Už viac ako rok vystupuje v hudobnom svete pod pseudonymom Adonxs. Víťaz „česko-slovenskej“ Superstar z decembra 2021 žije v Prahe, ale pravidelne sa presúva medzi Českom aj Slovenskom. Má vystúpenia, minikoncerty na súkromných akciách či reklamné spolupráce a do toho pridáva nahrávanie skladieb či nakrúcanie videoklipov. Naposledy napríklad k singlu No Common Measure. V auguste, už v nedeľu 13. augusta, ho čaká dôležité a možno zlomové vystúpenie v hudobnej kariére. Predstaví sa na budapeštianskom hudobnom festivale Sziget.
S Adamom sme sa zhovárali ešte v máji tohto roka v relácii Ide o nás,ktorej záznam si môžete pozrieť nižšie. Z nej vznikol aj prepis rozhovoru, ktorý vyšiel v Pravda Magazíne.
Zvyčajne sa predpokladá, že prvé mesiace budú víťazi šou, ako je Superstar, Voice a podobných, na roztrhanie. Až čas otestuje, ako si poradia s kariérou. Zdá sa, že vám sa zatiaľ darí veľmi dobre.
Sám som šiel do súťaže s nastavením, že možno to budú tri-štyri mesiace, keď bude o mňa záujem. Po víťazstve som sa snažil udržať momentum, aby netrvalo len dajme tomu pol roka od súťaže, ale čo najdlhšie. Síce vďaka tomu bolo minuloročné pracovné tempo vražedné, ale asi sa to oplatilo. Výsledkom je viac práce, bookingy na vystúpenia aj festivaly. Ako umelec som sa etabloval na česko-slovenskej scéne.
Víťazi speváckych súťaží práve túto fázu nie vždy zvládnu. Čo pripravilo najviac vás?
Bola tu istá životná skúsenosť, skúsenosť v hudobnom priemysle, keďže som do súťaže nevstupoval ako hudobný nováčik, ale mal som aj nejaký background. Či už zo školy z Londýna, alebo z hrania s kapelou v minulosti. Určité nastavenie mi dala škola v Británii, ktorá človeka pripravuje nielen na tvorbu, ale aj takzvaný šoubiznis a to, čo so sebou prináša. Či už je reč o vystupovaní pred kamerou, prezentácii na pódiu. O tom, ako komunikujete s publikom. Ako robíte rozhovory, a tak ďalej. Zároveň si myslím, že to bola veľká zhoda okolností, a pri programoch, ako je Superstar, vždy záleží aj na tom, čo človek prinesie, aká pesnička mu sadne, akú si vyberie.
No bez talentu by to asi úplne nešlo. Alebo šlo?
Musí to byť perfektná zmes všetkého. Aj správne načasovanie, aj sa musíte zapáčiť ľuďom. Asi je ideálne, aby ste mali aj príbeh, či už pred sebou, alebo za sebou. A potom spomenutý talent.
Čítajte viac Byť angažovaný môžem aj tým, že ľudia vidia, s kým a ako žijem, vraví Adam Pavlovčin
Mali ste odmalička podporu v tom, aby ste sa umelecky rozvíjali?
Skôr by som povedal, že doma podporovali akékoľvek moje rozhodnutie. Či by som bol právnik, smetiar, model, spevák, tak by to bolo jedno.
To je stav ideál. Niečo podobné si želá každý tínedžer.
Áno, a som za to skutočne vďačný. Ale môže to byť aj dvojsečná zbraň, že vlastne máte zrazu tisíc možností, a nedokážete si vybrať. Každopádne som určite pociťoval akúsi stigmatizáciu umenia na Slovensku alebo na školách. Aj ja sám som až do osemnástich rokov považoval hudbu iba za svoj koníček – niečo, čo nikdy nemôže byť profesiou. Vlastne som kvôli tomu ani nešiel na konzervatórium. Chcel som mať istotu, že si radšej spravím bilingválne gymnázium, budem popritom chodiť na spev, na klavír, na tanec, herectvo a všetko, ale chcel som mať poistku, keby som išiel študovať, dajme tomu ekonómiu, psychológiu.
Čo by ste teda robili, keby ste neboli spevákom?
Keď som dokončil strednú školu v Bratislave, študoval som vizuálne umenie a kurátorstvo asi tri mesiace v Prahe. Tam som zistil, že to vôbec nie je niečo, čo ma napĺňa, baví. Bolo to skvelé, ale veľmi teoretické. Chcel som niečo praktické, a až tam skrslo rozhodnutie, že zariskujem a pôjdem študovať hudbu. Vybral som si mekku popovej hudby – Londýn. A moja rodina ma opäť podporila ako vo všetkom.
Ak sa u nás niekto venuje hudbe v krajine, ako je Amerika alebo Veľká Británia a potom sa vráti, objavujú sa aj uštipačné komentáre, že tam veľkú kariéru nespravil a musel naspäť domov. Naopak, mne sa zdá bystré, keď si človek včas uvedomí, že predsa len ten Londýn či Los Angeles sú velikánsky rybník, a ak má niekto talent, tak práve asi treba začať tu.
Ono celé vyplynulo zo situácie. Nevedel som, či sa budem vracať, či budem zostávať v Londýne. Určite prvotný plán bol ísť na školu a skúsiť, či sa podarí – či už nejaká spolupráca s väčším umelcom, alebo či sa tam človek dokáže etablovať. Stále si myslím, že dokáže, ale určite to trvá dlhšie ako v Česku a na Slovensku. Sme menšie krajiny. Ľudí, ktorí sa venujú umeniu, je tu menej, takže aj rivalita môže byť menšia. Výhodou zároveň bolo, že som zažil veľké mesto, nabral tam obrovskú inšpiráciu, a potom ju aplikoval v našej krajine. Možno som si len vybral takú opačnú taktiku, že najprv sa etablovať práve takto lokálne, alebo národne, a potom vystrkovať rožky ďalej, do Európy, a prípadne sa vrátiť naspäť na anglický trh. Tejto ambície sa nevzdávam.
Nikdy ste nemali pochybnosti, či Superstar bude správna cesta? Istú dobu bola Superstar vnímaná negatívne, že je to vlastne len šou na efekt a do televízie a po skončení nedeľňajších prenosov sa celá nablýskaná paráda končí.
Jasné, že tento názor sa ku mne dostal. Zároveň však verím, že pokiaľ niečím neprejdem sám, tak neviem. Názor si utváram až po vlastnej skúsenosti. Televízny formát sa vyvinul a posunul. Vôbec sa nehanbím za nálepku Superstar. Aj vďaka ľuďom, ktorí sa hlásia v dnešnej dobe do podobných formátov, sa mení aj tá nálepka. So Superstar sa kedysi spájala predstava, že musí ísť o amatéra, z ktorého sa stane hviezda. Ale taký vzorec vo svete už dávno neplatí a postupne zmeny prijalo aj Slovensko a Česko. Superstar už nemusí byť človek, ktorý sa len naučil spievať v sprche, a spravíme z neho hviezdu, môže to byť človek, ktorý už má nejakú skúsenosť a rozhodne sa využiť platformu súťaže, aby sa dostal k väčšiemu publiku, a aby sa publikum zároveň dostalo k jeho hudbe a tvorbe, ktorá mohla byť už zárodkom pred samotnou súťažou. Aj preto sa veľmi teším na ďalšiu sériu a nové tváre v Superstar.
Keď ste do súťaže šli, dali ste si nejaké mantinely, čo robiť? Alebo čo nerobiť?
Mal som iba jeden – povedal som si, že nechcem ani ubrať, ani pridať oproti tomu, čo som už robil v Londýne. Chcel som zostať na rovnakej vlne toho, ako by som vystupoval alebo sa prezentoval, ak by som zostal v Londýne. Ako by som tam pristupoval k výberu skladieb, k výberu outfitov, k celkovej prezentácii. Nechcel som sa štylizovať do niečoho, čím nie som.
Čiže ste chceli Slovákom predviesť svoje autentické JA?
(smiech) Nechcel som používať slovo autentické – niekedy sa mi zdá, že ho v médiách už mám asi vytetované. Ale áno, v podstate tak by som to povedal.
Čítajte viac Buďte, kým naozaj chcete byť, odkazuje víťaz Superstar! Z Pavlovčina je Adonxs
Prekvapilo vás, ako diváci reagovali? Režisér Pepe Majerský povedal, že si nevie predstaviť, že pred desiatimi rokmi by vyhral niekto ako Adam Pavlovčin. Napríklad aj kvôli tomu, že máte extravagantný štýl a že sa hrdo hlásite ku queer komunite.
Priamo či nepriamo – táto otázka padala stále a neraz som sa ju pýtal aj sám seba. Človek to tak možno pociťuje v pozadí, že aha, toto možno nebude pre slovenského diváka. Ale len preto, že to tak máte navnímané z okolia alebo preto, lebo sa vás na to ľudia pýtajú. Keď už ste v samotnej súťaži, nemáte veľmi čas riešiť podobné dilemy. Idete do toho a čakáte, či to bude fungovať, alebo nie. Každopádne, určite som – nech to znie akokoľvek klišé – nerátal s výhrou. Nerátal som ani s tým, že sa dostanem do top štvorky. Akurát som veľmi túžil ísť do druhého kola, lebo som vedel, že tam budem tancovať. Mal som krátkodobé méty, ktoré mi vždy pomohli dostať sa ďalej, ďalej, až na úplný koniec.
Ak ešte zostaneme pri queer a LGBTI komunite, nelimitovalo vás trochu, že si tento fakt médiá vybrali ako jeden z kľúčových a začali naň možno až trochu príliš upozorňovať?
Do určitej miery je skvelé, že sa práve táto otázka alebo konverzácia otvára. Hovoril som to už vo viacerých rozhovoroch, ale keď som pozerával prvé superstar, keď som vyrastal, nemal som v slovenskom šoubiznise žiaden idol, ku ktorému by som vzhliadal. Teraz sa nechcem dávať do pozície – vzhliadajte ku mne – to vôbec nie, ale keď si predstavím opačnú situáciu, že mám pätnásť rokov, a teraz vidím, že nejaký queer chlapec vyhrá v Superstar… určite by mi to veľmi pomohlo na mojej ceste k sebapoznaniu a možno k nejakému coming-outu a sebaprijatiu. Takže na jednej strane si myslím, že to je super, ale zároveň si uvedomujem, že to môže mať aj opačný efekt. Ľudia si vás budú spájať iba s touto tematikou. Zabudnú, prečo ste vyhrali, že išlo o hudbu. Rozumiem, že opakované zdôrazňovanie môže byť potom pre niekoho až otravné. Aj pre mňa samého by bolo otravné, keby sme dookola riešili len to, že som kvír, alebo inak orientovaný. Vždy je to tenký ľad, a sám veľakrát hľadám balans aj pri rozhovoroch s médiami. Ako veľmi na to upriamovať, do akej miery prinášať túto tému a či to je vôbec nutné. Pretože už som momentálne do nejakej miery verejná osobnosť a ľudia môžu vidieť presne to, s kým idem na večeru, koho prezentujem na Instagrame a tak ďalej.
Keď sa na to pozrieme aj z hľadiska, že ste verejná osoba – v súvislosti s umelcami, a špeciálne keď patria k nejakej menšine, sa často predpokladá istý typ angažovanosti. Niekto si ju samozrejme zoberie za svoju, niekomu ju viac podsúvajú médiá a niekto s ňou úplne nesúhlasí, netúži byť angažovaným človekom. Vy ste angažovaný?
Myslím si, že áno. Teším sa, koľko priestoru som dostal a som vďačný za to, že mám platformu, v rámci ktorej dnes môžeme rozoberať aj menšinové témy. Zároveň chcem, aby to bolo celistvé. Aby to nebolo iba jednostranné.
V komunikácii s médiami už nevystupujete len ako Adam Pavlovčin, zvolili ste si pseudonym Adonxs. Čo stálo za týmto rozhodnutím?
Adonxs existoval dávno, už v Londýne. Bolo to moje pódiové meno, ktoré som použil aj pri bakalárskej práci. Skladala sa z praktickej aj z písomnej časti, a ten koncept pseudonymu vychádzal z gréckej mytológie. Je v ňom ukrytých viacero úrovní, ale podstatou bolo, že to meno mi vytvára akúsi asociáciu so sebavedomím a s dokonalosťou, ktorú možno práve kedysi bájny Adonis vyžaroval. Snažil som sa ich nájsť na pódiu a v mojom prejave, ktorý som na začiatku hľadal, formoval. A zároveň som chcel nejaké cool pódiové meno – zapamätateľné a také, ktoré môže fungovať aj za hranicami. Zrodil sa Adonis, a potom sme pridali písmeno X. Keď ho takto zadáte do Google, vyskočím vám ja a nie grécka mytológia (smiech). X zároveň stelesňuje neznámu ako v rovnici. Môžete si do nej doplniť čokoľvek.
Aká je pred vami najbližšia rovnica s neznámou x na vyriešenie?
Momentálne veľa technických záležitostí ohľadom festivalov. Určite to nie je moja silná stránka, tieto technické záležitosti, a rád sa spolieham, či už na svoju kapelu, alebo na ľudí, ktorí sa v tom vyznajú viacej. Nie vždy mám týchto ľudí na dosah, takže momentálne je to aj najväčšou ťarchou. Aby všetky festivaly dopadli aj po tej technickej stránke tak, ako si predstavujem. Pretože nerobíme vždy úplne najľahšie vystúpenia.
V zozname máte festivalov niekoľko, ale v auguste vás čaká vystúpenie na Szigete. To je asi veľká vec.
Nepochybne to bude vrchol môjho koncertného leta a doterajšieho profesionálneho pôsobenia. Sziget v Budapešti je v podstate druhý najväčší komerčný festival po Glastonbury, takže sa veľmi teším. Aj z toho, že nehráme v slote o druhej, o tretej, ale sme na pódiu od piatej do šiestej. Vystúpim s kapelou aj s tanečníkmi, vlastne s celým mojím tour setom v plnej kráse. A dúfam, že tam získam veľa ďalších fanúšikov a poslucháčov.
Čítajte viac Pavlína Pořízková: Mám 58 a myslím si, že sa už poznám. Snáď nebudem o rok plakať, že som sa splietla...
Festivaly a živé vystúpenia sú súčasť umeleckého života, nutnosť pre spevákov kontakt s publikom, ale čo vlastne v 21. storočí, v roku 2023, je ešte zásadné, aby si umelec udržal fanúšikovskú základňu a pozornosť?
Venovať sa všetkým zložkám. Nie je to vždy len koncert, nie je to vždy len album, len Spotify, len Instagram, je to vždy všetko dohromady. Pre mňa to je tiež nejaké budovanie značky. Aj Adonxs je nejaká estetika, značka, niečo, čo si s tým človek okamžite spojí. Tak, ako keď si predstavíme Lanu Del Rey, tak hneď máme nejakú danú estetiku, ktorú práve ona vytvorila. Či už koncertmi, prezentáciou, zvukom, albumom, všetkým. Je veľmi dôležité, keď má umelec identitu, a ľudia si vedia hneď s ním asociovať niečo špecifické alebo zaujímavé. Možno tak s ním aj dlhšie zostanú. Ale koncerty majú pre mňa špeciálne miesto. Minulý rok som nemal čas reflektovať, čo všetko sa udialo po mojom víťazstve. Až prvé mesiace tohto roka sa mi to rozležalo a uvedomil som si, že úplne najviac si dokážem ako umelec užiť vlastné koncerty. Sú to chvíle, kedy sa vytvorí úplne iná realita. Ľudia sú tam v takej obrovskej bubline a mňa spojenie s nimi dobíja. Stálo to veľa práce, ale energia sa vráti naspäť viacnásobne. Aj keď koncerty možno nie sú najzárobkovejšou zložkou hudobnej kariéry, žijem z nich energeticky a motivujú ma ísť ďalej a fungovať v tých ďalších zložkách.
Viete si predstaviť, že možno v budúcnosti, o päť, desať rokov, sa úplne zmení vaša estetika, hudobný prejav, celý príbeh, ktorý sa teraz za Adonxsom skrýva, a začnete s niečím úplne novým?
Toto sa asi nezmení. Každopádne, keď si všímame iných umelcov, aj oni prechádzajú určitými fázami a myslím si, že aj ja sám budem experimentovať. Či už hudobne, alebo v rámci vizuálnej prezentácie – možno budem mať veľkú bradu alebo budem holohlavý (úsmev). Ale Adonxs to bude už asi stále, bol by veľký krok späť, keby som chcel toto meniť. No verím, že aj v mojej hudobnej budúcnosti sa budú striedať etapy a éry.