku. Stvárňujete v ňom mamu chlapca s Downovým syndrómom. Zmenila rola nejakým spôsobom vaše hodnotové nastavenie v rámci vlastného materstva?
Skôr hovorím, že som si tam zaobstarala štvrté dieťa, pretože môj filmový syn David je neskutočný a zázračný. Vravela som, že to bolo ako každý deň stretnúť jednorožca. Ľudia s Downovým syndrómom sú takí „šťastkovia“, vždy pripravení na to, aby sa smiali a aby bolo všetko dobre. Sú to také slniečka. Ten čas s Davidom bol krásny a zároveň náročný, pritom on bol veľmi schopný, fakt tvrdo na natáčaní pracoval. Vôbec nešlo o jednoduché veci, ktoré sme spolu museli prežiť. Z toho natáčania som sa ešte úplne nevypla a asi sa v istom zmysle nikdy nevypnem. S Davidom si volávame a vídame sa.
Chodí už aj na spomenuté rodinné oslavy?
To zase nie, lebo on má poriadne nabitý program, je to športovec a atlét. Skôr ja sa prepájam s jeho svetom, napríklad im pomáhame financovať ich preteky alebo sa snažíme hľadať sponzorov. Svet ľudí s Downovým syndrómom ma pohltil, sú to úžasné bytosti, ktoré si zaslúžia viac pozornosti a inklúzie do spoločnosti. Je radostné s nimi tráviť čas a každému to odporúčam.
Keď spomínate inklúziu, prijímate filmové projekty aj preto, že okrem hereckého obohatenia v nich hľadáte rozmer, ktorý môže byť istým spôsobom angažovaný?
Ak by som povedala áno, asi by som sa trochu predvádzala a chcela zneužiť celú tému. Nepremýšľam o tom a ani mi nenapadlo, keď sme začali točiť, že z toho vzniknú nejaké ďalšie nadstavby alebo potreby sa angažovať. Ale prišlo to práve cez Davida a jeho mamičku, ktorá má okrem neho ešte dievčatko s Downovým syndrómom v pestúnskej starostlivosti – obaja sú medailisti, reprezentanti Českej republiky. Keď vidíte, ako s nimi žije, ako sa im venuje, človeku otvorí nový svet. Potom vidíte ďalších dobrovoľníkov, ktorí s nimi trénujú – fyzioterapeuti, tréneri, všetko ľudia, ktorí to robia viac-menej vo voľnom čase a za svoje vlastné peniaze. Vtedy si hovorím, prečo to tak je, keď máme športové agentúry, všetky možné druhy sponzorovania… prečo peniaze a pomoc nedostávajú títo naši „dowňáci“, ktorí sú naši najveselší reprezentanti. S našimi akciami aspoň trochu vieme pomôcť, aby sa o téme viac hovorilo, aby sa nad tým niekto zamyslel. A možno motivujeme iných prispieť aspoň symbolickými sumami, aby mohli títo ľudia žiť – a právom – plnohodnotnejší život.
Film Karavan je označovaný ako road movie. V roku 2024 uplynie presne 30 rokov od premiéry filmu Jízda, vášho prvého road movie. Bude Karavan posledný alebo len druhý?
Mne sa trochu prieči hovoriť tomu road movie, ale je pravda, že veľkú časť filmu ideme v aute. Tak ten názov tomu patrí, hoci si z toho robím aj žarty. Keď sa povie road movie, človek očakáva, že na plátne bude zábava a motoresty po ceste. Ale Karavan je veľmi zvláštnym typom tohto filmového podžánru. Je to veľmi intenzívny príbeh. Materská odysea, keď človek utečie od seba, aby našiel sám seba. Príbeh, v ktorom sa chce moja postava oddeliť od materstva, aby zistila, že toho nikdy nebude schopná a že to tak ani nemá byť.
Hovorí sa, že správny dialóg je taký, z ktorého obe strany odídu trochu zmenené. Platí to aj pre vzťah herec a postava? Dokáže vás správny charakter na plátne zmeniť ako Annu Geislerovú v súkromí?
Keď človek niekoho stvárňuje, mal by o ňom niečo vedieť. Nemôže to všetko brať zo seba, to proste nejde. V rámci hľadania, kto to je, sa síce ako herec nemusíte zmeniť, ale mali by ste chápať, čím prispievate vy sám a čo treba nájsť inde. Robíme herecké workshopy, kde ľuďom ukazujeme, že sú stovky spôsobov, ako objaviť pravdu, ktorú kamera potrebuje. Jednu z takých metód predkladáme v až prehnanej forme: máte napríklad päťdesiat charakterových otázok – z akej rodiny je vaša postava, odkiaľ pochádza, či má súrodencov, či bola v škole šikanovaná, alebo či niekoho šikanovala a tak ďalej. Je to dotazník, po ktorého vyplnení zistíte, že sa už nemôžete veľmi spliesť v tom, kto váš charakter je. Zároveň si ale môžete vymýšľať špecifické otázky. Keď niekoho hrám, hovorím si veci typu „ona určite v noci chodí vyžierať chladničku“. To je pre mňa tiež charakterová črta. Keď niekoho takto vybudujete, nejakým spôsobom postavu osídlite a to vás trochu zmení. Čiže v rámci príprav sa herec mení, ale zároveň sa mení trochu aj postava tým, že do nej konkrétny herec vstupuje.
Vyžierať v noci chladničku – to robí asi dosť ľudí. Nesnažíte sa pre postavy nájsť aj niečo úplne špeciálne, doslova exotické?
Nemusia to byť exotické veci. A ani to vyjedanie chladničky vy ako divák neodhalíte ani ho neuvidíte vo filme. Je to pre mňa ako herečku ilustrácia konania charakteru, možno slabej vôle alebo nejakej vášne. Je to tajomstvo a nemusí sa o ňom nikde hovoriť. Hľadať vnútorné obyčajné veci je dôležitejšie, ako hľadať nejaké efekty, väčšinou sa pridajú samy neskôr.
Veľa filmov, ktoré nakrúcate, vychádza z knižných predlôh – napríklad aj Smršť nadväzuje na populárnu knihu slovenského autora Jozefa Kariku. Sama tiež píšete knihy. Tvoríte ich s tým, že ich vidíte ako film?
Áno. V decembri mi vyšla poviedková kniha Co tě nezabije a všetky poviedky, ktoré som napísala, vidím ako film. Niektoré z nich by išli naozaj dobre natočiť.
Na to sa vás opýtali v jednom rozhovore – či by ste si zahrali vo filme podľa vlastnej poviedky. A vaša odpoveď bola…
(úsmev) … že by som skôr taký film chcela režírovať.
Takže nová cestička, po ktorej sa Aňa Geislerová možno vydá?
Veľmi by ma to bavilo a zároveň by som sa naozaj bála. Ale to je presne ten typ strachu, ktorému by som chcela čeliť a poraziť ho. Myslím si, že ak by niekto chcel sfilmovať moje poviedky, jednu by som si zrežírovala. Sú to tiež také podivné polohorory. A sú pomerne pitoreskné, možno by to pomohlo schovať v nich nejednu moju chybu.
Anna „Aňa“ Geislerová
Narodila sa 17. apríla 1976 do rodiny japonológa a výtvarníčky. V roku 1991 získala svoju prvú filmovú rolu vo filme Pějme písěň dokola v réžii Ondřeja Trojana. Nasledovalo Requiem pro panenku od Filipa Renča a aj prvý skutočný úspech. Rýchlo sa dostala do povedomia divákov, kritikov aj režisérov. Patrí medzi najobsadzovanejšie české herečky a jej filmografia obsahuje niekoľko desiatok titulov. Spomenúť určite treba Želary, Štěští, Kráska s nesnázích, Medvídek, ale tiež napríklad Fair Play a Nevinnost. Menšiu rolu si zahrala vo filme Slúžka Mariany Čengel Solčanskej či v projekte Amnestie od Jonáša Karáska. Je držiteľkou piatich cien Český lev, čo z nej robí rekordmanku. Má tri deti a jej manželom je režisér Zdeněk Janáček.