Pricestovali ste do Bratislavy uviesť nový film Ako prežiť svojho muža. Potešili vás reakcie divákov na slávnostnej premiére? Aké dojmy máte?
Bola to vlastne svetová premiéra. Nikto iný náš film ešte nevidel, takže slovenské publikum bolo testovacie a pre nás veľmi dôležité. Prvýkrát sme počuli a videli reakcie ľudí, pre ktorých sme film točili. Dojali ma, pretože ľudia sa smiali na miestach, kde sme chceli, aby sa zasmiali a boli dojatí tam, kde sme chceli, aby boli dojatí. Emočne to bolo pre mňa naozaj pekné a skutočne ma teší, že som si to mohla užiť so slovenskými divákmi. Na krátkej diskusii po filme nám niektorí z nich povedali, že by film chceli vidieť znovu…
Čítajte viac Z pikantnej knihy, ktorú milujú aj Slovenky, je film: Bernášková a jej návod, ako prežiť muža prilákal Schindlerovú aj krásku z Dunaja
To je asi jedna z najlepších reakcií diváka, ak túži film vidieť ešte raz.
Chcú si znova užiť môj príbeh, nič krajšie som si nemohla želať.
Film Ako prežiť svojho muža vychádza z rovnomennej knihy, ktorú ste napísali. Keď ste na nej začali pracovať, bolo už jasné, že všetko raz diváci uvidia v kine?
Vtedy nebolo jasné vôbec nič, ani to, či z toho naozaj bude kniha (úsmev). Príbeh začal vznikať pred troma rokmi v takej zvláštnej situácii. Nikdy som nemala ambície písať. Na základnej škole mi hovorili, že som trochu hlúpa na češtinu, takže by som si ani nedovolila písať, pretože pani učiteľka mi predsa povedala, že som hlúpa. Nemala som vôbec žiadne ambície napísať knihu. Môj otec však ochorel na nevyliečiteľnú chorobu, starala som sa o neho a vedela som, že to bude na nejakú dobu, trebárs na rok. Hereckú prácu som musela odstaviť na druhú koľaj, chodievala som len po večeroch odohrať do divadla to, čo som mala ako herecké záväzky, ale nepridávala si žiadnu novú prácu. Bolo to nesmierne frustrujúce – nemohla som zo seba pustiť žiadnu kreativitu, nemohla som točiť ani skúšať, pretože otec potreboval veľa starostlivosti. My herečky, ale asi celkovo ľudia v kreatívnych povolaniach, sme ako deti, čo potrebujú športovať. Vždy hovorím, že sme ako dostihový kôň, musíme behať, musíme sa hýbať a musí to ísť von. Vtedy som si sadla k počítaču. Doma som povedala, že potrebujem ísť tiež do práce, čo znamená, že som si vzala počítač, išla som do kaviarne a tam som písala. Vôbec som nemala ambíciu, že by to niekde vyšlo alebo že z toho raz bude kniha.
Kedy sa to zlomilo?
V nejakom rozhovore som povedala – keďže som nemala žiadne iné nové projekty, o ktorých by som mohla hovoriť – že píšem knihu. Ozvalo sa vydavateľstvo, chcelo vidieť úryvok a všetko sa rozbehlo. Povedali mi, je to super, dopíšte to a potom mi to vydali.
Písať ste teda začali viac sama pre seba a ako svoj spôsob sebarealizácie. Ale niekto vám musel povedať, že to je dobré ešte predtým, než sa ozvali z vydavateľstva, nie?
Bol to môj manžel (pozn. redakcie Rudolf Merkner, scenárista a režisér, ktorý tiež režíroval film Ako prežiť svojho muža). Hanbila som sa a nechcela mu najprv nič ukázať – viete, on je skutočne skvelý a v Česku oceňovaný scenárista. Ale keď som mu ukázala pár kapitol, hovorí mi – to je fakt dobré. Moja prvá reakcia bola, že to hovorí len preto, lebo ma miluje. Ale on mi kontroval s tým, že sa slovami živí celý život a dokáže rozpoznať dobrý text. Vďaka nemu som nabrala trochu sebavedomia a pokračovala som v písaní. Stále som však nemala vidinu, že by som knihu vydala. Až keď mi vydavateľstvo, ktoré si vypýtalo ukážku, povedalo, že to naozaj vyzerá ako kniha, vtedy som získala skutočnú chuť a silu to dopísať. Aj napriek istému strachu.
Akému?
Neviem, ako tu na Slovensku, ale u nás veľa herečiek píše knihy.
Mne sa zdá, že ich až tak veľa nemáme.
Tak asi majú veľa práce. V Česku je to tak, že keď herečka píše knihu, znamená to, že nie je úspešná, že prevažne nemá do čoho pichnúť. Nám herečkám, ktoré píšeme, sa trošku vysmievajú. A ja som sa bála, že sa mi budú smiať. Kniha sa však zrodila a potom sa stala taká vec, ktorú dnes beriem ako hru osudu. Kniha vyšla, neviem presne, či to bolo 21. októbra alebo tak nejako, a na ďalší deň sa zatvorili všetky kníhkupectvá asi na päť mesiacov. V Česku sme mali lockdown až do marca. Hovorila som si, že to hádam nie je možné. Mala som strach, že to moja kniha bude mať ešte viac skomplikované a že to bude prepadák, ale stal sa presný opak. Ľudia si ju mohli objednávať len on-line a oni to fakt robili. Do Vianoc sa stala bestsellerom. Vtedy mi prvýkrát napadlo, že by z nej mohol byť raz aj film.
Čítajte viac Herečky z hitu Vyprávěj po rokoch spolu na červenom koberci! Nechýbala ani jedna z najkrajších Sloveniek
Ten je na svete a vy ste ho nakrútili spoločne s manželom. Prečo práve vy dvaja?
Ozvalo sa mi niekoľko filmových produkcií, ktoré chceli príbeh sfilmovať. Ale Rudolf, môj manžel, v sebe nezaprel kreatívnu stránku svojho JA. Povedal, nie, natočíme to my. Z knihy adaptoval scenár, na ktorom pracoval rok, potom sme natočili film a teraz je moja tajná túžba spred pár rokov v kinách.
Ste autorkou príbehu a zároveň hlavnou hrdinkou vo filme. Váš manžel však knihu vzal a upravil a navyše sa posadil na režisérsku stoličku. Akú dynamiku to prinieslo do vzťahu? Nebáli ste sa trochu, že vám príbeh vezme a nebudete nad ním mať kontrolu?
Skôr sme sa báli, aby sme sa nepohádali ako psi (smiech). Samozrejme, v niektorých fázach to aj tak bolo. On je režisér aj producent a zodpovedá za filmové dielo a za to, aby fungovalo. Ja som autorka, ktorá príbeh nejakým spôsobom napísala a videla a on niečo zmenil. Ale to mi neprekážalo. K scenáru, ktorý sa ku mne dostal a na ktorom pracoval rok sám, chcel moje pripomienky. Konzultovali sme veci spolu, niečo som mu spripomienkovala, ale vlastne som ho v tej scenáristike rešpektovala, nechala mu voľnú ruku. Páčil sa mi už jeho prvý scenár. Mal asi 250 strán a výsledok napokon len 100, takže musela ísť ešte viac ako polovica preč. Ale keď máte hotový scenár, nasledujú všetky prípravy, kasting, ktorý herec koho bude hrať, ako bude vyzerať byt hlavnej hrdinky a tak ďalej. Vtedy som sa už prejavila viac a začala mu do vecí aj viac hovoriť. Museli sme vymyslieť pravidlá, aby sme si nezničili manželstvo. Povedali sme si, že čo sa týka filmu a réžie, má vždy posledné slovo on a ja ho budem rešpektovať. Ako autorka som mala poradný hlas. Z pozície herečky som ho rešpektovala tiež, bol predsa režisér. Ale musel sa naučiť dávať mi priestor, pretože ma chcel príliš režírovať. Nebolo to jednoduché, ale našli sme spôsob. Pri natáčaní sme naše manželstvo vypínali. Nehovorili sme o deťoch, o tom, čo sa deje doma. Správali sme sa veľmi profesionálne. Vo filme mám navyše troch mužských partnerov a potrebovala som, aby mali vedľa mňa svoj priestor, aby sa cítili dobre, mohli sme mať pekný vzťah a nevnímali to, že sa na nás pozerá môj manžel, napríklad pri erotických scénach.
Foto: Lucie Dvorská
V príbehu ste sa vybrali do prostredia, ktoré je vám najbližšie – do hereckého sveta. Mali ste nastavené nejaké hranice, kde ste si povedali – tam už nemôžem ísť, pretože by som možno odkryla príliš veľa alebo by sa v tom niekto spoznal?
Nemala som hranice. Bola to moja prvotina a nemala som žiadne skúsenosti s písaním, pristupovala som k tomu trochu ako ku hraniu, že čokoľvek mi napadne, to skúsim. Jednoducho som písala a písala. Myslím, že v tom je asi aj kúzlo mojich kníh. Sú autentické a odkrývajú viac, než čitateľ očakáva a je prekvapený. Áno, veľa ľudí zo šoubiznisu sa v nich nejakým spôsobom spoznáva, ale nie je to žiaden konkrétny človek. Sú to typy, ktoré sú jednoducho všade rovnaké. Nájdu sa tam snaživé herečky, laktiarky a je tam aj trošku súboj medzi českými a slovenskými herečkami. Na našom trhu je veľa slovenských herečiek, takže tam máme medzi sebou žabomyšie vojny. Ale či už v knihe, alebo vo filme sprostredkúvame všetko s humorom.
Čítajte viac Ivana Chýlková: Môžem si aj dupnúť, ale nechcem
Ivana Chýlková, ktorá hrá vo vašom filme ten vnútorný hlas Šedivku, mi prezradila v našom nedávnom rozhovore jednu veľmi zaujímavú vec. Napriek rokom, ktoré má odohraté, má ešte stále hereckých partnerov, okolo ktorých musí našľapovať, aby film plynul. Máte to tak aj vy?
Zaujímalo by ma, ako to Ivanka myslela a či aj okolo mňa musela našľapovať… Ale myslím, že nie, pretože sme si veľmi sadli. Určite sú herci, okolo ktorých sa musíte hýbať opatrne. Mám asi výhodu, že mňa si ľudia celkom obľúbia. Som hypersenzitívna, takže keď sa zoznámim s novým kolegom alebo aj keď ho už poznám, veľmi rýchlo vycítim, v akom emočnom stave sa nachádza. V tomto som ako mačka. Som schopná pomerne rýchlo odhadnúť, kedy treba našľapovať, kedy môžete byť uvoľnený alebo naopak, kedy potrebujete človeka trošku povzbudiť, podporiť, aby mu bolo dobre. Je to veľká alchýmia v tom, že nejdete do práce do banky, kde by ste si sadli k svojmu stolu a mohli mať „akúkoľvek“ náladu. My sa stále toho druhého dotýkame, komunikujeme, potrebujeme, aby sa on/ona cítili dobre a aby sme boli v pohode aj my. Keď to tak nie je, hneď sa ma pýtajú, čo sa deje.
Foto: Martin Hesko/BONTINFILM
A pri kom musíte byť ako herečka pozornejšia? Pri ženách alebo pri mužských kolegoch?
Pravdou je, že o mužov sa starám o trochu viac, pretože s nimi máte pred kamerou prevažne vytvoriť nejaký milostný vzťah.
Existuje nejaký rituál psychohygieny – sebaterapie, keď náhodou narazíte na kolegu alebo kolegyňu, pri ktorej je energia nastavená takým negatívnym spôsobom, že si to až nosíte domov? Dá sa vôbec vtedy niečo urobiť?
Áno, sú aj herci, na ktorých už z diaľky vidíte, že nie je dobré ani sa nadýchnuť v ich prítomnosti. A je to fakt nepríjemné, nedá sa s tým spraviť veľa. Párkrát sa mi to stalo. Pri natáčaní sa to prežiť dá, ale horšie je to v divadle, kde musíte s človekom hrať ešte niekoľko sezón, niekedy rokov. Ak som v pozícii, že si môžem vyberať, vždy sa snažím zistiť, kto hrá v projekte, do ktorého ma oslovili. A je to pre mňa ešte dôležitejšie, než to, aký je scenár. Keď som bola mladá a niekto zo starších hercov povedal niečo podobné, hovorila som si, že sú rozmaznanci. Myslela som si, že by mali byť pokorní. Vôbec som nerozumela, prečo si vyberajú, podľa toho, kto tam hrá. Dnes tomu úplne rozumiem. Život je fakt krátky, čas v práci je poriadne dlhý, trávime ho tam veľa a keď tam ešte máte nejakého hnusáka, tak vám fakt pokazí kus života. Ak sa náhodou takýto element vo vašom život vyskytne, musíte si vytvoriť ochrannú bariéru, nepustiť si toho človeka k sebe a zároveň sa s ním naučiť pracovať.
Čítajte viac Máte číslo 67, za vami 100 ďalších, musíte do plaviek a predstierať, že milujete minerálku... také konkurzy sú tvrdé, priznala česká herečka
Takže stanovenie si vlastných hraníc je jedna z vecí, ktoré ste sa ako herečka v rámci kariéry naučili?
(úsmev) Hovorím o tom, ako si stanovujem hranice, ale vlastne to úplne neovládam. Jasné, ak je niekto zlý, protivný a fakt nepríjemný, už s tým dokážem nejako pracovať. Ale zároveň sa dosť rozdávam a riešim veci, ktoré by som nemusela. Stanoviť si hranice sa stále učím. A ak sa mi to pri nejakom projekte nepodarí, občas skončím prepracovaná a unavená. To je môj problém.
Zmenilo sa za roky, čo už hráte, niečo vo vašom prístupe k vášmu povolaniu?
Určite ho už toľko nepotrebujem. Kedysi som herectvom žila, mala som pocit, že bez neho nemôžem existovať. Písanie ma neuveriteľne oslobodilo. Myslím si, že je to obrovská súčasť mňa, takže som sa pre ten svet dotvorila a mám pocit, že je pre mňa teraz výrazne zaujímavejší. Bola to taká neobývaná časť. V Česku sú moje knižky populárne, ženy ich milujú a vďaka tomu mi narástlo prirodzené ženské sebavedomie. Prvýkrát som dokázala niečo sama. V herectve ste stále v tíme. Aj keď máte hlavnú rolu, tak tam máte režiséra, kolegov a musíte fungovať v skupine. Neprekáža mi to, mám rada tímovú robotu, ale aj keď ste v hlavnej úlohe, nie je to len vaše dielo. Pri písaní kníh ste iba sám za seba. Moje knižky mi pomohli dospieť a dodali mi aj sebavedomie, že som toho schopná.
Čítajte viac Aj po 13 rokoch mi manžel hovorí, že som ako divoký kôň. Potrebujem veľa slobody, hovorí Jana Bernášková
Dokážete si predstaviť, že budete len spisovateľka a už nikdy nie herečka?
To by nešlo. Často sa ma pýtajú, čo je pre mňa dôležitejšie. Tá herečka je tu od škôlky. Narodila som sa a už som všetkým tvrdila, že budem herečka, bez toho, aby som vedela, čo to je. Je to nejaká vnútorná bytostná potreba. Musím byť na javisku, nestačí mi televízia. Potrebujem zažívať príbeh a adrenalín. Ako herci sme často závislí od adrenalínu. Vstúpite na javisko a tam sa rozlejú rôzne hormóny, od ktorých sme potom závislí. Herec keď nehrá, strašne trpí a potom napríklad pije a je nešťastný. My potrebujeme všetky tie hormóny, potrebujeme behať, športovať a byť na javisku v pohybe. Písanie ma napĺňa v tom, že mám svoj vnútorný svet, za ktorý ma neustále niekto karhal. V škole som dostávala poznámky – stále je mimo, nesústredí sa, hovorí nezmysly a tak ďalej. Stále mi niečo ako dieťaťu vyčítali a práve to ma teraz živí. Knihy mi ponúkajú obrovský priestor môjho vnútorného sveta, ktorý ešte aj niekoho zaujíma a dokonca za to aj niekto zaplatí. Skvelý pocit, je to akoby som našla druhú polovicu seba.
Doteraz ste napísali tri knižné tituly, k prvotine pribudla tiež Coura a Koloušek. Všetky nejakým spôsobom spája téma hľadania toho pravého muža. Ako ju vníma váš manžel? Cíti sa byť tým pravým?
V mojom prípade ten pocit nemá, ale veľmi rád by ho mal (smiech). Sme spolu trinásť rokov a on už trinásť rokov hovorí, že som taký divoký kôň, ktorého nie je možné osedlať. Zvykol si. Potrebujem veľa slobody, on ma nechá lietať a zvykol si aj na istý pocit neistoty. Ale moja trilógia spracováva veľa tém a Rudolf sám píše, takže vie, že témy nemôže brať osobne. Zbláznil by sa, ak by bral osobne, čo píšem.
Čítajte viac Tereza Ramba: Správneho chlapa nerobí, či vie narúbať drevo. Dôležité je, aby...
Vraj už pracujete na ďalšej knihe, tak o čom bude?
Moji čitatelia chcú, aby pokračoval príbeh Lucie, hlavnej hrdinky nášho filmu a knižnej trilógie. Som z nej už unavená a zároveň nie som schopná postavy opustiť, pretože ich mám fakt veľmi rada. Jednu postavu si asi požičiam a podľa nej bude štvrtá knižka. Ale nemôžem to povedať, pretože by mi to niekto ukradol. Aj tak si bude na ňu treba trochu počkať. Rozpísala som ju, ale po nejakom čase zistila, že som emočne vyčerpaná. Žila som v takej eufórii a asi aj na nejaký energetický dlh. To sa mi občas stáva. Musím si počkať. Cítim, že teraz vôbec nie som schopná vo vnútornom autorskom svete prežívať nejaké vzťahy a lásky.
Jana Bernášková
Narodila sa 21. februára 1981 v Krnove. Absolvovala Janáčkovo konzervatórium v Ostravě a už ako šestnásťročná hrala v Divadle Petra Bezruče. Ako 24-ročná sa rozhodla odísť do Prahy. Prelom v jej kariére znamenala rola Bety v seriáli Ulica. Objavila sa vo filme Bestiář či obľúbenom seriáli Vyprávěj. V roku 2020 vydala prvú knihu Ako prežiť svojho muža, na ktorú nadviazala knihou Coura a následne titulom Koloušek. Je vydatá za scenáristu a režiséra Rudolfa Merknera a spolu vychovávajú dve deti, dcéru Justýnu a syna Theodora.