Pricestovali ste do Bratislavy predstaviť nový seriál Víťaz, núka sa teda otázka na úvod: kedy ste sa tak naposledy cítili?
V súčasnosti sa pripravujem na tanečnú šou StarDance, takže som šťastná za každý krok, ktorý sa mi po dlhom trénovaní podarí. Sú to také malé triumfy, ale po každom podarenom kroku sa cítim ako víťaz.
Čítajte viac Hovorili, že som arogantná, keď som povedala nie, priznala Ivana Chýlková. Rokmi sa už naučila...
K StarDance sa ešte dostaneme, zostaňme zatiaľ pri Víťazovi. Je to šesťdielna séria, ktorá sa pôvodne točila pre HBO a teraz prichádza na platforme SkyShowtime. Čo vás motivovalo prijať rolu Saše Hudákovej, manželky expremiéra Viktora Hudáka?
Samotný scenár. Zdal sa mi veľmi dobre napísaný, výstižný. Zaujal ma situáciami, keď sa muž, ktorý riadil 10 rokov štát, vracia do rodiny, ktorú vlastne nepozná a myslí si, že ju bude riadiť rovnako. Nedajbože, ak by riadil štát tak ako tú rodinu, nikam by to neviedlo. Našťastie to tam riadim ja, ako sivá eminencia rodiny, a on sa musí skúsiť po tých 10 rokoch znovu začleniť.
Vaša postava je manželka bývalého premiéra, zároveň je profesionálna lekárka, pracuje v pôrodnici a zvládla vychovať tri dcéry.
Ja ju za to obdivujem.
Tak to sme dvaja. Myslíte si, že takíto ľudia vôbec existujú? Sú medzi nami naozaj ženy, ale aj muži, ktorí toto všetko zvládnu a ešte navyše si zachovávajú aj humor, akým prekypuje vaša postava?
Samozrejme, že niektorí z nás takí sú. Ale ja k nim určite nepatrím (úsmev).
Čítajte viac Som v bubline ľudi, ktorí sa majú radi, ale keď z nej vyjdem, vie to byť šok, hovorí Marcinková
Aká ste vy?
Ja? Čo sa týka rodiny, som snaživá. Naozaj sa snažím a hoci nie vždy tá moja snaha vyjde, robím všetko pre to, aby som to zvládla.
V jednej scéne zo seriálu hovoríte svojmu manželovi v podaní Adyho Hajdu, že „ty si to nepamätáš, lebo si pri tom nebol“. Vo Víťazovi je to ladené pomerne humorne. Ale na vzťahu, na rodine, kde jeden rodič alebo partner absentuje, či už je to muž alebo žena, sa to nejakým spôsobom väčšinou podpisuje. Máte pocit, že sa tá absencia alebo nedostatok času jedného z rodičov nejako vráti? Napríklad na deťoch?
Môj prístup k životu je taký, že by som to asi ladila podobným spôsobom – pozitívne a optimisticky – ale dokážem si predstaviť, že to môže v niektorých prípadoch drhnúť. Záleží však tiež veľmi na tom, v akom partnerskom postavení sú dvaja ľudia voči sebe od začiatku vzťahu. Ako sa on dostával, napríklad konkrétne v tomto prípade do politiky, či ho v tom ona spočiatku podporovala alebo nie. Vo Víťazovi manželka svojho muža evidentne podporovala, s tými takzvanými utrpeniami sa tak trochu počítalo. Nerátalo sa s tým, že otecko bude až tak mimo, keď sa vráti domov. Ale vlastne aj to sa nejako vyvrbí, pretože si myslím, že hlavné postavy v našom seriáli, ja a Ady – teda Saša a Viktor Hudákovci, majú vzťah založený na láske a porozumení a že majú spolu nejaký spoločný svet, ktorý funguje aj mimo pracovných tokov jednotlivých ľudí.
Ono je vidieť, že vaše spoločné scény majú veľmi príjemnú chémiu. Musí niečo herec urobiť pre to, aby takýto súlad dosiahol, alebo je to nastavené porozumením s daným kolegom? Ako sa vám robilo s Adym Hajdu?
Úplne skvostne. To bol môj najväčší darček, pretože poznám, keď hráte so svojimi kolegami a niekedy je problém sa s nimi naladiť. Je to namáhavé remeslo pre mužov a oni sa v tom musia cítiť komfortne. Takže herečky stojí často námahu, aby sa muži okolo nich cítili komfortne. Veľa energie vyplytváme na to, aby sa herecký kolega cítil dobre a na hranie potom už zostáva menej energie. S Adym som mala úplný luxus. Nemusíte okolo neho našľapovať, je otvorený človek, veľký hráč, veľmi zábavný, inšpiratívny, cítila som sa skutočne šťastná. A potom, keď k nám do scény prišli aj naše seriálové dcéry, fungovalo to tak dobre, že som mala pocit, že som doma.
Čítajte viac Jana Kovalčiková: Veríme ľuďom, ktorí na nás kričia. Asi máme krátku pamäť a málo sa zhovárame
Pred kamerou ste vlastne jediný český element v celoslovenskom hereckom zložení. Na režisérsku stoličku si sadol Honza Hřebejk, teda český režisér. Myslíte si, že nejakým spôsobom zasahuje národná identita do hereckej práce? Je prístup slovenských hercov v niečom iný ako ten český, alebo v zásade je herectvo naprieč celou planétou rovnaké?
Moja skúsenosť je taká, že to nie je o národe, je to o človeku ako individualite. Viem si predstaviť, že by mohol doraziť iný slovenský kolega, okolo ktorého by som musela našľapovať. Ale tu sme sa zišli v takej zostave, že všetko pri práci fungovalo úplne spontánne a samovoľne.
Keď už hovoríte o našľapovaní – naozaj stále musíte našľapovať aj po tých rokoch v brandži? Nedupnete si a nepoviete, ja predsa nebudem chodiť po špičkách okolo nejakého chlapa?
Môžem si dupnúť, ale nechcem. Ja chcem, aby sa človek, s ktorým budem hrať, cítil dobre. Takže robím všetko pre to. Pri Víťazovi som to robiť nemusela, cítila som sa dobre ja a Ady tiež. Jednoducho, niekedy to tak je a v živote je to vlastne celkom rovnaké.
V seriáli sa síce Viktor Hudák, bývalý premiér, vracia domov späť k rodine, ale politika ho stále priťahuje. Čo myslíte, prečo sú ľudia takí fascinovaní mocou? A nemyslím iba politikov, ale trebárs aj to, že v dnešnej dobe influencerskej chce každý niečo znamenať, chce byť videný, chce mať nejakú silu a moc.
Stopercentne s vami súhlasím, je to tak, no nerozumiem tomu.
Foto: SkyShowtime
Vy to v sebe nemáte?
Nie.
Sú aj herci, ktorí sa z divadelného sveta, alebo z toho filmového posunuli práve do politiky. U nás to bol trebárs Milan Kňažko, v Česku ste mali napríklad Vítězslava Jandáka. Zdá sa teda, že aj niektorí herci majú mocenské ambície. Vy ste nikdy politické ambície nemali?
Vôbec nie. Pre mňa je to niečím nezrozumiteľný svet, niečím je proti mojej prirodzenosti. Sú mi cudzie rôzne kľučky a stratégie. Keď som prišla do Prahy alebo keď som začala niečo nakrúcať a hrať, žiadali ma o rozhovor a ja som povedala: Nie, ďakujem, teraz nie. Hovorili o mne, že som veľmi arogantná a pritom som sama mala opačný pocit. Že som veľmi slušná, že tomu človeku šetrím čas. Už som sa naučila hovoriť „áno, ale nie teraz“. Ale to je úplná banalita oproti tomu, čo musí človek robiť v politike. Je to svet mimo mňa.
Sledujete politiku aspoň trošku?
Prestala som.
Čítajte viac Ako to mohli ľudia dopustiť, pýta sa Dubayová aj dnes. Hviezda z Dunaja je rada, že nakrúca seriál, ktorý diváci milujú a má čo povedať
Pre duševné blaho?
Áno, aby som si uchránila zdravý rozum. Najprv som ju intenzívne sledovala a prestala som ju sledovať úplne.
Spomenuli ste, že na Víťazovi vás zaujal práve scenár od Zuzany Dzurindovej a Petra Nagya. Teraz svet filmového a televízneho biznisu zažíva nový problém. Scenáre sa začínajú vytvárať s pomocou umelej inteligencie. V Amerike protestujú scenáristi, teraz sa k nim pridali už aj herci kvôli honorárom. Čo nám v dobe plnej technológií hrozí?
Vôbec si nedokážem predstaviť, čo všetko. Mne stačí už len svet sociálnych sietí, na ktorom sa nezúčastňujem. Nie som nikde prítomná a to, čo priniesli napríklad sociálne médiá, sa mi zdá priam choré. Pravda stráca význam, stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou, nemusí byť nič odzdrojované, prestalo nám záležať na faktoch. O tom, čo ešte prinesie umelá inteligencia, nemám ani predstavu.
Váš syn Jáchym študoval IT biznis – znamená to, že asi má k téme bližšie. Diskutujete spolu doma o tom, že čo pozitívne a negatívne sa môže odohrať? Dejú sa u vás doma živé konverzácie a výmeny názorov o význame technológií?
Dejú, ale Jáchym je ústretový v tom, že ma chápe. Vidí, samozrejme, veľa negatív, ale vidí v tom tiež veľa pozitív. Kam to povedie, si tiež nedokáže predstaviť, ale je k technológiám tisíckrát otvorenejší ako ja. Mne sa zdá, akoby ma technológie odsúvali – hoci sa cítim veľmi mladá – do úplnej dôchodcovskej sféry, keď si človek pripadá ako opustený. Zatiaľ si tak nepripadám, ale tomu svetu prestávam rozumieť.
Čítajte viac České StarDance odtajnilo súťažiacich! Na parket mieri Kubelková či Chýlková a pozor... Stáť proti sebe budú známi manželia
V jesennej vysielacej štruktúre máte ďalšie dva projekty, s ktorými sa vrátite na obrazovky. Je to druhá séria úspešného seriálu Osada a zároveň už spomínané StarDance. Poďme od konca, museli vás presviedčať dlho, aby ste prijali ponuku?
Keď mi telefonovali, povedala som im, že ďakujem, ale že mi mali volať tak pred 10–15 rokmi. Pani dramaturgička bola nadane nátlaková, povedala len dobre, ale zjavne to nevzdala. Keď som potom hovorila doma, že som odmietla StarDance, Jáchym sa do mňa pustil, že som tam predsa vždy chcela ísť a že by som to mala vziať. Ty tam musíš ísť, povedal mi. Pani dramaturgička volala potom druhýkrát, tretí a keď sa ešte pridal aj Honza (pozn. životný partner Ivany Chýlkovej Jan Kraus), tak som súhlasila. A musím vám povedať, pre mňa je to obrovské prekvapenie. Rozhodla som sa, že keď to teda budem robiť, spravím si tiež ten komfort, že nebudem robiť nič iné. Netočím, neskúšam, nehrám, síce začnem hrať v septembri, ale budem hrať tak 5–6 predstavení do mesiaca, nebudem už hrať svojich 20 predstavení, ktoré som mala pred covidom… Takže teraz len tancujem a odpočívam a mám pocit, že som späť v detstve. Cítim sa, akoby som chodila do nejakého krúžku, ktorý ma veľmi baví.
Ako herečka, či už v rámci toho filmového hrania, ale najmä toho divadelného, výrazným spôsobom pracujete s postavou, s pohybom, s rytmom v rámci muzikálov. Pomáha to v StarDance alebo je to skôr také bremeno, ktoré treba zhodiť?
(smiech) Ale prosím vás, ja nemám žiadne pohybové návyky okrem chôdze a sedenia. A tanečné návyky už vôbec nie.
A ste súťaživá? Vidíte sa niekde v cieľovej rovinke medzi prvými troma alebo dvoma?
Niekto sa ma už pýtal, či chcem vyhrať – takto som neuvažovala. Bavilo by ma tancovať čo najdlhšie, pretože niektorý tanec vám ide horšie, niektorý lepšie, no a keď vypadnete, tak sa napríklad k tým tancom, ktoré by vám išli, vôbec nedostanete. Najradšej by som si zatancovala všetko a potom, keď aj skončím medzi poslednými, to je už úplne jedno. Ale chcela by som sa pretancovať jeseňou.
Diváci Českej televízie budú vidieť tancujúcu Ivanu Chýlkovú, ale aj Ivanu Chýlkovú ako spisovateľku Luciu v seriáli Osada. Na Slovensku vznikol adaptovaný seriál Chatári a tomu sa veľmi nedarilo, nemal ani veľmi dobré recenzie. Čím podľa vás je, že v zásade také podobné národy, veľmi podobná téma a v Česku seriál zafunguje a na Slovensku nie?
Myslím si, že v Česku má chalupárčenie omnoho väčšiu tradíciu ako na Slovensku. Slováci jazdia na drevenice. Ja si predstavujem, že sa tam ľudia stretnú, niečo popijú, porúbu, pobijú sa tam a vynadajú si a potom sa objímu a idú zase domov. Česi nejako prežijú pracovný týždeň a čakajú už len na to, aby bol víkend, a tam sa griluje, odpočíva sa, tiež sa niečo stále majstruje, sused pomôže susedovi, ten spôsob spoločného nažívania chatárov je iný, aspoň si myslím. Viac komunitný.
Vy ste si našli cestu k vidieku a k chalupárčeniu?
Mali sme chalupu, ale nejaký špeciálny vzťah som k tomu nemala. Som mestský človek, som fakt rada v meste, ale keď bol covid, trávili sme na chalupe veľa času. Prvýkrát v živote som si poriadne začala uvedomovať prírodu a zvieratá. Tam som dostala ten dedinský rytmus. Život nebeží tak rýchlo, čiže sa cítite oveľa dlhšie mladý. Teraz tam jazdím radšej, pretože som na vidieku zažila niečo, čo sa mi spája s príjemnými pocitmi. Viem, že pandémia covidu bola hrozná, ale pre mňa to bolo aj veľmi pekné obdobie.
Čítajte viac Herečka Zuzana Mauréry: Ženské telo je stále veľká zbraň
Udržiavate si stále spojenie s prírodou? Mne sa niekedy zdá, ako keby sa ľudia nepoučili. Najprv sa upokojili a teraz majú potrebu to dohnať.
Myslím si, že to, že účinkujem v StarDance a nemám nič iné, je dôsledok toho covidového pobytu. Chceli, aby som skúšala v divadle, že to zvládnem, ale povedala som si: nechcem to zvládnuť, chcem si to užiť. Chcem si užiť skúšanie, tancovanie, jednoducho si to takto rozdelím a keď to môžem nejakým spôsobom ovplyvniť, tak to jednoducho urobím.
Váš partner Jan Kraus nedávno oslavoval okrúhle jubileum a vás čaká oslava čoskoro. Bude to niečo špeciálne?
Naposledy som oslavovala, keď som mala 20. To bola posledná oslava mojich narodenín a odvtedy už neoslavujem.
Ivana Chýlková sa narodila 27. septembra 1963, absolvovala Štátne konzervatórium v Ostrave a následne ju prijali na katedru herectva na DAMU v Prahe. Na konte má úlohy vo filmoch ako Čas sluhov, Dobré svetlo či Faunovo neskoré popoludnie. Hrá v divadle aj v televízii. Jej životným partnerom je herec a moderátor Jan Kraus, majú spolu syna Jáchyma.