Na úvod by sme si mohli niečo ujasniť a vy budete asi tá najpovolanejšia. Je správne Kovalčiková alebo Kovalčíková?
Raz a navždy Kovalčiková. Ale v mojej najbližšej rodine to máme každý inak. Môj ocko má napríklad dlhé í a my ostatné už máme krátke i. Vo zvyšku rodiny to tiež nejako skákalo. V princípe je to asi jedno, ale v rodnom liste aj v občianskom preukaze mám krátke i. Hoci napríklad na vysvedčeniach robili chybu a písali mi ho dlhé.
Čítajte viac Adam Pavlovčin alias Adonxs: Za nálepku Superstar sa nehanbím
A ockovi niekto ten dĺžeň pripísal do matriky?
Zrejme. Alebo nám dali krátke, ktohovie. Stala sa tam nejaká chyba.
Pátrali ste niekedy po minulosti svojej rodiny? Dnes je celkom populárne, že sa ľudia vracajú ku koreňom vlastných predkov.
Osobne nie. Mám však tetu, ktorá pracuje na obecnom úrade v Kapušanoch a venuje sa týmto veciam. Pátrala po rodokmeni našej rodiny a zistila, že našimi predkami bolo poľskí sedliaci, podľa mňa nejakí salašníci. Naše pôvodné priezvisko bolo Kowalczyk ako Sugar Kowalczyková v Niekto to rád horúce.
To je zaujímavé. Mne samému sa často zdá, že ani netušíme, odkiaľ prichádzame. Nemáme jasno, aká krv je v našich žilách a kde sú naše korene. Vy ste novou posilou v seriáli Dunaj k vašim službám, ktorý sa vracia do histórie, do temnej epochy dejín. Dokážeme sa podľa vás vyrovnať s našou vlastnou minulosťou a vieme si povedať, čo sme urobili zle a čo možno dobre?
Teraz budem možno úplne krutá, ale hovorím aj za seba a moju generáciu. Myslím si, že ťažko sa budeme vyrovnávať s niečím, o čom nie sme informovaní a o čom nie celkom do detailov vieme. Teší ma, že seriál tohto druhu je v komerčnej televízii, ako je televízia Markíza, a že sa toto obdobie približuje aj iným spôsobom ako len v učebniciach. V nich sa totiž tejto téme nevenujeme dosť do hĺbky, keďže to nie je až taká ďaleká minulosť. Aby sme sa s niečím vyrovnali, musíme vedieť o tom do špiku kosti, všetko a z každej strany, a nemyslím si, že to tak je. Opakujem, hovorím aj za seba, aby som nehovorila iba kritiku voči iným. Keby sme mali viacej vedomostí, možno by to v našej krajine ináč vyzeralo. Boli by sme vyrovnanejší.
Mali sme tu slovenský štát, sused udával suseda, či už to bolo za 2. svetovej vojny, alebo aj počas komunizmu. Sú podľa vás rozdiely v tom, ako sa s minulosťou vyrovnáva vaša generácia tridsiatnikov alebo trebárs generácia rodičov či starých rodičov? Je pre mladších ľudí jednoduchšie byť nezaťažený minulosťou?
Asi by som nerozdeľovala, či je niekto mladší, alebo starší. Je to skôr vec povahy a na akej strane dejín sa človek ocitne. Som z rodiny, ktorá má dávno ujasnené, že to, čo sa tu dialo za druhej svetovej vojny alebo za komunizmu, nebolo správne. Tým pádom mám na to rovnaký názor. Pre mladšie generácie môže byť jednoduchšie pozrieť sa na to zvonku, ale keďže vyrastáme v nejakých rodinách a niekto nás vychováva, odtlačí sa to v nás. Najmä pri komunizme ide o skutočne takú nedávnu minulosť, ktorej sa v školách venujeme málo, že mladí ľudia, študenti alebo moja generácia ťaží iba z toho, čo im povedali doma. A doma nám sa s nami zhovárali ľudia, ktorí to ešte zažili. Boli buď na jednej strane, alebo na druhej. Azda aj preto sa stále mladí Slováci vyrovnávajú s minulosťou ťažšie.
V seriáli Dunaj, k vašim službám je zachytené, ako sa vzťahy ľudí kryštalizovali pod nátlakom politického a spoločenského vývoja pred a počas druhej svetovej vojny. Je to zaujímavá a možno priam až hrozivá paralela, ktorú zažívame v týchto dňoch. V krajine vzrastajú protisystémové sily aj náklonnosť ľudí k extrémizmu. Prečo sa tak podľa vás deje?
Máme strašne krátku pamäť. Neviem si predstaviť, že by som dokázala tak rýchlo zabudnúť na to, čo sa dialo pred necelými 100 rokmi, úplne si to z vymazala hlavy a povedala si: Jéééj, tak tento antisystémový prúd je úplne skvelý. Mrzí ma, že si to nepamätáme. Možno vyzniem kruto, ale keď tu pred pár rokmi vznikla jedna politická strana, z ktorej sa všetci smiali, ani sme sa nenazdali a jej líder sa zrazu ocitol na jednom z najvyšších postov vlády. Na to tiež ľudia zabudli. Nepamätáme si, málo si pripomíname a ešte menej sa o takýchto veciach zhovárame pri našom povestnom slovenskom pive. Ťažké témy našej minulosti a celospoločenských problémov akoby sa stále odohrávali len na nejakej akademickej alebo intelektuálnej pôde a to možno vedie k tomu, ako málo sa vieme poučiť z minulosti. Ale zároveň nerozumiem, prečo stále inklinujeme k ľuďom, ktorí na nás kričia a ktorí nám polopatisticky povedia veci, ktoré očividne nemôžu byť podložené na reálnom základe. Prečo je pre nás jednoduchšie veriť niečomu, čo nám doslova po lopate povedia namiesto toho, aby sme sa nad vecami zamýšľali a prijali aj to, že nie všetko má rýchle a skratkovité riešenia. Ale možno takí vo svojej podstate sme. Sama sa však snažím správať inak.
Čítajte viac Ivana Chýlková: Môžem si aj dupnúť, ale nechcem
Ľudia žijú vo svojich bublinách a občas sa tie bubliny pretnú. Čo robíte, keď narazíte na niekoho, kto je úplne inak názorovo a hodnotovo nastavený? Snažíte sa toho človeka presvedčiť alebo radšej z toho odchádzate?
Snažím sa počúvať a pochopiť, prečo má človek názor, s ktorým sa ja nestotožňujem. Kedysi som si ľudí vypočula a chcela diskutovať. Zdá sa mi, že dnes je to už v spoločnosti vyhranené natoľko, že toho nie sme schopní. Samozrejme, snažím sa o to neustále, ale zároveň priznávam, že v mojej bubline prichádzam málokedy do extrémneho názorového stretu. Je stále ťažšie a ťažšie viesť dialóg s ľuďmi opačného názoru. Neviem ani prečo, lebo mňa fascinuje, keď mi niekto povie niečo, čo si myslí a povie to iným spôsobom. Môžem sa nad tým zamyslieť, môže ma to obohatiť a inšpirovať.
Blížia sa voľby. Osobne mám veľa kamarátov, ktorí majú strach z ich výsledku a dokonca uvažujú nad tým, že sa odsťahujú z krajiny. Ako to máte vy s manželom?
U nás doma sa tiež vedie normálna debata, čo budeme robiť. Zároveň sa však zhovárame aj o tom, že kamkoľvek by sme chceli ísť, situácia celkovo nie je jednoduchá. Mám v sebe nové vnútorné presvedčenie – nehodlám sa vzdať ľuďom, ktorí klamú, zavádzajú a spôsobujú chaos v spoločnosti, takže asi nikam neodídem. Nebude to jednoduché, ale pevne verím, že ak aj voľby nedopadnú najlepšie, nebude to natrvalo a vlastne v kútiku duše stále dúfam, že si zvolíme demokratické strany.
Zo seriálu Dunaj sa stal televízny fenomén. Je v niečom nakrúcanie, pripravovanie sa a spolupráca s hercami v takomto projekte iné? Je to pre herečku väčšia zodpovednosť?
Je to práca ako každá iná. Každý z nás, herec, herečka, štáb, režisér alebo produkcia sú hrdí na to, že priniesli na Slovensko takýto formát. Čo možno vnímam ako rozdiel, je, že počas nakrúcania Dunaj, k vašim službám sa aj debaty v zákulisí stávajú trošku inými. Keď točíte denný seriál s ľahšou fiktívnou tematikou, rozprávate sa o úplne iných témach. Keď točíme Dunaj a vyskočí nejaká reália alebo reálna situácia, tak sa o tom zhovárame. Aj nás to nejakým spôsobom obohacuje a núti hrabať sa v našej minulosti a rozmýšľať, ako to vlastne bolo. Nie je to väčšia zodpovednosť, ale obrovský prínos pre nás hercov.
Čítajte viac Za menej ako 10-tisíc nevstať z postele? Aj dnes sú také modelky, vraví slovenská kráska. Súťaž nevyhrala, svet módy ju miluje už 14 rokov
Účinkujete v rôznych rolách a polohách na televíznej obrazovke a zároveň máte niekoľko predstavení v divadle, kde takisto ide o komédie aj drámy. Je vám niektorá poloha bližšia?
Nesnažím sa pozerať na úlohy optikou, ktorá mi je bližšia a ktorá menej. Iba by som si sťažila robotu. Ak by som sa vnútorne nastavila, že rada plačem na javisku a obsadia ma do komédie, asi by som si to sťažila, pretože tak to funguje v kamennom divadle. Hráte hocičo a všetko, čo je potrebné.
Viete rolu aj odmietnuť?
Všetko je vec komunikácie. Keby som mala dostať rolu, ktorá mi je bytostne proti, tak si to vykomunikujem a predpokladám, že by mi nejakým spôsobom vyšli v ústrety. Ale hrám rada hocičo, pokiaľ ma predstavenie baví v procese. Skôr by som povedala, že ak je proces dobrý, je inšpiratívny kolektív, režisér a ešte aj publikum vás ocení, tak sa automaticky predstavenie hrá dobre.
Čo môže naštrbiť proces?
Keď sa nad tým spätne zamyslím, vlastne som to ani nezažila. Možno keď bol covid, mali sme procesy rozkúskované a v hlave nám bežalo, že jéminenky, ideme to skúšať na tretíkrát. S tým môže vzniknúť vnútorne nejaký nie úplne pozitívny vzťah predstaveniu. Ale asi môžem hovoriť za 99¤% mojich kolegov, že zámerne si nerobíme naschvály a nesťažujeme si prípravy na predstavenie alebo inscenáciu. Ak si predstavíte, že to máte potom hrať rok, bola by to hlúposť. Niekedy sa stane, že si človek menej rozumie s režisérom. Je to úplne normálne, že on má iné videnie, vy zase iné. Alebo dostanete kolegu, ktorý hrá úplne inak a musíte sa na neho naladiť. Obaja sme uvedomelí ľudia, nesťažíme si to a snažíme sa pochopiť jeden druhého. Sú to také sťažovacie prvky, ktoré ale neznechucujú. Každý sme iný.
Vy máte v repertoári 12 predstavení. Nedávno som sa zhováral s Ivanou Chýlkovou, ktorá má v repertoári jednu divadelnú hru od roku 2001 a hrá ju dodnes.
Stále ju to baví? (rozhovor pokračuje pod videom)
Pozrite si tiež: Rozhovor s Ivanou Chýlkovou
Povedala mi, že áno. Viete si predstaviť, že by ste boli až takto dlho spätá s nejakou postavou?
Hrala som v rozprávke Ako sa Lomidrevo stal kráľom. Derniéru sme mali minulý rok a hrávala som v nej od 3. ročníka na vysokej škole. Ale bola to rozprávka a detskí diváci sú perfektní. Pri predstavení pre dospelých by to asi musela byť brutálna komédia s dobrým kolektívom, ktorú by ma bavilo takto dlho hrať. Vlastne jedno také predstavenie už mám. Volá sa Dámska šatňa. Pôvodne sme ho hrali v Nitre a teraz s ním chodíme po Slovensku. A tiež hráme od vysokej školy, pričom nás to stále baví. Osviežujeme si to drobnými zmenami alebo výzvami v texte či reagovaním na konkrétne publikum. Viem si predstaviť, že napríklad Dámsku šatňu by ma bavilo hrať aj ďalších desať rokov.
Povedali ste, že ak proces prípravy na hru doplní aj dobrý divácky ohlas, tak je balík kompletný. Aký je slovenský divák?
Úplne rôznorodý. Keď som bola v nitrianskom divadle, tak tam bolo úplne iné publikum, zvyknuté na muzikály a na veľké šouky. Veľmi som sa tešila, keď som pôsobila v martinskom komornom divadle. Chodilo na nás veľa mladých ľudí, študentov, ktorí sa nezľakli ani ťažších predstavení, trojhodinové „náklady“ a mnohých z nich som videla aj viackrát. Vtedy som si povedala, že divadlo má zmysel. Je to skvelé, že mladí ľudia chcú chodiť aj na náročnejšie veci, a keď sme mali diskusie po predstaveniach, martinské publikum bolo vždy skvelé. V Národnom je to národné. Keď hráme predpoludním, je to úplne iné publikum, ako keď prídu takzvané zvozy. Ale vlastne každý, kto príde do divadla dobrovoľne, tam byť chce. Tým pádom je to vždy dobrý divák.
A díva sa domáci divák s porozumením?
Díva sa a niekedy sa podľa mňa aj diví (smiech). Myslím si, že nemáme divákov, ktorí by nerozumeli alebo by nechceli chodiť aj na iné tituly. V Národnom divadle ich máme veľmi rozdielne. Máme rodinné tituly aj avantgardnejšie tituly, a kto chce prísť na avantgardnejší titul, príde. Kto chce vidieť niečo rodinné, má si z čoho vybrať.
Jedným z rodinných titulov sú Malé ženy, odpremiérovali ste ich tesne pred divadelnými prázdninami a teraz do nich znova naskočíte. Čítali ste aj knihu?
Áno, ale bolo to dávno, ešte na strednej škole. Teraz som si ju už neprečítala.
Čítajte viac Jana Kovalčiková: Veríme ľuďom, ktorí na nás kričia. Asi máme krátku pamäť a málo sa zhovárame
A čo film, ktorý nakrútila režisérka a scenáristka Greta Gerwig – mimochodom dáma, ktorá stojí aj za tohtoročným hitom Barbie?
Ten posledný som videla. To je fakt tá istá režisérka, čo robila Barbie? To som nevedela, to je zaujímavé.
Greta Gerwig je momentálne považovaná za jednu z najdôležitejších osobností a ženských predstaviteliek Hollywoodu, ktoré sa dokázali presadiť v mužskej prevahe. Malé ženy sú aj o tom, že ženy sa občas cítia malé, že nie vždy je postavenie ženy v prevažne mužskej spoločnosti jednoduché. Cítili ste to niekedy ako Jana Kovalčiková na Slovensku alebo ako herečka v Slovenskom národnom divadle?
Ak hovoríme o rodovej nerovnosti, nikdy som ju na vlastnej koži nepocítila. V mojej práci sa mi nestalo, že by ma diskvalifikovali alebo diskriminovali za to, že som žena. Chvála pánubohu, v mojom povolaní potrebujú aj mužov, aj ženy a aj čokoľvek alebo kohokoľvek iného. Neznamená to však, že rodová nerovnosť neexistuje. Jedna vec, ktorú ako žena vnímam nepokojne a veľmi ma vyrušuje, sú rozhodovania politikov o našich telách. Vtedy sa naozaj cítim byť malou ženou a nerozumiem, prečo máte, väčšinou vy muži, neustále potrebu montovať sa do našich materníc. Vtedy cítim obrovskú krivdu.
Ale zákony do parlamentu väčšinou podáva jedna a tá istá dáma.
Áno a to ma trápi najviac. To si vždy s kamoškami povieme: Do kelu, prečo táto žena robí podobné veci iným ženám? Nerozumiem tomu. Vo chvíľach, keď sa v našej krajine otvára debata a nejakým spôsobom rozhoduje o interrupciách či umelých oplodneniach cítim sa ako malá žena.
Zostanem ešte chvíľu pri Grete Gerwig a filme Barbie. Na Instagrame ma zaujal výrok jedného herca, ktorý sa po úspechu Barbie vyjadril kriticky k Hollywoodu. Povedal, že namiesto toho, aby dal väčší priestor ženám a ženským autorkám, začne točiť viacej filmov o hračkách. Máte pocit, že takto nejako fungujú aj slovenské televízie, slovenské divadlo? Ak sa objaví fenomén, ktorý zafunguje, idú ho robiť všetci a namiesto kvality sa opäť viac sústredia na úspech a kvantitu?
To je zaujímavá otázka. Je pravda, že pri slovenských televíziách môžeme nájsť paralely toho, čo sa nakrúca. Úspešný projekt natočí jedna televízia a o pár týždňov to nejakým spôsobom urobí druhá. Ale nemyslím si, že by sme tu robili veci ako cez kopirák. Vážim si, že novodobé produkčné spoločnosti a producenti sa stále inšpirujú zahraničím a chcú posúvať rozmanité témy. Takto vznikol aj Dunaj alebo Klamstvo. Skôr mám pocit, že televízie hľadajú, čo môže fungovať na diváka a ako ho kulantne zaujať. Ale chcú dodať aj nejakú správu alebo posolstvo televíznym spôsobom.
Vy ste zakladateľkou vlastnej produkčnej spoločnosti. Máte v pláne posunúť sa aj iným smerom ako hereckým? Napríklad si vyskúšať produkciu?
Veľmi by som chcela. Chcela by som počas života vyskúšať čo najviac, ako sa dá. Niekedy som si aj povedala, že do tohto projektu by som už naozaj nemusela ísť, ale nedá mi to, lebo neviem, či v tom budem dobrá, alebo zlá, či pohorím, či budem trápna, alebo perfektná. Potrebujem to jednoducho vyskúšať, nech to už dopadne akokoľvek. Pôsobenie za kamerou beriem ako výzvu budúcnosti a chcela by som dávať priestor mojim kolegom a kolegyniam. Mám kopec nápadov, ktoré čakajú na realizáciu a množstvo druhov povolaní, ktoré by som si ešte chcela skúsiť. Tak dúfam, že tu všetci nevybuchneme a že to stihnem.
Čítajte viac Na sestru ľadovej blondínky Helgy z Dunaja si ešte počkáme. Kovalčiková s Majeskou však nemôžu byť rozdielnejšie, pozrite sa
A ako to vyzerá s filmom Kavej, ktorý má byť vyvrcholením internetového fenoménu? Príde do kín na jeseň?
Nie, mal by ísť do kín až ďalší rok v júni. Na jeseň však divákov čaká iná snímka. Ide o česko-slovensko-kanadskú koprodukciu. Volá sa to A máme, čo sme chceli a už sa veľmi teším na jej premiéru. Myslím si, že to bude fajn.
Úplne sme sa vyhli tomu, čím ste vy, aj slovenský divák, žili pár mesiacov – tanečnou súťažou Let's dance. Uplynulo niekoľko mesiacov od vášho víťazstva a jasného triumfu. Tak teda už len posledná otázka – tancujete ešte stále?
Predvčerom som mala tréning s Vratkom Sirágim, s ním som zostala tancovať. Sem-tam idem s Gabikou na nejaké open classy, máme už aj pozakladané skupinky. Snažím sa zachovať si tanečný režim, pretože ma to nenormálne bavilo. Človek by si možno myslel, že je to iba šou a nejaké súťaženie – vôbec nie. Pri tanci sa človek naučí neuveriteľne veľa a aj preto chcem pri ňom zotrvať. Nejaký večer som to povedala aj na televíznej obrazovke – dopriala by som celému slovenskému národu, aby tancoval. To by sme tu mali takú krásnu krajinu… Všetci by sme boli šťastnejší, úplne inak by sme vnímali partnerinu a kontakty a naučili by sme sa novým veciam v komunikácii.